Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Scud/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201060
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013201060.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobkyne Z. Z., bytom v N. Z., M. ulica
č. XXX, štátna príslušnosť Ruská republika, právne zastúpenej JUDr. Valériou Sopkovou, advokátkou,
so sídlom Štefánikova 50, Košice proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov,
Jarková ul. 31, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 2.
septembra 2013 č. PPZ-HCP-PO2-162-015/2013 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Ž r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 2. septembra 2013 č. PPZ-HCP-PO2-162-015/2013 v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 23. apríla 2013 č. PPZ-HCP-PO8-KP-357-004/2013 podľa

§ 250j ods. 2 písm. b), c), d) O.s.p. a vec v r a c i žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 740 EUR na účet právnej zástupkyne
žalobkyne JUDr. Valérie Sopkovej do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Preošov rozhodnutím zo dňa 23.04.2013 č. PPZ-HCP-
PO8-KP-357-004/2013 podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov"), podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm.
b) zákona o pobyte cudzincov zrušil trvalý pobyt žalobkyne.

Oodvolaníprotitomutorozhodnutiurozhodolžalovanýpreskúmavanýmrozhodnutímzodňa02.09.2013
č. PPZ-HCP-PO2-162-015/2013 tak, že zmenil výrokovú časť rozhodnutia vydaného správnym orgánom
pod č. PPZ-HCP-PO8-KP-357-004/2013 zo dňa 23.04.2013 takto: „Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Prešov (ďalej len „správny orgán“), príslušný na konanie vo veciach pobytu podľa §
125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „.zákon o pobyte cudzincov“), podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm. b) Zákona o pobyte cudzincov ruší

trvalý pobyt účastníka konania“ na:
„Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, (ďalej len „správny orgán“), príslušný na
konanie vo veciach pobytu podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. u pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“), podľa § 50 ods. 1 písm. a) Zákona
o pobyte cudzincov s poukázaním na § 124 Zákona o pobyte cudzincov ruší trvalý pobyt účastníka
konania“.
V ostatnej časti odvolací orgán rozhodnutie potvrdzuje a odvolanie účastníka konania zamieta.

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 02.09.2013 č.
PPZ-HCP-PO2-162-015/2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 23. apríla 2013 č. PPZ-HCP-PO8-KP-357-004/2013 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok
na náhradu trov konania.

V dôvodoch žaloby poukázala na to, že na základe jej žiadosti o udelenie trvalého pobytu zo dňa
16.07.2012 jej Oddelenie cudzineckej polície v Michalovciach dňa 21.12.2012 udelilo trvalý pobyt na 5
rokov. Doklad o udelení trvalého pobytu, a to povolenie na trvalý pobyt pod č. RW 6632318 si osobne
prevzala dňa 04.01.2013. Z dôvodu zmeny adresy jej trvalého pobytu vydalo Oddelenie cudzineckej
polície PZ v Prešove dňa 07.01.2013 nové povolenie na pobyt pod č. RE 5423582, ktoré si prevzala

dňa 09.01.2013. Z dôvodu zákonnej požiadavky uvedenej v § 45 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov
za účelom odovzdania policajnému útvaru lekárskeho posudku potvrdzujúceho, že netrpí chorobou
ohrozujúcou verejné zdravie absolvovala v mesiaci január 2013 vyšetrenie na zákonom určenom
špecializovanom pracovisku - na Klinike infektológie a cestovnej medicíny, Univerzitnej nemocnice
Martin. Univerzitná nemocnica Martin, Klinika infektológie a cestovnej medicíny oznámila Oddeleniu
cudzineckej polície PZ Prešov, že žalobkyňa bola vyšetrená na ich pracovisku, že je v diferenciálnej

diagnostike a v perspektívnej liečbe a že požadované potvrdenie bude môcť toto pracovisko vystaviť až
po ukončení diagnostiky, prípadne liečby. Listom zo dňa 04.03.2013 Oddelenie cudzineckej polície PZ
Prešov požiadalo Univerzitnú nemocnicu Martin, Kliniku infektológie a cestovnej medicíny o poskytnutie
informácie a vyjadrenia, či žalobkyňa netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie a či nie je hrozbou
pre verejné zdravie, aj keď je v diferenciálnej diagnostike a v perspektívnej liečbe. Dňa 25.03.2013

bola Oddeleniu cudzineckej polície PZ Prešov doručená odpoveď Univerzitnej nemocnice Martin, Klinike
infektológie a cestovnej medicíny formou lekárskeho potvrdenia zo dňa 20.03.2013, ktoré obshahovalo
iba nasledovné, citát: „HIV - pozit. TBC - negat syfilis - negat.“. Zároveň listom zo dňa 21.03.2013
UniverzitnánemocnicaMartin,KlinikainfektológieacestovnejmedicínyoznámilaOddeleniucudzineckej
políciePZPrešovnasledovné:„VsúvislostisVašoužiadosťouoposkytnutieinformáciíVámoznamujem,

že menovaná Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Rusko vyšetrená na našom pracovisku je HIV
pozitívna. Výsledok vyšetrenia je potvrdený aj vyšetrením v NRC pre AIDS v Bratislave. U menovanej
je indikovaná dispenzarizácia a podľa zdravotného stavu liečba v Centre pre dispenzarizáciu a liečbu
HIV pozitívnych osôb (v SR 4 centrá). Klientka bola o uvedenej skutočnosti oboznámená. Uviedla, že
sa bude hlásiť v najbližšom „Centre“ v Košiciach. Odvtedy nemáme o nej žiadne správy.“

Namietala, že odpoveď Univerzitnej nemocnice Martin neobsahovala zákonom požadované náležitosti,
na základe ktorých by ju bolo možné považovať za lekársky posudok podľa § 124 zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý v spojení s výnosom Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 12.11.2011 v
ods. 2. písm. a) a písm. d) okrem iného požaduje: (2) Lekársky posudok obsahuje:

a) „meno, priezvisko, dátum narodenia a číslo cestovného dokladu príslušníka tretej krajiny“
b) „stanovisko pre útvar Policajného zboru, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá
ohrozuje verejné zdravie.“
Podľa jej názoru možno odpovede Univerzitnej nemocnice Martin zo dňa 20.03.2013 a zo dňa
21.03.2013, ktoré boli obe doručené OCP PZ Prešov dňa 25.03.2013 považovať len za oznámenie o

výsledkujednéhozosérieodbornýchsérologickýchvyšetrení,vrámcirozsahulekárskejprehliadky,ktorý
jedanývýnosomMZSR,zodňa12.11.2011.Vodpovediachsalenkonštatujefakt,ževkrvižalobkynebol
diagnostikovaný vírus HIV, a teda že je HIV pozitívna, avšak zákonom určené špecializované pracovisko
nedalo Oddeleniu cudzineckej polície PZ Prešov svoje stanovisko formou zákonom požadovaného
lekárskeho posudku, so všetkými jeho náležitosťami so záverom, že trpí alebo netrpí chorobou, ktorá

ohrozuje verejné zdravie. Zdôraznila, že osoba infikovaná vírusom HIV, ktorá je liečená, neochorie
automaticky na chorobu AIDS. V tejto súvislosti poukázala na vyjadrenie prof. MUDr. Pavla Jarčušku,
PhD., uverejnené v Zdravotníckych novinách Univerzitnej nemocnice L. Pasteura zo dňa 15.04.2010:
„Samotná HIV pozitivita neznamená automatické vyvinutie ochorenia AIDS, ale u neliečených sa
vyvinulo takmer u všetkých.“

Ďalej poukázala na to, že za chorobu ohrozujúcu verejné zdravie pre účely § 45 ods.4 zákona č.
404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov môže lekár posúdiť iba tie choroby, ktoré do svojho zoznamu zaraďuje
podľa § 124 ods.2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov všeobecne záväzný predpis, ktorým
je výnos MZ SR zo dňa 12.11.2011. Vo vyjadrení špecializovaného pracoviska nebolo konštatované,

že už samotná pozitívna diagnostika HIV vírusu v krvi pacienta je sama o sebe chorobou, ktorá je
zahrnutá v zozname chorôb ohrozujúcich verejné zdravie a ani sa v tomto zmysle Univerzitná nemocnica
Martin, Klinika infektológie a cestovnej medicíny vo svojom vyjadrení doručenom Oddeleniu cudzineckej
polície PZ Prešov takto nevyjadrila. Napriek tomu Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov bez splneniazákonom stanovených predpokladov požadovaných v ust. § 124 ods. l a ods. 2 zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov, nezákonne iba na základe odpovede na výzvu o poskytnutie informácie, ktorá
nespĺňa zákonom stanovené požiadavky byť lekárskym posudkom, ktorá ani neobsahovala vo svojom

texte stanovisko, že žalobkyňa trpí chorobou ohrozujúcou zdravie, začalo voči žalobkyni záznamom
zo dňa 25.03.2013 a záznamom zo dňa 26.03.2013 konanie o zrušenie trvalého pobytu na území
SR. Zo záznamu OCP PZ Prešov pod č. PPZ-HCP-P08-KP-195-009/2013 zo dňa 25.03.2013 o začatí
konania o zrušenie trvalého pobytu vyplýva, že skutočnosťou odôvodňujúcou začatie konania o zrušenie
trvalého pobytu je, že žalobkyňa „je HIV pozitívna“. V zázname OCP PZ Prešov pod č. PPZ-HCP-PO8-

KP-357/2013 zo dňa 26.03.2013 už správny orgán v rozpore s obsahom textu vyjadrenia Univerzitnej
nemocnice Martin, Kliniky infektológie a cestovnej medicíny uvádza, že skutočnosťou odôvodňujúcou
začatie konania o zrušenie trvalého pobytu žalobkyni je „informácia“ z Univerzitnej nemocnice Martin,
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny, že žalobkyňa „trpí chorobou ktorá ohrozuje verejné zdravie
- je HIV pozitívna“. Pritom ani v jednom stanovisku Univerzitnej nemocnice Martin, Kliniky infektológie
a cestovnej medicíny sa neuvádza, že žalobkyňa trpí chorobou ktorá ohrozuje verejné zdravie. Toto

konštatoval policajný orgán sám napriek tomu, že nie je špecializovaným pracoviskom, kompetentným
dať takéto stanovisko, čím správny orgán porušil § 124 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov.
Poukázala na vyjadrenie Kliniky infektológie a cestovnej medicíny UN L. Pasteura a UPJŠ Košice LF
zo dňa 12.04.2013, ktoré predložila OCP PZ Prešov spolu so svojím vyjadrením, kde sa konštatuje, že
„Pri dodržovaní informovaného súhlasu nie je predpoklad ďalšieho šírenia infekcie a iného zvýšeného

epidemiologického rizika. Pri invazívnych zákrokoch je povinná oznámiť HIV infekciu. Ďalšia kontrola
v auguste 2013.“ Ani z tohto vyjadrenia teda nevyplýva, že trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie
tak, ako to vyžaduje § 124 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, spolu s výnosom MZ SR zo
dňa 12.11.2011. Napriek uvedenému OCP PZ Prešov vydalo rozhodnutie, ktorým jej zrušilo nezákonne
trvalý pobyt na území SR. V odôvodnení rozhodnutia nepravdivo a v rozpore s obsahom spisu uviedlo,

že obdŕžalo od špecializovaného pracoviska „informáciu“, že žalobkyňa trpí chorobou ohrozujúcou
verejné zdravie, pričom informáciu v tomto znení ani jedno zo špecializovaných pracovísk Oddeleniu
cudzineckej polícii PZ Prešov nezaslalo. Týmto správny orgán porušil ust. § 46 Správneho poriadku,
keďže nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. Takisto z nezákonného dôvodu
bolo aj konanie na správnom orgáne prerušené.

Ďalej argumentovala tým, že Klinika infektológie a cestovnej medicíny UN L. Pasteura a UPJŠ Košice
LF zaslala dňa 15.7.2013 Oddeleniu cudzineckej polície PZ Prešov stanovisko k prenosu infekcie
žalobkyne. V tomto stanovisku Prof. MUDr. Pavol Jarčuška, PhD. uvádza, že: „Pacientka (žalobkyňa)
je v zdravotnom stave, ktorý jej jej veku primeraný, imunologické parametre HIV infekcie nevykazujú v

súčasnosti odchýlku od HIV negatívnej populácie, nemá ani iné rizikové faktory - pečeňové, obličkové
a kardiovaskulárne parametre sú v norme. Nález z lekárskeho vyšetrenia som Vám zaslal 12.4.2013.
Každý pacient s HIV infekciou môže predstavovať epidemiologické riziko. Toto je minimalizované
podpisom informovaného súhlasu, v ktorom sa pacientka zaviazala dodržiavať legislatívu platnú na
území SR, t.j. každého svojho sexuálneho partnera informovať o HIV pozitivite, partner by mal používať

prezervatív a je povinný ošetrujúcemu lekárovi hlásiť, že je HIV pozitívny. Musí sa vyvarovať aj inému
správaniu, ktoré môže viesť k prenosu HIV infekcie (vnútrožilová aplikácia drog, tetovanie, spoločné
používanie zubných kefiek a pod.) Pri dodržaní opatrení, ktoré sú popisované v informovanom súhlase je
riziko prenosu infekcie vysoko nepravdepodobné, čo je súčasne aj miera rizika pacientky pre ohrozenie
verejného zdravia. Miera prenosu infekcie navyše môže byť významne znížená liečbou pacientky. U

pacientkyjevzhľadomkjejvzdelaniu,stabilnémuheterosexuálnemuzväzkuspečatenémumanželstvom
predpoklad, že opatrenia v informovanom súhlase dodrží a nebude významným spôsobom riziková pre
ohrozenie verejného zdravia.“ Rovnako dňa 13.06.2013 bolo na OCP PZ Prešov doručené opätovné
vyjadrenie Univerzitnej nemocnice Martin, Kliniky infektológie a cestovnej medicíny, v ktorom sa uvádza,
že: ,,Uvedené ochorenie nie je prenosné vzduchom, ale sexuálne a krvou (prípadne z matky na plod).

Menovaná (žalobkyňa) môže ohroziť verejné zdravie iba svojim rizikovým správaním.“

Namietala, že ani z jedného z týchto vyjadrení špecializovaných pracovísk nevyplýva, že sa jedná
o lekárske posudky so všetkými jeho náležitosťami podľa § 124 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov a zároveň tieto stanoviská neobsahujú konštatovanie, že zdravotný stav žalobkyne je stavom,

ktorý ohrozuje verejné zdravie v tom zmysle, že by trpela chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie
a ktorá patrí k takto označeným chorobám v zmysle zoznamu chorôb podľa výnosu MZ SR zo dňa
12.11.2011. Aj napriek tomu žalovaný v rozpore s ustanoveniami Správneho poriadku o dokazovaní,
o podkladoch pre vydanie rozhodnutia, prekročením zákonom danej možnosti a rozsahu použitiasprávnej úvahy, a v rozpore so zisteným skutkovým stavom zhodnotil zdravotný stav žalobkyne ako stav,
zodpovedajúci chorobe, ktorá ohrozuje verejné zdravie a vydal rozhodnutie zo dňa 02.09.2013 č. PPZ-
HCP-PO2-162-004/2013, ktorým rozhodol o odvolaní. Neakceptovaním vyjadrenia zákonom určeného

špecializovaného pracoviska žalovaný správny porušil ust. § 124 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov.

Namietala konštatovanú nedôveryhodnosť vyhlásenia žalovaným v tom, že napriek odporúčaniu
vyvarovať sa otehotneniu, ktoré je uvedené v informovanom súhlase má snahu počať a porodiť zdravého

potomka. Dôvodia tým, že myšlienke mať zdravého potomka sa venovala až po konzultácii s ošetrujúcim
lekárom Prof. MUDr. Pavlom Jarčuškom, PhD., podľa ktorého dnešná úroveň vývoja liečby HIV infekcie
umožňuje s vysokou pravdepodobnosťou matke HIV pozitívnej porodiť zdravé dieťa. Túto skutočnosť
správne orgány nezohľadnili a jej legálnu snahu mať dieťa považovali za dôvod hľadieť na ňu ako na
osobu nedôveryhodnú a preukázanie toho, že žalobkyňa pri svojom pobyte ohrozí verejné zdravie.
Poukázala na vyjadrenie prof. MUDr. Pavla Jarčušku, PhD. uverejnené v Zdravotníckych novinách

Univerzitnej nemocnice L. Pasteura zo dňa 15.04.2010, kde na otázku ,, Mali ste prípady, keď infikované
ženy priviedli na svet dieťa?“ tento odpovedá: „Takýchto prípadov bolo päť, a keďže pri pôrode hrozí
riziko infikovania novorodenca vírusom HIV z matkinej krvi, všetky pôrody sa uskutočnili cisárskym
rezom a ani jedno z u nás narodených detí nebolo infikované.“ Zdôraznila, že žalovaný prekročil rozsah
zákonom mu danej voľnej úvahy, a preto považuje napadnuté rozhodnutie za vybočenie z medzí a

hľadísk ustanovených zákonom č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a v Správnom poriadku.

Ďalej poukázala na to, že napriek tomu, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza,
že je povinný brať do úvahy individualitu osoby, ktorej zrušuje trvalý pobyt, jej stav, rodinné a súkromné
väzby, mieru integrácie do spoločnosti a dĺžku jej pobytu na území SR, bez akéhokoľvek zisťovania

skutkového stavu usúdil, že miera integrácie žalobkyne do spoločnosti je nízka. Rovnako sa pri zisťovaní
skutkového stavu vôbec nezaoberal individualitou osoby žalobkyne. Tým postupoval v rozpore s ust. §
32 Správneho poriadku, keď nedostatočne zistil skutočný stav veci a k svojmu rozhodnutiu si neobstaral
potrebné podklady. Poukázala na vyjadrenie Prof. MUDr. Pavla Jarčuška, PhD, kde uviedol, že
„každý pacient s HIV infekciou môže predstavovať epidemiologické riziko. Toto je však minimalizované

podpisom informovaného súhlasu, v ktorom sa pacientka zaviazala dodržiavať legislatívu platnú v SR pri
dodržiavaníopatrení,ktorésúpopisovanévinformovanomsúhlaseažerizikoprenosuinfekciejevysoko
nepravdepodobné, čo je súčasne aj miera rizika pacientky pre ohrozenie verejného zdravia. Miera rizika
prenosu infekcie je navyše môže byť významne ponížená liečbou pacientky. U pacientky, vzhľadom k jej
vzdelaniu, stabilnému heterosexuálnemu zväzku, spečatenému manželstvom predpoklad, že opatrenia

v informovanom súhlase dodrží a nebude významným spôsobom riziková pre ohrozenie verejného
zdravia.“

Namietala, že správny orgán toto vyjadrenie vôbec nezohľadnil a napriek tomu, že mu zákon ukladá
skúmať, ako pristupuje žalobkyňa k faktu, že je HIV pozitívna, aký usporiadaný alebo neusporiadaný

život doteraz viedla, na akej úrovni inteligenčnej, morálnej, zodpovednostnej vyspelosti je, aké má
vzdelanie, aký je jej inteligenčný potenciál, v akých zamestnaniach doteraz pracovala, či má sklony patriť
k rizikovým osobám, ktoré sú HIV pozitívne ako sú napríklad osoby podliehajúce prostitúcii, narkománii,
homosexuálne orientované osoby, osoby majúce sklony požívať návykové alebo iné omamné látky,
osoby žijúce bez trvalého partnerského zväzku, inak sociálne rizikové osoby a pod. Bolo povinnosťou

správneho orgánu posúdiť dôveryhodnosť jej konania a vyhlásenie žalobkyne z pohľadu individuality
jej osoby.

Zdôraznila, že má vysokoškolské vzdelanie, vedie a vždy viedla usporiadaný život. Prostriedky na
živobytie si získava vlastnou prácou v riadnom zamestnaní, na vedúcich a manažérskych pozíciách,

ktoré vyžadujú zodpovednosť. Nie je osobou so sklonom k prostitúcii, so sklonom požívať návykové
alebo iné omamné látky, nikdy takéto látky ani neužívala, nikdy nebola trestaná a pod. Ako dôkaz o
týchto skutočnostiach svedčiacich o spôsobe vedenia života predložila výpis registra trestov, diplom,
dodatok k diplomu, potvrdenie z narkológie a pracovnú knižku s prekladmi do slovenského jazyka. Až
po zhodnotení týchto skutočnosti mohol správny orgán skonštatovať, či je skutočne nedôveryhodné

vyhlásenie žalobkyne, že mieni rešpektovať legislatívu platnú v Slovenskej republike, ktorá prikazuje
osobám HIV pozitívnym určitý spôsob správania najmä s ohľadom na lekárske zákroky a sexuálny život.
Ďalej poukázala na to, že platná legislatíva v SR dotýkajúca sa HIV pozitívnych osôb žiadnym spôsobom
nevylučuje HIV pozitívne osoby z bežného celospoločenského života. Tieto osoby nemajú žiadnekaranténne obmedzenia, obmedzenia v styku s verejnosťou, ktorá nie je HIV pozitívna (môžu napríklad
navštevovať verejné sauny, bazény, môžu sa voľne pohybovať a pod.). HIV pozitívnym osobám sú
dané iba povinnosti v súvislosti s ich sexuálnym životom, informačné povinnosti pre ošetrujúcich lekárov

a obmedzenia vzťahujúce sa na darcovstvo krvi, alebo orgánov. Ich úmyselné alebo nedbanlivostné
konanie je postihnuteľné podľa Trestného zákona. Charakter infekcie HIV vírusom, ktorá je prenosná
z človeka na človeka iba sexuálnym stykom a krvou nevyvoláva legislatívnu potrebu striktne upraviť
širšími obmedzeniami osoby HIV pozitívne. Legislatíva platná v Slovenskej republike nepovažuje HIV
pozitívnu osobu za osobu, ktorá ohrozuje verejné zdravie v takom rozsahu, ako to v rozpore so zákonom

pri prekročení medzí správnej úvahy zhodnotil žalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí.

Namietala aj odôvodnenie zmeny výrokovej časti pôvodného rozhodnutia, že doložila policajnému
orgánu lekársky posudok potvrdzujúci, že trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie. Takéto tvrdenie
nie je v súlade s obsahom spisu. Týmto správny orgán porušil ust. § 46 Správneho poriadku.

Ďalej namietala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval bez opory v konkrétnom právnom
predpise, že žalobkyňa trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie, pričom nepoukázal na konkrétny
právny predpis obsahujúci zoznam chorôb, ohrozujúcich verejné zdravie alebo na to, že pozitívna
diagnostika HIV vírusu je sama o sebe takouto chorobou v zmysle zoznamu chorôb podľa všeobecne
záväzného nariadenia - výnosu MZ SR zo dňa 12.11.2011. Tým porušil ustanovenia ust. § 46 a 47 ods.

3 Správneho poriadku :

Poukázala na ust. § 48 ods. 1 písm. a), b), c), ust. § 125 ods. 4, ust. § 50 ods. 2 Zákona o
pobyte cudzincov a konštatovala, že z citovaných ustanovení vyplýva, že Zákon o pobyte cudzincov
ukladá policajnému útvaru zhodnotiť mieru nebezpečenstva ohrozenia verejného poriadku (a v zmysle

citovaného aj ohrozenia verejného zdravia) aj z hľadiska individuality konkrétnej osoby. Aj keď v
preskúmavanom rozhodnutí tvrdí, že zohľadnil individualitu osoby žalobkyne, je toho názoru, že
skutočnosť, či účastníčka konania bude alebo nebude dodržiavať opatrenia (ktorých dodržiavanie alebo
nedodržiavanie výrazne závisí od individuality, charakteru, serióznosti osoby), má opodstatnenie v
zákone o pobyte cudzincov. Zdôraznila, že z obidvoch vyjadrení špecializovaných pracovísk vyplýva, že

k ohrozeniu verejného zdravia môže dôjsť iba rizikovým správaním žalobkyne. Preto je podstatné jej
správanie v budúcnosti pre prípadné ohrozenie verejného zdravia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
uvádza, že pri použití správnej úvahy konštatuje, že účastníčka konania je nositeľkou vírusu HIV, a
vzhľadom na tento druh ochorenia, ktorým účastníčka konania trpí je dôvodné podozrenie, že ohrozí
verejné zdravie. Týmto tvrdením pri použití tejto správnej úvahy žalovaný prekročil rozsah zákonom

mu danej kompetencie a medze použitia správnej úvahy, nakoľko podľa § 124 zákon č. 404/2011 Z.z.
o pobyte cudzincov zákon určuje špecializované pracovisko, ktoré jediné (nie správny orgán sám) sa
môže vyjadriť k tomu, či ochorenie ohrozuje alebo neohrozuje verejné zdravie. Ďalej poukázala na to,
že vo Výnose Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 12.11.2011 nie je pozitívna diagnostika HIV vírusu
uvedená ako choroba ohrozujúca verejné zdravie.

Za nedôvodnú považuje argumentáciu žalovaného v tom, že „V Ruskej Federácii je liečba HIV pozitivity
plne hradená štátom a účastníčka konania v domovskej krajine má zabezpečenú riadnu bezplatnú
starostlivosť vzhľadom k jej zdravotnému stravu a má zabezpečené aj vlastné bývanie v S..“ Toto
vyjadrenie považuje za úplne irelevantné, pretože nepožiadala o trvalý pobyt na území SR za účelom

poskytnutia zdravotníckej starostlivosti Slovenskou republikou, alebo s odôvodnením, že v jej domovskej
krajine jej nebude dostatočne poskytnutá zdravotná starostlivosť. Účelom podania žiadosti o trvalý pobyt
bolo a je zlúčenie rodiny, k založeniu ktorej došlo uzavretím riadneho manželstva v čase, kedy žalobkyňa
nevedela o HIV pozitivite a ani nie je možné dokázať, či v tom čase už by bola bývala mala pozitívne
diagnostikovaný tento vírus.

Ďalej vytýkala žalovanému, že porušil ust. § 50 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov, ak jej
zrušil trvalý pobyt a ako dôvod uviedol, že trpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, ďalej že
porušil ust. § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, pretože nemal v konaní za preukázané,
že je to dôvodné podozrenie, na ktorom založil napadnuté rozhodnutie. Odôvodnenie žalovaného,

prečo je záujem ochrany verejného zdravia uprednostnený pred osobným záujmom žalobkyne a pred
jej základnými ľudskými právami a slobodami je v rozpore s európskymi a medzinárodnými právnymi
predpismi, ktoré uvádzajú, že HIV pozitívny status osoby nemôžu štáty úspešne použiť pri obmedzení
základných práva a slobôd vo vzťahu k potrebe ochrany verejného zdravia.Za najzávažnejšiu námietku nezákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu žalovaného orgánu
považuje námietua diskriminácie z dôvodu jej zdravotného stavu. V tejto súvislosti poukázala na

rozszudok Európskeho súdu pre ľudské práva - CASE OF KIYUTIN versus RUSSIA, v ktorom sa
Európsky súd pre ľudské práva vysporiadal s tvrdením žiadateľa že bol obeťou diskriminácie z dôvodu
svojho zdravotného stavu (HIV vírusu) v konaní o povolenie na pobyt.

Poukázala na čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a citovala:

· ,, Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo
iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod
alebo iné postavenie.“

Pod pojmom iné postavenie ako dôvod zákazu diskriminácie je v medzinárodnej jurisdikcii vychádzajúc

aj z nižšie citovaných vyjadrení medzinárodných organizácie považovaný aj zdravotný stav a konkrétne
aj infekcia HIV vírusom.

· Deklaráciu záväzkov v oblasti HIV/AIDS (Rezolúcia S 26/2) ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN dňa
27. júna 2001 a ktorá zakotvuje aj pre Slovenskú republiku okrem iného:

- povinnosť prijať zákonné opatrenia na odstránenie všetkých foriem diskriminácie a na dodržiavanie
všetkých ľudských práv a základných slobôd pre osoby s HIV/ AIDS - povinnosť vytvárať stratégie na
boj proti stigmám a dôsledkom sociálneho vylúčenia osôb s HIV/AIDS
· Rezolúciu 1995/44 Komisie OSN pre ľudské práva, prijatá na 53.zasadnutí Komisie dňa 3.marca 1995,
ktorá:

- potvrdila že medzinárodné právne záväzné dokumenty, záväzné aj pre Slovenskú republiku zakazujú
akúkoľvek diskrimináciu osôb s HIV/AIDS vyzvala všetky štáty, aby zabezpečili, že ich zákony a politiky,
vrátane tých, ktoré boli prijaté v súvislosti s HIV/AIDS budú dodržiavať normy medzinárodného práva v
oblasti ľudských práv a základných slobôd

· Článok 2 § 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach zaručuje,
že práva týmto paktom uznávané budú zmluvné štáty uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania z
pohľadu rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národného
alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Pričom vo svojom komentári o zákaze
diskriminácie(č.20,2009),Výborprehospodárske,sociálneakultúrneprávavýslovnezahrnulzdravotný

stav a konkrétne HIV status, medzi tzv. "iné postavenie" tak ako je to uvedené v článku 2 §2 Vyslovene
sa v tomto dokumente uvádza, citujem:

„Pod zdravotným stavom sa rozumie tak fyzické ako aj psychické zdravie človeka. Účastnícke štáty by
mali zabezpečiť, že zdravotný stav osoby nie je prekážkou pre realizáciu práv podľa paktu. Ochrana

verejného zdravia je často kladená v argumentácii štátov, ako základ pre obmedzenie ľudských práv
v kontexte človeka a jeho zdravotného stavu. Avšak, mnohé takéto obmedzenia sú diskriminačné.
Diskriminačné je aj keď sa HIV status používa ako základ pre rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide
o prístup k vzdelaniu, zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti, cestovaniu, sociálnemu zabezpečeniu,
bývaniu a azylu. "

Odporúčanie Rady Európy č. 1116 jednoznačne vyzvalo členské štáty Rady Európy, aby neodmietli
právo na azyl zo samotného dôvodu, že sa žiadateľ o azyl je kontaminový vírusom HIV alebo trpí
chorobou AIDS

Ďalej citoval z vyhlásenia v Spoločnom programe OSN a Organizácie pre migráciu pre HIC/ AIDS, ktoré

obsahovalo nasledujúce odporúčania :
„HIV / AIDS by nemal byť považovaný za stav, ktorý predstavuje hrozbu pre verejné zdravie vo vzťahu
k cestovaniu, pretože aj keď je to infekčné, vírus ľudskej imunodeficiencie nie je možné prenášať iba
prítomnosťou osoby s HIV v krajine, alebo len na základe neformálneho kontaktu (vo vzduchu, potravín,
vody). HIV sa prenáša cez určité druhy správania, ktoré sú takmer vždy v súkromí. Prevencia teda

vyžaduje dobrovoľné úkony a nemôže byť uložená.. Reštriktívne opatrenia môžu byť v skutočnosti v
rozpore so záujmami
verejného zdravia, pretože vylúčenie HIV - infikovaných cudzích štátnych príslušníkov, prispieva k
atmosfére stigmatizácie a diskriminácie ľudí žijúcich s HIV a AIDS, a tak môže odradiť štátnychpríslušníkov aj cudzích štátnych príslušníkov využívať služby prevencie a starostlivosti HIV. Navyše
obmedzenia voči cudzím štátnym príslušníkom žijúcich s HIV môže vytvoriť vo verejnosti zavádzajúci
dojem, že HIV/AIDS je „cudzí problém“ Ako „problém“, ktorý môže byť skôr ovládaný prostredníctvom

opatrení,akosúhraničnékontroly,nežprostredníctvomriadnehovzdelávaniavoblastiverejnéhozdravia
a ďalších metód prevencie.

Ďalej citovala z medzinárodných pokynov pre HIV/AIDS a ľudské práva (konsolidované znenie)
publikované Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov a Organizáciou pre migráciu:

„Medzi kľúčové princípy ľudských práv, ktoré sú potrebné pre efektívnu štátnu reakciu na HIV a ktoré sa
nachádzajú v existujúcich medzinárodných nástrojoch sú pre HIV / AIDS okrem iného relevantné právo
na nediskrimináciu, rovnakú ochranu a rovnosť pred zákonom, právo na slobodu pohybu.
Podľa medzinárodného práva v oblasti ľudských práv, môžu štáty stanoviť obmedzenia niektorých práv
v úzko vymedzených prípadoch, keď sú takéto obmedzenia na dosiahnutie naliehavých cieľov ako je
verejné zdravie, mravnosť verejný poriadok, všeobecné blaho v demokratickej spoločnosti a národná

bezpečnosť.Verejnézdraviejenajčastejšiespomínanéštátmiakozákladpreobmedzenieľudskýchpráv
v súvislosti s HIV. Mnohé takéto obmedzenia však porušujú zásadu zákazu diskriminácie, napríklad keď
sa zdravotný stav HIV pozitívny používa pre rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o prístup k vzdelaniu,
zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti, cestovaniu, sociálnemu zabezpečeniu, bývaniu, azylu,...
Niet žiadnych verejných zdravotných dôvodov pre obmedzenie slobody pohybu a voľby bydliska na

základe statusu HIV. Podľa súčasných medzinárodných zdravotných predpisov takéto obmedzenia sa
vzťahujú iba na choroby, ktoré si vyžadujú certifikát a hlásenie podľa medzinárodných zdravotných
predpisov (akou je napr. žltá zimnica) Preto akékoľvek obmedzenie týchto práv na základe podozrenia
alebo skutočný HIV status je diskriminačný a nemôže byť odôvodnený dôvodmi ochrany verejného
zdravia.“

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že
jednou zo základných úloh policajných útvarov pri regulácii cudzineckého režimu a zvlášť pri udeľovaní
pobytov je ochrana verejného zdravia. Táto je zabezpečená zo strany zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon

o pobyte cudzincov“) práve tým, že cudzinci prichádzajúci na územie Slovenskej republiky s úmyslom
sa tu prechodne alebo trvalo usadiť, sa musia podrobiť lekárskemu vyšetreniu, či netrpia chorobou
ohrozujúcou verejné zdravie, t.j. zdravie všetkých alebo mnohých občanov. Ide o vysokoodborné
posúdenie zdravotného stavu, ktoré vykonávajú iba presne vymedzené zdravotnícke zariadenia a nie
policajné útvary. Pre rozhodovaciu činnosť policajných útvarov je smerodajné výlučne to, či príslušný

lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore infektológia vydá lekársky posudok, že štátny príslušník
tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, ako to ustanovuje § 124 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov. V zmysle § 124 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov podrobnosti ustanoví všeobecne
záväzný predpis, ktorý vydá Ministerstvo zdravotníctva. Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky z 12. novembra 2011 č. 38/2011, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o vydávaní lekárskeho

posudku, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie (ďalej len
„výnos“).

Policajný útvar môže štátneho príslušníka tretej krajiny považovať za osobu, ktorá pri svojom pobyte
na území Slovenskej republiky neohrozí verejné zdravie len vtedy, ak doloží lekársky posudok (teda nie

lekárske potvrdenie, či inak nazvaný dokument), v ktorom bude táto skutočnosť vyslovene potvrdená,
tak ako to ustanovuje § 1 ods. 2 písm. d) výnosu.
Pani Z. lekársky posudok nikdy nedoložila. Súvisiaci spisový materiál obsahuje len lekárske potvrdenia:
· Lekárske potvrdenie Univerzitnej nemocnice Martin, Kliniky infektológie a cestovnej medicíny,
Ambulancie cudzokrajných chorôb zo dňa 23. 01. 2013, že menovaná bola vyšetrená, je v liečbe a

potvrdenie paradoxne potvrdzuje, že potvrdenie bude vydané až po ukončení liečby (čo stále to nie je
lekársky posudok v zmysle výnosu) evidované pod č. PPZ-HCP-P08-KP-195-002/2013,
· Lekárske potvrdenie Univerzitnej nemocnice Martin, Kliniky infektológie
a cestovnej medicíny, Ambulancie cudzokrajných chorôb zo dňa 20. 03. 2013, že menovaná bola
vyšetrená a je HIV pozitívna (nejde o lekársky posudok v zmysle výnosu) evidované pod č. PPZ-HCP-

PO8-KP-195-008/2013.
Všetku ďalšiu korešpondenciu tak s Ambulanciou cudzokrajných chorôb Martin, ako aj potvrdenia Kliniky
infektológie a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice L. Pasteura a UPJŠ LF Košice preto majú iba
podporný charakter pri vedení správnych úvah. Zákon o pobyte cudzincov a ani výnos nedávajú priestorna vedenie polemiky, či u žalobkyne je alebo nie je predpoklad šírenia vírusu. Žiaden z dotknutých
lekárov dosiaľ nedal záruku, že žalobkyňa neohrozí verejné zdravie tým, že by bol vydal lekársky
posudok.

Nejestvuje žiadne právne ustanovenie, ktoré by policajnému útvaru pri rozhodovaní o pobyte cudzinca
dávalo priestor na rozhodovanie, či bude trvať na doložení lekárskeho posudku, alebo sa uspokojí s
lekárskym potvrdením. Faktom ostáva, že žiaden z príslušných lekárov nedokáže vydať jednoznačný
lekársky posudok, že pani Z. netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie.

Podľa § 244 ods. 1 a 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmov samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických

osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutia správneho orgánu“).

Ust. § 247 ods. 1 O.s.p. upravuje, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobkyňa dňa 16.07.2012 na Generálnom konzuláte
Slovenskej republiky v Sankí Peterburgu si podala žiadosť o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na
území SR. Táto žiadosť bola postúpená Oddeleniu cudzineckej polície PZ v Michalovciach. Oddelením
cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce jej bol udelený trvalý pobyt na 5 rokov a dňa

11.12.2012 jej bol vydaný doklad o pobyte - povolenie na pobyt platný do 19.10.2017, ktorý si osobne
prevzala dňa 04.01.2013. Dňa 07.01.2013 sa žalobkyňa dostavila na Oddelenie cudzineckej polície
PolicajnéhozboruPrešovzdôvoduzmenyadresy,zR.XXX/XX,K.,naM.XXX,ŠarišskéZ.,okr.K..OCP
PZ Prešov jej vydalo nové povolenie na pobyt č.: RE5423582 platné od 09.01.2013 do 19.10.2017. Dňa
28.01.2013 a 30.01.2013 bolo na OCP PZ Prešov doručené z Univerzitnej nemocnice Martin lekárske

potvrdenie,žeZ.Z.bolavyšetrenánaichpracoviskuažejevdiferenciálnejdiagnostikeavperspektívnej
liečbe. Vzhľadom na to, že táto informácia nebola postačujúca na začatie konania vo veci zrušenia
trvalého pobytu, dňa 04.03.2013 OCP PZ Prešov písomne požiadalo Univerzitnú nemocnicu Martin o
poskytnutie informácie, či cudzinka môže byť hrozbou pre verejné zdravie aj keď je v diferenciálnej
diagnostike perspektívnej liečbe. Dňa 25.03.2013 UN Martin na základe dožiadania OCP PZ poskytla

informáciu, že Z. Z.a je HIV pozitívna. Na základe tejto skutočností začalo OCP PZ Prešov konanie vo
veci zrušenia trvalého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm. b)
Zákona o pobyte cudzincov.

Zožiadostioudelenietrvaléhopobytuna5rokov,ktorúsipodalažalobkyňažiadosťouzodňa16.07.2012

vyplýva, že je vydatá a jej manžel je občan Slovenskej republiky.

Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov listom zo dňa 04.03.2013 požiadalo Univerzitnú nemocnicu
Martin, Kliniku infektológie a cestovej medicíny, ambulanciu cudzokrajných chorôb o poskytnutie
informácie, či žalobkyňa netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie. Tým, že táto bola vyšetrená na

ich pracovisku, o čom predložila aj doklad zo dňa 20.01.2013, v ktorom je uvedené, že bola vyšetrená a
je v diferenciálnej diagnostike a v perspektívnej liečbe. Z uvedeného dôvodu OCP PZ Prešov požiadali o
vyjadrenie, či menovaná netrpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie a či nie je hrozbou pre verejné
zdravie, aj keď je v diferenciálnej diagnostike a perspektívnej liečbe.

Univerzitná nemocnica Martin listom zo dňa 21.03.2013 oznámila OCP PZ Prešov, že Z. Z.a, vyšetrená
na ich pracovisku je HIV pozitívna. Bola jej indikovaná dispenzarizácia a podľa zdravotného stavu liečba
v Centre pre dispenzarizáciu a liečbu HIV pozitívnych osôb menovaná uviedla, že sa bude hlásiť v
najbližšom centre v Košiciach. Odvtedy nemajú o nej žiadne správy.

Výzvou zo dňa 27.03.2013 bola žalobkyňa vyzvaná k vyjadreniu sa pred vydaním rozhodnutia.

Žalobkyňa predložila OCP PZ Prešov dňa 16.04.2013 vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, v ktorom
uviedla, že nesúhlasí so začatím konania o zrušenie trvalého pobytu, lebo je manželkou občanaSlovenskej republiky a je pod stálym dohľadom lekára. Jej zdravotný stav pri dodržaní zásad, o ktorých
bola oboznámená svojím lekárom prof. MUDr. Pavlom Jarčuškom, PhD nepredstavuje hrozbu pre
verejné zdravie obyvateľstva, je pripravená podrobiť sa prípadnej liečbe a dodržiavať liečebný režim

navrhnutý lekárom.. V súčasnosti po konzultácii s lekárom všetka jej snaha smeruje k počatiu zdravého
potomka s jej manželom, občanom SR. Rozhodnutie OCP PZ Prešov môže vážne poškodiť jeho rodinný
život, plánované počatie dieťaťa a nakoniec aj jeho manželstvo. Odobratie trvalého pobytu na území
SR by nutne viedlo k rozdeleniu jej rodiny, nakoľko jej manžel je občan SR na Slovensku, dlhodobo
žije a pracuje na Slovensku a len tu dokáže vytvoriť vhodné podmienky pre fungovanie rodiny. Nechce,

aby sa jej rodina stala obeťou zákona, ktorý neberie na vedomie pokrok, ktorý sa v liečbe a prevencii
pred HIV dosiahol. Rozhodnutie správneho orgánu môže veľmi negatívne ovplyvniť budúcnosť jej
rodiny. Zároveň žiadala o diskrétnosť pri nakladaní s informáciou o zdravotnom stave. K vyjadreniu
predložila stanovisko Kliniky infektológie a cestovnej medicíny UN L. Pasteura a UPJŠ LF Košice,
prof. MUDr. Pavla Jarčušku, PhD, z ktorého vyplýva, že 28.02.2013 žalobkyňa podpísala informovaný
súhlas. Zo záveru tohto stanoviska nebola zhodnotená jej anamnéza a z ktorého vyplýva, že nie je

nutnosťantivírusovej liečby. Pacientka je dispenzarizovaná na Klinike infektológie a cestovnej medicíny.
Pri dodržovaní informovaného súhlasu nie je predpoklad ďalšieho šírenia infekcie a iného zvýšeného
epidemiologického rizika. Pri invazívnych zákrokoch je povinná oznámiť HIV infekciu. Ďalšia kontrola v
auguste 2013. Ďalej predložila vyhlásenie, ktoré urobila pred prof. MUDr. Pavlom Jarčuškom, PhD, z
ktorého vyplýva, že vie, že má zostať verná svojmu sexuálnemu partnerovi, pánovi Belaničovi, ktorého

bude bezodkladne informovať o svojom zdravotnom stave a že pohlavný styk s ním má vykonávať len s
mechanickouochranou,nesmiedarovaťkrv,orgány,tkaniváaspermu.Predlekárskymvyšetrenímalebo
ošetrením spojeným s odberom krvi, či iným lekárskym výkonom musí lekára bezodkladne informovať
o svojom zdravotnom stave. Je si vedomá odporúčania vyvarovať sa otehotnenia. Je si vedomá to, že
pokiaľ úmyselne alebo z nedbanlivosti poruší tieto alebo ďalšie zásady, o ktorých bola poučená, vystaví

tým druhú osobu nebezpečenstvu nákazy vírusom HIV, môže byť jej správanie kvalifikované ako trestný
čin podľa Trestného zákona.

Následne OCP PZ Prešov vydalo rozhodnutie zo dňa 23.04.2013 č. PPZ-HCP-PO8-KP-357-004/2013,
ktorým podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov"), podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte
cudzincov zrušilo trvalý pobyt žalobkyne.

Výrok rozhodnutia odôvodnilo tým, že pri zohľadňovaní súkromného a rodinného života je správny orgán
povinný brať v úvahu individualitu osoby, ktorej by rušil pobyt, jej stav, rodinné a súkromné väzby, mieru

integrácie do spoločnosti a dĺžku jej pobytu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom k dĺžke pobytu
účastníka konania na území slovenskej republiky, čo je od 19.10.2012, správny orgán považuje mieru
jeho integrácie do spoločnosti je nízku a zásah do jeho súkromného života zrušením trvalého pobytu v
porovnaní s ochranou verejného zdravia nemožno považovať za závažný. Čo sa týka rodinného života
účastníka konania, zrušením trvalého pobytu účastníka konania sa do neho zasiahne, ale vzhľadom

na dôvod zrušenia trvalého pobytu ho považuje za zákonný, opodstatnený a primeraný naliehavosti
sledovaného legitímneho cieľa. Konštatoval, že ním zistené skutočnosti zakladajú oprávnenie na postup
podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a vydanie rozhodnutia o zrušení
trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj vyššie uvedený postup považuje za odôvodnený.

Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím zo dňa 02.09.2013 č. PPZ-HCP-PO2-162-015/2013 a to tak, že zmenil výrokovú časť
rozhodnutia vydaného správnym orgánom pod č. PPZ-HCP-PO8-KP-357-004/2013 zo dňa 23.04.2013
takto: „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej len „správny orgán“), príslušný na
konanie vo veciach pobytu podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „.zákon o pobyte cudzincov“), podľa § 50 ods. 1 písm. a) a písm.
b) Zákona o pobyte cudzincov ruší trvalý pobyt účastníka konania“ na:
„Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, (ďalej len „správny orgán“), príslušný na
konanie vo veciach pobytu podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. u pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“), podľa § 50 ods. 1 písm. a) Zákona

o pobyte cudzincov s poukázaním na § 124 Zákona o pobyte cudzincov ruší trvalý pobyt účastníka
konania“. V ostatnej časti odvolací orgán rozhodnutie potvrdzuje a odvolanie účastníka konania zamieta.Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že dňa 04.06.2013 požiadal Kliniku infektológie a cestovnej medicíny
v Martine a Košiciach o stanoviskách, či v prípade u účastníčky konania je dôvodné podozrenie, že pri
svojom pobyte ohrozí verejné zdravie. Z doplneného spisového materiálu zistil, že účastníčka konania

trpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, pretože je HIV pozitívna. Podrobne preskúmal aj odpoveď
z kliniky infektológie a cestovnej medicíny UN v Martine, v ktorom je uvedené, že menovaná môže
ohroziť verejné zdravie iba svojim rizikovým správaním. V odpovedi z Kliniky infektológie a cestovnej
medicíny UN L. Pasteura a UPJŠ LF v Košiciach prof. MUDr. Pavol Jarčuška. PhD., ktorý je zároveň
ošetrujúcim lekárom účastníčky konania zistil, že účastníčka konania je dispenzarizovaná na klinike

infektológie a cestovnej medicíny v Košiciach od 26.02.2013, kedy prišla kvôli HIV pozitíve. Ošetrujúci
lekár ďalej uvádza, že každý pacient môže predstavovať epidemiologické riziko. Toto je minimalizované
podpisom informovaného súhlasu, v ktorom sa pacientka zaviazala dodržiavať legislatívu, platnú na
území SR. Taktiež je pacientka povinná oznámiť HIV pozitivitu každému ošetrujúcemu lekárovi a
musí sa vyvarovať aj inému správaniu, ktoré môže viesť k prenosu HIV infekcie. Pri dodržiavaní
opatrní, ktoré sú popisované v informovanom súhlase je riziko prenosu infekcie nepravdepodobné, čo

je súčasne aj miera rizika pacientky pre ohrozenie, verejného zdravia. Miera rizika prenosu infekcie
navyše môže byť významne znížená liečbou pacientky. Ošetrujúci lekár uviedol aj 1o, že vzhľadom
k jej vzdelaniu., stabilnému heterosexuálnemu zväzku spečatenému manželstvom je predpoklad, že
opatrenia o inforrmovanom súhlase dodrží a nebude významným spôsobom riziková pre ohrozenie
verejného zdravia. Skutočnosť, či účastníčka konania bude alebo nebude dodržiavať opatrenia, ktoré sú

uvedené v informovanom súhlase nemá opodstatnenie v Zákone o pobyte cudzincov. Zákon o pobyte
cudzincov v § 45 ods. 4 presne stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny odovzdá policajnému
útvaru lekársky posudok potvrdzujúci, že netrpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie Žalovaný mal za
preukázané, že účastníčka konania trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie, je HIV pozitívna, čo je
aj potvrdené Klinikou infektológie a cestovnej medicíny v Martine a Košiciach. V zákone číslo 355/2007

Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov je presne
stanovené ohrozenie verejného zdravia v § 2 ods. 1 písm. z), d), podľa ktorého ohrozenie verejného
zdravia je nepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými, biologickými alebo
fyzikálnymi faktormi vrátane takého ohrozenia verejného zdravia, ktoré má medzinárodný dosah. V
rámci správnej úvahyuviedol, že účastníčka konania je nositeľkou vírusu HIV a vzhľadom na tento

druh ochorenia, ktorým účastníčka konania trpí, je dôvodné podozrenie, že ohrozí verejné zdravie.
Účastníčka konania sa o svojej pozitivite HIV dozvedela až v januári 2013 v Univerzitnej nemocnici
Martin, pri vyšetrení potrebnom k udeleniu trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. K nakazeniu
D. došlo podľa prof. MUDr. Pavla Jarčušku PhD. približne pre 5 rokmi. K nákaze HIV došlo ešte
pred podaním žiadosti o trvalý pobyt. V Q. federácii je liečba HIV pozitivity plne hradená štátom a

účastníčka konania je vlastníčkou bytu v S.. Účastníčka konania má v domovskej krajine zabezpečenú
riadnu bezplatnú zdravotnú starostlivosť vzhľadom k jej zdravotnému stavu a ma zabezpečené aj vlastné
bývanie v Petrohrade. Osobný záujem účastníčky konania nemôže prevyšovať nad verejný záujem.
Verejný záujem v tomto konkrétnom prípade prevyšuje nad osobným. Je preukázané, že účastníčka
konania trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie. Za predpokladu, že účastníčka konania otehotnie, je

pravdepodobnosť prenosu infekcie z matky na dieťa vysoká a účastníčka konania vo svojom vyjadrení
sama uviedla, že uvažuje o otehotnení. Trpí chorobou ohrozujúcou verejné zdravie a preto je hrozbou
pre verejné zdravie. Úlohou správneho orgánu je zabezpečiť ochranu verejného zdravia a tým záujem
spoločnosti. Správny orgán pri rozhodovaní postupuje podľa zákona o pobyte cudzincov a prihliada
na zákon o rodine, kde však vyhodnocuje osobný a verejný záujem, tak ako je to uvedené vyššie. V

tomto konkrétnom prípade záujem jednotlivca nemôže presahovať nad záujmom spoločnosti. Preto je
povinnosťousprávnehoorgánukonaťvovecizrušeniatrvaléhopobytudodoby,kedybyzistilskutočnosti
uvedenév§50ods.2písm.a)Zákonapobytecudzincov.Zmenuvýrokovejčastiodôvodniltým,žezákon
pre konanie podľa § 50 ods. 1 písm. a) smerujúcemu k zrušeniu trvalého pobytu vtedy, ak by k doloženiu
lekárskeho posudku vôbec nedošlo. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov, policajný

útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej
krajiny pri trvalom pobyte ohrozí verejné zdravie. Dôvodným podozrením sa rozumie zistená skutočnosť.
Účastníčka konania je HIV pozitívna a aj napriek dodržiavaniu podpísaného informovaného súhlasu je
možné ďalšie šírenie tejto infekcie. Úmyselne alebo z nedbanlivosti môže byť ohrozené verejné zdravie.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov v platnom znení policajný útvar zruší trvalý pobyt,
ak štátny príslušník tretej krajiny neodovzdal doklad podľa § 45 ods. 4 alebo § 47 ods. 5.Podľa § 45 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny odovzdá policajnému útvaru
lekárskyposudokpotvrdzujúci,ženetrpíchorobou,ktoráohrozujeverejnézdravie,do30dníodprevzatia
dokladu o pobyte; to neplatí, ak ide o zmenu druhu pobytu. Lekársky posudok potvrdzujúci, že netrpí

chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, nesmie byť starší ako 30 dní.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) cit. zákona ustanovenie odseku 1 (§ 50 os. 1 písm. b)) neplatí, ak by
dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, najmä s ohľadom
na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny,

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uverejneného v Zbierke
zákonov pod č. 209/1992 Zb. každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a

zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí
bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie,

Podľa § 48 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie trvalého pobytu prihliada na verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného
poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa písm. c) má mieru
integrácie štátneho príslušníka tretej krajiny do spoločnosti.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak zistí
skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu.

Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Zo stanovísk Univerzitnej nemocnice v Martine, Kliniky infektológie a cestovnej medicíny zo dňa
28.01.2013 a 30.01.2013 vyplýva, že žalobkyňa je HIV pozitívna. Zo stanoviska Kliniky infektológie
a cestovnej medicíny UN L. Pasteur UPJŠ LF v Košiciach MUDr. Pavla Jarčušku, PhD zo dňa
12.04.2013 vyplýva, že žalobkyňa je dispenzarizovaná na Klinike infektológie a cestovnej medicíny.

Pri dodržovaní informovaného súhlasu nie je predpoklad ďalšieho šírenia infekcie a iného zvýšeného
epidemiologického rizika. Pri invazívnych zákrokoch je povinná oznámiť HIV infekciu. Z odpovede
Univerzitnej nemocnice Martin, Kliniky infektológie a cestovnej medicíny, Ambulancie pre cudzokrajné
choroby zo dňa 11.06.2013 vyplýva, že žalobkyňa je HIV pozitívna. Uvedené ochorenie nie je prenosné
vzduchom, ale sexuálne a krvou (prípadne z matky na plod). Žalobkyňa môže ohroziť verejné zdravie

iba svojím rizikovým správaním. Zo stanoviska Kliniky infektológie a cestovnej medicíny, UN L. Pasteura
a UPJŠ Košice zo dňa 15.07.2013 vyplýva, že žalobkyňa je dispenzarizovaná na Klinike infektológie
a cestovnej medicíny od 26.02.2013. Je vydatá. i. Dňa 28.2.2013 podpísala informovaný súhlas,
v ktorom sa zaviazala dodržiavať legislatívu platnú na území SR. Je v zdravotnom stave, ktorý je
jej veku primeraný, imunologické parametre HIV infekcie nevykazujú v súčasnosti odchýlku od HIV

negatívnej populácie, nemá ani iné rizikové faktory. Každý pacient s HIV infekciou môže predstavovať
epidemiologické riziko. Toto je minimalizované podpisom informovaného súhlasu, v ktorom sa pacientka
zaviazala dodržiavať legislatívu platnú na území SR. t.j. každého sexuálneho partnera informovať o
HIV pozitivite a partner by mal používať prezervatív. Taktiež je pacientka povinná oznámiť HIV pozitivitu
každému ošetrujúcemu lekárovi a musí sa v vyvarovať aj inému správaniu, ktoré môže viest k prenosu

HIV infekcie (vnútrožilová aplikácia drôg, tetovanie, spoločné používanie zubných kefiek a pod.). Pri
dodržiavaní opatrení, ktoré sú popisované v informovanom súhlas,e je riziko prenosu infekcie vysoko
nepravdepodobné, čo je súčasne aj miera rizika pacientky pre ohrozenie verejného zdravia Miera rizika
prenosu infekcie navyše môže byť významne znížená liečbou pacientky. U pacientky je vzhľadom k jej
vzdelaniu, stabilnému heterosexuálnemu zväzku spečatenému manželstvom predpoklad, že opatrenia

v informovanom súhlase dodrží a nebude významným spôsobom riziková pre ohrozenie verejného
zdravia.Z uvedených stanovísk a vyjadrení špecializovaných pracovísk nevyplýva, že by žalobkyňa pri
dodržiavaní opatrení, ktoré sú popísané v informovanom súhlase a ktorý podpísala, bola hrozbou pre
verejné zdravie.

Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že správne orgány nedostatočne zistili skutočný stav
veci

Podľa Výnosu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 12.11.2011, ktorým sa ustanovujú

podrobnosti o vydávaní lekárskeho posudku, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá
ohrozuje verejné zdravia a zoznam chorôb ohrozujúcich verejné zdravie:

1. Lekársky posudok potvrdzujúci, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá má potenciál
epidemický sa šíriť a podlieha hláseniu podľa Medzinárodných zdravotných predpisov) vrátane novo sa
vyskytujúcej vysoko nebezpečnej choroby a iného prenosného ochorenia, ak sa naň vzťahujú ochranné

opatrenia podľa osobitného predpisu,) a ktorá ohrozuje verejné zdravie, vydáva lekár so špecializáciou
v špecializačnom odbore infektológia pracoviska pre cudzokrajné choroby a tropickú medicínu (ďalej len
„pracovisko“) na základe lekárskej prehliadky, ktorej rozsah je uvedený v prílohe. Zoznam chorôb, ktoré
ohrozujú verejné zdravie, ustanovuje príloha č. 2 Medzinárodných zdravotných predpisov. ')
2. Lekársky posudok obsahuje

a) meno, priezvisko, dátum narodenia a číslo cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny,
b) názov poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,) miesto a dátum vydania lekárskeho posudku,
c) meno, priezvisko, podpis a odtlačok pečiatky lekára, ktorý lekársky posudok vydal,
d) stanovisko pre útvar Policajného zboru, že štátny príslušník tretej krajiny netrpí chorobou, ktorá
ohrozuje verejné zdravie.

3. Pracovisko poskytne pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti diagnostický záver na účel liečby v
závislosti od klinického stavu s odporúčaním ďalšieho postupu, ak sa u štátneho príslušníka tretej krajiny
zistila choroba alebo podozrenie na chorobu, ktorá ohrozuje verejné zdravie.

V administratívnom spise sa nenachádza lekársky posudok, z ktorého by vyplývalo, že žalobkyňa, štátna
príslušníčka tretej krajiny, trpí chorobou, ktorá má potenciál epidemicky sa šíriť a podlieha hláseniu podľa
Medzinárodných zdravotných predpisov a na ktorú sa vzťahujú ochranné opatrenia podľa osobitného
predpisu a ktorá ohrozuje verejné zdravie.

Správne orgány prijali záver, ktorý nezodpovedá obsahu spisu. Vo veci nezistili dostatočne skutočný
stav veci, to znamená, či žalobkyňa sa dopúšťa rizikového správania, ktorým by mohla ohroziť verejné
zdravie. Nezaoberali sa ani jej indvidualitou. Nepreukázali, že HIV pozitivita je uvedená v prílohe č. 2
Medzinárodnýchzdravotnýchpredpisovvzoznamechorôb,ktoréohrozujúverejnézdraviearozhodnutie

súd z uvedeného dôvodu považuje za nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd na základe zisteného stavu považuje dôsledky zrušenia trvalého pobytu žalobkyne
vzhľadom na jej súkromný a rodinný život za neprimerané z dôvodu jeho zrušenia. Žalobkyňa je vydatá,
jej manžel je štátny príslušník SR a s manželom žije na území SR.

Z rozhodnutí prvostupňového, ani druhostupňového rozhodnutia nevyplýva, na základe čoho dospeli
správne orgány k záveru, že žalobkyňa trpí chorobou, ktorá ohrozuje verejné zdravie, a teda na základe
čoho by mal byť verejný záujem povýšený nad záujem jednotlivca, resp. rodiny, ak v konaní nebolo
preukázané, že žalobkyňa ohrozuje verejné zdravie takým spôsobom, aby bolo nevyhnuté pretrhnúť

jej rodinné väzby a odlúčiť ju od manžela. Správne orgány nepostupovali podľa citovaných zákonných
ustanovení.

Z lekárskych potvrdení nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, že žalobkyňa je HIV
pozitívna a HIV pozitivita nie je chorobou prenosnou vzduchom, a teda ohrozujúcou verejné zdravie a

pri dodržiavaní opatrení v informovanom súhlase je riziko prenosu infekcie vysoko nepravdepodobné,
čo je súčasne aj miera rizika pacientky pre ohrozenie verejného zdravia. Miera rizika infekcie navyše
môže byť významne znížená liečbou pacientky.Vzhľadom na uvedené súd rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. b), c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného vo veci zistiť skutočný stav veci. To znamená, či možno
považovaťkonaniežalobkynezatakrizikové,žemôžebyťhrozboupreverejnézdravie,voveciopätovne
rozhodnúť na základe dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, alebo ktoré si správny
orgán zabezpečí v ďalšom konaní tak, aby rozhodnutie nebolo v rozpore s obsahom administratívneho
spisu a rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s ustanoveniami tak Zákona o pobyte cudzincov,

ako aj so Zákonom o správnom konaní. Povinnosťou správnych orgánov pri ďalšom rozhodovaní
bude vyporiadať sa aj so všetkými žalobnými námietkami, hlavne z pohľadu namietanej diskriminácie
žalobkyne postupom správnych orgánov.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a súd priznal žalobkyni náhradu trov
konania, ktoré jej vznikli s trovami právneho zastúpenia podľa vyčíslenia právnej zástupkyne žalobkyne

podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov, a to za 5 úkonov právnej pomoci,
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ďalšia porada s klientom v trvaní jednej
skončenejhodiny,konanádňa26.11.2014,podaniežalobynasúd,účasťnapojednávanídňa13.11.2014
a podanie návrhu na predbežné opatrenie vo veci pred začatím konania. (5 x 134 EUR = 670 EUR a za
zaplatený súdny poplatok vo výške 70 EUR, spolu náhrada trov konania predstavuje 740 EUR.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu

v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.