Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/130/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212675
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8712212675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta právnej veci žalobcov: 1. X. X., nar. XX. X. XXXX, bytom P., Z.
XXXX/XX, štátny občan SR, 2. D. X., rod. V., nar. XX. X. XXXX, bytom P., Z. XXXX/XX, štátna občianka
SR, obaja právne zastúpení advokátom Mgr. Marošom Ježíkom, so sídlom Poprad, Mnoheľová 17, proti
žalovanému: U. P., rod. P., bytom V., XXX XX, X. XX, štátny občan SR, právne zastúpenému advokátom
JUDr. Jozefom Furčákom, so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 44, o určení vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcom proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/190/2012 - 96 zo dňa 28. 8. 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že žalobcovia v 1. a 2. rade
sú bezpodielovými spoluvlastníci pozemku parc. C č. 149/6 o výmere 25 m2 - zastavaná plocha,
nachádzajúceho sa v k.ú. V. podľa vytvoreného geometrického plánu č. 45498083-42/2012 zo dňa 13.
9. 2012, vyhotoveného spoločnosťou GeoGro, s.r.o. zamieta.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodieloví
spoluvlastníci pozemkov parc. reg. C č. 146/1, 146/3, 147 a rodinného domu

súp. č. XX v k.ú. V.. Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemkov registra C parc. č. 148, 149/1, 149/4 -
hospodárska budova, na parc. č. 149/5 - dreváreň. Dňa 30. 1. 1996 uzatvorili žalobcovia kúpnu zmluvu,
ktorou F. X., nar. X. X. XXXX previedol vlastnícke právo na žalobcov v 1. a 2. rade. Zo znaleckého

posudku č. 13/2011 C.. G. Tichého súd zistil, že spornú hranicu medzi pozemkami parc. č. 149/1, 146/1
tvorí spojnica odkvapu od rodinného domu, ktorý je 0,40 m, po odkvap stodoly, ktorý je 0,35 m od
rodinného domu žalovaného a túto hranicu netvorí múr rodinného domu žalovaného. Geometrický plán
z 21. 12. 2006 Z. T. bol vypracovaný kvôli rozdeleniu pozemkov parc. č. 146 na pozemky 146/1 a 146/3.
Geometrickým plánom z 20. 4. 2012 vypracovaným X. G. došlo k zmene výkazu výmer pozemkov
parc. č. 148 z výmery 209 m2 na 199 m2 a 149/1 z výmery 443 m2 na 453 m2. Geometrickým
plánom z 13. 9. 2012 vypracovaným GeoGro s.r.o. došlo k rozdeleniu pozemku 149/1 o výmere 453

m2 na pozemky 149/1 o výmere 428 m2 a 149/6 o výmere 25 m2. Ohliadkou na mieste samom bolo
zistené, že zvod strechy rodinného domu žalovaného je vedený dole. Terén pozdĺž rodinného domu
žalovaného smerom k rodinnému domu žalobcov v šírke cca 50 cm je sadnutý. Pri ohliadke susediacich
rodinných domov bolo zistené, že rodinné domy súp. č. XX, XX, XX, XX majú vybudované odvodňovacie
kanály pozdĺž zadnej steny rodinných domov. Z výpovede svedkov L. E., R. V. a X. G. mal súd zapreukázané, že na spornom pozemku od výstavby rodinného domu súp. č. XX sa nachádza kamenný
odvodňovací kanál, ktorý udržiaval žalovaný. Aj ohliadka vykonaná na mieste samom utvrdila súd v
presvedčení, že súčasťou rodinného domu žalovaného bol odvodňovací kanál. Vzhľadom na logiku

potreby odvodnenia stavby i vzhľadom na zistenú existenciu odvodňovacích kanálov pozdĺž zadných
stien rodinných domov susediacich bezprostredne i ďalej s rodinnými domami žalovaného a žalobcov,
súd neuveril tvrdeniam žalobcom a svedeckým výpovediam F. X. a F. X., ktoré vzhľadom na blízky
príbuzenský vzťah so žalobcami hodnotil ako účelové v snahe pomôcť žalobcom. Naopak, výpovede
svedkov L. E., R. V. a X. G. považoval za vierohodné, keď títo svedkovia nemajú žiaden záujem na

výsledku sporu. Títo potvrdili existenciu odvodňovacieho kanála pozdĺž rodinného domu žalovaného.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcovia, resp. právni predchodcovia, užívali
sporný pozemok, keď pre existenciu odvodňovacieho kanála ho užíval žalovaný do času odstránenia
kanála v roku 2007. Okolnosti zistené v konaní vylučujú dobromyseľnosť žalobcov, že by im sporný
pozemok patril. Pre existenciu dobrej viery držiteľom nestačí iba tvrdenie, že im pozemok patrí, ale
je potrebné, aby tvrdenie bolo podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno vyvodiť, že je

dôvodné. V danej veci žalobcovi neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali splnenie zákonných
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním.

Posledným výrokom rozsudku súd rozhodol, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva.

Tento výrok súd odôvodnil tým, že právny zástupca žalovaného v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia
rozsudku trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok zmeniť a
žalobe vyhovieť. Ako dôvod uviedli, že vzhľadom na umiestnenie

sporného pozemku, s poukazom na spôsob, ako boli samotným žalovaným vystavené
oplotenia jeho pozemkov - v jednej línii so stavbou, a to aj v prednej časti domu, vzhľadom k tomu, že
žalobcovia, ako aj právni predchodcovia užívali celý dvor vždy v celosti a dôvodne mali za to, že im

patrí v celosti až k múrom susednej stavby rodinného domu žalovaného a jeho plotom, boli žalobcovia
jednoznačne dobromyseľní v užívaní spornej časti pozemku. Žalovaný až v priebehu roku 2007 sa
začal dožadovať iného určenia priebehu dovtedy rešpektovaných hraníc pozemku, čo je však už po
uplynutí zákonom stanovenej doby. Výstavbu prístavieb k rodinnému domu súp. č. XX, hospodárskej
budovy, ako aj plota, realizoval výlučne žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia. Žalobcovia, ako aj

ich právni predchodcovia mali vždy za to, že je to na hranici pozemkov. Aj podľa geometrického plánu
č. 92/06 z 21. 12. 2006 viedla hranica medzi pozemkami parc. č. 146/1 a 149/1 tak, ako je popísané
vyššie, čo utvrdilo žalobcov, že parc. č. 146/1 siaha až k stavbám. Tak isto z geometrického plánu
z 11. 4. 1994, ktorý si dal vyhotoviť žalovaný, tvoria hranicu medzi pozemkami múr rodinného domu
žalovaného. V tomto pláne, ktorý vyhotovil svedok X. G., nie je zakreslený žiaden odvodňovací kanál. Z

výpovedí žalobcov, ako aj svedkov F. X. a F. X. bolo preukázané, že právny predchodca žalobcov, ako
aj žalobcovia, užívali predmetný pozemok ako svoj dvor v celosti až k múrom susednej stavby, ktorá
patrížalovanému.Konštatovaniesúdu,ževýpovedetýchtosvedkovsúúčelovézdôvodupríbuzenského
vzťahu, neobstojí a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Svedok F. X. uviedol, že bol prítomný pri
rekonštrukcii rodinného domu žalovaného, kedy jeho otec požiadal žalovaného, aby dĺžku novej strechy

upravil tak, aby to bolo presne ako na starom dome. F. E. však uvedenú situáciu opísal inak, keď uviedol,
že starý otec žalobcu mal uviesť, že krokvy sú dlhé a že jeho (žalovaného) sú len 40 cm od rodinného
domu, čo však svedok F. X. poprel. Svedok E. si po viac ako 20 rokoch presne pamätal na jednu vetu,
ktorá mala odznieť od starého otca žalobcu, čo skôr objektívne vyvoláva pochybnosti o dôveryhodnosti
jeho výpovede. Svedok ďalej uvádza, že krokvy sa odrezávali na dĺžku 40 cm a potom na dĺžku 50 cm

a že by orezávané krokvy mali padať na odvodňovací kanál, čo je nelogické, nakoľko by tento musel
mať šírku viac ako len 30 či 40 cm. Svedok G. vôbec netvrdil, že pri rodinnom dome žalovaného sa mal
nachádzať odvodňovací kanál. Vytyčovanie hranice pozemku sa vykonalo bez prítomnosti žalovaných
(zrejme žalobcov) a malo sa tak stať po tom, čo žalobcovia mali odstrániť údajný kanál. Potom ale
tvrdenie svedka nemôže byť pravdivé, keďže tam už vôbec nemali byť kamene tvoriace rigol. Výpoveď

svedka R. V. považujú žalobcovia za ovplyvnenú tým, že v čase, keď svedok vykonával funkciu zástupcu
starostu obce, pracovala na obecnom úrade dcéra žalovaného. Ohľadne existencie odvodňovacieho
kanála nie je zrejmé, kedy a kto kanál vybudoval, aký kanál mal byť postavený a prečo by mal pozemokpod týmto kanálom patriť žalovanému. Žalovaný tvrdil, že kanál mal byť vybudovaný už v roku 1931. Je
potom nezvyčajné, prečo na starom dome žalovaného, teda aj do jeho rekonštrukcie, bol zvod na dome
zo strany k dvoru žalobcov urobený iba v prednej časti domu. To potvrdzuje záver, že žiaden kanál na

spornej časti pozemku nebol. Žalovaný svoje tvrdenie, že sa mal o údajný kanál starať, nepreukázal. Ak
mal vykonať nejakú činnosť, musel by vždy požiadať o vstup na pozemok žalobcov, čo sa nikdy nestalo.
Zo zápisnice z ohliadky nie je vôbec zrejmé, čo vlastne súd ohliadkou zistil. Závery, o ktoré súd oprel
svoje rozhodnutie vôbec vychádzajú zo zápisnice o ohliadke. Tak nevyplýva, že pri ohliadke susediacich
rodinných domov s rodinnými domami účastníkov bolo zistené, že rodinné domy

súp. č. XX, XX, XX, XX majú vybudované odvodňovacie kanály pozdĺž zadnej steny rodinných domov.
Ani pri rodinnom dome žalobcov nie je vybudovaný žiaden odvodňovací kanál a takáto situácia je aj pri
ďalších stavbách v okolí rodinného domu žalobcov. Okrem toho, aj

keď je niekde vybudovaný odvodňovací kanál, nič to nevypovedá o tom, komu takýto pozemok patrí,
nakoľko takýto kanál môže slúžiť na odvod vody nielen zo stavby, ale aj z príslušného pozemku.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutú vec bez toho, aby na odvolacom pojednávaní zopakoval
či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, pretože takéto zopakovanie či doplnenie
dokazovania považuje za nepotrebné a nebolo ani účastníkmi navrhnuté (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods.
2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia
rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.

1, 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré výslovne vyplývajú
z podaného odvolania. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Takéto vady konania v preskúmavanej veci zistené neboli.

Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené. Prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie, v rámci ktorého vyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dokazovania a zo
zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nenariadil
odvolacie pojednávanie za účelom zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého

stupňa, je odvolací súd viazaný skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
uvedeného rozhodnutia považuje za potrebné doplniť toto odôvodnenie o ďalšie dôvody:

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva ku konkrétnej časti pozemku
označenému ako parc. registra C č. 149/6, pričom ako nadobúdací titul tvrdia dobromyseľnú držbu ich

právnych predchodcov, ako aj samotných žalobcov. Žalobcovia teda už pri podávaní žaloby vedeli o
tom, že právnu hranicu medzi pozemkami žalobcov a žalovaných netvoril múr stavby rodinného domu
žalovaného. Takýto priebeh hranice je jednoznačne zistiteľný aj z geometrického plánu vyhotoveného
dňa 21. 12. 2006 L. E., z prílohy č. 1 znaleckého posudku č. 13/2011 vypracovaného Ing. G. Z., z
geometrického plánu vyhotoveného dňa 20. 4. 2012 L., z geometrického plánu zo dňa 13. 9. 2012

vyhotoveného Z. T.. Za tohto stavu mohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo k spornej časti parc.
KNC 149/6 len vydržaním na základe dobromyseľnej držby a teda za splnenia podmienok uvedených
do 31. 12. 1950 v úprave obyčajového uhorského práva, v období do 30. 4. 1964 v ust. § 115, § 116 ods.
1 a § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. a v období po 31. 12. 1991 podľa ust. § 134 ods.1,
3, 4 v spojení s § 129 a § 130 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.

Podľa Uhorského obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti do zapísania do
pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe. Musel pritom
užívať nehnuteľnosť vo svojom mene a nie v mene iného, ani nie ako nájomník, ani ako požívateľ
alebo užívateľ. Vlastnícke právo k nehnuteľnostinemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že
nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu alebo vedel, že
patrí inému, no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je po práve a poctivá. Opak sa

musel preukázať.

Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Občiansky zákonník č.
141/1950 Zb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho
mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom
bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. V

pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.

Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že
obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do
držby, kým podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950 bola potrebná počas celého priebehu vydržacej
doby.

Žalobcovia tvrdia vydržanie vlastníckeho práva na základe ich vlastnej držby, ktorá sa mala začať

realizovať v roku 1996. Naviac tvrdili, že takto užívali nehnuteľnosť aj ich právni predchodcovia,
avšak nekonkretizovali, že by niektorý z právnych predchodcov nadobudol vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti vydržaním už v minulosti.

Podľa teraz platného ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka stáva sa vlastníkom oprávnený
držiteľ nehnuteľnosti, ktorý ju mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Spôsobilým predmetom

vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou parcely (R-40/2000). Podmienkou vydržania
je držba, pričom sa musí jednať o držbu oprávnenú. Naviac musí ísť o držbu nepretržitú, ktorú nesmie
držiteľ stratiť.

Zmena v osobe vlastníka držanej veci nemá na beh vydržacej doby vplyv. Ak však dôjde k zmene
držiteľa, je treba posúdiť, či aj nový držiteľ je držiteľom oprávneným. Vydržanie v takom prípade začína

bežať znova za splnenia zákonných predpokladov, pričom nový držiteľ si môže započítať aj čas, po
ktorý mal vec v oprávnenej držbe jeho právny predchodca. Pokiaľ jeho bezprostredný predchodca nebol
držiteľom oprávneným, dobu oprávnenej držby si nemôže započítať.

Za držiteľa sa považuje len ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba
(§ 129 ods.1 Občianskeho zákonníka).

Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôle s vecou nakladať ako s vlastnou,
teda držobná vôľa (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Faktický vec
ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou.
Držiteľom je aj ten, kto vykonáva držbu

prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Držbu veci nevylučuje ani užívanie veci inou osobou než

držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva (poprípade aj bez právneho dôvodu), pokiaľ sa
táto osoba sama nechopí držby, a to ani v prípade, že vlastník má k veci len holé vlastníctvo. Detentor
v takom prípade odvodzuje svoje právo od vlastníka,

pričom faktické ovládanie veci detentorom sa považuje za ovládanie vlastníkom, ktorý je držiteľom veci
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/728/2000).

Podobne Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 22Cdo/421/2001 uviedol: „Ak nebol v dohode medzi
vlastníkom a tým, komu bolo umožnené užívať cudziu vec, určený ani čas ani účel užívania, nevzniká
skutočná zmluva, ale len nezáväzná výprosa a vlastník môže kedykoľvek žiadať vrátenie požičanej
veci. Vec prenechanú užívateľovi z dôvodu výprosy nemôže užívateľ vydržať“.Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí a že je
dobromyseľný so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne.
Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, poprípade, že sú dané

právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Pri naplnení dobromyseľnosti
nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že neporušuje právo, ale je potrebné pozitívne presvedčenie,
že mu vec patrí. Preto tvrdenie, že držiteľ je v dobrej viere, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie
iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného užívateľa nehnuteľnosti. Je treba
vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemá resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa
držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po
práve patrí.

Preskúmavanú vec je možné považovať za bežnú spor medzi vlastníkmi susediacich pozemkov. V
tejto súvislosti zaujal Najvyšší súd SR stanovisko v rozsudku sp. zn. 22Cdo/1848/98. Podľa tohto

rozhodnutia: „Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže
byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z
hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy kúpeného a
skutočne držaného pozemku“. Ako príklad sa uvádza pozemok nepravidelného tvaru v neprehľadnom
teréne alebo uvedenie držiteľa do omylu súdnym znalcom“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

22Cdo/1594/2004). Pokiaľ sa kupujúci chopil aj držby pozemku, ktorého výmera bola vyššia než plocha
pozemku, ktorú kúpil, mohol síce byť subjektívne v dobrej viere, že je vlastníkom aj tohto pozemku, táto
dobrá viera tu však nebola „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 22Cdo/2941/2000).

O oprávnenej držbe časti susedného pozemku nie je možné hovoriť v prípade, keď sa jedná o časť

pozemku, ktorá slúži obvykle ku konkrétnemu účelu súvisiaceho so stavbou postavenou na takomto
susednom pozemku - tzv. odkvapu budovy. Vyplýva to mimo iného aj z listiny označenej ako znalecký
posudok č. 13/2011 Ing. G. Z., podľa ktorého odkvap budovy je súčasťou stavby a tým pádom nemôže
odkvap zasahovať do cudzieho pozemku. Tieto odkvapy boli v minulosti cca 0,50 m. Takýto odkvap
sa uznával aj v prípade,

že odkvapy na mape vyznačené neboli, ale pri miestnom šetrení pred mapovaním za účasti vlastníkov
pozemkov boli zistené, že existujú. Podľa tejto listiny si žalovaný dal vyhotoviť geometrický plán č.
92/2006, ktorým mu bola hranica podľa uhorských máp oddelená v takej vzdialenosti od domu, aký má
odkvap. Po zameraní meračských prvkov pre porovnanie skutočného stavu so stavom nachádzajúcim
sa v podkladových mapách, najmä mapy

bývalého pozemkového katastra z roku 1869 reambulovanej v roku 1936, bolo potvrdené, že šírka domu
odsunutá z mapy je širšia o 0,50 m oproti šírke domu zameranej, a to z dôvodu, že pri tvorbe uhorských
máp sa odkvap nedal viditeľne skartirovať do mapy, ale bol pripočítaný k šírke domu.

Vydržať vlastníctvo časti parcely je možné vtedy, pokiaľ táto časť parcely, ktorej sa vydržanie týka,
naplňuje pojmové znaky pozemku v právnom slova zmysle. Aj podľa teraz platnej právnej úpravy časť

parcely, ktorá sa ocitne v dobromyseľnej oprávnenej držbe inej osoby než vlastníka tejto parcely, sa
stáva pozemkom, ktorý je vecou v právnom slova zmysle (§ 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

„Zákonnú podmienku držania (celej) veci nesplňuje držanie púheho pruhu pozemkovej parcely suseda,
ktorýnebolsamostatnegeodetickyoddelený,anaktorýbolodržiteľommylnepozeranéakonasúkromný
chodník“ (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 30. 3. 1993 sp. zn. 3Cdo/53/1992).

Novela Občianskeho zákonníka účinného od 1. 1. 1992 umožnila započítanie nepretržitej držby
vykonávanej aj pred 1. 1. 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku spĺňal k 1. 1. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcejpo dobu 10 rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku
vydržaním.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožnené nadobudnutie vlastníctva k držiteľovi,
ktorý vec dlhodobe ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)
je daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.

„O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide
o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci

postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznanú
zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej

podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúc z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia
Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držitelia ujali držby nie je ospravedlniteľný. Len
výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa
rôzny výklad“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. 3. 2011 sp. zn. 5Cdo/30/2010).

So zreteľom na všetky okolnosti veci žalobcovia mali vedieť o skutočnom priebehu hranice medzi

susediacimi pozemkami, v dôsledku nemohli byť dobromyseľní pri užívaní tej časti pozemkov patriacich
žalovanému, resp. jeho právnym predchodcom, ktorý sa nachádzal pred múrmi stavby vo vlastníctve
žalovaného. Pokiaľ žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia túto časť pozemkov žalovaného, resp.
jeho právnych predchodcov užívali, išlo

u nich len o detenciu, to znamená o ovládanie (užívanie) cudzej veci bez úmyslu nakladať s ňou ako

s vlastnou.

V neprospech podanej žaloby svedčí aj to, že žalobcovia pri nadobudnutí vlastníckeho práva kúpnou
zmluvou zo dňa 30. 1. 1996 nadobudli pozemky a stavby o konkrétnej výmere, konkrétne parcelu č.
146/1 o výmere 1.160 m2. Napriek tomu sa podanou žalobou domáhajú rozšírenia výmery parcely č.
146/1 o ďalších 25 m2. Pritom, ako vyplynulo z výpovede vypočutého svedka R. V., pôsobiaceho v roku

2006 - 2010 ako zástupca starostu obce, bol sa osobne presvedčiť na upozornenie žalovaného o tom,
že okapový kamenný chodník nachádzajúci sa pri dome žalovaného začal niekto v tom čase rozoberať.
Dokazovanie týkajúce sa existencie tohto okapového chodníka bolo opodstatnené do tej miery, že
preukázaním jeho existencie v období pred vstupom žalobcov do vlastníckych práv bola preukázaná
vedomosť právnych predchodcov žalobcov o priebehu hranice medzi ich pozemkami a pozemkami

žalovaného. Ešte aj dňa 23. 8. 2007 žalobcovia písomne pripustili, že okapový chodník by pri budovách
mohol byť, považovali len jeho šírku 40 cm za príliš veľkú. Vyplýva to z ich pripomienok k vytýčeniu
hraníc medzi pozemkami účastníkovi, ktoré sa malo uskutočniť dňa 28. 6. 2007.

Možno teda konštatovať, že napriek tomu, že žalobcovia a ich právni predchodcovia prakticky dlhodobo
nerušene užívali aj tú časť pozemku vo vlastníctve žalovaného, ktorá je označená v geometrickom pláne

zo dňa 13. 9. 2012 ako parc. č. 149/6, užívali ho len ako detentori, t. j. s vedomím, že ide o pozemok
vo vlastníctve žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov. V dôsledku toho rozhodol prvostupňový
súd správne, keď zamietol žalobu žalobcov na určenie ich vlastníckeho práva k tejto parcele. Z týchto
dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania, o ktorom sa žalobcovia v odvolaní
nezmieňujú a ktorý žalovaný v odvolaní nenapadol.Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný. Preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p.
vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalovaný však
takýto návrh nepodal. Preto náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Žalovaný dňa 12.12.2014, teda 2 dní po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, zaslal odvolaciemu
súdu poštou vyčíslenie trov, avšak toto sa týkalo právnych služieb poskytnutých žalovanému v priebehu
prvostupňového konania. Náhradu týchto trov si mohol žalovaný uplatniť len v priebehu konania pred
súdom prvého stupňa a len v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.

č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.