Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200533
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6013200533.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

ReisenauerovejačlenovsenátuJUDr.JozefaHargašaaJUDr.AlenyAdamcovej,vprávnejvecižalobcu:
Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, Tajovského 28B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 17 058
520, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Dianiškom. Slnečná 42, 974 04 Banská Bystrica, proti
žalovanému: Okresný úrad v Banskej Bystrici, Nám. Ľ. Štúra 1, 975 41 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2013/00059 zo dňa 13. februára 2013, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/65/2013 - 67 zo dňa 11. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S 65/2013 - 67

zo dňa 11. októbra 2013 p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,56 eur na účet
právneho zástupcu žalobcu JUDr. Martina Dianiška vedený v J. č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici, rozsudkom č. k. 24S 65/2013 - 67 zo dňa 11. októbra 2013 podľa ust. §
250j ods. 2, písm. a/, d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) rozhodnutie Obvodného
lesného úradu v Banskej Bystrici číslo: 2013/ 00059 zo dňa 13. februára 2013, ako aj rozhodnutie
Obvodného lesného úradu v Revúcej číslo spisu: 179/2011-14 zo dňa 5. novembra 2012 zrušil a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania
vo výške 496,68 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného žalovaným vyplývajúcim z predloženého administratívneho spisu dospel k
záveru, že dôvody žalobcu uvedené v žalobe sú dôvodné a preto žalobe vyhovel.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu posudzoval v
intenciách ustanovení § 11 v spojení s § 17 ods. 3,7 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny,
v spojení s § 28 ods.1,2,3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, v spojení s § 29, s § 64 písm. c/, s § 65
ods.1,2,4, s § 66 písm. h/ a s § 67 ods.1 uvedeného zákona ako aj v intenciách ustanovení § 1 písm.
m/ vyhlášky č. 453/2006 Z. z. v spojení s § 41 ods.1, s § 42 ods.1, s § 43 ods.5 uvedenej vyhlášky a s

v spojení s § 47 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len správny poriadok), ktorú právnu úpravu citoval.

Krajský súd z obsahu správneho spisu zistil, že Lesy Slovenskej republiky, š.p. listom doručeným
Obvodnému lesnému úradu Revúca dňa 15.9.2011 upozornil na nedodržanie legislatívy na úsekulesného hospodárstva zo strany žalobcu; prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 30.8.2011
rozhodol tak, že nedošlo k porušeniu § 28 ods. 3 zákona o lesoch, a preto neukladá pokutu;
toto rozhodnutie bolo zrušené na základe odvolania Lesov SR š. p. rozhodnutím žalovaného číslo

2011/00460 zo dňa 9.12.2011; následne prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 31.5.2012 rozhodol
zhodne ako prvým rozhodnutím a to, že nedošlo k porušeniu § 28 ods. 3 zákona o lesoch a neukladá
pokutu; i toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. 2011/00460 zo dňa 9.12.2011 a to na
základe odvolania Lesov Slovenskej republiky š. p.; následne prvostupňový správny orgán - Obvodný
lesný úrad v Revúcej rozhodnutím číslo spisu 179/2011 - 14 zo dňa 5.11.2012 rozhodol tak, že ukladá

žalobcovi pokutu 2000 eur za porušenie § 28 ods. 3 zákona o lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006
Z.z. o hospodárskej úprave lesa a ochrane lesa; konštatoval, že porušenia citovaných zákonných
ustanovení sa žalobca dopustil tým, že v roku 2011 v ochranných pásmach Národných prírodných
rezervácií Javorníková a Veľká Stožka si nesplnil povinnosti pri ochrane lesa na zabránenie šírenia
a premnoženia škodcov z chránených územní s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená
výnimka orgánov Štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb dreva; na

základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa Obvodný
lesný úrad v Banskej Bystrici preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil, považujúc odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné.

Krajský súd vychádzajúc zo skutkových zistení, s citovanej právnej úpravy a poukazom na náležitosti
výrokurozhodnutiapriaplikáciizákonavspojenísčlánkom6Dohovoruoľudskýchprávachazákladných

slobodách konštatoval, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku
s uvedením miesta a času a spôsobu jeho spáchania poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré
sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným, a preto ak správny orgán neuvedie tieto
náležitosti do výroku svojho rozhodnutia podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2
správneho poriadku). Podľa názoru krajského súdu v danom prípade výrok neobsahujúci konkretizáciu

skutku vymedzením opatrení určených v zmysle § 43 ods. 5 vyhlášky č. 453/2006 Z. z., ktoré bol
žalobca povinný v roku 2011 v ochranných pásmach území s 5. stupňom ochrany národných prírodných
rezervácií zabezpečiť, je nepreskúmateľný pre jeho neurčitosť, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie
žalobou uplatneného dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti výroku napadnutého rozhodnutia nie je v
súlade so zákonom pre jeho nepreskúmateľnosť.

Vo vzťahu k žalobnej námietke nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie bolo vydané po
uplynutí jednoročnej lehoty na uloženie pokuty, krajský súd konštatoval jej odôvodnenosť. Uviedol, že
žalobca správne argumentoval a svoju argumentáciu oprel o rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to,
že lehota na uloženie sankcie sa neprerušuje, ani nespočíva s výnimkou prípadov, kedy rozhodnutie
o uložení sankcií bolo predmetom preskúmavania v súdnom konaní v zmysle § 246d O.s.p.. Poukázal

na to, že zákon o lesoch v § 65 ods. 2 jasne stanovil jednoročnú subjektívnu lehotu, v ktorej správny
orgán je oprávnený rozhodnúť tak, že uloží sankciu za iný správny delikt, pričom medzi účastníkmi
nebolo sporné, že prvý deň tejto lehoty začal plynúť 20. mája 2011 a uplynul preto 20. mája 2012. Podľa
názoru krajského súdu pokiaľ žalobcovi bola pokuta uložená až rozhodnutím Obvodného lesného úradu
v Revúcej zo dňa 5.11.2012 z uvedeného vyplýva, že pokuta bola uložená až potom ako správnemu

orgánu uplynula jednoročná lehota, do ktorej ju mohol uložiť, teda až po 20.5.2012, majúc za to, že
správny orgán rozhodol o uložení pokuty vtedy, keď už oprávnenie na jej uloženie zo zákona zaniklo.

Vo vzťahu k žalobnej námietke nezákonnosti rozhodnutia, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia
neuviedol dôvody pre výšku uloženej sankcie krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie trpí
namietanouvadou.Poukazomnaprávnuúpravuustanovenúv§47ods.3správnehoporiadkuprisvedčil

tvrdeniu žalobcu, že výška pokuty bola odôvodnená len tým, že správny orgán postupoval v súlade s §
65 ods. 1 zákona o lesoch, a preto uložil pokutu v spodnej hranici jej výšky a žalovaný v druhostupňovom
rozhodnutí aj tým, že nie je pravdou, že správny orgán pri ukladaní pokuty neprihliadal na závažnosť,
spôsob, čas trvania a možné následky porušenia povinností, čoho dôkazom je konštatovanie uvedené
v odôvodnení rozhodnutia. Podľa názoru krajského súdu výška pokuty bola odôvodnená bez toho, aby

žalovaný skutočnosti, ktoré boli určujúce pre určenie výšky pokuty vôbec konkretizoval a aby ich vôbec
nejako vyhodnotil. Mal za to, že z odôvodnenia výšky pokuty v žiadnom prípade nie je možné rozpoznať
úvahu, ktorou sa tak prvostupňový ako aj druhostupňový orgán vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré
mal pri určovaní výšky pokuty hodnotiť, spravoval.

Krajský súd dospejúc k záveru, že žalovaný rozhodol o uložení pokuty po uplynutí zákonnej

lehoty, v ktorej mu zákon takéto oprávnenie dáva a tiež k tomu, že napadnuté rozhodnutie trpínepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť výroku a tiež pre nedostatok dôvodov k stanovenej výške
pokuty, napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil v zmysle § 250j ods. 2, písm.
a/, d/, e/ O.s.p..

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods.1 O.s.p.. Úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením advokátom.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhoval, aby
odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/14/2013-64 z 6.9.2013(došlo k zrejmej
chybe v písaní) zrušil.

Žalovaný v dôvodoch odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. K časti, v ktorej krajský súd zdôvodnil rozsudok tým, že výrok žalobou
napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľný pre jeho neurčitosť, nakoľko v ňom nie sú konkretizované
ochranné opatrenia v lesoch, ktoré bola ŠOP SR povinná zabezpečiť v roku 2011 v ochranných pásmach
dotknutých chránených území, žalovaný uviedol, že uvedenou námietkou sa zaoberal vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia, ako aj vo svojom stanovisku k žalobe. Poukázal na to, že konanie OLÚ v

Revúcej ukončené rozhodnutím č. 179/2011-14 zo dňa 5.11.2012 je v poradí druhým konaním tohto
správneho orgánu o uložení pokuty za porušenie § 28 ods. 3 zákona o lesoch zo strany ŠOP SR.
Zdôraznil, že v prípade, ak by najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24 S/65/2013 - 67 zo dňa 11.10.2013, došlo by k zásadnému
zneisteniu správnych orgánov pri riešení porušenia § 28 ods. 3 zákona o lesoch a to napriek skutočnosti,

že správnosť ich doterajšieho postupu bola potvrdená ďalším rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.
2Sžp/23/2012 zo dňa 27.2.2013.

Žalovaný nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, ktorým konštatoval nezákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatku odôvodnenia výšky uloženej pokuty podľa § 47 ods. 3
správneho poriadku. V danej súvislosti dal do pozornosti záver najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku

č. 2Sžp/21/2011 z 18.4.2012 a č. 2Sžp/23/2012 zo dňa 27.2.2013.

Žalovaný taktiež nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, ktorou zdôvodnil, že žalovaný rozhodol
o uložení pokuty po uplynutí zákonnej lehoty v rozpore s § 65 ods. 2 zákona o lesoch. Poukazom
na to, že uvedenou námietkou sa zaoberal vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia ako aj vo
svojom stanovisku zdôraznil, že OLÚ v Banskej Bystrici v celom rozsahu rešpektoval postup vymedzený

v právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/43/2012 - 52 zo dňa 26.9.2012,
v ktorom sa súd zaoberal okolnosťami majúcimi vplyv na plynutie, resp. spočívanie jednoročnej
subjektívnej lehoty.

Na odvolanie žalovaného sa vyjadril žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24 S/65/2013 zo dňa 11.10.2013 potvrdil. Uplatnil si náhradu

trov konania.

V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného uvedenými v jeho písomnom
odvolaní. Tvrdil, že rozhodnutím správneho orgánu bola žalobcovi uložená pokuta bez toho, aby
bolo zo samotného rozhodnutia zrejme, o ktoré opatrenie sa jedná resp., ktoré opatrenia žalobca
nevykonal. Poukázal nato, že základný predpoklad vzniku povinnosti vykonávať opatrenia žalobcom

v ochrannom pásme príslušnej rezervácie je definovaný § 28 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o
lesoch v znení neskorších predpisov. Mal za to, že žalovaný vydal nepreskúmateľné rozhodnutie, keďže
výrok rozhodnutia nespĺňa zákonné kritéria kladené na kvalitu výroku rozhodnutia, poukazom na to,
že nič na tomto fakte nezmenili ani tvrdenia žalovaného, keď poukazoval na svoje iné predchádzajúce
právoplatné rozhodnutia v iných správnych konaniach, pretože každé rozhodnutie správneho orgánu

tvorí samostatné autoritatívne rozhodnutie a vychádza z iného skutkového stavu veci.

Žalobca poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 65 ods. 1 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch
uviedol že je zrejmé, že Obvodný lesný úrad v Revúcej výšku uloženej pokuty v napadnutom
rozhodnutí dostatočne neodôvodnil, a preto napadnuté rozhodnutie obvodného lesného úradu ako aj
jeho prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože z neho nie je možné zistiť ako sa v zmysleuvedenýchzákonnýchkritériívysporiadalsargumentácioužalobcuobsiahnutouvjehoodvolaní.Vdanej
súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžp/16/2011.

Poukazomnaprávnuúpravuustanovenúv§65ods.2zákonaolesochžalobcavyslovilnázor,ževdanej

veci došlo k zániku jednoročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty za spáchanie iného správneho
deliktu podľa § 64 zákona o lesoch a zánikom trestnosti iného správneho deliktu zaniká zodpovednosť
za správny delikt a neprichádza do úvahy pokračovať v konaní o spáchanom inom správnom delikte, v
ktorej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžo 147/2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.

s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím
správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím (č. 2013/00059 zo dňa 13. februára 2013) zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa -Obvodného lesného úradu v Revúcej

číslo spisu: 179/2011-14 zo dňa 5. novembra 2012.

Obvodný lesný úradu v Revúcej uvedeným rozhodnutím podľa § 64 písm.c/ zákona o lesoch uložil
žalobcovi pokutu vo výške 2.000 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 28 ods. 3) zákona o
lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z. z. o hospodárskej úprave lesa, ktorého porušenia sa dopustil tým,
že v roku 2011 v ochranných pásmach Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka, si

nesplnil povinnosti pri ochrane lesa, na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených území
s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánom štátnej správy ochrany prírody
a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb dreva.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za

porušenie povinností ustanovenej v § 28 ods.3 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších
predpisov (ďalej aj zákon o lesoch) a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej úprave lesa (ďalej
aj vyhláška).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v podstate odchýlil od argumentov a relevantnýchprávnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie

preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby v preskúmavanej veci
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa
vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností

do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v

zmysle čl.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi

účastníkmi konania v prieskumnom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej náležitosti rozhodnutia v zmysle 47 ods. 2,3 správneho poriadku (výrok,
odôvodnenie rozhodnutia) a plynutie prekluzívnej lehoty v zmysle § 65 ods.2 zákona o lesoch, a preto
odvolací súd zameral svoju pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

K námietke žalovaného, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru

nepreskúmateľnostivýrokurozhodnutiaouloženísankcie,odvolacísúdkonštatujenasledovné.Otázkou
náležitostí výroku správneho orgánu o uložení sankcie sa vo svojej judikatúre viackrát už zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok NS SR
sp. zn. 8Sž 18-24/2011). Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska
vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky.

Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek
trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v
správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky

(pozri napr. Nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 zo dňa 25. augusta 2010). Z vyššie uvedeného potom
je potrebné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s
uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú
potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do
výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho

poriadku). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd považuje argumentáciu súdu prvého stupňa týkajúcu
sa nepresnosti vymedzenia skutku správneho deliktu kladenému žalobcovi za vinu za správnu a v
celom rozsahu sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že pokiaľ výrok rozhodnutia v danom
prípade neobsahuje konkretizáciu skutku vymedzením opatrení, ktoré bol žalobca povinný v roku 2011v ochranných pásmach území s 5. stupňom ochrany národných prírodných rezervácií zabezpečiť, je
nepreskúmateľný pre jeho neurčitosť.

Zákonodarca v právnej norme § 28 ods.3 zákona o lesoch ustanovuje povinnosť organizácii ochrany

prírodyakrajinyzriadenejvzmysle§65ods.1písm.k)siedmybodzákonač.543/2002Z.z.zabezpečiťv
ochranných pásmach území s piatym stupňom ochrany opatrenia na zabránenie šírenia a premnoženia
škodcov z chránených území s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola povolená výnimka orgánu
štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodnej ťažby.

V právnej norme § 41 ods.1,2,3,4 vyhlášky č. 453/2006 Z. z. zákonodarca ustanovuje, že opatreniami na
ochranu lesa sa zabezpečuje sledovanie zdravotného stavu lesa, zisťovanie a identifikácia škodlivých

činiteľov a ich vývoja s cieľom zabezpečenia stability a odolnosti lesov a vytváranie podmienok a
predpokladov na obmedzenie výskytu a pôsobenia škodlivých činiteľov, zmiernenie následkov ich
pôsobenia a na obranu proti nim.

Opatrenia na ochranu lesa sa z hľadiska času ich vykonávania členia na a) preventívne opatrenia, ktoré
slúžia na zamedzenie výskytu a pôsobenia škodlivých činiteľov, b) obranné opatrenia, ktoré slúžia na

odstránenie škodlivých činiteľov a ich pôsobenia, c) ozdravné opatrenia, ktoré slúžia na odstránenie
následkov pôsobenia škodlivých činiteľov.

Opatrenia na ochranu lesa sa podľa spôsobu ich vykonávania členia na a) mechanické, b) chemické,
c) biologické.

Opatrenia na ochranu lesa podľa odsekov 2 a 3 alebo ich kombinácie sa používajú podľa druhu

škodlivého činiteľa a jeho pôsobenia.

Charakter opatrení na ochranu lesa pred škodami spôsobenými hmyzom a inými živými organizmami
zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 43 ods.1 až 5 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. tak, že opatrenia na
ochranu lesa pred škodami spôsobenými hmyzom a inými živými organizmami sú najmä tieto opatrenia:
a) zabezpečenie hygieny porastov, odstraňovanie zdrojov infekcie, vykonávanie dôslednej ochrany a

obrany proti pôvodcom a prenášačom hubových a ostatných infekčných chorôb, b) používanie zdravého
sadbového materiálu a osiva bez príznakov chorôb a poškodenia, c) sústavná kontrola stavu semien,
semenáčikov a sadeníc lesných drevín a prirodzeného zmladenia (ods. 1).

Na opatrenia na ochranu lesa pred škodami spôsobenými hmyzom a inými živými organizmami sa
ustanovenia § 42 ods. 1 vzťahujú primerane (ods.2).

Zlomy, vývraty a drevo vhodné na rozvoj škodlivého hmyzu, vzniknuté do 31. marca kalendárneho roka
musí byť spracované alebo asanované najneskôr do 31. mája kalendárneho roka, v lesných porastoch,
ktoré sa aj sčasti nachádzajú vo výške 800 m nad morom a viac, do 30. júna kalendárneho roka. To
neplatí, ak sa náhodná ťažba vykonáva podľa harmonogramu náhodnej ťažby (ods. 3).

Opatrenia na ochranu lesa týkajúce sa vybraných druhov hmyzu a iných živých organizmov sú uvedené

v technických normách (napríklad STN 48 2702 Letecké a pozemné ošetrovanie lesných porastov, STN
48 2711 Ochrana lesa proti hlavným druhom podkôrneho hmyzu na ihličnatých drevinách, STN 48 2712
Ochrana lesa proti tvrdoňom a lykokazom na sadeniciach, STN 48 2713 Ochrana lesa proti chrústom a
ich pandravám, STN 48 2714 Ochrana lesa proti ploskankám rodu Cephalcia Pz., STN 48 2715 Ochrana
lesaprotimníškeveľkohlavej,STN482716Ochranasemenáčikovasadenícvlesnýchškôlkach,STN48

2717 Ochrana lesa proti podkôrnikovi dubovému, STN 48 2718 Ochrana lesa proti kôrovnici kaukazskej,
STN 48 2723 Ochrana lesa proti drevokaznému hmyzu na ihličnatých drevinách, STN 48 2732 Ochrana
lesa proti sypavkám na borovici, STN 48 2440 Ochrana kultúr proti burine) a v prílohe č. 9 (ods.4).

Opatrenianazabráneniešíreniuapremnoženiuškodcovzchránenýchúzemíspiatymstupňomochrany,
v ktorých nebola náhodná ťažba povolená, sa zabezpečujú podľa návrhu hospodára, ktorý posúdi

lesnícka ochranárska služba (ods. 5).Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy a obsahu výroku rozhodnutia o uložení sankcie - pokuty 2000
eur za porušenie § 28 ods. 3 zákona o lesoch a § 41 vyhlášky č. 453/2006 Z.z. o hospodárskej
úprave lesa a ochrane lesa, ktorých porušenia sa žalobca dopustil tým, že v roku 2011 v ochranných

pásmach Národných prírodných rezervácií Javorníková a Veľká Stožka si nesplnil povinnosti pri ochrane
lesa na zabránenie šírenia a premnoženia škodcov z chránených územní s piatym stupňom ochrany,
v ktorých nebola povolená výnimka orgánov Štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie
náhodných ťažieb dreva, odvolací súd dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že obsah
výroku je neurčitý a nejasný, keď z neho nie je zrejmé, aké povinnosti pri ochrane lesa na zabránenie

šírenia a premnoženia škodcov z chránených územní s piatym stupňom ochrany, v ktorých nebola
povolená výnimka orgánov Štátnej správy ochrany prírody a krajiny na vykonanie náhodných ťažieb
dreva nesplnil, ktorá skutočnosť má za následok nepreskúmateľnosť výroku, čo je v rozpore s právnou
úpravou ustanovenou v § 47 ods. 2 správneho poriadku.

K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej sankcie
odvolací súd konštatuje.

Otázkou náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa taktiež už zaoberal vo svojej judikatúre Ústavný súd
Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
zdôraznil, že súd (čo možno aplikovať aj pre orgán verejnej správy) by mal vo svojej argumentácii,
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd, ako aj orgán verejnej správy je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a
štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález

Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný
poskytovať v občianskom súdnom konaní (teda aj v konaní súdneho prieskumu podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo) materiálnu ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na
ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS

174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP ) -
napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30. Rovnako ESĽP
pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).

Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Zákonodarca v právnej norme § 65 ods.1 zákona o lesoch ustanovil orgánu štátnej správy povinnosť tak,
že pri ukladaní pokuty a určení jej výšky podľa § 64 prihliada najmä na závažnosť, spôsob a čas trvania

a možné následky porušenia povinností, na spoluprácu a prístup právnických osôb alebo dotknutých
fyzických osôb - podnikateľov k odstraňovaniu následkov a k prijatým opatreniam. V právnej norme
ustanovenejv§47ods.3správnehoporiadkuzákonodarcaukladásprávnemuorgánupovinnosťnáležite
odôvodniť svoje rozhodnutie .

Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy a obsahu odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov oboch

stupňov vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia výšky uloženej
sankcie, odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že napadnuté rozhodnutie
trpí vadou, v žalobe namietanou, nedostatku uvedenia dôvodov, na základe ktorých bola v danom
prípade uložená sankcia v predmetnej výške, keď výška uloženej sankcie bola odôvodnená bez toho,
aby žalovaný skutočnosti, ktoré boli určujúce pre určenie výšky pokuty vôbec konkretizoval a aby

ich vôbec nejako vyhodnotil. Odvolací súd tiež súhlasí s konštatovaním prvostupňového súdu, že zodôvodnenia výšky pokuty v žiadnom prípade nie je možné rozpoznať úvahu, ktorou sa tak prvostupňový
ako aj druhostupňový orgán vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré mal pri určovaní výšky pokuty
hodnotiť, spravoval. Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu preto javí odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia v časti uloženia sankcie v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne
nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ žalovaný v súvislosti s uvedenými odvolacími dôvodmi poukazoval na iné rozhodnutia súdov,
odvolacísúdkonštatuje,žesúdpostupompodľadruhejhlavypiatejčastiObčianskehosúdnehoporiadku
vykonáva súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na konkrétne okolnosti veci, ktorá

bola predmetom preskúmavaného rozhodnutia a postup prechádzajúci vydaniu tohto rozhodnutia,
pričom je viazaný žalobnými dôvodmi, ktorými žalobca v konkrétnej veci namieta nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia a súčasne súd posudzuje, či žalobcom namietaný dôvod nezákonnosti
rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu je takou vadou konania majúci za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.3 O.s.p.).

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného, ktorou namietal nesprávne

právne posúdenie súdom prvého stupňa vo vzťahu k žalobnej námietke, že v danej veci bola uložená
sankcia po uplynutí prekluzívnej lehote.

Podľa § 65 ods.2 zákona o lesoch účinného v čase uloženia sankcie pokutu podľa § 63 a 64 možno
uložiť do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej správy lesného hospodárstva o porušení
dozvedel, najneskôr však do troch rokov, a ak ide o porušenie povinností vlastníka, správcu alebo

obhospodarovateľa lesa, najneskôr do desiatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.

Zákonodarca v citovanej právnej úprave § 65 ods. 2 zákona o lesoch jasne stanovil jednoročnú
subjektívnu lehotu, v ktorej správny orgán je oprávnený rozhodnúť o uložení sankcie za iný správny
delikt. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich v danej veci z administratívneho spisu je
zrejmé, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že prvý deň tejto lehoty začal plynúť 20. mája 2011 a

uplynul preto 20. mája 2012. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd
prvého stupňa, že pokiaľ žalobcovi bola pokuta uložená až rozhodnutím Obvodného lesného úradu v
Revúcej zo dňa 5.11.2012, pokuta bola uložená po uplynutí jednoročnej lehoty, ktorá je prekluzívnou
lehotou, a preto jej uplynutím oprávnenie na jej uloženie zo zákona zaniklo. Súd prvého stupňa správne
poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej zákonná lehota na uloženie

sankcie sa neprerušuje, ani nespočíva s výnimkou prípadov, kedy rozhodnutie o uložení sankcie bolo
predmetom preskúmavania v súdnom konaní v zmysle § 246d O.s.p.. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s
predmetnou námietkou uviedol, že sa riadil postupom súdu uvedeným v rozhodnutí Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 23S/43/2012-52 z 26.9.2012, odvolací súd dáva do pozornosti, že aj z uvedeného
rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo

zrušené okrem iného aj z dôvodu preklúzie lehoty zákonom stanovenej na jej uloženie, pričom krajský
súd v odôvodnení tohto rozhodnutia vymedzuje plynutie lehoty práve z dôvodu, že predchádzajúce
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo zrušené a vrátené súdom na ďalšie konanie, a preto
v zmysle § 246d O.s.p., podľa ktorého ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a
iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty

počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní,
poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a
vyšších územných celkov, lehota počas súdneho prieskumu neplynula.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami žalovaného, že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.),

a preto vchádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na
závery uvedené vyššie odvolací súd považoval námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu
žalovaného.Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2
O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s

§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý mal úspech v
odvolacom konaní, priznal náhradu trov tohto konania, ktorú náhradu si v tomto konaní uplatnil a vyčíslil
vo výške 165,56,-€ za jeden úkon právnej služby (130,16 + 7,81- režijný paušál, +27,59 DPH) podľa

§ 13a ods.1, písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.