Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/114/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110211587
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7110211587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľa: Š. T., nar. XX.X.XXXX,

bytom v T., G. XX/X proti odporcom: 1. Slovenská republika, zast. Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, 2. K. T., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom O. J. XXX,
t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníkom: I.. G. K., zamestnanec Okresného súdu Košice-
okolie, v konaní o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa v 2.rade je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.638,78 EUR spolu so 17,6% úrokom z
omeškania počnúc od 15.9.1999 až do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2.rade v prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .

Vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2.rade navrhovateľovi náhradu trov konania proti
odporkyni v 2.rade n e p r i z n á v a .

Návrh vo vzťahu k odporcovi v 1.rade z a m i e t a .

Odporcovi v 1.rade náhradu trov konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a .

O s l o b o d z u j e navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným dňa 5.5.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade
zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 6.638,78 EUR (200.000,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 17,6 % ročne od 1.7.1999, ako aj náhradu trov konania.

Návrh odôvodnil skutočnosťami, že investoval peniaze na základe zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o tichom spoločenstve, uzavretou s odporkyňou v 2. rade ako nebankovým subjektom. Ako
dôchodca s nízkym dôchodkom neporušil žiadne predpisy, chcel si len prilepšiť k dôchodku. Koncom
roka 1998 a začiatkom roka 1999 poprední predstavitelia štátnej moci v opozícii kladne hodnotili činnosť

záložní. Firme Nick finance, ktorej majiteľkou bola odporkyňa v 2. rade, bolo udelené živnostenské
oprávnenie v rozpore so živnostenským zákonom, bez náležitého uváženia, kvalifikácie, financií a
majetku. Jej činnosť malo kontrolovať Ministerstvo financií Slovenskej republiky cestou daňových
úradov a finančnej polície. Tým, že vláda SR a jej výkonné orgány včas nezabránili nezákonnejčinnosti odporkyne v 2. rade, značne poškodili okradnutých občanov na ich ústavných právach. Včas
nekonali voči odporkyni v 2. rade tak, ako to ukladá Ústava SR a Trestný poriadok (náležité zistenie
trestných činov) a nepotrestali páchateľov trestnej činnosti. Nekonaním prokuratúry bol porušený zákon,

ktorý ukladá prokuratúre vykonávať opatrenia na predchádzanie a zistenie porušovania zákonnosti,
ochranu poškodených práv a vyvodzovanie zodpovednosti. Odporkyňa v 2. rade na základe nekalej
a protizákonnej klamlivej reklamnej kampane niekoľko rokov lákala od občanov peniaze a poctivo
zarobené úspory, čím vedome porušovala zákon o reklame, avšak štátne orgány a orgány činné
v trestnom konaní nekonali dôsledne podľa príslušných zákonov. Zo strany odporkyne v 2. rade

išlo o neoprávnené podnikanie a poškodzovanie klientov a uvádzanie ich do omylu, čím spáchali
trestný čin podvodu a sprenevery. Ministerstvo financií Slovenskej republiky malo odbor kontroly nad
finančným trhom a spolu s finančnou políciou Ministerstva vnútra boli povinní zabrániť porušovaniu
zákonnosti, čo sa nestalo. Orgány činné v trestnom konaní vedeli o páchaní trestnej činnosti, takisto
aj Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo financií SR, avšak nekonali. Je preto na posúdení súdu, či
nenesú zodpovednosť za škodu podľa ust. § 415 a 420 Obč. zákonníka. Za škodu teda zodpovedajú či

už odporkyňa v 2. rade alebo vláda SR a Národná rada SR.

Odporca v 1. rade sa k návrhu nevyjadril.

Odporkyňa v 2. rade sa k návrhu nevyjadrila. Jej pobyt sa súdu napriek vykonanému šetreniu nepodarilo
zistiť,pretojejvsúladesust.§29ods.2a6O.s.p.nazastupovanievtomtokonaníustanovilopatrovníka.
Opatrovník sa k návrhu nevyjadril.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a oboznámením listinných dokladov tvoriacich obsah
spisu a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci.

Z písomnej zmluvy o tichom spoločenstve súd zistil, že dňa 15.2.1999 odporkyňa v 2. rade ako
podnikateľka (označená ako firma Nick finance so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, IČO: 30681448
v zastúpení odporkyňou v 2.rade, majiteľkou firmy) a navrhovateľ ako tichý spoločník uzavreli zmluvu,

na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal ako tichý spoločník podieľať na podnikateľskej činnosti
odporkyne v 2.rade poskytnutím vkladu vo výške 200.000,- Sk, splatného v hotovosti do pokladne
odporkyne v 2.rade v deň podpisu zmluvy o tichom spoločenstve. Podľa čl. II. bola zmluva uzatvorená
ako termínovaný vklad na dobu 6 mesiacov. Z čl. III. vyplýva, že odporkyňa v 2. rade sa zaviazala
splácaťvýnosvovýške46,6%ročne,vyplácaťhopodľapožiadavkynavrhovateľapolročnesozdanením

25 %. Taktiež sa zaviazala vyplatiť navrhovateľovi ročne podiel zo zisku vo výške 70.000,- Sk z jeho
vkladu, bez zreteľa na zisk ňou dosiahnutý v obchodnom roku (garantovaný podiel zisku). Z článku V.
zmluvy vyplýva, že po zániku tichej spoločnosti je odporkyňa v 2.rade povinná do 30 dní vrátiť tichému
spoločníkovi jeho vklad zvýšený o pomernú časť podielu na zisku. Zmluva bola uzavretá s poukazom
na ust. § 673 až 681 Obch. zákonníka.

Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že navrhovateľ dňa 15.2.1999 zaplatil odporkyni v 2.
rade sumu 200.000,- Sk; účel platby je uvedený ako vklad tichého spoločníka.

SúdvykonaldokazovanieajoboznámenímobsahuspisuOkresnéhosúduKošiceIsp.zn.24C/122/2007,
v ktorom sa na základe obdobných skutkových okolností a právnej argumentácie navrhovateľka E. J.
domáhala voči totožným odporcom zaplatenia sumy vo výške 200.000,- Sk s prísl.

V rámci konania pod sp.zn. 24 C 122/2007 súd vykonal dokazovanie oboznámením trestného spisu
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1T/22/2001, z ktorého zistil, že Okresný prokurátor Košice I podal
na odporkyňu v 2.rade dňa 28.3.2001 obžalobu sp.zn. Pv 220/1999 pre trestný čin podvodu podľa
§ 250 ods.1 a 4 Trestného zákona. Zo strany 118 obžaloby vyplynulo, že všetci poškodení, vrátane
navrhovateľa, sa pripojili k trestnému stíhaniu so žiadosťou o náhradu škody. Z uznesenia Krajského

súdu v Košiciach č.k. 1T/22/01-13479 zo dňa 17.6.2002 súd zistil, že súd nepripustil účasť poškodených
v konaní pred súdom podľa § 44 ods. 2 Tr. poriadku a odkázal ich na občianskoprávne konanie.Z pripojeného trestného spisu ďalej súd zistil, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 1T
22/2001-14119 zo dňa 14.11.2005 uznal odporkyňu v 2.rade vinnou, že ako fyzická osoba podnikajúca
pod obchodným menom K. T. - NICK FINANCE, so sídlom podnikania v Košiciach na ulici Ružínskej

č.15, v období od januára 1996 do mája 1999 v pobočkách záložne NICK FINANCE v Košiciach na ulici
Moyzesovej č.46, v Banskej Bystrici na ulici Hornej č.27 a v Bratislave na ulici Cukrovej č.14 a Hronskej
č.11 prijímala vklady od tichých spoločníkov a to na základe zmlúv o tichom spoločenstve uzavretých s
2100 poškodenými, ktorí sú vymenovaní vo výroku tohto rozsudku a ktorí jej tieto odovzdávali za účelom
ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie

výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím takto spôsobila
uvedeným osobám škodu v celkovej sume 398.098.450,- Sk, a teda, na škodu cudzieho majetku seba
obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,
čím spáchala pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1 a 4 Trestného zákona, za čo jej bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2007.

Navrhovateľ svoj nárok voči odporcovi v 1.rade uplatňoval titulom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Podľa prechodného ustanovenia § 27 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nadobudol
účinnosť dňa 1.7.2004. K navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu odporcu v 1.rade
malo dôjsť v čase pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, preto súd predmetnú vec posudzoval
podľa predchádzajúcej právnej úpravy a teda, podľa zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 18 ods.1 zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Štátnou mocou je potrebné rozumieť takú moc, ktorá priamo alebo sprostredkovane rozhoduje
autoritatívne o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánom
štátnej moci a na ktorých vôli obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí. Za výkon štátnej moci je obvyklé
považované vnucovanie vôle, vyjadrujúce sa štátny, resp. verejný záujem jednotlivcom, sociálnym
skupinám i celej spoločnosti. Štátna moc je v Slovenskej republike vykonávaná prostredníctvom orgánov

moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, slúži všetkým občanom a možno ju uplatňovať len v prípadoch,
v medziach a spôsobmi, ktoré stanoví zákon.

Zo zákona č.58/1969 Zb. vyplývajú dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Ide o škodu, ktorá bola
spôsobená:

a/ rozhodnutím, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom

konaní,

b/ nesprávnym úradným postupom.Ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je
založená na súčasnom splnení troch podmienok:

1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,

2. vznik škody alebo nemajetkovej ujmy,

3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

Uvedená konštrukcia zodpovednosti štátu za vznik škody zodpovedá aj konštrukcii všeobecnej
zodpovednostizaškoduvzmysleust.§420Občianskehozákonníka,kdezákonprevznikzodpovednosti
za škodu taktiež vyžaduje splnenie troch základných podmienok a to: 1. porušenie právnej povinnosti -

protiprávny úkon, 2. vznik škody a 3. príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom
škody.

Podmienky zodpovednosti za škodu musia byť náležite preukázané. V tomto smere nesie povinnosť
tvrdenia a dôkazné bremeno poškodený. Štát zodpovedá predovšetkým za škodu, ktorú spôsobili štátne
orgány, t.j. orgány, ktoré štát zriaďuje práve na plnenie funkcií štátu a vybavuje ich za tým účelom

právomocou a pôsobnosťou rozhodovať o subjektívnych právach a povinnostiach jemu bezprostredne
nepodriadených právnych subjektov. Podľa jednotlivých druhov štátnej moci sa aj štátne orgány delia
na orgány zákonodarné, výkonné a súdne.

V danom prípade navrhovateľ tvrdil, že k škode došlo na základe druhej formy objektívnej zodpovednosti
štátu a to jeho nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom podľa vyššie

citovaného ustanovenia § 18 zákona č.58/1969 Zb. môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Z tohto hľadiska sa za nesprávny úradný postup
považuje aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, pokiaľ malo byť v súlade s uvedenými

pravidlamisprávnevydané,resp.vydanévstanovenejlehote,prípadneajinánečinnosťštátnehoorgánu
alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. To všetko samozrejme za predpokladu, že poškodenému
vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedením postupom. Podľa konkrétnych okolností môže
nesprávny úradný postup predstavovať akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho
orgánu, ak dôjde pri ňom alebo v jeho dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami

pre jeho postup alebo k porušeniu poriadku určeného povahou alebo funkciou postupu.

Navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup Ministerstva financií Slovenskej republiky spočíval v
tom, že činnosť odporkyne v 2.rade malo ministerstvo kontrolovať cestou daňových úradov a finančnej
polície, ako aj, že prostredníctvom odboru kontroly malo vykonávať kontrolu nad finančným trhom.

Z ustanovenia § 7 ods.1 zákona č.575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej

štátnej správy vyplýva, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho
auditu. Zároveň je aj ústredným orgánom štátnej správy pre informatizáciu spoločnosti, koordináciu
štátnej pomoci a pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovaru
ustanovených osobitnými zákonmi.

V zmysle § 7 ods.2 citovaného zákona, Ministerstvo financií Slovenskej republiky zabezpečuje tvorbu a
uskutočňovanie politiky v oblastiach podľa odseku 1, výkon štátnej správy vo veciach správy štátnych
finančných aktív a pasív Slovenskej republiky, hypotekárneho bankovníctva, stavebného sporenia,
devízového hospodárstva a devízovej kontroly, jednotného účtovníctva a účtovného výkazníctva,
hazardných hier ako aj výkon štátneho dozoru nad vykonávaním sociálneho poistenia, dodržiavaním

podmienok poskytovania štátnej prémie v stavebnom sporení, poskytovania štátneho príspevkuk hypotekárnym úverom, nad činnosťou exportnej, importnej banky Slovenskej republiky a nad
hospodárením Sociálnej poisťovne.

Z ustanovenia § 1 zákona č.502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení

niektorých zákonov vyplýva, že tento zákon upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob vykonávania
finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu, vykonávaných podľa tohto zákona, ktoré sú
súčasťou systému verejnej, vnútornej finančnej kontroly zabezpečujúceho dodržiavanie osobitných
predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých
sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia, a dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti,

účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami a pri iných činnostiach orgánu verejnej
správy.

Podľa ustanovenia § 2 ods.1 citovaného zákona, finančnou kontrolou sa rozumie súhrn činností, ktorými
sa v súlade s týmto zákonom a osobitnými predpismi overuje:

a/ splnenie podmienok na poskytnutie verejných prostriedkov,

b/ dodržiavanie osobitných predpisov a medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná

a na základe ktorej sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia pre hospodárenie s
verejnými prostriedkami,

c/ dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami,

d/ na účely finančného riadenia, dostupnosť, správnosť a úplnosť informácií o vykonávaných finančných

operáciách a o hospodárení s verejnými prostriedkami,

e/ splnenie opatrení prijatých na nápravu nedostatkov zistených finančnou kontrolou a na odstránení
príčin ich vzniku.

V zmysle ustanovenia § 2 ods.2 písm.b/ citovaného zákona, verejnými prostriedkami sa rozumejú na
účely tohto zákona prostriedky podľa osobitného predpisu a iné prostriedky zo zahraničia poskytnuté na

základe medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Citované zákonné ustanovenia pritom odkazujú vo vzťahu k definícii verejných prostriedkov na zákon
č.523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Podľa ustanovenia § 1 zákona č.96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, tento zákon upravuje zriadenie, pôsobnosť, organizáciu, činnosť a hospodárenie

Úradu pre finančný trh, ako aj jeho postup pri vykonávaní dohľadu nad finančným trhom v oblasti
kapitálového trhu a poisťovníctva, podľa tohto zákona a podľa osobitných zákonov a spoluprácu a
súčinnosť úradu s inými orgánmi a právnickými osobami a fyzickými osobami Slovenskej republiky a v
zahraničí pri vykonávaní tohto dohľadu.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1 citovaného zákona, Úrad pre finančný trh vykonáva dohľad nad

činnosťou obchodníka s cennými papiermi, pobočky zahraničného obchodníka s cennými papiermi,
sprostredkovateľa investičných služieb, burzy cenných papierov, centrálneho depozitára cenných
papierov, správcovskej spoločnosti, podielového fondu, poisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne,
poisťovateľov makléra a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným zákonom aj nad inými
osobami a subjektami a nad skupinami osôb a subjektov, ktorým osobitné zákony v oblasti kapitálového

trhu alebo poisťovníctva ukladajú povinnosti (ďalej len dohliadaný subjekt).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon odkazuje na tieto osobitné zákony:- zákon č.530/1990 Zb. o dlhopisoch,

- zákon č.385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní,

- zákon č.330/2000 Z.z. o burze cenných papierov,

- zákon č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách,

- zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve

- zákon č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla.

Zhrnúcvyššieuvedenéjezrejmé,žeodporcav1.radeanivrámcisvojejdozornejčinnostiaúloh,ktorésú
vo vzťahu k Ministerstvu financií Slovenskej republiky uložené zákonom pre danú oblasť štátnej správy,

neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu z vyššie citovaných zákonov, pretože právny vzťah medzi
navrhovateľom a odporkyňou v 2.rade je súkromným záväzkovo-právnym vzťahom, ktorý vznikol na
základe dvojstranného právneho úkonu - zmluvy o tichom spoločenstve, ktorá je výsledkom zhodného
prejavu vôle oboch zmluvných strán. Tento vzťah nespĺňa ani jednu z charakteristík vzťahov, nad
ktorými Ministerstvo financií SR v zmysle vyššie citovaných právnych predpisov vykonáva dohľad alebo

kontrolu - nejde o oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu,
vládneho auditu, nejde o finančnú kontrolu pri hospodárení s verejnými prostriedkami štátneho rozpočtu,
ani o činnosť obchodníka s cennými papiermi, sprostredkovateľa investičných služieb, burzy cenných
papierov, poisťovne, podielového fondu atď.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že odporca v 1.rade je zodpovedný za škodu z dôvodu, že nevykonával

dozor nad nekalou súťažou, či klamlivou reklamnou činnosťou odporkyne v 2.rade v zmysle § 8
zákona č.220/1996 Zb. zákonov o reklame, dozor nad dodržiavaním ustanovení upravujúcich reklamu v
osobitných predpisoch v znení tohto zákona vykonávajú - Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a
televízne vysielanie, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a ním poverení zamestnanci, Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky a ním riadené orgány na ochranu zdravia, Poľnohospodárska a

potravinárska inšpekcia, Slovenská obchodná inšpekcia a okresné úrady podľa osobitných predpisov.
Z uvedeného potom vyplýva, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky nemá v pôsobnosti dozor
nad nekalou súťažou, či klamlivou reklamou. Ten istý záver platí aj vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa,
že nedošlo k náležitému zisteniu trestných činov a potrestaniu páchateľov trestnej činnosti, pretože
uvedená činnosť je taktiež v pôsobnosti iných štátnych orgánov ako Ministerstva financií SR a to v

pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by bol odporca v 1.rade
porušil právnu povinnosť pri plnení svojich úloh, ustanovených zákonom a teda, že zo strany odporcu v
1.rade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi vznikla škoda,
za ktorú zodpovedá štát. Pre vylúčenie zodpovednosti štátu za vznik škody pritom postačí, ak nie je

splnená aspoň jedna zo základných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu ( v danom prípade
protiprávny úkon ).

Vo vzťahu k odporkyni v 2.rade si navrhovateľ uplatňoval svoj nárok titulom vrátenia vkladu, s poukazom
na záväzkovo-právny vzťah, ktorý medzi nimi vznikol uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve a
eventuálne titulom náhrady škody.

Podľa ust. § 673 ods.1 zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.12.2001,
zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a
podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu
tichého spoločníka na výsledku podnikania.

Podľa ust. § 673 ods.2 Obchodného zákonníka, zmluva vyžaduje písomnú formu.Podľa ust. § 674 ods.1 Obchodného zákonníka, predmetom vkladu môže byť určitá peňažná suma,
určitá vec, právo alebo iná majetková hodnota využiteľná pri podnikaní.

Podľa ust.§ 679 ods.1 Obchodného zákonníka, účasť tichého spoločníka na podnikaní zaniká:

a) uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá,

b) výpoveďou, ak nebola zmluva uzavretá na dobu určitú,

c) ak dosiahne podiel tichého spoločníka na strate výšku jeho vkladu,

d) ukončením podnikania, na ktoré sa zmluva vzťahuje,

e) vyhlásením konkurzu na majetok podnikateľa alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie tohto konkurzu
pre nedostatok majetku.

Podľaust.§680Obchodnéhozákonníka,do30dnípozánikuzmluvyjepodnikateľpovinnývrátiťtichému
spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.

Podľa ust. § 681 Obchodného zákonníka, pokiaľ z ustanovení § 673 až 680 nevyplýva niečo iné, má
tichý spoločník ohľadne svojho vkladu právne postavenie, aké má veriteľ ohľadne svojej pohľadávky,
nie je však oprávnený požadovať vrátenie svojho vkladu pred zánikom zmluvy.

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že navrhovateľ ako tichý
spoločník a odporkyňa v 2. rade ako podnikateľ dňa 15.2.1999 uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve
podľa ust. § 673 ods.1 Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva bola uzavretá platne, pretože bola
dodržaná písomná forma zakotvená v zákone a zmluva obsahuje základné obsahové náležitosti -
dohodu o druhu a výške vkladu tichého spoločníka ako aj dohodu o výške podielu tichého spoločníka na

zisku ( § 673 ods.1, 2 a § 674 ods.1 Obchodného zákonníka). Taktiež bolo preukázané, že navrhovateľ
v deň uzavretia tejto zmluvy poskytol odporkyni v 2. rade vklad vo výške 200.000,- Sk (príjmový
pokladničný doklad). Vyhodnotením výsledkov dokazovania s použitím vyššie citovaných zákonných
ustanovení súd dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na vrátenie vkladu v zmysle ust. § 680
Obch. zákonníka v spojení s článkom V. zmluvy o tichom spoločenstve, podľa ktorého bola odporkyňa

v 2. rade povinná vrátiť navrhovateľovi vklad do 30 dní po zániku zmluvy. V danom prípade zmluva
o tichom spoločenstve zanikla uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá podľa ust. § 679 ods.1 písm.a/
Obchodného zákonníka; ako to vyplýva z čl. II. zmluvy, táto bola uzatvorená na dobu určitú - na dobu
6 mesiacov, t.j. do 15.8.1999.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že odporkyňa v 2.rade bola povinná vrátiť navrhovateľovi jeho

vklad do 14.9.1999. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by odporkyňa túto svoju povinnosť splnila,
súd ju zaviazal na zaplatenie celého uplatneného nároku vo výške 200.000,-Sk, t.j. 6.638,78 EUR.

Okrem istiny sa navrhovateľ domáhal aj priznania úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne od
1.7.1999 až do zaplatenia.

Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.V zmysle ustanovenia § 3 Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2008, výška úrokov z omeškania je
dvojnásobok diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu.

Omeškanie sa spája so splatnosťou dlhu. Súd už vyššie konštatoval, že splatnosť dlhu v danom prípade
nastala po uplynutí 30 dní po zániku tichej spoločnosti, teda dňa 14.9.1999. Nasledujúci deň, teda
15.9.1999 sa odporkyňa v 2. rade dostala do omeškania. Súd preto priznal navrhovateľovi úroky z
omeškania z celkovej istiny od 15.9.1999 až do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že sa domáhal priznania

úrokov z omeškania už od 1.7.1999, súd za obdobie od 1.7.1999 do 14.9.1999 návrh zamietol, pretože
v tomto období ešte odporkyňa v 2. rade v omeškaní nebola.

Výšku úrokov z omeškania súd určil podľa ust. § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obč. zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2008. Dvojnásobok diskontnej sadzby
stanovenej Národnou bankou Slovenska platnej k 1. dňu omeškania s plnením dlhu bol vo výške 17,6
% ročne.

Ako už bolo vyššie uvedené, navrhovateľ sa vo vzťahu k odporkyni v 2.rade domáhal svojho nároku aj
titulom náhrady škody, s odôvodnením, že v dôsledku protiprávneho úkonu odporkyne spočívajúcom v
jej trestnej činnosti, za ktorú bola odsúdená rozsudkom súdu, navrhovateľ stratil aj svoj základný vklad,
ktorý vložil do tichého spoločenstva.

Podľa ust. § 261 ods.3 písm. d/ zákona č.513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, touto časťou zákona

sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo
jeho časti, zmluvy o úvere, zmluvy o kontrolnej činnosti, zasielateľskej zmluvy, zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku, zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o otvorení akreditívu, zmluvy o inkase,
zmluvy o bankovom uložení veci, zmluvy o bežnom účte a zmluvy o vkladovom účte.

Podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa ust. § 374 ods.1 Obchodného zákonníka, za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje

prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno
rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala
a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala.

Podľa ust. § 374 ods.2 Obchodného zákonníka, zodpovednosť nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v
čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych

pomerov.

Podľa ust. § 378 Obchodného zákonníka, škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená
strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

Podľa ust. § 379 veta prvá Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk.Záväzkové vzťahy vypočítané vo vyššie citovanom ustanovení § 261 ods.3 písm. d/ Obchodného
zákonníka, sú tzv. absolútnymi obchodmi, ktoré sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú treťou
časťou Obchodného zákonníka. Medzi takéto záväzkovo-právne vzťahy patrí aj vzťah založený zmluvou

o tichom spoločenstve.

Záväzkovo-právny vzťah, ktorý vznikol medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2.rade na základe
uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, súd teda po právnej stránke posudzoval podľa Obchodného
zákonníka. Podľa Obchodného zákonníka bolo potrebné posudzovať aj otázky súvisiace s náhradou
škody. V zmysle ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka je náhrada škody viazaná na existenciu

záväzku. Povinnosť náhrady škody teda postihuje stranu, ktorá poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu (najmä zo zmluvy). Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 sú:

a/ protiprávny úkon,

b/ vznik škody,

c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

Všetky uvedené predpoklady majú objektívnu povahu. Zodpovedná strana sa môže od zodpovednosti

oslobodiť, iba ak preukáže, že k nesplneniu povinnosti došlo v dôsledku okolností vylučujúcich jej
zodpovednosť ( § 374 ods.1 Obchodného zákonníka ).

Protiprávny úkon je porušením právnej povinnosti, a teda správaním, ktoré sa prieči právu a preto je
protiprávne. Musí ísť o úkon, t.j. prejav vôle. Zahŕňa tak konanie, t.j. správanie aktívneho charakteru,
ako aj opomenutie, t.j. správanie pasívneho charakteru.

Škoda je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch a ktorá spočíva v zmenšení majetku
poškodeného.

Príčinná súvislosť znamená, že medzi porušením povinností a vznikom škody musí byť vzťah príčiny
a následku.

Subjektom oprávneným požadovať náhradu škody je osoba, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie

danej povinnosti, resp. osoba, voči ktorej sa škodca dopustil porušenia povinnosti. V prípade porušenia
záväzkového vzťahu je oprávnenou osobou ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti.
Subjektom, od ktorého možno náhradu škody požadovať, je ten, kto podľa zákona za spôsobenú škodu
zodpovedá. Touto zodpovednou osobou je ten, kto porušil záväzok.

Podľa ust. § 135 ods.1 veta tretia O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov
a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločností a o zápise
základného imania.

Súdna prax vykladá vyššie citované ustanovenie § 135 ods.1 tretia veta O.s.p. jednoznačne tak, že
súd je viazaný iba výrokom odsudzujúceho trestného rozhodnutia, avšak z výroku o vine je nutné

vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu i skutkovú časť, s tým, že rieši naplnenie skutkovej
podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. Rozsah viazanosti rozhodnutím o tom, že bol
spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je teda daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty
trestného činu zároveň okolnosťami, významnými pre rozhodnutie o náhrade škody. Rozhodnutie o tom,
že bol spáchaný dokonaný trestný čin, neznamená vždy len konštatovanie zavineného protiprávneho

konania určitej osoby, ale vedie i k záveru o tom, že došlo k narušeniu chránených spoločenských
vzťahov a k vzniku určitej ujmy, ktorú v prípade niektorých trestných činov predstavuje škoda na majetku,
ktorej odškodnenie právne predpisy pripúšťajú, ako aj k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním a zmienenou ujmou. Rozhodnutie o spáchaní trestného činu teda nemožno v
každom prípade stotožňovať len so záverom o protiprávnom konaní, ale na základe takého rozhodnutia

je potrebné mať za preukázaný i záver o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou.Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že odporkyňa v 2.rade bola právoplatným
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.1T 22/01-14119 zo dňa 14.11.2005 uznaná vinnou, že ako
fyzická osoba podnikajúca pod obchodným menom K. T. - NICK FINANCE v období od januára 1996 do

mája 1999, a teda v období, kedy s navrhovateľkou uzatvorila zmluvu o tichom spoločenstve, prijímala
vklady od tichých spoločníkov na základe zmlúv o tichom spoločenstve, ktoré uzatvorila s viac ako 2100
osobami, ktoré jej tieto odovzdávali za účelom ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami
nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju
osobnú potrebu, čím takto spôsobila uvedeným osobám škodu v celkovej sume 398.098.458,- Sk a

týmto spáchala pokračujúci trestný čin podvodu.

Vychádzajúc z vyššie citovaného právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku, ktorým je súd v
zmysle ust. § 135 ods.1 O.s.p. viazaný, z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka a
uvedenej súdnej praxe súd konštatoval, že odporkyňa v 2.rade jednoznačne zodpovedá za škodu
vzniknutú navrhovateľovi, uplatnenú v tomto konaní, pretože s finančnými prostriedkami, poskytnutými
navrhovateľom nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich

zmlúv, ako aj pre svoju osobnú potrebu. Z odôvodnenia odsudzujúceho trestného rozsudku je zrejmé,
že súd hodnotil nakladanie odporkyne v 2.rade s finančnými prostriedkami tichých spoločníkov a
celkový spôsob podnikania so zverenými financiami za absolútne nenáležitý, čomu nasvedčoval
nekontrolovateľný výber finančných prostriedkov z pokladne bez ich adekvátnej evidencie, ich použitie
pre vlastnú potrebu, poskytovanie týchto prostriedkov rôznym subjektom ako pôžičky bez dohodnutia

zmluvných podmienok ich reálnej návratnosti a bez ručenia, nákupy automobilov rôznych značiek aj
vyššej cenovej kategórie zo zdrojov získaných od tichých spoločníkov, avšak ich zaevidovanie nie
na podnikateľský subjekt, ale na cudzie osoby, nákup nehnuteľností z tých istých zdrojov, ale ich
evidencia taktiež na rôzne iné osoby, ale hlavne neexistencia reálneho podnikateľského zámeru, na
základe ktorého by odporkyňa naozaj mohla splniť svojim zmluvným partnerom sľubované výnosy.

To, že odporkyňa zjavne nemala úmysel v celom rozsahu plniť záväzky, ktoré jej vyplývali zo zmlúv
od tichých spoločníkov, svedčí aj spôsob, akým bolo nakladané s peniazmi; odporkyňa okruh svojich
známych zásobovala rôznymi luxusnými darmi, dovolenkami, autami a pri poskytovaní pôžičiek pri
mnohomiliónových sumách si nedala ani tú námahu, aby spísala zmluvu o takej pôžičke. Išlo o pôžičky
buď bez zmluvy len na tzv. dobré slovo, a pokiaľ nejaká zmluva spísaná bola, táto zmluva nebola ničím

krytápreprípad,žebydlžníksinesplnilsvojzáväzok.Trestnýsúddospelkzáveru,žeodporkyňav2.rade
postupovala pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v rozpore so zákonom a so všetkými štandardnými
postupmi, v rozpore so záujmami svojich tichých spoločníkov, pričom jej postup nebolo možné nazvať
zhodnocovaním ich vkladov.

Zhrnúc vyššie uvedené súd konštatoval, že odporkyňa v 2.rade porušila svoje povinnosti vyplývajúce

zo zmluvy o tichom spoločenstve, jej správanie pri výkone podnikateľskej činnosti bolo v zjavnom
rozpore so záväzkom, na ktorý sa zaviazala v zmysle článku III zmluvy o tichom spoločenstve a naviac,
jej správanie možno charakterizovať ako výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku ( § 265 Obchodného zákonníka ). Protiprávnosť konania odporkyne v 2.rade, vznik škody, ako aj
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody nepochybne vyplývajú z výrokovej časti

odsudzujúceho trestného rozsudku. Súd nezistil, a ani odporkyňa v 2.rade neoznačila žiadne okolnosti
vylučujúce jej zodpovednosť v zmysle ust. § 374 ods.1 Obchodného zákonníka. Nebola zistená žiadna
prekážka, ktorá by bola nastala nezávisle od vôle odporkyne v 2.rade, ktorá by jej bránila v splnení
jej povinností, na ktoré sa zaviazala v zmysle zmluvy o tichom spoločenstve. Naviac, z odôvodnenia
trestného rozsudku je zrejmé, že odporkyňa v 2.rade v čase uzatvárania zmluvy s navrhovateľom už

mohla predvídať, že svoj záväzok zo zmluvy nedokáže splniť.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver o naplnení všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti odporkyne
v 2.rade za škodu, ktorá vznikla navrhovateľke, súd konštatoval, že nárok navrhovateľa na zaplatenie
sumy vo výške 200.000 Sk je voči odporkyni v 2.rade daný aj titulom náhrady škody.

Podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal v spore plný úspech, súd prizná náhradu

trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa vyššie cit. zák. ustanovenia. Navrhovateľ mal vo vzťahu
k odporkyni v 2. rade plný úspech, preto by mu patrilo právo na náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie svojho práva proti odporkyni v 2. rade. Navrhovateľovi však trovy nevznikli, preto

súd vyslovil, že mu náhradu trov konania proti odporkyni v 2. rade nepriznáva. Vo vzťahu medzi
navrhovateľom a odporcom v 1.rade mal odporca v 1.rade plný úspech, preto by mu patrilo právo na
náhradu trov proti navrhovateľovi. odporcovi v 1.rade však trovy nevznikli, ani si náhradu neuplatňoval,
preto súd vyslovil, že odporcovi v 1.rade náhradu trov nepriznáva.

Súd zároveň podľa ust. § 138 ods.1 O.s.p. priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, prostredníctvom
súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods.1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( § 205 ods.2 O.s.p.).

Odvolanie proti výroku o oslobodení od súdnych poplatkov nie je prípustné (§202 ods.3 písm.d/ O.s.p.)

Podľa ust. § 251 ods.1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.