Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/646/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222355
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222355.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 26.
marca 2014 č. k. 15C/734/2012-133, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,

§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 3 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a z vykonaného dokazovania
zistil, že dňa 22. 02. 2007 bol súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej doručený návrh na vykonanie
exekúcie oprávneného - spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807
598, proti povinnému A. N. sídlom W. XX/X, H., pre vymoženie sumy 16.380,-Sk (543,72 eura) spolu
s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k.

SR 3123/06 zo dňa 10. 08. 2006. Súdny exekútor dňa 09. 03. 2007 doručil na exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 285/2007. Exekučný súd dňa 20. 03. 2007
poveril vykonaním predmetnej exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú. Oprávnený doručil
na exekučný súd dňa 06. 09. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd uznesením č.
k. 15Er/226/2007-9 zo dňa 17. 01. 2011 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 02. 2011. Zo znaleckého posudku Ekonomickej
univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo dňa 17. 01. 2014 súd zistil, že v prípade jednej žaloby na

plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nerozhodnutia o zmene
súdneho exekútora v zákonnej lehote, t.j. bez zbytočných prieťahov, bola vyčíslená škoda vo výške
30,76 eura, a to 4,15 eura mzdové náklady, 5,31 eura náklady na tlač, 13,86 eura náklady na úpravu
informačného systému, 3,01 eura náklady na poštovné a 4,43 eura náklady na telekomunikačné služby.
V predmetnej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 221,28 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní
v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ sa podaním, adresovaným priamo odporcovi, domáhal
uspokojenia nároku na náhradu škody a nároku na nemajetkovú ujmu. Odporca ním uplatňovaný nárokna náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy neuspokojil, preto sa navrhovateľ obrátil so svojím
návrhom na súd. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že exekučnému súdu bol dňa
06. 09. 2010 doručený návrh navrhovateľa - oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44

ods. 8 Exekučného poriadku. Vzhľadom k tomu, že sa predmetné exekučné konanie začalo dňa 22. 02.
2007, je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení účinnom do 28. 02. 2007, ktoré už ustanovovalo povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V zmysle § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, účinného v čase

začatiaexekučnéhokonania,jeustanovená30-dňoválehotanarozhodnutieozmeneexekútoraododňa
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V zmysle uvedeného ustanovenia, keďže návrh
na zmenu exekútora bol doručený na exekučný súd dňa 06. 09. 2010, lehota exekučnému súdu uplynula
dňa 06. 10. 2010. V konaní súd zistil, že exekučný súd rozhodol o zmene exekútora dňa 17. 01. 2011.
Súd mal za to, že exekučný súd sa dostal do omeškania až dňom 07. 10. 2010. Súd v tejto súvislosti
poukázal na skutočnosť, že zákon s nedodržaním uvedenej lehoty nespája žiadne právne následky.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v
tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 137 dní, preto tvrdenia
navrhovateľa boli preukázané ako nepravdivé. Zároveň súd konštatoval, že v danom prípade nie sú
splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., preto je návrh navrhovateľa v plnom rozsahu nedôvodný. Nárok

na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa navrhovateľa príslušný exekučný súd
svojímpostupomporušilpovinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonom
stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR,

prípadne Európsky súd pre ľudské práva. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č.
514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd dospel tiež k záveru, že navrhovateľ

žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti
s predmetným exekučným konaním a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ tým,
že do zmlúv o úvere, na základe ktorých boli vydané rozhodcovské rozsudky - exekučné tituly, včlenil
rozhodcovskú doložku, ktorá je neplatná, si sám spôsobil náklady, ktoré však nie je možné považovať
za škodu v súvislosti s konaním, či nekonaním exekučného súdu v predmetnej exekučnej

veci. Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd dospel tiež k záveru, že navrhovateľ
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť v
súvislosti s predmetným exekučným konaním, a rovnako tak vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Taktiež
nie je možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a existenciou škody. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná

škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa
názoru súdu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať
za hypotetické. Na základe všetkých uvedených skutočností je súd toho názoru, že navrhovateľovi
nie je možné nahradiť škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože nepreukázal vznik a ani

výšku škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Navrhovateľ nepreukázal podmienky
vznikuzodpovednostištátuzaškodu,súladpostupunavrhovateľasdobrýmimravmi,aninedostatočnosť

konštatovania porušenia práva. Zároveň, aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.,
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť
navrhovateľovipriznanážiadnanáhradamajetkovejškodyanemajetkovejujmyvpeniazoch.Nazáklade

všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zmene súdneho exekútora, ato po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol. O náhrade

trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postup,

ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,

s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj
vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,

aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvéhostupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po
vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu,
ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Súd

prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že napriek
tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Er/226/2007 nebolo o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote 30 dní,
navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy,
keď v konaní nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou
apostupomsúduvpredmetnejexekučnejveci.PodľakonštantnejjudikatúryÚstavnéhosúduSlovenskej

republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky
za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti
prípadu. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával
úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie na základe podnetu súdnej exekútorky uskutočňovanej na
základe rozhodcovského rozsudku, ktorý nespĺňal zákonom stanovené náležitosti, pričom v konečnom

dôsledku došlo k zastaveniu exekúcie, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na
zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučným
titulom v danej veci bol nezákonný exekučný titul, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, preto
len nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora na základe takéhoto

exekučnéhotitulunavrhovateľovižiadnaškodaaninemohlavzniknúť.Súdvdanejvecisprávneaplikoval
platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní
nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie vo veci samej bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.