Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/103/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110231982
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8110231982.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobkyne E. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. -
J. I., Y. XX, zastúpenej JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou so sídlom Prešov, Floriánova 12, proti
žalovaným 1/ AGRO MX, s.r.o., Prešov, Družstevná 36, IČO: 36 617 415, 2/ AGRIM, s.r.o., Humenné,
Staničná 3, IČO: 36 493 449, obaja zastúpení JUDr. Petrom Ličákom, advokátom so sídlom Kapušany,
Záhradná 19/468, o zaplatenie 754,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C 20/2011-115 zo dňa 7.6.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Sudca JUDr. S. G. n i e j e v y l ú č e n ý z rozhodovania a prejednávania tejto veci.

II. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

III. Žalovaný v 1. rade j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 71,11
Eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Lýdie Farbakyovej v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému v 1.
rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke 754,98 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 754,98
Eur za obdobie od 14.01.2011 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, v
prevyšujúcej časti návrh voči odporcovi v 1. zamietol. Ďalej zamietol návrh voči žalovanému v 2. rade.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania
pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 45 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške
495,17 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Náhradu
trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľkou a žalovanému v 2. rade nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 25.11.2011 tunajší súd rozhodol, že za
obdobie od 17.12.2008 do 17.12.2010 došlo k bezdôvodnému obohateniu a užívaniu nad rozsah jeho
podielu u odporcu v 1. rade na úkor navrhovateľky pri užívaní jej podielov na nehnuteľnostiach parc. č.
735/3 o výmere 386 m2 a parc. č. 727/1 o výmere 369 m2 v k. ú. J. I..

Následne odporca nemal námietky k výške uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vo výške 1 Eur/1
m2 za 1 rok.

Z pripojených listinných dôkazov, a to výpisov z LV č. XXXX a XXXX v k. ú. J. I. mal súd preukázané, že
spoluvlastnícky podiel navrhovateľky na parc. č. 735/3 činí 192,99 m2 a na parc. č. 727/1 to činí 184,50
m2. Uvedené parcely nemohla navrhovateľka využívať z dôvodu správania sa odporcu, ktorý jej svojím
konaním znemožnil užívanie jej podielu na nehnuteľnostiach v uvedenom období.

Súd z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že na strane odporcu v 1. rade vzniklo bezdôvodné
obohatenie na úkor navrhovateľky, ktorý je tento povinný vydať. Získané bezdôvodné obohatenie
spočíva v skutočnosti, že majetok odporcu v 1. rade sa nezmenšil, hoci k takémuto zmenšeniu by
došlo, ak by plnil svoju povinnosť, a to povinnosť poskytnúť podielovému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti
náhradu za užívanie jeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti za to, že túto nehnuteľnosť užíva nad
výšku svojho podielu. Jedná sa o majetkovú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch, pričom navrhovateľka
žiadala priznať právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc zo sumy 1 Eur/1 m2 a za rok.
Odporca nerozporoval takto vyčíslené bezdôvodné obohatenie, pričom súd bol viazaný petitom návrhu
a nakoľko táto skutočnosť nebola sporná, pričom základ nároku bol vyriešený vo forme medzitýmneho
rozsudku, súd považoval za právne dôvodné priznať navrhovateľke právo na zaplatenie sumy 754,98
Eur od odporcu v 1. rade, ktorý sa na úkor navrhovateľka bezdôvodne obohatil. Výška bezdôvodného
obohatenia bola určená na základe rozsahu podielu navrhovateľky na predmetných parcelách, ktorý
činí 377,49 m2 (192,99 m2 + 184,50 m2), kedy činí bezdôvodné obohatenie za 1 rok 377,49 Eur a za
uplatnené 2 roky to činí 754,98 Eur.“

O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalovanému v 2. rade odôvodnil aplikáciou výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p. cit.: „V
danom prípade videl súd dôvody hodné osobitného zreteľa v skutočnosti, že navrhovateľka navrhla
pripustiť vstup odporcu v 2. rade do konania až v nadväznosti na odôvodnenie odporu odporcu v 1.
rade, ktorý tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti neužíva, pričom však odporca v 1. rade musel vedieť, že
pokiaľ prenecháva na základe zmluvy o podnájme predmetné nehnuteľnosti tretím osobám, je pasívne
legitimovaným subjektom.. Takéto konanie odporcu v 1. rade, ktorým vyprovokoval návrh navrhovateľky
na pripustenie ďalšieho účastníka do konania sa súdu aj vzhľadom na fakt, že konateľom odporcu v 1.
rade a odporcu v 2. rade je tá istá osoba, javí ako účelové, aby si tým zaistil náhradu trov konania,
keďže v každom prípade by bol jeden z odporcov úspešný a jeden neúspešný, a teda jednému by
prislúchala náhrada trov konania, čím by si vykompenzoval povinnosť hradiť trovy za neúspešného
odporcu. Vzhľadom na uvedené súd postupom podľa § 150 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade.

Žalovaný v 1. rade namietal odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu, že nemohol nazrieť do
spisu, keďže sa v súvislosti s podnetom na mimoriadne dovolanie, ktoré žalovaní podali nachádzal na
Krajskej prokuratúre v Prešove. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že prvostupňový
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pri výpočte náhrady
postupoval nesprávne, keď z celkovej výmery neodpočítal časť pozemkov, na ktorú pripadá výmera
zodpovedajúca jeho spoluvlastníckemu podielu. Prvostupňový súd teda uložil povinnosť zaplatiť odplatu
za to, že užíval svoj pozemok.

V podanom odvolaní vzniesol námietku voči konajúcemu sudcovi, ktorý je rodák z J. I. tak ako žalobkyňa
a býva cca 500 m od neho, prakticky sú susedia. Určite sa poznajú.

Žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. V zhode so žalovaným
v 1. rade vzniesol námietku zaujatosti.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa navrhujúc rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť.
Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

Sudca JUDr. S. G. sa k podanému odvolaniu vyjadril, že sa vo veci necíti byť zaujatý. Býva v J. I., avšak
žalobkyňu nepozná.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že rozsudok
je správny.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na
ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v
postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Účelom ust. § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednávaniu veci, k nezaujatému prístupu k
účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania, ak ide o pomer
sudcu:

1./ k veci, v rámci ktorej by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia a rozhodnutia
o veci, alebo

2./ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom
alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3./ k zástupcom účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu
uvedeného pod 2).

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci nielen
so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,
nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z
významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Žalovaní v námietke zaujatosti neuviedli žiaden relevantný osobný vzťah sudcu k účastníkom konania,
prípadne ich zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Svoje tvrdenie o tom, že zákonný sudca sa so žalobkyňou pozná, ničím iným ako spoločným miestom
bydliska (J. I.) neobjektizovali. Na druhej strane nemožno opomenúť, že zákonný sudca sa k vznesenej
námietke vyjadril v tom smere, že sa tvrdenia žalovaných nezakladajú na pravde, účastníkov konania
nepozná.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
predstavuje prelomenie vyššie spomenutej ústavnej zásady, preto nemožno pripustiť, aby akýkoľvek
(priateľský) vzťah medzi zákonným sudcom a účastníkom konania bez ďalšieho založil dôvod na jeho
vylúčenie v zmysle ust. § 14 ods. 1 O.s.p. Podstatou tohto inštitútu je predísť situáciám, ktoré by mohli
nastať za bezvýnimočného rešpektovania tejto ústavnej zásady. Nemožno pripustiť, aby nastala situácia,
kedy by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil objektívny pohľad zákonného sudcu
na vec určitý právne relevantný vzťah, resp. pomer k veci a v konečnom dôsledku by to mohol viesť k
vydaniu nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že sa od neho očakáva profesionálny prístup,
ktorý si musí zachovať a predpokladá sa nutnosť oddeľovania bežného života a života na pracovisku.
Odvolací súd nijako nespochybňuje tú skutočnosť, že priateľský vzťah by mohol byť za určitých okolností
dôvodom na vylúčene zákonného sudcu, avšak pre jeho vylúčenie by muselo ísť o vyššiu intenzitu tohto

priateľského vzťahu, pretože na druhej strane nemožno opomenúť tú skutočnosť, že sudca je nezávislý
a pri rozhodovaní viazaný len zákonom. Opätovne však odvolací súd pripomína, že žalovaní existenciu
priateľského vzťahu zákonného sudcu a žalobkyne ničím neobjektivizovali.

Majúc na zreteli uvedené možno skonštatovať, že v danej veci neexistuje objektívny, zákonom
vymedzený dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné zákonného sudcu JUDr. S. G. vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania tejto veci.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Prvostupňový súd správne konštatoval, že základ nároku žalobkyne je daný, a to v zmysle
medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C 20/2011-79 zo dňa 25.11.2011 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 20Co 31/2012-104 zo dňa 31.1.2013, ktorým bolo určené
cit.: „určuje, že za obdobie 17.12.2008 až 17.12.2010 došlo k bezdôvodnému obohateniu a užívaniu
nad rozsah jeho podielu u odporcu v 1. rade na úkor navrhovateľky pri užívaní jej podielov na
nehnuteľnostiach parc. č. 735/3 o výmere 386 m2 a parc. č. 727/1 o výmere 369 m2 v k. ú. J. I..“
Odvolacie námietky žalovaného v 1. rade spochybňujúce základ nároku neboli spôsobilé privodiť odlišné
rozhodnutie, nakoľko základ nároku bol právoplatne vyriešený vo vyššie uvedených rozsudkoch.

Pokiaľ žalovaný v 1. rade namieta, že by prvostupňový súd priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie
vo vyššej výmere, aká by jej patrila, odvolací súd poznamenáva, že ani táto odvolacia námietka nie je
dôvodná. Prvostupňový súd správne a dôsledne dospel k výmere podielu žalobkyne na nehnuteľnosti,
ktorých užívaním bol daný základ nároku na náhradu za užívanie. Z pripojených listinných dôkazov, a to
výpisov z LV č. XXXX a XXXX v k. ú. J. I. mal i odvolací súd za preukázané, že spoluvlastnícky podiel
žalobkyne na parc. č. 735/3 činí 192,99 m2 a na parc. č. 727/1 to činí 184,50 m2.

Keďže v podanom odvolaní žalovaní v 1. rade nespochybnil výšku náhrady za užívanie nehnuteľnosti
a požadovaná výška nebola namietaná ani v konaní pred prvostupňovým súdom, je správny záver
prvostupňového súdu, že výška bezdôvodného obohatenia bola určená na základe rozsahu podielu
navrhovateľky na predmetných parcelách, ktorý činí 377,49 m2 (192,99 m2 + 184,50 m2), kedy činí
bezdôvodné obohatenie za 1 rok 377,49 Eur a za uplatnené 2 roky to činí 754,98 Eur.

Odvolací súd tiež konštatuje, že postupom prvostupňového súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkov
konať pred súdom, nakoľko zapožičanie spisu Krajskej prokuratúre Prešov bolo následkom podnetu
žalovaných na podanie mimoriadneho dovolania. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že spis bol
zaslaný dňa 1.7.2013 a vrátený v lehote 3 dní, t.j. dňa 4.7.2013. Takýmto zapožičaním súdneho
spisu nebolo znemožnené oboznámiť sa (overiť) so skutočnosťami podstatnými pre odvolanie, keďže
odvolanie žalovaných bolo podané osobne dňa 10.7.2013.

Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi
priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo
slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má
súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný
prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez
ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému
účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je
potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť
aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z
hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj
účastníkov v priebehu konania a pod.

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
žalovaného v 2. rade, ktorý má nárok na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), spravodlivo žiadať,
aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám.

Okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde i postoj účastníkov v priebehu konania
prvostupňový súd správne posúdil a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením
v tomto smere. Možno preto od žalovaného v 2. rade spravodlivo žiadať, aby si vzniknuté trovy konania
hradil sám.

Za tohto stavu, keďže namietané nesprávne posúdenie veci nebolo dôvodné ani k odňatiu možnosti
konať pred súdom nedošlo, odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania
ako správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorá si uplatnila náhradu trov právneho
zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 51,45 Eur, režijný paušál 7,81 Eur a 20% DPH. Na

základe uvedeného odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť žalobkyni trovy
odvolacieho konania vo výške 71,11 Eur na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Lýdie Farbakyovej v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.