Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/87/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713200857
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2713200857.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu:

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko a.s.,
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária
Antovská s.r.o., so sídlom Žabotova 2/B, Bratislava, proti odporcovi: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom K. I. č. XX, K. I., o zaplatenie sumy 114,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 14. novembra 2013, č. k. 2C/100/2013-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 261 ods. 3, § 708 Obchodného zákonníka, § 52,
§ 53 Občianskeho zákonníka, § 154 ods. 1,2 Občianskeho súdneho poriadku, § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnili tým, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Počas konania v danej veci navrhovateľ žiadal,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 114,51 eur spolu s prísl. a k náhrade trov konania,
pričom 62,58 eur označená navrhovateľom ako istina predstavuje nepovolený debetný zostatok na
účte a suma 51,93 € predstavuje sankčný úrok z omeškania. Súd má za to, že navrhovateľ nesplnil
dôkaznú povinnosť na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu, ale aj v

písomnej šepecifikácií svojho nároku, na výzvu súdu poukazoval na debetný zostatok na účte odporcu,
ktorý pozostáva z nedoplatkov na poplatkoch, úrokoch a zmluvnej pokuty ( v špecifikácii uviedol
zmluvná pokuta - kampaň vo výške 39,43 eur). Navrhovateľ počas konania v danej veci, od začiatku
sporu zreteľným a ničím nespochybneným spôsobom nepreukázal súdu dôkaz na podporu toho, že
odporca mu skutočne dlhuje žalovanú sumu. Navrhovateľom tvrdený debetný zostatok na účte odporcu
nemal súd preukázaný a ani nemal k takému tvrdeniu predložený listinný dôkaz. Z listinného dôkazu
predloženého navrhovateľom, a to z výpisu z účtu odporcu zo dňa 30.10.2008 vyplýva, že zostatok

na účte odporcu je 0,00 eur. Na tomto účte bola dňa 30.10.2008 zaúčtovaná suma 62,58 eur ako
vyrovnanie zostatku zatv. účtu, pričom na tomto účte nie je evidovaný dlh 62,58 eur. Z tohto výpisu z
účtu a ani z ďalších listinných dôkazov spisu nebolo možné dospieť k záveru, že nárok, ktorý navrhovateľ
vyčíslil sumou 62,58 eur predstavuje debetné položky. Ak išlo o sumu z predchádzajúceho obdobia mal
navrhovateľ jasným a zreteľným spôsobom ozrejmiť a hlavne preukázať, že skutočne žalovanú sumu
odporca navrhovateľovi dlhuje. Z uvedených dôvodov súd návrh ako nepreukázaný zamietol. Vzhľadom
k tomu, že súd nemal v konaní preukázaný základný nárok navrhovateľa, t.j. vznik debetného zostatku

na účte odporcu, nemohol súd navrhovateľovi priznať ani požadovaný sankčný úrok, prípadne zmluvnú
pokutu vo výške 51,93 eur požadovaný s odkazom na ust. čl. I. bod 7 VOP, nakoľko v konaní nebolopreukázané porušenie, resp. neplnenie zmluvných povinností zo strany odporcu. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi nepriznal právo na ich náhradu, pretože
mu žiadne trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 29,29 eur. Ako
odvolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhovateľ poukázal na inštitút všeobecných obchodných podmienok v zmysle ust. § 273 Obchodného

zákonníka a na ustanovenia konkrétnych všeobecných obchodných podmienok platných v danom
prípade, keď odporca porušil zmluvu a všeobecné obchodné podmienky tým, že jeho účet dosiahol
nepovolenýdebetnýzostatokvdôsledkučohonavrhovateľdňa27.10.2008odstúpilodzmluvyaaktuálny
dlh bol vo výške 62,58 eur. Zo strany navrhovateľa došlo k vyrovnaniu nevyrovnaného debetného
zostatku v sume 62,58 eur, čo je vyjadrené vo výpise z účtu. K tomu prislúcha aj príslušný sankčný úrok z
omeškania (zmluvná pokuta vo výške 20% ročne zo sumy 62,58 eur od 31.10.2008 do 30.06.2012 a 28

% sankčný poplatok zo sumy 62,58 eur od 01.07.2012 do zaplatenia). Zmluvná pokuta bola dostatočne
jasne a zrozumiteľne dojednaná v čl. III bod 23 Všeobecných obchodných podmienok ako sankčný
poplatok. Zo strany súdu došlo k porušeniu práv navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle ust. § 157
ods. 2 O.s.p..

Odporca odvolací návrh nepodal k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p. a § 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správny potvrdiť.

Predmetom konania na súde prvého stupňa je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporcu

zaplatenia sumy 114,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne zo sumy 62,58 eur od
31.10.2008 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v časti o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne
posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu
odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z

hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným

spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa Dexia banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 a odporcom bola dňa 25.07.2006 uzatvorená Zmluva o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb podľa ustanovení Obchodného zákonníka, s obsahom,
ktorým je zmluva o zriadení účtu, typ účtu rastový osobný účet, spôsobom poplatkovania je Balík výhoda,

frekvencia výpisov mesačne a výpisy sa zasielajú na adresu bydliska odporcu. Odporca je majiteľom
účtu a navrhuje uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty s denným limitom 10.000,-
Sk.Navrhovateľ podaním z 09.09.2013 upresnil návrh tak, že v dôsledku jeho zrejme nedopatrenia
uvedením v návrhu, že si s odporom dojednal službu Povolené prečerpanie na osobnom účte, v
skutočnosti sa jedná o nedoplatky na poplatkoch, úrokoch a zmluvnej pokute v zmysle zmluvy o

spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s odkazom na VOP a Sadzobník poplatkov.
Odporca porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, dostal sa do nepovoleného
debetu v zmysle čl. II bod 23 VOP, v dôsledku čoho navrhovateľ podľa čl. III bod 37 listom odstúpil
od zmluvy a vyzval odporcu na úhradu debetného zostatku v lehote 3 dní od doručenia odstúpenia.
Dňom doručenia odstúpenia zanikli všetky zmluvy viažúce sa k zrušenému účtu a navrhovateľ ukončil

poskytovanie produktov/služieb podľa zmlúv. Odporca neuhradil debetný zostatok a k 30.10.2008 došlo
k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky debetného zostatku odporcu navrhovateľom, čo je vyjadrené vo výpise
účtu odporcu ako vyrovnanie zostatku zatv. účtu. Podľa navrhovateľa ide o účtovné vyrovnanie zo strany
navrhovateľa. K špecifikácii sumy 114,51 eur uviedol, že pozostáva z nedoplatku na poplatkoch vo výške
62,58 eur a sankčného úroku - zmluvnej pokuty vo výške 39,43 eur, ktorú uplatňuje navrhovateľ podľa

čl. I bod 7 VOP. Podľa Sadzobníka poplatkov Dexia banka Slovensko, a.s., platného od 01.04.2004,
časti E) depozitné produkty - ostatné poplatky je v časti 1.E.4 sankčná úroková sadzba pri nepovolenom
debetnom účte 20% ročne do 30.6.2012 a 28 % od 1.7.2012. Navrhovateľ preukazoval dôvodnosť
uplatneného nároku výpismi z účtu odporcu, pričom z predložených dvoch výpisov z účtu odporcu č. 9
a 10 zo za obdobie od 30.9.2008 do 30.10.2008 sa dá vyvodiť iba to, že za dve debetné položky podľa

výpisu č. 9 účtoval navrhovateľ odporcovi za úrok sumu 0,32 eur a za balík výhoda 50+ sumu 1,64 eur
a v zmysle výpisu č.10 účtoval navrhovateľ odporcovi úroky vo výške 0,34 eur, za balík Výhoda 50+
sumu 1,64 eur, zmluvnú pokutu vo výške 39,43 eur a uviedol k 30.10.2008 vyrovnanie zostatku na účte
62,58 eur.

Z takto predložených výpisov súd prvého stupňa správne považoval za nepreukázané navrhovateľom

tvrdené skutočnosti, keď z týchto výpisov nie je jednoznačne a spoľahlivo preukázaný konečný zostatok
na účte odporcu, ktorý má byť podľa navrhovateľa záporný (t.j. debetný zostatok), nakoľko k 30.10.2008
je vo výpise uvedený konečný zostatok na účte 0.00 eur. V časti výpisu z účtu označenom ako transakcie
je uvedená položka vyrovnanie zostatku zatv. účtu 62,58 eur, čo však súd správne nepovažoval za
hodnoverný údaj o konečnom zostatku účtu. Pokiaľ aj navrhovateľ argumentoval, že sa jednalo len o

účtovné vyrovnanie zatvoreného účtu, takáto argumentácia podľa odvolacieho súdu nie je dostatočná
na vyvrátenie pochybností a jednoznačné preukázania výšky debetného zostatku na účte odporcu, keď
napr. za vyrovnanie účtu by bolo možné považovať aj uhradenie tohto debetného zostatku odporcom.
Odvolací súd považuje za jednoznačný a hodnoverný údaj o konečnom zostatku na účte, ktorý bol k
30.10.2008 vo výpise uvedený vo výške 0.00 Eur.Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu o
nesplnení dôkaznej povinnosti a neunesení dôkazného bremena, poukazujúc na to, že navrhovateľ v
sporovom konaní, ktoré sa začína podaním návrhu, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera

jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska
veci samej. Odporca ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej
podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) navrhovateľa nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa,
prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre
bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena

tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia
o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania
obsiahnutého v právnej norme. Každého z účastníkov sporového občianskeho súdneho konania
zaťažuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom
tejto dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej

povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v časti preukázania debetného zostatku
na účte odporcu, nebolo možné považovať za preukázanú ani dôvodnosť sankcionovania porušenia

povinnosti odporcu, ktorá mala základ práve v tomto debetnom zostatku. Navrhovateľ si túto sankciu
uplatnil vo forme zmluvnej pokuty, pričom odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého
zmluvná pokuta nebola dojednaná platne pre jej neurčitosť (§ 37 ods. 1, § 544 ods. 1 OZ). Samotný
navrhovateľ tento nárok označoval rôzne, v návrhu na začatie konania ho označil ako sankčný úrok z
omeškania, v sadzobníku poplatkov je uvedený ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete,

navrhovateľ odkazoval na čl. III bod 23 VOP, kde sa uvádza sankčný poplatok. Z uvedeného je teda
zrejmá nejednoznačnosť a z toho vyplývajúca neurčitosť takéhoto dojednania, keď je nevyhnutné v
prvom rade jednoznačne rozlišovať inštitúty ako zmluvná pokuta, úrok, úrok z omeškania. V danom
zmluvnom vzťahu o to viac, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský, so zvýšenou právnou ochranou odporcu
ako spotrebiteľa, ktorého môžu platne zaväzovať len také zmluvné podmienky, ktoré sú dostatočné

jasné, určité a zrozumiteľné. Odvolací súd týmto žiadnym spôsobom nespochybňuje právo dodávateľa
upraviť zmluvné podmienky aj vo forme všeobecných obchodných podmienok (§ 273 ObchZ), tieto však
musia byť dojednané jasne, určite a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľovi jasne, určite a zrozumiteľne
deklarovali obsah jeho práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu.

Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu

ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne
neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ani túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za
dôvodnú.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i
uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým
prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoriasúčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94
obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie
citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny
proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II.
ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom
na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne
odôvodnil.Súdsavodôvodnenísvojhorozhodnutiaprimeranýmspôsobomvysporiadalsargumentáciou

navrhovateľa, čo spôsobuje presvedčivosť odôvodnenia. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
nenašiel žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť
tohto rozhodnutia.Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade

trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi, odporca si však
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto
bolo dôvodné odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.