Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/173/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512207799
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8512207799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu R. U., nar. X. XX. XXXX,
bytom X. XXX, okr. Y. W., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Dlugolinským, so sídlom Levočská
1, Stará Ľubovňa, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Garbiarska 2, 040
71 Košice, IČO: 31 690 904, zastúpenému advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, so sídlom Boženy
Němcovej 22, 040 01 Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 1C 450/2012-129 zo dňa 20. 6. 2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a.

II. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 67,88 Eur
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Dlugolinského, advokáta, v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„ Súd zrušuje rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice vydaný rozhodcom JUDr. Bohumírom

Zaujecom dňa 19. 1. 2012 pod sp. zn. 2C/2263/2012,

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 200,52 Eur pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že medzi žalobcom
a žalovaným bola dňa 1.5.2008 pod číslom 4336200275 uzatvorená poistná zmluva, predmetom

ktorej bolo životné poistenie s obsahom špecifikovaným v zmluve. Pri uzatvorení zmluvy podpísala
žalobkyňa vyhlásenie, že bola oboznámená so Všeobecnými poistnými podmienkami, ktoré sú súčasťou
zmluvy. Súčasťou všeobecných poistných podmienok sú aj osobitné zmluvné dojednania k poistnej
zmluve č. 4336200275, podľa ktorých žalobca so žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu v prípade
akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti,
praktickosti arýchlostipodrobiarozhodcovskémukonaniu,žetotoustanoveniechápuakorozhodcovskú
doložku. V deň uzatvorenia poistnej zmluvy bol spísaný aj záznam o požiadavkách a potrebách klienta

a tento podpísal žalobca a sprostredkovateľ poistenia. V záhlaví záznamov je okrem iného uvedené,
že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia je možné na ich mimosúdne
vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania.Ďalej vychádzal zo zistení, že Arbitrážny súd Košice pod. sp. zn. 2C/2263/2012 vydal 19.01.2012
prostredníctvom rozhodcu JUDr. Bohumíra Zaujeca rozhodcovský rozsudok, ktorým žalovanému uložil
zaplatiť peňažnú sumu 237,95 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 Eur.

Ďalej vychádzal z výsluchu žalobcu, ktorý pri uzatváraní poistnej zmluvy nebol informovaný o spôsobe
riešenia prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Poistnú zmluvu zrušil z dôvodu, že na platenie
poistného nemal prostriedky.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
konania je zmluvou spotrebiteľskou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný
konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba.

Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je formulovaná vo Všeobecných
poistných podmienkach žalovaného v čl. XV. Podľa tejto doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky

budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Takáto doložka znemožnila poistenému spotrebiteľovi zvoliť
spôsob riešenia prípadného sporu a nútil ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím mu
znemožňuje brániť svoje práva v konaní pred všeobecným súdom.

Prvostupňový súd ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná,

pretože individuálnym dojednaním nebolo podpísanie osobitných zmluvných dojednaní ako súčastí
všeobecných podmienok žalovaného a individuálnosť dojednania nevyplýva ani z toho, že v tlačive o
záznamov a potrebách klienta je vopred predformulovaná všeobecná informácia o možnosti riešiť spory
v rozhodcovskom konaní.

Poukázal tiež na to, že podmienky rozhodcovského konania podľa rokovacieho poriadku
rozhodcovského súdu určeného žalovaným nespĺňajú podmienky rovnakého zaobchádzania.

Prijal názor, že rozhodcovská zmluva nebola uzatvorená platne a z uvedených dôvodov tak žalobe
vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil a rozhodol aj o odložení jeho vykonateľnosti.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu
trov konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 200,52 Eur a zaplatenie náhrady v tejto výške,
keď uložil žalovanému v lehote a miestom plnenia.

Protitomutorozhodnutiuvzákonomstanovenejlehotepodalodvolanie žalovaný atoproti všetkýmjeho
výrokom namietajúc, že rozhodcovská doložka je individuálne dojednaná. Tiež namietal, že napadnutým
rozhodnutím bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní konania v merite sporu s poukazom na § 43
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní mu bol s končenou platnosťou upretý prístup k spravodlivosti
na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobcu. Navrhol konanie prerušiť do

skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR č. k. II. ÚS 382/2013.

V odvolaní tiež uviedol, že vznáša námietku zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr.
Petrovi Strakovi s odkazom na § 15 ods. 1 O.s.p.

K podanému odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril, navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

pojednávania (§ 214 O.s.p. ) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na
úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove najmenej 5 dní vopred, rozsudok
a verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci v súvislosti aj s dôvodmi uvádzanými odporcom v odvolaní
bolaotázka,čirozhodcovskádoložka,nazákladektorejrozhodcovskýsúdrozhodolaktorájeupravenáv
čl. XV. VPP žalovaného, podľa ktorej všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnomprípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná
podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 19.1.2012 na
Okresnom súde Stará Ľubovňa s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo
Všeobecných poistných podmienkach.

Rozsudkom rozhodcovského Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C/2263/2012 zo dňa 19. 01.
2012mubolauloženápovinnosťzaplatiťsumužalovanémuvovýške237,95Euratrovyrozhodcovského
konania vo výške 276 Eur. Tento rozsudok mu bol doručený 19. 11. 2012. Zo skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa ďalej vyplynulo, že žalovaný uzatvoril so žalobcom dňa 1. 5. 2008 poistnú zmluvu.

Súd prvého stupňa zistil, že príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej
doložky uvedenej v časti XV. VPP podmienok, aby všetky spory s odporcom riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní, ako aj s poukazom na osobitné zmluvné dojednanie tvoriaceho súčasť VPP.

Žalobca vo výpovedi poukazoval, že poistné podmienky neboli riadne vysvetlené. Nebol mu objasnený

spôsob, kto má riešiť prípadne spory medzi zmluvnými stranami, nebol upozornený na rozhodcovskú
doložku, ani na to, že prípadne spory by mali byť prerokované pred iným organom než súdom.

Na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 vydaný
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 2C/2263/2012.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravilpostupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.
k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, kým
hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia

maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v

§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE/153/2011, sp. zn. 10CoE /30/2011,

sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu
„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.

214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:

1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a

zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným
súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť

sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a

spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,
čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.

Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide

o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane
rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

V danom prípade podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne navyše nevysvetlil spotrebiteľovi
význam rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu
pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie
na výber rozhodnúť sa (pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky. Odvolateľ sa bráni

tým, že žalobca bol dostatočne poučený a táto skutočnosť vyplýva zo Záznamu o potrebách klienta.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach

a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tu odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,
aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej

len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd navyše poukazuje

na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové

metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti

o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky
mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody

(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre

spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj

na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany

spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské

zmluvy a pod.).

Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA

C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom

EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce
relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá

vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky.

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly, vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.

bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve

navyše. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok, ktorých obsah
spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred
naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k

formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory
efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite

nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej

podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z

11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„Smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej
zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane žalovaného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k

individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne
vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto

záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno
o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobca nemal možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohol ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na

jej obsahu žalobca nijakým spôsobom neparticipoval. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie
žalovaného,žeideoindividuálnynávrh žalobcu nariešenieprípadnéhosporuvrozhodcovskomkonaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol

schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 Smernice).

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
účastníkmi konania.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).Dodávateľ (žalovaný) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie
„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä

omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8
zákona o ochrane spotrebiteľa).

K námietke odvolateľa, že sa prvostupňový súd nezaoberal testom primeranosti predmetnej
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie a v tomto smere správne poukázal na okolnosť, že predmetná zmluvná podmienka prináša

značnú nerovnováhu do vzťahu medzi účastníkmi konania. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na
test primeranosti uvedený v článku 4 Smernice č. 93/13/EHS, najmä v podobe brania do úvahy
povahy služby, všetkých špecifických okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy a všetkých
ďalších podmienok zmluvy vo vzájomných súvislostiach v čase uzavretia zmluvy, bolo jeho dôkazným
bremenom v priebehu konania, aby preukázal, že z tohto pohľadu rozhodcovská doložka ako zmluvná

podmienka nie je neprimeraná, a preto nemôže byť kvalifikovaná ako neprijateľná. Prvostupňový súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia jednoznačne zhodnotil aké ťažkosti, rozhodcovské konanie môže
navrhovateľovi ako priemernému spotrebiteľovi priniesť z pohľadu uplatňovania jeho práva, ako aj
istú mieru pochybností o nezávislosti rozhodcovského orgánu, pokiaľ jednoznačnú ingerenciu pri jeho
voľbe alebo kreovaní má len žalovaný ako dodávateľ. Nemožno preto konštatovať, že by predmetná

zmluvná podmienka v podobe dojednania rozhodcovskej doložky prešla v pozitívnom slova zmysle
testom primeranosti v zmysle článku 4 Smernice č. 93/13/EHS a obstála z pohľadu dodržania predpisov
na ochranu spotrebiteľa.

Na týchto záveroch nič nemení ani eventuálne odlišná judikatúra iných súdov, nakoľko v predmetnej

veci v zmysle vyššie uvedeného i v zmysle záverov súdu prvého stupňa nemožno konštatovať osobitosť
dojednania tejto zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky. Odvolacia námietka žalovaného
o odopretí prístupu k spravodlivosti je predčasná. Ust. § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní
vyžaduje právoplatnosť rozsudku o zrušení rozhodcovského rozsudku.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci správne postupoval,
pokiaľ návrhu vyhovel v dôsledku porušenia predpisov zabezpečujúcich ochranu spotrebiteľa a v
nadväznosti na túto okolnosť rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr.

Petrovi Strakovi z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k žalovanému, odvolací súd túto
námietku považoval za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom
vo veci prejednania predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

Odvolací súd vo vzťahu k návrhu žalovaného na prerušenie konania do skončenia konania pred

ústavným súdom (II. ÚS 382/2013) uvádza, že uvedené konanie bolo skončené v priebehu odvolacieho
konania a tak odpadol dôvod na prerušenie konania (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 382/2013-82 zo
dňa 30. 9. 2014), preto bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý.

So zreteľom na uvedené preto napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny

potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojenís§142ods.1O.s.p.V
odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý ma právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnémužalovanému.Trovyodvolaciehokonania žalobcupozostávajúztrovprávnehozastúpenia

za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu), a to: tarifná odmena 60,07 Eur (§ 11 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) + 7,81 Eur režijný paušál. Žalovaný je preto povinný nahradiť právnemu
zástupcovi žalobcu trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v celkovejvýške 67,88 Eur, a to na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vladimíra Dlugolinského v lehote 15
dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.