Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/905/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712205267
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712205267.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Burika a členov senátu

JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ L. Y., nar. XX.
X. XXXX, bytom M. X, M. V. XXXX/XX, v rade 2/ mal. B. Y., nar. X. X. XXXX, bytom ako navrhovateľka
v rade 1/, zastúpeného navrhovateľkou v rade 1/ ako zákonnou zástupkyňou, obaja právne zastúpení
JUDr. Dašenou Gombíkovou, advokátkou so sídlom v M., C. X proti odporcovi P. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom M., C. M. XXXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Banská Bystrica - Kráľová,
zastúpenému JUDr. Danielom Malíkom, advokátom so sídlom v Martine, Rázusova 4213/3, v konaní o
ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k. 5C 67/12-103

zo dňa 30. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť navrhovateľom,
každému po 10 000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania,
p o t v r d z u j e .

V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľov vo zvyšku zamietnutý, odvolaním nenapadnutej, p o
n e c h á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľom z titulu
nemajetkovej ujmy, každému po 10 000,- eur. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľov zamietol a žiadnemu
z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval,
že protiprávnym konaním odporcu - vraždou manžela navrhovateľky v rade 1/ a otca navrhovateľa v
rade 2/ došlo k výraznému zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov, kedy neprichádza do

úvahy len použitie ust. § 13 ods. 1 OZ, lebo žiadne morálne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu
nemôže.Anináhradaujmyvpeniazochsícenemôžeodčiniťstratublízkehočloveka,alenadruhejstrane
čiastočne môže zmierniť následky takéhoto činu. Pri stanovení konkrétnej výšky prihliadal i na finančné
zabezpečenie pozostalých a celkovú sociálnu situáciu navrhovateľov. Aj keď navrhovateľka v čase smrti
manžela mala podaný návrh na rozvod, v tomto konaní nebolo možné rozhodným spôsobom posúdiť
otázku prípadného rozvodu, nakoľko išlo o rozvod dvoch mladých ľudí, ktorí začali spolu v nízkom veku
viesť spoločný život s maloletým dieťaťom, čo sa síce muselo nesporne odraziť v ich vzťahoch, ale tu

súd prihliadol i na výpovede rodičov nebohého, ktorých vypočul ako svedkov a ktorí zároveň potvrdili,
že medzi manželmi neboli významne narušené vzťahy a zo strany navrhovateľky v rade 1/ zrejme išlo
len o formu nátlaku na zmenu správania sa manžela vo vzťahu k spoločnej rodine. Aj v súčasnosti majú
s nevestou dobré vzťahy.Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z
účastníkov právo na náhradu trov konania s prihliadnutím na ich pomer úspechu a neúspechu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odporca. Žiadal rozsudok prvostupňového súdu vo vyhovujúcej časti zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie dôvodiac tým, že prvostupňový súd sa nedostatočne vyporiadal so všetkými skutkovými
okolnosťami spočívajúcimi na vzájomných vzťahových väzbách medzi navrhovateľmi a nebohým
poškodeným B. Y., ktoré by boli dôvodné pre priznanie nároku z titulu nemajetkovej ujmy a možnej výšky

samotného nároku. Z vykonaného dokazovania vyplynul rozsah existencie vzájomného vzťahu medzi
navrhovateľkou a poškodeným, kde bolo preukázané, že navrhovateľka pred smrťou poškodeného
podala návrh na rozvod a nežila s ním v spoločnej domácnosti. Už samotný návrh na rozvod, ktorý bol
podaný na príslušný súd, naznačuje určitú rozvrátenosť rodiny, vzájomných medziľudských vzťahov, a
to bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo napokon k rozvodu. U navrhovateľov podľa jeho názoru
nedošlo k takému zásahu do ich práv na ochranu osobnosti, ktoré by odôvodňovalo priznanie nároku,

spočívajúceho v nemajetkovej ujme.

Navrhovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali rozsudok prvostupňového súdu ako
vecne správny potvrdiť. Prvostupňový súd podľa ich názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a
napokon i správne rozhodol. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že vážny úmysel na

rozvode manželstva zo strany navrhovateľky nebol a nakoľko po svadbe nemali dostatok finančných
prostriedkov na zakúpenie vlastného bytu, bývali striedavo u rodičov alebo v podnájme. Inak vždy
žili úplne normálnym, slušným rodinným životom a tešili sa najmä zo svojho spoločného dieťaťa.
Akceptovanie názoru odvolateľa, podľa ktorého nedošlo k vážnemu zásahu do práv na ochranu
osobnosti u navrhovateľov, by v tomto konkrétnom prípade znamenalo akceptovať názor, že podanie

návrhu na rozvod manželstva sa rovná brutálnemu zavraždeniu 73 bodnými ranami, čo je však v
občianskej civilizovanej spoločnosti absolútne neprijateľné.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti podľa

ust. § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa v priebehu

odvolacieho konania neboli tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový súd v
dôvodoch svojho rozhodnutia.

Ak odporca v priebehu odvolacieho konania (tak ako i pred prvostupňovým súdom) poukazoval na
rozvrátené vzťahy v manželstve, s touto skutočnosťou sa okresný súd dostatočne vyporiadal v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia, keď vychádzal i z hodnotenia svedeckých výpovedí rodičov poškodeného
a v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu
hodnotiť vykonané dokazovanie inak, než ho vyhodnotil súd prvého stupňa. I v prípade narušených
vzťahov medzi účastníkmi nemožno opomenúť citové väzby navrhovateľky v rade 1/ a poškodeného,
ktorí spolu uzavreli manželstvo, z ktorého pochádza ich spoločné dieťa a už z tohto pohľadu je finančné

zadosťučinenie, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa, i podľa názoru odvolacieho súdu primerané.
Nemožno opomenúť ani výpovede rodičov poškodeného, ktoré napokon správne vyhodnotil súd prvého
stupňa a ktorí sami potvrdili, že v manželstve medzi účastníkmi neboli vážne nezhody, čoho potvrdením
sú i ich dobré vzájomné vzťahy s nevestou a vnukom.

V ostatnej časti, pokiaľ bol návrh navrhovateľov vo zvyšku zamietnutý, odvolaním nenapadnutej, zostáva
rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a nepriznal
navrhovateľom, i keď mali v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania, lebo si žiadne

trovy neuplatnili.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.