Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/879/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213113
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412213113.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za
ktorú koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/128/2012-52 z 30. 01. 2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť mu škodu z titulu zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú mu pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom okresného súdu, keď v exekučných veciach v lehote 15 dní od
doručenia žiadosti písomne nepoveril exekútora na vykonanie exekúcií. Okresný súd skúmal, v akých
lehotách rozhodol exekučný súd o návrhu žalobcu ako oprávneného v ním označených exekučných
konaniach, od ktorých odvodzuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z pripojených
exekučných spisov okresného súdu, v ktorých konaniach malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
vyplýva, že okresný súd vo všetkých týchto exekučných konaniach rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“) v lehote 15 dní. Z tohto dôvodu neboli splnené
hmotnoprávne podmienky pre vznik zodpovednosti štátu, stanovené v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej v texte len „zákon č. 514/2003
Z. z.“).
Okresný súd súčasne zamietol návrh na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd. Zamietnutie návrhu zdôvodnil tým, že o námietke
zaujatosti už rozhodol nadriadený Krajský súd v Banskej Bystrici a v prejednávanej veci zákonný sudca
vylúčený nebol. Ak bolo o námietke zaujatosti rozhodnuté zákonným postupom, neboli dané dôvody na
prerušenie konania.
O náhrade trov konania účastníkov rozhodol podľa zásady úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „O. s. p.“) a v celom rozsahu úspešnej žalovanej,
ktorej trovy konania nevznikli ani si ich neuplatnila, náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.
Tvrdil, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Súd prvého stupňa
podľa žalobcu neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, f/ O. s. p.). Namietal najmä porušenie jeho práva
na kontradiktórny súdny proces, keď mu odoprel právo oboznámiť a vyjadriť sa k obsahu dôkazov a
prednesov a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Okresný súd v rozpore s § 101 ods. 2 O.
s. p. prejednal vec v neprítomnosti žalobcu, hoci možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je
obmedzená splnením formálnej podmienky, spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Hoci žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, súd prejednal vec v jeho neprítomnosti,
čím mu odňal právo na konanie pred súdom.
Namietal, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom,
aj keď rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 345/09). Upovedomil
súd o povinnosti vylúčiť z konania sudcu, ktorému vec bola pridelená systémom súdneho manažmentu
na prejednanie a rozhodnutie, pričom okolnosť, že krajský súd nevidel dôvod na jeho vylúčenie, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad (§ 15 O.
s. p.), a keďže ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom, za danej
procesnej situácie, okresný súd nemal vec meritórne prejednať.
Okresný súd neposúdil žalobu vecne správne a zo všetkých žalobcom namietaných dôvodov. Súd sa
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané; v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Pre splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o žiadosti na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj moment, kedy rozhodnutie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi. Prvostupňový súd prejednával vec tak, akoby jediným namietaným nesprávnym postupom
bolo len nerozhodnutie súdu v zákonnej lehote, resp. konanie o zbytočných prieťahoch či nečinnosť.
Žalobca sa však v tomto konaní domáha náhrady škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu spočívajúceho v tom, že v rozpore s vnútroštátnym právom ako aj právom Európskej
únie vykonal okresný súd opätovné preskúmanie exekučného titulu nad rozsah zverenej právomoci.
S touto argumentáciou žalobcu a podstatou uplatneného nároku sa okresný súd žiadnym spôsobom
nevyporiadal.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nesúhlasila s názorom, že akýkoľvek dôvod, uvádzaný v
žiadosti o odročenie pojednávania, bráni súdu v aplikácii ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. a prejednaniu
veci v neprítomnosti účastníka. Dôležitosť dôvodu na odročenie pojednávania posudzuje výlučne súd.
Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania neobsahovala žiadne dôvody, ktoré v konkrétnom prípade
v danom čase bránili účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní. Možnosti zúčastniť
sa pojednávania a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam sa vzdal žalobca sám, keď sa ako riadne
predvolaný účastník na pojednávanie nariadené súdom nedostavil. Súd mu neodňal možnosť konať
pred súdom.
Žalobca napáda rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o námietkach zaujatosti a tvrdí, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach
definoval obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom ako povinnosť nadriadeného
súdu rozhodnúť za zákonných podmienok o každom návrhu oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci. Tomuto právu žalobcu bolo vyhovené tým, že krajský súd o jeho
námietke rozhodol tak, že konajúci sudca z prejednávania a rozhodovania veci nebol vylúčený. Ak už
bolo o námietke zaujatosti rozhodnuté, je neprípustné uvedenú otázku opätovne riešiť v odvolaní proti
rozsudku a postaviť na nej jeden z odvolacích dôvodov. I napriek tomu žalovaná uvádza, že o námietke
zaujatosti rozhodol nadriadený súd zákonne a správne, ústavne konformne.

Zo žaloby nevyplýva, že by sa žalobca domáhal náhrady škody aj z dôvodu namietaného nesprávneho
úradného postupu, ktorý mal spočívať v tom, že exekučný súd preskúmal exekučný titul nad rozsah
zverenej právomoci. Právo na náhradu škody si žalobca uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v rozhodnutí po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Nesprávny úradný postup popísal
žalobca len ako konanie so zbytočnými prieťahmi, keď k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Rozhodnutie okresného súdu jediným rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania aj o žalobe vo veci
samej bolo v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania.
Žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania
a zamietol žalobu vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods.
1 O. s. p., ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219ods. 1,2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), odvolací
súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu napádal vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej
len v bode 10 odvolania, rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť najmä pre procesné chyby.

K odvolacím dôvodom, na ktoré poukázal žalobca, odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.
Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok, upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy, a to
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené

neskôr sa neprihliada (§ 114 ods. 2 O.s.p., § 120 ods. 4 O.s.p.). Právny zástupca žalobcu žiadal
zrušiť nariadené pojednávanie a navrhol, aby okresný súd prerušil súdne konanie do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti. Na pojednávaní okresný súd návrhu žalobcu
na prerušenie konania zamietol a následne rozhodol vo veci samej. Konal tak v súlade so zákonným
ustanovením - § 101 ods. 2 O. s. p., ktoré je jedným z prejavov princípu arbitrárneho poriadku a
princípu oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu
účastníkov konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť
konanie a rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania požiadal o odročenie pojednávania, súd zváži
dôležitosť dôvodov a zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o
odročenie pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie. Žiadosť o odročenie
pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy,
ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť
na pojednávaní ospravedlniť, t. j. ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť
svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk
objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010). Odvolací súd
poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie je porušená ani
zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania, a to aj v prípade, ak účastník požiada z
dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti vyhovuje alebo
nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní
vec prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože sa
tejto možnosti zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol včas predvolaný (viac ako 5
dní pred termínom pojednávania) podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že
dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať
na pojednávaní svoje procesné oprávnenia (navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
k tvrdeniu protistrany). V tejto veci súčasne neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne,
keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené všetky zákonné podmienky aj
pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť, že žalobca podal návrh na
prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol, rešpektujúc zásadu hospodárnosti
konania. Okresný súd svojím postupom neznemožnil realizáciu procesných práv žalobcu, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva, t. j. neodňal mu možnosť konať pred súdom. Pokiaľ žalobca v
odvolaní namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., táto námietka
neobstojí. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu
konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv.
obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. Ustanovenie § 109 ods. 2 O.
s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je
pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Ak zo strany žalobcu bol podaný na prvostupňový súd
návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na to, že Ústavný súd SR už o obdobných ústavných sťažnostiach žalobcu, z dôvodu
podania ktorých žiadal prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol (napr. uznesením I. ÚS 92/2013 -
9 zo dňa 13. 02. 2013). V danom prípade nenastali dôvody, pre ktoré by súd musel konanie prerušiť,
pretože rozhodnutie nezáviselo od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť (pozri aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR I. ÚS 89/2013 z 06. 02. 2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013). Odvolací súd v
tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky
pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný súd postupoval
správne, keď návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd v jeden
deň rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom
na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania), nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím na
zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania,

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti
konania, aby súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol tým istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje
vo veci samej alebo samostatným uznesením aj v ten istý deň. Okrem procesnej ekonómie je uvedený
postup v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi
účastníkmi stav právnej istoty.
Žalobca poukazuje na degradáciu zásady kontradiktórnosti konania. Civilný proces sa uberá trendom
koncentrácie civilného súdneho konania, preto žalobca je povinný substancovať svoje skutkové tvrdenia
už v žalobe. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom, dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe na začatie konania označil konkrétne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil
konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom. Neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť
vyjadriť sa k dôkazom a k tvrdeniam žalovanej, pretože mu bolo doručené jej vyjadrenie k žalobe, ku
ktorému sa už nevyjadril. Žalobca sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje
záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť
konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností
uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho,
aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho konania.
Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že o vylúčenie zákonného sudcu už rozhodoval ako nadriadený Krajský súd v Banskej
Bystrici a zákonného sudcu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nebol zákonným
sudcom v predmetnej exekučnej veci.
Vzhľadom na ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd konštatuje, že Exekučný poriadok
ustanovuje v § 44 ods. 2 procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípade, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor,
že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu o žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a že uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010 (t. j. do účinnosti zákona
č. 144/2010 Z. z., ktorým sa menil Exekučný poriadok, napr. II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS 112/2013-17).
V exekučných veciach, v ktorých žalobca tvrdí nesprávny úradný postup, rozhodol okresný súd a vydal
poverenia v lehote kratšej ako 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Aj v prípade, že by exekučný súd zistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, má právo zamietnuť návrh na
vydanie poverenia, kde, ako bolo uvedené vyššie, neplatí v prípade takéhoto negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu zákonná 15 dňová lehota. Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v
prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky, vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. 10. 2012 sp. zn. 6Cdo/105/2011,
R66/2013). Žalobca takýto postup vytýka procesnému súdu vo svojom odvolaní bezdôvodne.
K okolnostiam daného prípadu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej
činnosti je mu známe, že žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom
čase zaťažil exekučný súd väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo
k rozhodovaniu exekučného súdu aj s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že
exekučný súd náležitým spôsobom skúmal exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi,
návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, atď.). Ak exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne reagoval na nezákonnosť vedenia
exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľa v pozícii oprávneného, nemožno sa
stotožniť s tvrdením žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
(viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).
Odvolací súd, vychádzajúc z úvah a právnych záverov uvedených vyššie, podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade

trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov
prvostupňového konania vychádzal správne z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., teda podľa úspechu v
konaní, ale ak žalovanej trovy konania nevznikli, nebolo náhradu akých trov prisúdiť.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej podľa
vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však do
doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd
preukázaný ani zo spisu. Preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.