Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/686/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222162
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222162.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
anemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduKomárnozodňa30.apríla
2014 č. k. 15C/708/2012-234, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.,§ 3 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a z vykonaného dokazovania
zistil, že dňa 21. 08. 2006 bol súdnej exekútorke JUDr. Soni Stodolovej doručený návrh na vykonanie
exekúcie oprávneného - spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35

807 598, proti povinnej G. H., bytom M. XXX/XX, G., pre vymoženie sumy 17.880,-Sk (593,51 eura)
spolu s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
0911/06 zo dňa 18. 04. 2006. Súdny exekútor dňa 04. 09. 2006 doručil na exekučný súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 1925/2006. Exekučný súd dňa 05. 04. 2007 poveril
vykonaním predmetnej exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Soňu Stodolovú poverením č. 5404*019402.
Oprávnený doručil na exekučný súd dňa 10. 09. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný
súd uznesením č. k. 10Er/987/2006-21 zo dňa 16. 02. 2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu

súdneho exekútora.

V predmetnej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 276,60 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní
v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporcovi domáhal
uspokojenia nároku na náhradu škody a nároku na nemajetkovú ujmu. Odporca ním uplatňovaný nárok

na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy neuspokojil, a preto sa navrhovateľ obrátil so svojím
návrhom na súd. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom je porušenie
povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bezsplnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným
postupom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že exekučnému súdu bol dňa 10. 09. 2009 doručený

návrh navrhovateľa - oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku. Vzhľadom k tomu, že sa predmetné exekučné konanie začalo dňa 21. 08. 2006 (doručením
návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 7
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 30. 11.
2006, ktoré už ustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu

exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V zmysle § 44 ods. 7
Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania je ustanovená 30-dňová lehota
na rozhodnutie o zmene exekútora odo dňa doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V
zmysle uvedeného ustanovenia, keďže návrh na zmenu exekútora bol doručený na exekučný súd dňa
10. 09. 2009, lehota exekučnému súdu uplynula dňa 10. 10. 2009. V konaní súd zistil, že exekučný
súd rozhodol o zmene exekútora dňa 16. 02. 2010. Súd mal za to, že exekučný súd sa dostal do

omeškania až dňom 11. 10. 2009. Súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zákon s nedodržaním
uvedenej lehoty nespája žiadne právne následky. Súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej
veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 62 dní. Vykonaným dokazovaním tvrdenia navrhovateľa boli
preukázané ako nepravdivé. Súd mal v konaní preukázané, že sa exekučné konanie začalo podaním

návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 21. 08. 2006. Exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu. Žiadosť o udelenie poverenia bola na exekučný súd doručená dňa 04.
09. 2006 a dňa 05. 04. 2007 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 10. 09. 2009 bol na
exekučný súd doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd uznesením
zo dňa 16. 02. 2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a poveril vykonaním exekúcie

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac
ako 166 dní, preto tvrdenia navrhovateľa boli preukázané ako nepravdivé. Zároveň súd konštatuje, že v
danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003Z.z., preto návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu nedôvodný.

Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa navrhovateľa príslušný exekučný súd
svojímpostupomporušilpovinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonom
stanovenej lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný

súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného
od 01. 01. 2013, t.j. v aktuálnom znení, len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady
škody. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do
úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z.
z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z
uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je splnená v prípade rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Predmetné rozhodnutie
okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie
je možné posudzovať v tomto konaní. Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody

súd dospel tiež k záveru, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku
škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s predmetným exekučným konaním a rovnako tak vznik
a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež nie je možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre

úspešnéuplatnenienárokunanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.jeokreminéhonevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na základe všetkých uvedených skutočností je
súd toho názoru, že navrhovateľovi nie je možné nahradiť škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní,pretože nepreukázal vznik a ani výšku škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je

preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v
ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Navrhovateľ nepreukázal podmienky

vznikuzodpovednostištátuzaškodu,súladpostupunavrhovateľasdobrýmimravmi,aninedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň, aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť
navrhovateľovipriznanážiadnanáhradamajetkovejškodyanemajetkovejujmyvpeniazoch.Nazáklade

všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zmene súdneho exekútora, a
to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu

nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel kzáveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa,
k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva

nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, žeprocesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených

právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia

tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. citoval v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po
vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,

ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Súd
prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že napriek
tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 10Er/987/2006 nebolo o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote 30 dní,
navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy,

keď v konaní nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou
apostupomsúduvpredmetnejexekučnejveci.PodľakonštantnejjudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky
za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával

úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie na základe podnetu súdnej exekútorky uskutočňovanej na
základe rozhodcovského rozsudku, ktorý nespĺňal zákonom stanovené náležitosti, pričom v konečnom
dôsledku došlo k zastaveniu exekúcie, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na
zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučným

titulom v danej veci bol nezákonný exekučný titul, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, preto
len nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora na základe takéhoto
exekučnéhotitulunavrhovateľovižiadnaškodaaninemohlavzniknúť.Súdvdanejvecisprávneaplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní

nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie vo veci samej bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.