Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/77/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217790
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217790.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek
senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/385/2012-32 zo dňa 3. septembra 2013 a o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 18C/385/2012-44 zo dňa 13. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 13. 11. 2013 č. k. 18C/385/2012-44 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
titulom majetkovej škody sumu 4172,68 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 834,54 eur, z dôvodu, že

požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere č. 403700281 dlžníkom, a to K. M.. Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16. 12. 2009. K
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním

viac ako 75 dní.

Zospisusp.zn.12Er/551/2011súdzistil,žedňa20.05.2011podalsúdnyexekútorJUDr.RudolfKrutýna
Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 07. 04. 2011 bola spísaná
Zápisnica pred súdnym exekútorom - návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice rozhodol dňa
30. 05. 2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

20. 06. 2011. Vzhľadom na to, že exekučné konanie bolo začaté v roku 2011 a žalobca sa predbežného
prerokovania domáhal v roku 2012, predmetný nárok na náhradu škody nie je premlčaný. Žalobcasa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či

vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného

poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul
považoval podľa písm. d/, svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele
účinnej od 01. 06. 2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zákon č.

144/2010 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou
tohtozákona.Kvydávaniupoverenínazákladeexekučnéhotitulurozhodcovskéhorozsudkudochádzalo
a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS
v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19. 05. 2011. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez
zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pri priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.

01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do
úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. platného v čase podania na vydanie poverenia na začatie tohto konania.

Žalobca tvrdil, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k rozhodnutiu s

omeškaním viac ako 75 dní. Súd zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty,
z akého dôvodu a či je tu dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd v danej
veci nemal za preukázané tvrdenia právneho zástupcu žalobcu. Konštatoval, že v predmetnej veci, z
ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Účastníkom
exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Nestotožnil sa

s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd nevidel dôvod, aby
sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.

Poznamenal, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí

(rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
nezakladajú vady konania, ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a
právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon
129/97 zo dňa 29. 06. 1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., čo však žalobca vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by rozhodnutie

exekučného súdu bolo nezákonné, čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní
právnych noriem vyjadria právny názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o
nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému
rozhodnutiu, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené alebo zmenené.
Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné, či dokonca protizákonné,

nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno
hodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25. 08.
2009). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci
úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavuveci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti

a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí
byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh navrhovateľa

na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,
avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1<. zákona č. 71/1992 Zb. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov
spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadostinavykonaniepoplatkovéhoúkonu,akjepoplatníkomnavrhovateľ,odvolateľadovolateľ.Sadzba

poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď

navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 21. 02. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,

ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 25. 02. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 13. novembra 2013 č.
k. 18C/385/2012-44 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.