Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžo/55/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200558
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobkyne: I.
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, N., zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, AK so sídlom
Dostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16. februára 2009, konajúc o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 z 12. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/09-110 z 12. júna

2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný titulom náhrady trov odvolacieho konania zaplatiť žalobkyni sumu 165,56 € na účet
jej právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia vedúceho služobného úradu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16. februára 2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ako prvostupňového správneho
orgánu) č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9. decembra 2008 o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len
„zákon č. 312/2001 Z.z.“) z dôvodu, že rozhodnutím ministra č. R-08-11-M zo dňa 5. decembra 2008 o
organizačnej zmene bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto žalobkyne.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky bolo s účinnosťou od 1. júla 2010
zrušené zákonom č. 37/2010 Z.z.,. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Podľa § 40d zákona
č. 575/2001 Z.z. prešla pôsobnosť Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky

v závislosti od okruhu pôsobnosti na Ministerstvo hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky,
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a na Úrad vlády Slovenskej republiky. S účinnosťou od 1.
novembra 2010 na základe zákona č. 403/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001
Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony prešli kompetencie Ministerstva hospodárstva a výstavby
Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva pôdohospodárstva,životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a na Úrad vlády Slovenskej republiky
(ktoré prešli na tieto ústredné orgány štátnej správy z bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky) na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky.SpolusprechodomtýchtokompetenciíprešlinaMinisterstvodopravy,výstavbyaregionálneho
rozvoja Slovenskej republiky aj práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov (§
40k ods. 3, § 40l ods. 3, § 40q ods. 3 zákona č. 575/2001 Z.z.). Keďže pôvodne bolo žalovaným
správnym orgánom Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, jeho právnym
nástupcom je vzhľadom na uvedené novelizácie zákona č. 575/2001 Z.z. Ministerstvo dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a s týmto ústredným orgánom štátnej správy na strane
žalovaného súd pokračuje v konaní.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/67/09-110 z 12. júna 2013 napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 1 písm. a/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vrátil vec správnym orgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že z pripojeného administratívneho spisu, ktorého

súčasťou bol aj osobný spis žalobkyne a z listín predložených účastníkmi krajský súd zistil, že žalobkyňa
v čase rozhodnom pre toto konanie pracovala u žalovaného v ŠZP vo funkcii odborný radca.

Dňa 09.12.2008 pod číslom písomnosti MVRR-2008-1445/71370 žalovaný oznámil žalobkyni začatie
správneho konania vo veci skončenia jej ŠZP v služobnom úrade žalovaného a to v súvislosti s
rozhodnutímministražalovanéhoč.R-08-11-Mzodňa05.12.2008,ktorýmsameníadopĺňaorganizačný

poriadok žalovaného. Podľa zápisnice z osobného pohovoru, bol v danej veci komisiou na uskutočnenie
organizačnej zmeny vykonaný so žalobkyňou pohovor, kde bolo žalobkyni doručené oznámenie
o začatí správneho konania a žalobkyňa bola informovaná o organizačnej zmene vyplývajúcej
z vyššie uvedeného rozhodnutia ministra žalovaného a o tom, že služobný úrad nemá pre ňu
vhodné ŠZM. Žalobkyňa pripojila k zápisnici svoje vyjadrenie, že berie na vedomie a prerokovanie

potvrdila svojim podpisom. V ten istý deň žalovaný doručil žalobkyni rozhodnutie o skončení ŠZP č.
MVRR-2008-1445/71372.

Proti rozhodnutiu žalovaného o skončení ŠZP žalobkyňa podala odvolanie, v ktorom namietala, že
jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, keďže rozhodnutie o skončení ŠZP jej
bolo doručené spolu s oznámením o začatí predmetného konania. Namietala, že rozhodnutie sa

odvoláva na rozhodnutie ministra o zmene organizačnej štruktúry, avšak toto rozhodnutie nebolo
prílohou prvostupňového rozhodnutia, čo žalobkyňa považovala za vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Ďalej žalobkyňa namietala, že nebolo pravdou, že by žalovaný nedisponoval
žiadnym voľným ŠZM, na ktoré by mohla byť žalobkyňa s jej súhlasom preložená, čím bolo rozhodnutie
v rozpore so zákonom, pretože nevychádzalo zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu veci a tiež

nebola splnená hmotnoprávna podmienka na skončenie ŠZP, pretože žalovaný disponoval voľnými
ŠZM.

O odvolaní rozhodol žalovaný dňa 16.02.2009 rozhodnutím č. MVRR-2009-10292/8456-8, odvolanie
žalobkyne zamietol a svoje prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom dôvody svojho rozhodnutia
formuloval obdobne ako vyjadrenie k žalobe. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že podľa

neho bol dodržaný procesný postup a žalobkyňa mala možnosť uplatniť si všetky zákonné nároky pre
ňu vyplývajúce z § 33 ods. 2 správneho poriadku. Počas osobného pohovoru boli uvedené dôvody
konania o skončení ŠZP, rozhodnutie ministra o organizačnej zmene bolo počas konania k dispozícii a
žalobkyňa sa mohla vyjadriť a uplatniť svoje zákonné práva, o čom svedčí jej vyjadrenie (zaznamenané
v protokole z osobného pohovoru zo dňa 09.12.2008). Žalovaný tiež konštatoval, že žiaden právny

predpis neukladá povinnosť prikladať k rozhodnutiu podklady pre jeho vydanie, akým v tomto prípade
bolo rozhodnutie ministra o organizačnej zmene. Žalovaný uviedol, že v čase vydania rozhodnutia
nedisponoval voľnými ŠZM. Na voľné ŠZM boli vyhlásené výberové konania a obsadenie týchto si
zároveň vyžadovalo kvalifikačné predpoklady - vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čo žalobkyňa,
ktorá dosiahla stredoškolské vzdelanie, nespĺňala.

V administratívnom spise sa tiež nachádza rozhodnutie ministra žalovanéhoč. R-08-11-M zo dňa 05.12.2008. Týmto rozhodnutím podľa § 5 ods. 5 zák.č. 575/2001 Z.z. o
organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov
schválil minister organizačnú zmenu v organizačnom poriadku žalovaného. Podľa čl. 3 rozhodnutia

sa dňom 09.12.2008 v organizačnej štruktúre žalovaného zrušilo niekoľko ŠZM. Medzi týmito bolo
zrušené jedno ŠZM vo funkcii odborný radca v osobnom úrade, oddelení personálneho riadenia - 321.
Príloha č. 6 k rozhodnutiu ministra obsahuje opis činnosti ŠZM žalobkyne (odborný radca v osobnom
úrade, oddelenie personálneho riadenia). Podľa čl. 3 rozhodnutia bolo dňom 10.12.2008 vytvorených
niekoľko štátnozamestnaneckých miest vo funkciách: štátny radca, hlavný radca, hlavný štátny radca,

generálny štátny radca odborný radca a samostatný radca. Podľa čl. 7 rozhodnutia ministra žalovaného,
rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom 09.12.2008, okrem článkov 3, 4 a 5.

Krajský súd odvolávajúc sa na ustanovenia § 39 ods. 1 písm. a/, § 40 ods. 2 písm. a/, § 29 ods.
5, § 125 ods. 1 a 2, § 138 ods. 1, § 159a ods. 1 a 2 zákona č. 312/2001 Z.z. ako aj na § 33
ods. 1 a 2 Správneho poriadku poukázal na to, že zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je
podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd

tedaskúmaajprocesnépochybeniasprávnehoorgánunamietanévžalobe,najmäztohopohľadu,čitoto
procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa namietala, že jej nebola daná možnosť vyjadriť sa
k podkladom pred vydaním rozhodnutia o skončení SZP, pretože súčasne jej bolo doručené oznámenie
o začatí konania a tiež rozhodnutie o skončení jej ŠZP. Podľa názoru krajského súdu povinnosťou

žalovaného je postupovať podľa Správneho poriadku, ktorého právnemu režimu toto konania podlieha.
Jednou z povinností žalovaného v predmetnom konaní bolo postupovať v súčinnosti s účastníkmi
tohto konania, teda so žalobkyňou. Inštitút súčinnosti je upravený na viacerých miestach Správneho
poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností účastníka
správneho konania, ktorý má právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie svojho tvrdenia má súčasne

aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti má za následok
neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie tejto povinnosti však
nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá
zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie
skutkových okolností z úradnej povinnosti, aj keď je účastník nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje

alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má v
zmysle § 33 Správneho poriadku tiež právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia, ktoré zabezpečil
správny orgán v priebehu konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým
dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym.
Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka,

ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Z uvedených dôvodov povinnosťou
správneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi a so
všetkými podkladmi pre rozhodnutie vo veci, aby mal účastník zo skutkového hľadiska všetky informácie,
ktoré má pred vydaním rozhodnutia správny orgán. Za týmto účelom by mal správny orgán oznámiť
účastníkovi, že proces zhromažďovania podkladov rozhodnutia bol ukončený a že má možnosť sa pred

vydaním rozhodnutia k veci vyjadriť. Dodržanie tejto povinnosti v sebe logicky zahŕňa aj povinnosť
správneho orgánu poskytnúť účastníkovi na uplatnenie jeho práva podľa § 33 ods. 1 citovaného zákona
primeranú lehotu. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie aj bez vyjadrenie
účastníka, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane v stanovenej , ale
primeranej, lehote nečinný. Pokiaľ správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil

účastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide
o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 6Sžo/55/2010, 5SŽ/24/2008, 4Sžo/l0/2011,
3Sžd/72/2009, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/2003).

Ďalej krajský súd poukázal na to, že právne predpisy bližšie nestanovujú, aká dlhá má byť správnym

orgánom stanovená lehota na vyjadrenie sa k veci a podkladom rozhodnutia. Podľa názoru krajského
je nad všetky pochybnosti zrejmé, že v prípade týkajúcom sa žalobkyne a konania o skončení jej
ŠZM, táto lehota prvostupňovým orgánom nebola poskytnutá v primeranej dĺžke. Skutočnosť, že obsah
protokolu z osobného pohovoru zo dňa 09.12.2008 žalobkyňa zobrala na vedomie, nepreukazuje, že
žalobkyňa nemala v úmysle uplatniť v prvostupňovom správnom konaní žiadne návrhy, pripomienky

alebo námietky. Uvedený postup bol podľa názoru krajského súdu v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení s §33 ods. 2 Správneho poriadku. Predmetné procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania, ktorá
by bez ďalších súdom zistených okolností mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Ako však vyplýva z administratívneho spisu, žalobkyňa proti prvostupňovému rozhodnutiu podala

odvolanie, v ktorom vyjadrila všetky svoje námietky obdobné ako tie, ktoré neskôr uviedla vo svojej
žalobe. Pre daný prípad niet dôvodu pochybovať o tom, že v konečnom dôsledku bola žalobkyňa
oboznámená s podkladmi rozhodnutia žalovaného, resp. s obsahom pre ňu podstatnej časti. Nič jej
nebránilo vhodne a včas reagovať na všetko, čo bolo pre danú vec právne relevantné, ak to považovala
za potrebné. Vyššie uvedený procesný nedostatok v postupe žalovaného, ktorý neumožnil žalobkyni

ako účastníkovi správneho konania realizovať v rámci prvostupňového konania právo vyplývajúce z §
32 ods. 2 Správneho poriadku preto podľa názoru krajského súdu nemal za daných okolností vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nebolo preto potrebné zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie
podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP.

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z dôvodu, že
z rozhodnutia druhostupňového orgánu nie je zrejmé, aké bolo stanovisko poradnej odvolacej

komisie, ani akým spôsobom sa s týmto stanoviskom poradnej odvolacej komisie vedúci služobného
úradu vysporiadal, toto tvrdenie krajský súd nepovažoval za opodstatnené. Na konanie vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru sa vzťahujú primerane predpisy o správnom konaní. Správny orgán v
odôvodnení rozhodnutia uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia. Krajský súd dospel k záveru, že je potrebné uviesť, že odvolacím orgánom v
predmetnej veci bol vedúci služobného úradu. Stanovisko poradnej odvolacej komisie v zmysle zákona
nie je skutočnosťou, ktorá je podkladom na rozhodnutie ani návrhom či námietkou účastníka konania.
Vedúci služobného úradu je pri svojom rozhodovaní o odvolaní nezávislý a samostatný. Nie je viazaný

názorom poradnej odvolacej komisie a nie je povinný vysvetľovať vo svojom rozhodnutí, prečo sa
priklonil alebo nepriklonil k jej odporúčaciemu stanovisku. Preto, pokiaľ sa v rozhodnutí o odvolaní
nenachádza stanovisko poradnej odvolacej komisie, ani akým spôsobom sa s týmto stanoviskom
poradnej odvolacej komisie vedúci služobného úradu vysporiadal, nepovažoval to krajský súd za
nesúladné so zákonom.

Žalobkyňa ďalej namietala, že nie je zrejmá príčinná súvislosť medzi rozhodnutím ministra žalovaného
o organizačnej zmene č. R-08/11-M zo dňa 05.12.2008 a rozhodnutím o skončení ŠZP žalobkyne
poukazujúc na to, že u žalovaného neexistuje systematizácia ŠZM a z rozpisu funkčných miest
žalovaného, ktorý tvorí prílohu organizačného poriadku, nie je možné zistiť funkčné zaradenie
jednotlivých štátnych zamestnancov. Podľa žalobkyne z podkladového rozhodnutia nevyplýva zrušenie

ŠZM obsadené práve žalobkyňou a tiež vytkla, že toto rozhodnutie nebolo súčasťou ani prílohou
rozhodnutia o skončení ŠZP.

K tejto námietke krajský súd uviedol, že žiaden právny predpis neukladá správnemu orgánu pripojiť
ku svojmu rozhodnutiu podklady, na základe ktorých vydal rozhodnutie. Správny orgán pri svojom
rozhodnutí o skončení ŠZP vychádzal z rozhodnutia ministra, ktorým sa menil a dopĺňal organizačný

poriadok žalovaného a v článku 2 tohto rozhodnutia orgán na to príslušný zrušil ŠZM vo funkcii odborný
radca v osobnom úrade, oddelení personálneho riadenia - 321. Samotný text podkladového rozhodnutia
neobsahoval údaj o funkčnom zaradení jednotlivých štátnych zamestnancov a uvádzal len počet
funkčných miest na jednotlivých oddeleniach bez uvedenia bližšej špecifikácie (napr. mena štátneho
zamestnanca). Námietky žalobkyne by z tohto hľadiska boli opodstatnené. Z celého rozhodnutia vrátane

jehoprílohvšakkrajskýsúdzistil,žeknemupripojenáprílohač.6obsahujeopisčinnostiŠZMžalobkyne.
Predmetné rozhodnutie nezrušilo žiadne iné ŠZM v rovnakej funkcii (odborný radca) v osobnom úrade,
ba ani v celom služobnom úrade. Z toho podľa názoru krajského súdu možno bez pochýb odvodiť, že
podkladovým rozhodnutím bolo zrušené práve ŠZM žalobkyne. K tomu krajský súd ešte doplnil, že ŠZM
žalobkyne bolo podľa textu článku 2 zrušené počnúc dňom 09.12.2008 a ako vyplýva z čl. 7 rozhodnutia,

toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom 09.12.2008, okrem článkov 3, 4 a 5. Predmetné rozhodnutie
bolo konečné, nemohlo byť napadnuté žiadnym riadnym opravným prostriedkom a vzhľadom na svoju
povahu nepodlieha ani preskúmaniu v správnom súdnictve. Preto pokiaľ žalovaný, vychádzajúc z vyššieuvedeného, začal dňa 09.12.2008 správne konanie o skončení ŠZP, nedopustil sa pochybenia, ktoré by
malo za následok nezákonnosť ním vydaného rozhodnutia.

Avšak, predpokladom skončenia ŠZP odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. v

znení platnom a účinnom v čase rozhodnom pre toto konanie bolo, aby došlo k zrušeniu ŠZM dotknutého
štátneho zamestnanca a ten nesúhlasil s trvalým preložením, alebo služobný úrad nemal voľné ŠZM,
alebo voľné ŠZM obsadzuje výberovým konaním. Služobný úrad musí zistiť, či nemá voľné ŠZM v tom
istom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby, alebo v inom služobnom úrade toho istého odboru
štátnej služby, alebo v inom služobnom úrade iného odboru štátnej služby, alebo ten istý odbor štátnej

služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo
ten istý odbor štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení pravidelné miesto výkonu štátnej
služby. V prípade zistenia, že takýmto voľným miestom služobný úrad disponuje, jeho povinnosťou je
ponúknuť ho odvolávanému štátnemu zamestnancovi. Nemusí túto podmienku splniť len v prípade,
že obsadzuje voľné miesta výberovým konaním podľa § 15 zákona č. 312/2001 Z.z., pod čím treba
podľa názoru krajského súdu rozumieť, že výberové konanie časovo aktuálne prebieha, teda bolo

riadne vyhlásené v tlači, prípadne v iných verejnosti všeobecne prístupných prostriedkoch masovej
komunikácie najmenej tri týždne pred jeho začatím.

Krajský súd poukázal na to, že splnenie podmienok vyplývajúcich služobnému úradu z ustanovenia
§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. je hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, pričom preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych

ustanovených podmienok je na služobnom úrade (žalovanom). Žalovaný vo svojom prvostupňovom
rozhodnutí nezmienil, že by služobný úrad žalobkyni voľné ŠZM ponúkol, ale len skonštatoval, že voľné
ŠZM nemal. V druhostupňovom rozhodnutí žalovaný už uviedol, že by voľnými ŠZM síce disponoval,
ale nemôže žalobkyňu trvale preložiť ani na jedno zo štyroch voľných ŠZM. To, že jej v prvostupňovom
konaní nemohli byť ponúknuté odôvodnil žalovaný tým, že žalobkyňa na voľné ŠZM nespĺňa kvalifikačné

predpoklady.

Krajský súd mal v konaní za preukázané, že v čase rozhodovania v prvom stupni, boli na dve voľné ŠZM
v služobnom úrade žalovaného vyhlásené výberové konania (08.12.2008). Na ďalšie dve voľné ŠZM
boli vyhlásené výberové konania dňa 15.12.2008, až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Výberové
konania sa týkali pracovných miest: hlavný štátny radca - predstavený - vedúci oddelenia - Agentúra

na podporu regionálneho rozvoja, dvakrát štátny radca - Agentúra na podporu regionálneho rozvoja,
hlavný štátny radca - predstavený - riaditeľ osobného úradu, hlavný štátny radca - predstavený - vedúci
oddelenia vzdelávania. Na všetky z týchto pracovných miest sa v zmysle prílohy č. 1 k zákonu č.
312/2001 Z.z. vyžadoval kvalifikačný predpoklad - dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.
Žalobkyni pred 1. aprílom 2002 udelil služobný úrad výnimku zo splnenia kvalifikačného predpokladu

vzdelania na výkon jej funkcie hlavného štátneho radcu a keďže zhodne s predchádzajúcou vykonávala
najnáročnejšiu činnosť i po tomto dátume, výnimka jej zostala zachovaná. Keďže žalobkyňa do 31.
marca 2002 dovŕšila vek 50 rokov, povinnosť doplniť si vysokoškolské vzdelanie II. stupňa sa na ňu
nevzťahovala. Žalobkyňa poukázala aj na to, že podkladovým rozhodnutím ministra žalovaného o
organizačnej zmene bolo vytvorené jedno ŠZM vo funkcii samostatný radca v Agentúre pre podporu

regionálneho rozvoja, na výkon ktorej sa za kvalifikačný predpoklad vyžaduje úplné stredoškolské
vzdelanie, čo žalobkyňa spĺňala. Krajský súd poukázal na to, že žalovaný vychádzal z mylného
predpokladu, že vyššie uvedená výnimka z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania sa viazala
len na ŠZM v konkrétnej jednej funkcii zastavanej žalobkyňou. Preto krajský súd prisvedčil názoru
žalobkyne, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či sa výnimka zachová, je dodržanie rovnakej

alebo porovnateľnej náročnosti najnáročnejšej činnosti, ktorú v rámci opisu ŠZM v služobnom úrade
bude štátny zamestnanec vykonávať, s najnáročnejšou činnosťou ním vykonávanou pred 04.04.2002 z
hľadiskamieryzložitosti,zodpovednosti,psychickejafyzickejzáťaže.Splneniepodmienokvyplývajúcich
služobnému úradu z ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona je hmotnoprávnou podmienkou platného
skončenia ŠZP odvolaním, pričom preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok je na

služobnom úrade (žalovanom).

Z vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nevyplynulo, že by správny orgán pred
vydaním rozhodnutia mal splnené podmienky na skončenie ŠZP žalobkyne odvolaním. V rozpores dikciou ustanovenia § 159a ods. 2 mal za to, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na
výkon inej funkcie ako tej, ktorú vykonávala doposiaľ. Krajský súd zdôraznil, že žalovaný vedel, že v
čase vydania prvostupňového rozhodnutia disponoval minimálne dvoma neobsadenými ŠZM (neskôr

15.12.2008 vyhlásil na ich obsadenie výberové konanie). S existenciou ďalších miest vytvorených
podkladovým rozhodnutím ministra žalovaného (napr. ŠZM vo funkcii samostatný radca v Agentúre pre
podporu regionálneho rozvoja) sa v napadnutých rozhodnutiach vôbec nevysporiadal. Podľa názoru
krajského súdu žalovaný vychádzajúc z predpokladu, že sa na žalobkyňu naďalej vzťahuje výnimka
z kvalifikačného predpokladu vzdelania, a to za predpokladu zhodnej alebo porovnateľnej náročnosti

najnáročnejšej činnosti voľného ŠZM s najnáročnejšou činnosťou ňou vykonávanou doposiaľ, mal
najskôr posúdiť jednotlivé opisy voľných ŠZM a zhodnotiť, či z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti,
psychickej a fyzickej záťaže zodpovedajú na žalobkyňu sa vzťahujúcej výnimke udelenej podľa § 159a
zákona č. 312/2001 Z.z. Až po zistení, či žalovaný eventuálne disponuje pre žalobkyňu zodpovedajúcim
voľnýmŠZM,naktorébymohlabyťsjejsúhlasompreložená,moholvovecivydaťzákonnéaspravodlivé
rozhodnutie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že
žalovanývosvojichrozhodnutiachvydanýchvobochstupňochposúdilvecpoprávnejstránkenesprávne
a bolo potrebné obe tieto rozhodnutia podľa § 250j ods. 1 písm. a/ OSP zrušiť.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na úspech v konaní
žalobkyni priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, nakoľko podľa jeho názoru to,
že k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne došlo, bolo nevyvrátiteľne preukázané v rámci
konania pred krajským súdom. V čase od 8.12.2008 do 15.12.2008 služobný úrad zverejnil, v súlade

s ustanovením § 15 ods. 3 zákona o štátnej službe, oznámenie o voľných štátnozamestnaneckých
miestach (ďalej len „ŠZM“). Boli zverejnené tri ŠZM predstavených - vedúcich zamestnancov, ktoré sa
v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 zákona o štátnej službe obsadzovali výhradne výberovým konaním
alebo trvalým preložením iného predstaveného. Dve ŠZM vo funkcii štátny radca ktoré boli zverejnené
dňa 15.12.2008, boli miesta administratívnych kapacít mimoriadnej významnosti v organizačnom útvare

Agentúra na podporu regionálneho rozvoja podľa § 55 zákona o štátnej službe, ktoré boli rozhodujúce
najmä na plnenie úloh spojených s čerpaním finančných prostriedkov EU a vyžadovalo sa na nich
splnenie kvalifikačného predpokladu vysokoškolského vzdelania II. stupňa a osobitného kvalifikačného
predpokladu - znalosti anglického jazyka. Tieto miesta boli v čase organizačnej zmeny obsadené v
súlade s § 25 ods. 2 psím. c/ zákona o štátnej službe štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe

do doby vymenovania vybraného uchádzača do štátnej služby. Z tohto objektívneho dôvodu nebolo
možné žalobkyni uvedené ŠZM ponúknuť a trvale ju na jedno z nich preložiť, aj keby v tom čase spĺňala
predpísané kvalifikačné predpoklady. Rovnako aj miesto samostatného radcu v organizačnom útvare
Agentúra na podporu regionálneho rozvoja, ktoré bolo organizačnou zmenou vytvorené, bolo obsadené
zamestnankyňou v dočasnej štátnej službe, ktorá spĺňala kvalifikačný predpoklad - ovládanie anglického

jazyka. Aj v tomto prípade išlo o miesto mimoriadnej významnosti v oblasti čerpania finančných
prostriedkov EU, ktoré malo inú náročnosť a odbornosť vykonávaných činností.

Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že krajský súd nesprávne zistil a posúdil skutkový
stav veci, nakoľko na žiadne ŠZM, ktoré sa v rozsudku spomínajú, nebolo možné žalobkyňu trvalo
preložiť a služobný úrad nemal ani iné voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by malo rovnakú alebo

porovnateľnú náročnosť z hľadiska potrebných kvalifikačných predpokladov vzdelania, miery zložitosti,
zodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaže ako najnáročnejšia činnosť, ktorú vykonávala žalobkyňa
pred1.aprílom2002anajejvykonávanienespĺňalaustanovenýkvalifikačnýpredpokladvzdelaniapodľa
§ 14 zákona o štátnej službe.

Ďalej žalovaný zopakoval svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe a zdôraznil, že skutočnosť,

že v napadnutom rozhodnutí nie je presne uvedené, ktoré ŠZM boli v čase rozhodovania voľné,a prečo nebolo možné dané miesta ponúknuť žalobkyni, neznamená, že služobný úrad sa týmito
skutočnosťami nezaoberal. Poukázal na to, že žalobkyňa zastávala ku dňu 8.12.2008 funkciu
odborného radcu. Podľa prílohy č. 1 zákona o štátnej službe kvalifikačným predpokladom na funkciu

odborného radcu je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a osobitný kvalifikačný predpoklad, ak je
ustanovený osobitným predpisom. Od splnenia tejto podmienky bola podľa § 159a ods. 1 oslobodená.
V rámci opisu činností žalobkyňa vykonávala najnáročnejšiu činnosť samostatné odborné činnosti
spočívajúce v príprave podkladov uplatňovania štátnozamestnaneckých vzťahov vo vymedzenej oblasti
štátnej správy osobného úradu, v rámci ktorej najmä zabezpečovala právne vzťahy zamestnancov v

oblasti vymenovania do štátnej služby, pracovných zmlúv vo verejnom záujme, zmeny a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.

V prípade možnosti posudzovania trvalého preloženia bolo preto podľa názoru žalovaného potrebné
brať do úvahy podmienky, za ktorých bola udelená výnimka podľa § 159a ods. 1 predĺžená aj po 1.
apríli 2002 a tieto podmienky analogicky aplikovať aj v prípade posudzovania možnosti resp. trvalého
preloženia. V čase rozhodovania boli voľné len miesta predstavených, služobný predstavených -

vedúcich zamestnancov. Služobný úrad nemal objektívne žiadne voľné ŠZM, ktoré by mohol žalobkyni
ponúknuť na trvalé preloženie a ktoré by zodpovedalo náročnosti ňou vykonávaných činností. Funkcie
štátnych radcov, na ktoré bolo vyhlásené výberové konanie boli dočasne obsadené.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu z navrhla rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdiť. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia vedel, že

disponuje minimálne dvomi neobsadenými ŠZM, na obsadenie ktorých neskôr 15.12.2008 vyhlásil
výberové konanie a vychádzajúc z predpokladu, že na žalobkyňu sa naďalej vzťahuje výnimka z
kvalifikačného predpokladu vzdelania mal najskôr posúdiť jednotlivé opisy voľných ŠZM a zhodnotiť,
či z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaže zodpovedajú na žalobkyňu
vzťahujúcej sa výnimke. Až po zistení, či žalovaný eventuálne disponuje zodpovedajúcim voľným ŠZM,

na ktoré by mohla byť s jej súhlasom žalobkyňa preložená, mohol vo veci vydať zákonné a spravodlivé
rozhodnutie. Okrem toho žalovaný žalobkyni neponúkol žiadne miesto ani sa nepýtal, či žalobkyňa
súhlasí s trvalým preložením podľa §29 ods. 5 zákona č. 312/2001 o štátnej službe. Odvolávajúc sa
na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu žalobkyňa pripomenula povinnosť zamestnávateľa viesť so
štátnym zamestnancom pred ukončení ŠZM aktívny dialóg.

Ďalej poukázala na to, že žalovaný nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že sa zaoberal otázkou
existencieŠZMvrozhodnom časenapriektomu,žetietoskutočnostisúvisiasosplnenímhmotnoprávnej
podmienky podľa §40 ods. 2a) pričom ako uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku aj krajský súd,
preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok platného skončenia ŠZP odvolaním je na
žalovanom.Okremtohožalobkyňazdôraznila,žekudňu8.12.2008malžalovanývedomosťotom,akých

štátnozamestnaneckých miest sa dotýka predmetná organizačná zmena, keďže v rozhodnutí ministra
č. R-08-11-M zo dňa 5.12.2008, ktorým bola schválená organizačná zmena, z ktorej vyplynulo zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne - odborný radca a vytvorené štátnozamestnanecké miesta
v rámci organizačnej štruktúry MVRR SR, bola v článku 6 uvedená úloha zabezpečiť vypracovanie
opisov činnosti štátnozamestnaneckých miest dotknutých touto organizačnou zmenou. Z uvedeného

podľa názoru žalobkyne vyplýva, že žalovaný už 5.12.2008 vedel, že s účinnosťou od 10.12.2008
vytvorí 24 štátnozamestnaneckých miest v organizačnej štruktúre MVRR SR a 8.12.2008 existovali
opisy týchto štátnozamestnaneckých miest. Žiadne z týchto 24 vytvorených miest však žalobkyni
neponúkol. Z administratívneho spisu nevyplynula skutočnosť, tvrdená žalovaným, že služobný úrad
nemá voľné ŠZM miesto, pretože žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ani rozpis štátnozamestnaneckých

miest evidovaných služobným úradom. V tejto súvislosti uviedla niekoľko judikátov najvyššieho súdu
v ktorých bolo viac krát sformulované pravidlo, že zamestnávateľ musí ponúknuť zamestnancovi
akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti
štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca a záleží len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo
ju odmietne.

Podľa názoru žalobkyne neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že na miesto samostatného radcu v
Agentúre na podporu regionálneho rozvoja bol stanovený osobitný kvalifikačný predpoklad, a toznalosť cudzieho jazyka a konštatovanie, že tento predpoklad žalobkyňa nespĺňala. Takéto tvrdenie
podľa názoru žalobkyne nemá oporu ani v zákone a ani v ustálenej judikatúre. Zákon 312/2001 Z.z.
uvádza v § 14 ods. 3 ako kvalifikačné predpoklady jednak vzdelanie a jednak osobitné kvalifikačné

predpoklady podľa osobitného predpisu s odkazom č. 7 na: Napríklad nariadenie vlády Slovenskej
republiky č. 157/1997 Z.z. o osobitných kvalifikačných predpokladoch na výkon niektorých činností
v krajských úradoch a okresných úradoch, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 163/1992 Zb.,
ktorým sa ustanovujú predpoklady pre výkon funkcií v orgánoch štátnej správy pre životné prostredie,
ktoré si vyžadujú osobitnú odbornú spôsobilosť v znení neskorších predpisov, vyhláška Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 79/1981 Zb. o zdravotníckych pracovníkoch a iných
odborných pracovníkoch v zdravotníctve, zákon č. 337/1998 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a o
zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení zákona č. 70/2000 Z.z., zákon Slovenskej
národnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení
neskorších predpisov, zákon č. 153/2001 Z.z.. V § 14 ods. 1 písm. h/ sa pokiaľ ide o cudzí jazyk
uvádza ako predpoklad ovládanie cudzieho jazyka vtedy, ak túto požiadavku na vykonávanie štátnej

služby určí služobný predpis, ktorý vydá najvyšší služobný úrad. Z administratívneho spisu však podľa
názoru žalobkyne nevyplýva, že by existoval nejaký osobitný predpis alebo služobný predpis, ktorý
by ustanovoval požiadavku ovládania cudzieho jazyka na mieste samostatného radcu v Agentúre na
podporu regionálneho rozvoja.

Preto navrhla, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného a v celom rozsahu potvrdil rozsudok

krajského súdu, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,56 €, ako trovy
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu (130,16 €+ 7,81 € = 137,97
€ plus DPH vo výške 27,59 €).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s

§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení
s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk , a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 26. novembra 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa v intenciách uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/4/2012-61 z 19. decembra 2012 náležite a v súlade so zákonom
vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalovaného ako i tvrdeniami žalobkyne a dal odpoveď
na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach ako i na nesprávne
právne posúdenie veci žalovaným. Preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
krajského súdu tak, ako ich uviedol v napadnutom rozsudku.Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací
súd dospel k záveru, že skutočnosti, ktorými žalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalovaný

namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky
individuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods.
1 OSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z

odmeny advokáta za jeden právny úkon právnej služby a paušálnej odmeny podľa § 11 ods. 4, § 15 a §
16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, v celkovej sume 165,56 € za
vyjadrenie k odvolaniu (1 x PÚ á 130,16 € plus 1x režijný paušál á 7,81 €, plus DPH vo výške 27,59 €).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.