Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Námestovo
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Gabriela Kyseľová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 5C/20/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813205580
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Kyseľová
ECLI: ECLI:SK:OSNO:2014:5813205580.6
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Námestovo samosudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou v právnej veci žalobcu: M.. O.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Peter Škerlík, advokát, ul. J. Ťatliaka
2051/8, Dolný Kubín, proti žalovanej: U. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č.XXX, v konaní o
zaplatenie 1 970 Eur s príslušenstvom, takto
r o z h o d o l :
I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu 1 970 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 50 Eur od 21.02.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 50 Eur od 20.03.2012
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,5 % ročne zo sumy 220 Eur od 06.07.2013 do zaplatenia, úrok z
omeškania 9 % ročne zo sumy 100 € od 20.04.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy
100 od 22.05.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 1 450 Eur od 05.03.2012
do zaplatenia, to všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia 755,56 eura v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok 118 Eur za podaný návrh v lehote do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou podanou na tunajší súd dňa 06.08.2013 sa žalobca prostredníctvom zástupcu domáhal voči
žalovanej zaplatenie istiny 1970 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania od 05.10.2012 do zaplatenia a
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 eur od 21.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo
sumy 50 eur od 20.03.2012 do zaplatenia, 8,5 % ročne zo sumy 220 eur od 06.07.2013 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 100 eur od 20.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 100 eur od 22.05.2012 do
zaplatenia a 8,75 % ročne zo sumy 1 450 eur od 05.03.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná so žalobcom uzatvorila štyri zmluvy o pôžičke, na základe ktorých
žalobca poskytol žalovanej dňa 08.02.2012 sumu 320,- eur - ďalej len „zmluva 1“, dňa 22.02.2012 sumu
100,- eur - ďalej len „zmluva 2“, dňa 03.04.2012 sumu 100,- eur - ďalej len „zmluva 3 a dňa 05.10.2012
sumu 1 450,- eur - ďalej len „zmluva 4“, spolu ďalej „zmluvy“. O poskytnutí predmetných zmlúv účastníci
zmluvy obojstranne podpísali listiny označené ako „dohoda o uznaní dlhu“ s číselnými označeniami „001
až 004“, v ktorých jej účastníci deklarujú požičanú sumu , dohodnutý úrok a tiež lehoty splatnosti tak, ako
je to uvedené pod bodom II. žalobného návrhu. Žalovaná sa požičané sumy zaviazal žalobcovi uhradiťdo dátumu splatnosti a to podľa zmluvy 1 sumu 50,- eur do 20.02.2012, sumu 50,- eur do 19.03.2012,
sumu 220,- eur do 05.07.2013 (na základe výzvy právneho zástupcu žalobcu), podľa zmluvy 2 sumu
100,- eur do 19.04.2012, podľa zmluvy 3 sumu 100,- eur do 21.05.2012 a podľa zmluvy 4 sumu 1 450,-
eur do 04.03.2013. Žalovaná aj napriek viacerým výzvam žalobcu, po ktorých prisľúbila zaplatiť dlh a tiež
ani po výzve právneho zástupcu žalobcu, uplatnený nárok neuhradila a na písomnú výzvu nereagovala.
Žalobca si uplatnil dohodnutý úrok 5 % z požičaných súm od 5.10.2012, t.j. odo dňa od ktorého bolo
dohodnuté úročenie zmluvou 4, ktorá bola najneskôr uzatvorená s poukazom na ustanovenie § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho žiadal priznať úrok z omeškania zo sumy 1 970,- eur odo dňa
nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a ustanovenia § 3 a § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
V uvedenej veci súd vydal podľa žaloby dňa 05.11.2013 pod č.k. 6Ro/426/2013-39 platobný rozkaz,
proti ktorému podala žalovaná včas odpor s odôvodnením, ktorým žiadala žalobcu v celom rozsahu
zamietnuť z dôvodu, že svoj dlh voči žalobcovi čestne vyplatila. Žalobca žiada zaplatiť sumu, ktorú si
nepožičala a dátumy, ktoré sú na nej uvedené, sú nepravdivé. Podanú žalobu považovala za špekuláciu
žalobcu, pretože nevypovedala na Obvodnom úrade tak, ako si to predstavoval. Neskôr v písomnom
vyjadrení označenom ako „odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu Námestovo 5C/20/2013“
uviedla, že sumu, ktorú si požičala čestne splatila ale nemôže predložiť dôkazy o zaplatení svojho dlhu z
dôvodu, že jej nikdy nedal žiaden doklad ani potvrdenie o zaplatení. Verila mu ako dôveryhodnej osobe
a starostovi obce, preto nepovažovala za potrebné vyžadovať nejaký doklad o zaplatení.
K podanému odporu sa žalobca vyjadril prostredníctvom svojho zástupcu písomným podaním z
16.12.2013 považujúc tvrdenia žalovanej za nepravdivé, rýdzo účelové. Poukázal na to, že žalovaná
si od neho ako fyzickej osoby požičala celú žalovanú sumu, čo je preukázané listinnými dôkazmi
pripojenými k žalobe, ktorú požičanú sumu nevrátila.
Žalobca poprel tvrdenia žalovanej o tom, že by jej dával podpisovať tzv. bianko papiere, t.j. čistý papier
bez jeho vyplnenia. Žalovanej požičal peniaze vo výške ako sú uvedené v štyroch dohodách o uznaní
dlhu, keď prvýkrát ho žalovaná navštívila v kancelárií starostu a chcela si požičať peniaze niekedy pred
8.2.2012 a to vo výške 320 eur. Prvýkrát peniaze požičal dňa 08.02.2012, pričom tieto odovzdával oproti
podpisu žalovanej. V tom čase v kancelárii sa nikto iný nenachádzal. Obdobným spôsobom požičal
žalovanej peniaze aj 22.2.2012, dňa 3.4.2012 a dňa 5.10.2010, keď požičaná suma sa žalovanej vydala
vždy oproti jej podpisu. K sume 1450 eur, o ktorej žalovaná tvrdila, že jej požičaná nebola uviedol, že
spočiatku si peniaze chcel požičať syn žalovanej, ktorému moc neveril, a keďže žalovanú považoval
za zodpovednú a dôveryhodnú osobu, peniaze požičal jej, aby mal záruku ich vrátenia. Tieto peniaze
odovzdal žalovanej u nej doma, ktorý dom navštívil prvýkrát. Pri odovzdaní peňazí a podpísaní dohody
o uznaní nebol okrem nich prítomný nikto iný. Žalovaná žiadnu sumu z požičaných peňazí nevrátila,
a preto nie je pravdivé jej tvrdenie o tom, že by mu nejakú časť zo žalovanej istiny vrátila. Pokiaľ ide
o spôsob splácania dlhu, žalobca uvádzal, že tento bol zvyčajne uvedený v článku II dohôd o uznaní
dlhu, spisoval sa pri požičiavaní peňazí, keď sa so žalovanou dohadoval akým spôsobom, a ako by
jej vyhovovalo uhradiť požičaný dlh. Okrem dohody o uznaní dlhu, o požičaní peňazí žalovanej neboli
uzatvorené žiadne iné zmluvy.
Žalovaná vo výpovedi potvrdila, že si niekedy v 11/2011 požičala od žalobcu sumu 100 eur, pretože
nemala z čoho žiť (je nezamestnaná, rozvedená a na mesiac 12/2011 dostala len prídavky 20 eur).
Do 10/2011 pracovala na Obecnom úrade na projekte financovania európskej únie zameraného na
zabránenia proti povodniam. Papiere, ktoré podpisovala, boli označené len „hlavičkou“, ktorou rozumie,
že bolo na nich jej meno, meno žalobcu a prázdny papier a kolónky určené na podpis. V 12/2011 si
požičala ďalšiu sumu 100 eur spolu 200 eur, ktoré vrátila niekedy 01/2012, kedy bola tuhá zima a bolo
potrebné zabezpečiť palivo na zimu, preto v 02/2012 zašla opätovne za žalobcom a požičala si sumu
320eur na palivo. Požičané peniaze vrátila na dvakrát. V čase, keď si požičala peniaze nikto iný prítomný
nebol, bolo to v obecnej kancelárii, keďže žalobca vykonával funkciu starostu. Keď peniaze vracala,
tiež v kancelárii nikto nebol prítomný. Sumu 1450 eur si nepožičala, pretože keby si ju požičala, dala
by si opraviť aspoň pár okien. Dátumy, ktoré sú uvedené na uznaní dlhu nesúhlasia a nesúhlasí ani
dátum 5.10.2012, kedy mala byť spísaná dohoda o uznaní dlhu 004, pretože v tom období už žalobcanebol starostom. Potvrdila, že podpis na uznaní dlhu je jej podpisom. Žalobcovi podpisovala jedine také
dokumenty, ktoré mali preukazovať, že pôjde svedčiť. Preto nie si je vedomá, že by podpisovala také
papiere (dokumenty), na ktorých by bol obsah „dohody o uznaní dlhu“ vyjmuc dohodu 001 z 8.2.2012.
Nepodpisovala dokument, na ktorom uznala dlh vo výške 100 eur, ktorý sa zaviazala splácať v dvoch
splátkach z 19.04.2012, dohodu o uznaní dlhu zo dňa 03.04.2012, kde sa zaviazala uhradiť sumu 100
eur do 21.05.2012 a uznanie dlhu zo dňa 5.10.2012, kde sa zaviazala uhradiť sumu 1450 eur, ktorú
sumu si vôbec nikdy nepožičala. Neprevzala 1450 eur a nie je pravdou, že túto sumu jej žalobca požičal
u nej doma, pretože ju navštívil len jedenkrát s tým, aby išla svedčiť na Obvodný úrad. K odovzdaniu
peňazí nedošlo. Potvrdila však, že podpisy na originály dohôd o uznaní dlhu sú jej podpismi.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka O. Y., a
oboznámením sa s obsahom listín tvoriacich súčasť spisu a obsahom prílohovej obálky, osobitne s
dohodou o uznaní dlhu 001 z 08.02.2012, s dohodou o uznaní dlhu 002 z 22.02.2012, s dohodou o
uznaní dlhu 003 z 3.4.2012 a s dohodou o uznaní dlhu 004 z 5.10.2012, výzvou z 26.06.2013 doručenou
žalovanej 2.7.2013.
Nebolo sporným, že medzi žalobcom a žalovanou boli uzatvorené štyri ústne zmluvy o pôžičke, na
základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke finančné prostriedky v nimi zhodne
uvádzanej výške 520 eur, ktorú skutočnosť okrem zhodných tvrdení účastníkov konania ohľadom tejto
výšky požičaných peňazí, preukazuje aj dohoda o uznaní dlhu 001 uzavretá dňa 08.02.2012 - ďalej len
„dohoda 1“ , dohoda o uznaní dlhu 002 zo dňa 22.02.2012- ďalej len „dohoda 2“, dohoda o uznaní dlhu
003 zo dňa 03.04.2012 - ďalej len „dohoda 3“.
Sporným ale v danom prípade sa stalo jednak požičanie ďalšej časti finančných prostriedkov vo výške
1450 eur dňa 05.10.2012 a jednak vrátenie poskytnutej pôžičky, keďže žalovaná tvrdila, že ňou požičané
peniaze v celkovej výške 520 eur čestne vrátila, o čom je však žalobca nevystavil potvrdenie a zvyšnú
časť v sume 1450 eur si nikdy nepožičala s odôvodnením, že dohody (papiere), ktoré podpisovala
obsahovali len meno žalobcu, jej meno a kolónky určené na podpis.
K týmto sporným skutkovým tvrdeniam mal súd z obsahu dohody o uznaní dlhu 004 z 5.10.2012
preukázané, že žalovaná si požičala sumu 1450 eur, ktorú sa zaviazala vrátiť do 4.3.2013 v hotovosti
osobne do rúk žalobcu. Vyplýva to jednak z kópie dohody nachádzajúcej sa v spise (čl.7), ktorá súhlasí
s jej originálom, tvoriaceho obsah prílohovej obálky (A), pričom žalovaná potvrdila, že podpisy na oboch
týchto dokladoch sú jej podpismi. Z originálu dohody o uznaní dlhu 004 z 5.10.2012 nevyplývajú žiadne
nerovnosti textu, prepisovanie alebo výrazne rozdielnosti textu, ktoré by robili uzavretú dohodu o uznaní
dlhu 004 nespôsobilou, alebo minimálne vyvolávali pochybnosti o jej originálnom vyhotovení. Žiadna
okolnosť nenasvedčovala tvrdení žalovanej o tom, že by mala podpisovať len čisté dohody (papiere).
Na základe uvedeného súd ustálil, že žalovaná sa zaviazala podľa dohody o uznaní dlhu 004 vrátiť
žalobcovi ako veriteľovi požičanú sumu 1450 eur v lehote do 04.03.2013 tak ako to bolo dohodnuté v
článku II/ tejto dohody.
Pokiaľ ide o vrátenie časti poskytnutej pôžičky spolu v sume 520 eur mal súd vykonaným dokazovaním
najmä výsluchom žalobcu preukázané, že žalovaná žiadnu časť z požičaných peňazí nevrátila. Jej
tvrdenie nepreukázal žiaden v konaní získaný dôkaz a to ani výsluch jej syna - svedka O. Y., ktorého
výpoveď súd vyhodnotil ako nevierohodnú z viacerých dôvodov. Jednak z dôvodu, že jeho výpoveď
veľmi nápadne kopírovala v podrobnostiach výpoveď žalovanej, o ktorej nemohol mať svedok vedomosť
vyjmuc okolnosti ohľadom požičania peňazí, resp. ich vrátenia a tiež z dôvodu, že svedok v priebehu
výpovede hovoril nepravdu o okolnostiach dôležitých pre posúdenie žalovaného nároku, resp. jeho
hodnovernosti. Napríklad o tom, že neodcudzil majetok obci, že nemal žiaden konflikt so žalobcom,
resp. o tom, či ne/podpisoval čestné prehlásenie o tom, že odcudzil nejaký majetok, ktoré sa ukázali byť
nepravdivými. V súhrne, prihliadajúc na blízky príbuzenský pomer svedka a žalovanej, súd vyhodnotil
jeho výpoveď za nevierohodnú.Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že na základe ústne uzatvorených štyroch
zmlúv o pôžičke, požičal žalobca ako veriteľ žalovanej ako dlžníčke peňažné prostriedky v celkovej sume
1 970 eur (320 eur + 100 eur + 100 eur + 1 450 eur). Ich poskytnutie preukazujú štyri originály dohôd
o uznaní dlhu, na základe ktorých sa žalovaná zaviazala vrátiť požičané sumy peňazí v tam uvedených
splátkach a lehotách. Uznanie dlhu žalovaná potvrdila svojim podpisom. Pokiaľ žalovaná uvádzala, že
suma 1 450 eur jej žalobcom ako pôžička nikdy poskytnutá nebola, súd mal vykonaným dokazovaním
preukázaný opak z dohody o uznaní dlhu 004, podľa obsahu ktorej sa žalovaná zaviazala vrátiť pôžičku
v sume 1 450 eur v lehote do 4.3.2013. Ako už súd vyššie ustálil, zo žiadnych okolností nemožno vyvodiť
pochybnosťotom,žebydohodaouznanídlhumalabyťsfalšovanáalebodopisovaná.Naviacnachádzal
sa na nej originálny podpis žalovanej a je len ťažko uveriteľné, aby žalovaná podpisovala pri odovzdaní
peňazí len prázdny dokument (dohodu) alebo bez toho, aby si jej obsah prečítala. Pôžičku v celkovej
výške 1 970 eur žalovaná nevrátila. Vykonaním dokazovaním súd nemal preukázané, že by žalovaná
ako to tvrdila, vrátila časť pôžičky v sume 520 eur. V tomto smere nebol súdu ponúknutý žiaden dôkaz
zásadnejšie významu, ktorý by jednoznačne preukázal pravdivosť tvrdení žalovanej. A nepodarilo sa
to preukázať ani výpoveďou svedka O. Y., ktorého výpoveď súd pre dôvody vyššie uvedené vyhodnotil
ako nevierohodnú.
Na základe uvedeného súd žalovanú zaviazal na zaplatenie dosiaľ nevrátenej pôžičky v celkovej sume
1 970 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania. Výška úroku bola určená podľa ustanovenia § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka - ďalej len „nariadenie“ z jednotlivých splátok pôžičky
počnúc nasledujúcim dňom tak, ako sa ich žalovaná zaviazala splácať podľa uzavretých dohôd o uznaní
dlhu - a to dohody 1, kde v článku II sa zaviazala zaplatiť žalobcovi z pôžičky 320 eur sumu 50 eur do
20.02.2012, sumu 50 eur do 19.03.2012 a zvyšnú časť po písomnom vyzvaní žalobcu ako veriteľa, ktoré
uskutočnil výzvou z 26.6.2013, doručenou žalovanej 2.7.2013, pričom dlh mala uhradiť do 5.7.2013. Na
základe dohody 2 sa žalovaná zaviazala uhradiť pôžičku 100 eur do 19.04.2012, na základe dohody
3 pôžičku v sume 100 eur v lehote do 21.05.2012 a podľa dohody o uznaní dlhu 004 z 05.10.2012
sumu 1450 eur najneskôr do 4.3.2013. Keďže žalovaná pôžičku v stanovených lehotách a ani na výzvu
žalobcu neuhradila, nasledujúcim dňom sa dostala do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi
nárok na priznaný úrok z omeškania.
Zamietajúca časť predstavuje rozdiel medzi žiadaným 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 220
eur od 6.7.2013 do zaplatenia a priznaným úrokom vo výške 5,5 % ročne z tejto sumy vychádzajúc
z ustanovenia § 3 nariadenia účinného od 1.2.2013, kedy výška úrokov z omeškania bola o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a nie o 8
percentuálnych bodov ako to bolo do účinnosti tohto nariadenia platného do 1.2.2013. Okrem toho
zamietajúca časť predstavuje nepriznané dohodnuté úroky z omeškania podľa dohôd o uznaní dlhu
majúc za to, že priznanie úrokov z omeškania z rovnakej istiny jednak podľa dohody o uznaní dlhu a
jednak podľa zákona je v rozpore s dobrými mravmi.
Vzhľadom na dostatok dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov súd zamietol vykonať dokazovanie
obsahom listín nesúvisiacich s predmetom tohto konania - obsahom čestného prehlásenia osoby Q. P.
a oboznámením obsahu dokladu o tom, že žalovaná mala kryť v konaní vypočutého svedka v tom, že
tento mal spôsobiť krádež.
S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v platnom znení zaviazal súd žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku z
návrhu, keďže na ňu prešla poplatková povinnosť zo žalobcu, ktorý bol od platenia súdnych poplatkov
celkom oslobodený.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalobcovi majúcemu len nepatrný
úspech vo veci, priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 755,56 eura. Trovy
konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia predstavujúce odmenu za päť úkonov právnej pomoci;
1/ príprava a prevzatie zastúpenia, 2/ písomné podanie žaloby, 3/ - 5/ účasť na pojednávaní v dňoch
11.3.2014, 1.4.2014 a 23.04.2014, z toho jeden úkon á 81,33 eura x 5 = 406,65 eura. K odmene súd
priznal aj náhradu hotových výdavkov v podobe režijného paušálu 2 x 7,81 eura + 3 x 8,04 eura = 39.74
eura, náhradu za stratu času za celkovo 10 polhodín á 13,40 eura = 134,- eura a náhradu cestovných
nákladov 49,24 eura (pri počte ubehnutých 3 x 2 x 72 km, cene pohonných hmôt 1,32 eura/l a 1,30 eura/
liter, náhradu za opotrebenie 0,183 eura/km, spotrebe 6,9/100 km/l). K takto uplatnenej odmene súd
priznal 20 % DPH sumou 125,93 eura. Za účasť na pojednávaní 11.03.2014 súd cestovné náklady a
stratu času krátil na polovicu v súlade s vyúčtovaním, keďže právny zástupcu žalobcu sa na tunajšom
súde zúčastnil ďalšieho pojednávania. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia súd postupoval
podľa § 9, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 15-16, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení.
Priznané trovy právneho zastúpenia je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu,
č.ú. IBAN: A XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: A., vedený vo Z., a.s., pobočka V. C., s poukazom
na ustanovenie § 149 ods.1 O.s.p..
Poučenie:
: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Okresný súd Námestovo (§ 204 ods. 1 O.s.p.).
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.