Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2014

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 5C/125/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410203786
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2014:5410203786.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcov: 1/ Oravské

múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo
nám. 7, IČO: 36145106, 2/ Žilinský samosprávny kraj, so sídlom v Žiline, Úrad samosprávneho kraja
Žilina, Komenského 48, IČO: 37808427, za ktorý koná Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava
v Dolnom Kubíne, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 7, IČO: 36145106, žalobcovia
zastúpení JUDr. Petrom Machajom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, proti
žalovaným: 1/ Mgr. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, 2/ Mgr. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX a 3/ Mgr. T. Q., nar.
XX.XX.XXXX, žalovaní 1/ až 3/ s trvalým pobytom I. T.Á., I. Q. X, v konaní o zaplatenie sumy 11.276,42

eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2/ 11.276,42 eura spolu s 9 %-
ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.285,69 eura za obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia,
zo sumy 2.688,75 eura za obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia, s 8,5 %-ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 5.301,98 eura za obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia, to všetko do tridsiatich
dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/ voči žalovaným zamieta.

III. Súd žalobu žalobcu 1/ voči žalovaným zamieta.

O trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajší súd 07.10.2010 sa len terajší žalobca 1/ prostredníctvom splnomocneného
zástupcu voči len terajšiemu žalovanému 1/ domáhal zaplatenia sumy 3.610,72 eura s 9 %-ným ročným
úrokom z omeškania za obdobie od 18.01.2010 až do jej zaplatenia, ako aj náhrady trov tohto konania.

Odôvodnil ju tým, že žalovaný spolu so svojou manželkou a dieťaťom bez právneho dôvodu okupujú
časti Oravského hradu, bývajú v ňom bez nájomnej zmluvy a bez právneho dôvodu. Žalovaný sa do
hradu nasťahoval ešte v roku 1984 ako slobodný na základe pracovnej zmluvy uzavretej 11.04.1984, v
ktorej bolo dohodnuté, že ako súčasť služobných pôžitkov je naturálny byt v objekte hradu s bezplatným
užívaním vody, ústredného kúrenia a elektrickej energie ako protihodnota výkonu strážnej služby. Po
uzavretí manželstva sa k žalobcovi nasťahovala aj manželka (terajšia žalovaná 2/) a obývajú časť
hradu, podrobne nižšie popísanú, spolu s celou rodinou. Na základe rozhodnutia zamestnávateľa

bol so žalovaným skončený pracovný pomer dňom 31.12.2000. Skončenie pracovného pomeru bolo
konštatované aj v rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/29/2001 z 22.06.2004, potvrdeného
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/211/2004 z 13.12.2004, ktorými bol zamietnutý návrh
žalovaného o určenie, že výpoveď zo dňa 28.09.2000 je neplatná. V konaní vedenom na Okresnom súdeDolný Kubín pod sp. zn. 5C/1122/1998 (rozsudok zo 06.03.2008, ktorý bol v ďalšom konaní zrušený) sa
konštatujú zistenia súdu, že súbor miestností užívaný žalovaným a jeho rodinou nie je bytom, a to ani
služobným a ani iným. Nepriamo sa konštatuje, že uvedené nehnuteľnosti užíva žalovaný neoprávnene,

a to od skončenia jeho pracovného pomeru. Je bez pochybností preukázané, že žalovaný uvedené
nehnuteľnosti užíva neoprávnene bez právneho dôvodu, najneskôr od 13.12.2004 doteraz. Žalovaný
nikdy neplatil náhrady za užívanie nehnuteľnosti aj napriek tomu, že uvedené nehnuteľnosti užíva spolu
s rodinou. Je nepochybné, že súčasť služobných pôžitkov ako protihodnota výkonu strážnej služby,
ktorú žalovaný vykonával od roku 1984 do roku 1995, sa vzťahovala iba na jeho osobu a nie na celú

rodinu. Žalobca spravuje súbor miestností: kuchyňa - miestnosť č. 304 vo výmere 13,77 m2, predsieň -
miestnosť č. 305 vo výmere 4,41 m2, komora - miestnosť č. 306 vo výmere 1,89 m2, kúpeľňa - miestnosť
č. 307 vo výmere 5,23 m2, chodba - miestnosť č. 308 vo výmere 3,41 m2, izba - miestnosť č. 309 vo
výmere20,99m2,izba-miestnosťč.310vovýmere23,30m2,chodba-miestnosťč.311vovýmere4,26
m2, WC - miestnosť č. 312 vo výmere 1,94 m2, sklad - miestnosť č. 313 vo výmere 3,21 m2 a vstupná
chodba - miestnosť č. 314 vo výmere 8,16 m2, na Oravskom hrade v Oravskom Podzámku (ďalej len

„súbor miestností“), zapísaného na LV č. X pre k. ú. I. T. pod A stavby, stavba Oravský hrad súp. č. 1
postavený na parc. č. 1, pod B1 na meno Žilinský samosprávny kraj - v správe Oravské múzeum P. O.
Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, Komenského 48, Žilina, PSČ 011 09 v celku. Žalobca už viackrát vyzval
žalovaného, aby sa z uvedenej nehnuteľnosti vysťahoval a viackrát ho vyzýval na zaplatenie za užívanie
uvedených vecí. Naposledy mu zaslal faktúru č. 2010006 s dátumom vystavenia 12.01.2010, splatnou

26.01.2010, ktorú prevzal 18.01.2010 a ktorou mu boli vyfakturované náklady vzniknuté s užívaním
priestorov na Oravskom hrade. Do dnešného dňa neuhradil ani časť uvedených nákladov. Pôvodnou
žalobou si žalobca uplatňoval časť nákladov za obdobie od 01.01.2008 do 31.12.2008 - 1.613,06 eura
za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 - 1.997,66 eura, spolu čiastku 3.610,72 eura. Tiež uviedol,
že pri uplatňovaní požadovanej náhrady vychádzal z odpočtu elektromeračov vo vzťahu k elektrickej

energii a za užívanie priestorov zo sadzobníka cien schváleného Obcou Oravský Podzámok.

Na pojednávaní 24.10.2011 súd na návrh žalobcu z 25.03.2011 pripustil zmenu žaloby čo do jej
rozšíreniaosumu2.833,04eura,t.j.nasumu6.443,76euraspríslušenstvom,predstavujúcuvyúčtované
náklady za užívanie súboru miestností za rok 2010 faktúrou č. 2011007 z 03.02.2011 splatnou

17.02.2011. Žaloba po pripustení jej zmeny znela nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 6.443,76 eura s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 3.610,72 eura za obdobie od 18.01.2010 až
do jej zaplatenia a zo sumy 2.833,04 eura za obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia. Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania.“

Uznesením z 13.12.2011 č. k. 5C/125/2010-113, právoplatným 09.01.2012, súd na základe návrhu
žalobcu z 24.11.2011, upresneného na pojednávaní 07.12.2011, pripustil pristúpenie ďalších účastníkov
do tohto konania, a to jednak na strane žalobcu o terajšieho žalobcu 2/ a aj na strane žalovaného o
terajších žalovaných 2/ a 3/.

Následne na návrh žalobcov 1/ a 2/ prostredníctvom ich splnomocneného zástupcu doručeným súdu
na pojednávaní 20.02.2013, upresneným podaním z 25.02.2013, doručeným súdu 26.02.2013, súd
uznesením z 15.03.2013 č. k. 5C/125/2010-346 pripustil ďalšiu zmenu žaloby - jej ďalšie rozšírenie čo do
výšky aj vo vzťahu k ostatným žalovaným v tomto znení: „Žalovaní 1/ až 3/ sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne žalobcom 1/ a 2/ sumu 11.276,42 eura spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo

sumy3.657,32eurazaobdobieod18.01.2010aždojejzaplatenia,zosumy2.688,75eurazaobdobieod
18.02.2011 až do jej zaplatenia, zo sumy 4.930,35 eura za obdobie od 15.02.2013 až do jej zaplatenia,
ako aj nahradiť im trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Uvedené rozšírenie sa
týkalo uplatnenia náhrady za užívanie súboru miestností a spotrebovanú elektrickú energiu žalovanými
za roky 2011 a 2012 v celkovej výške 4.930,35 eura s uplatneným úrokom z tejto sumy za obdobie od

15.02.2013 až do jej zaplatenia. Súčasne na základe čiastočného späťvzatia žaloby obsiahnutého v
podaní z 25.02.2013 súd tým istým uznesením konanie v časti ohľadne zaplatenia sumy 325,03 eura
uplatnenej ako časť náhrady nákladov za spotrebovanú elektrickú energiu za obdobie od 01.01.2009
do 31.12.2009 s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania za obdobie od 19.01.2010 až do jej zaplatenia,
ohľadne zaplatenia sumy 144,29 eura uplatnenej ako časť náhrady nákladov za spotrebovanú elektrickú

energiu za obdobie od 01.01.2010 do 31.12.2010 s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania za obdobie od
18.02.2010 až do jej zaplatenia zastavil. Po právoplatnosti uvedeného uznesenia teda zostal predmetom
tohto konania nárok uplatnený spoločne a nerozdielne oboma žalobcami voči žalovaným 1/ až 3/ na
zaplatenie sumy 11.276,42 eura spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.657,32 eura(náhrady za užívanie priestorov a spotrebovanú elektrickú energiu za r. 2008 a 2009) za obdobie od
18.01.2010 až do jej zaplatenia, zo sumy 2.688,75 eura (náhrady za užívanie priestorov a spotrebovanú
elektrickú energiu za r. 2010) za obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia, zo sumy 4.930,35 eura

(náhrady za užívanie priestorov a spotrebovanú elektrickú energiu za r. 2011 a 2012) za obdobie od
15.02.2013 až do jej zaplatenia, ako aj na náhradu trov tohto konania.

Zástupca žalobcov v priebehu konania o.i. uviedol, že strážnu službu, ktorú pôvodne vykonával žalovaný
1/, vykonáva od roku 1994, resp. 1995, iná oprávnená organizácia. Žalovaný 1/ už nie je v žiadnom

pracovnoprávnom vzťahu k žalobcovi. Pokiaľ ide o rok 2008, žalobcovia stanovili úhradu za užívanie
nebytových priestorov podľa sadzobníka cien obce Oravský Podzámok v sume 400,- Sk za m2 a rok.
Terajší stav merania ohľadne zásuvkových obvodov vo WC pri depozite Chmelík, ako aj na chodbe pred
depozitom a ohľadne merania spotreby elektronického zabezpečovacieho zariadenia je na Oravskom
hrade nepretržite od r. 2007, kedy bola robená rekonštrukcia elektronického zabezpečovacieho
zariadenia. Teda stav, ktorý je v súčasnosti, nebol menený za celé žalované obdobie, ktoré je predmetom

tohto konania. V záverečnej reči poukázal na to, že žalobcovia preukázali dostatok trpezlivosti pre
uplatňovanie svojich práv. Mali snahu to mimosúdne vyriešiť so žalovanými, ale neúspešne. A tak sa
musel nakoniec domáhať osobitnou žalobou ich vypratania a tiež aj zaplatenia úhrad za užívanie nimi
užívaných priestorov na Oravskom hrade, ktoré žalovaní dlhodobo užívali bezodplatne. Od žalovaných
požadovaná suma je minimálnou sumou, ktorá žalobcom prináleží. Poukázal v tomto smere na

všeobecné záväzné nariadenie Obce Oravský Podzámok, a to že požadovaná úhrada sa pohybuje v
medziach - niekde uprostred súm nájomného, ktoré je platené za sociálne byty v meste Dolný Kubín.
Pri sociálnom bývaní je osobitnými predpismi upravovaný spôsob určenia nájomného, keďže na toto
nájomné prispieva aj štát.

Na pojednávaní 24.10.2011 riaditeľka žalobcu 1/ vypovedala, že existujúca situácia je veľmi
neštandardná a raritná v celej Európe, ak osoba, ktorá nie je už v žiadnom vzťahu so žalobcom, užíva
priestorynárodnejkultúrnejpamiatky,ktorésamajúužívaťnainýúčel.Žalobcanemádostatokpriestorov
na depozity, pričom priestor, ktorý žalovaný užíva, je vhodný na uskladnenie zbierkových predmetov.
Žalovaný 1/ naviac neprípustne obťažuje aj návštevníkov hradu tým, že stáva sa, že si nahlas púšťa

hudbu, čo obmedzuje aj lektorov v ich činnosti.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k žalobe z 26.11.2010 (ešte v štádiu pred rozšírením okruhu účastníkov)
uviedol, že nárok uplatnený žalobcom neuznáva, lebo je neoprávnený. Má za to, že žalobca sa svojím
konaním dopúšťa vydierania. V ďalšom priebehu konania žiadal žalobu zamietnuť. Na pojednávaní

12.09.2011 vypovedal, že považuje nárok žalobcu za neopodstatnený a ak by aj opodstatnený bol, tak
žiada voči tomuto nároku započítať to, že je stále nútený vykonávať pre žalobcu strážnu službu, za
čo mu žalobca nič neplatí. Na započítanie voči žalobcovi si uplatňuje pohľadávku do výšky žalobcom
žalovanej sumy. Tvrdil, že je ešte stále zamestnancom žalobcu 1/, ktorý doposiaľ nevykonal organizačnú
zmenu, ktorú pripravil a na ktorú bola viazaná jeho výpoveď. Žalobca 1/ doposiaľ nijakým spôsobom

nerieši otázku jeho ďalšieho bývania, keď v súvislosti s požiadavkou uvoľniť byt, v ktorom teraz býva,
mu nepridelil žiadny náhradný byt. S touto otázkou stále otáľa, čím vznikajú žalobcovi aj jemu náklady,
ktoré zabezpečil on. Doposiaľ súd nevyriešil otázku náhrady za služobný byt a po dobu, po ktorú nie je
táto otázka vyriešená, si chce dať žalobca zaplatiť. On sa nijakým spôsobom nepričinil k prieťahom v
konaniach, v ktorých bola riešená otázka služobného bytu. Tiež vo výpovedi uviedol, že nespochybňuje

výšku žalovanej sumy, ak je správne vypočítaná, ale na strane druhej mu taká istá suma prislúcha
za to, že je nútený zdržiavať sa na pracovisku, v služobnom byte, ohľadne ktorého sa dohodol na
naturálnom plnení. Náklady na bývanie v byte, ktorý užíva, sú neporovnateľne vyššie ako v štandardnom
byte. Sú tam hrubé steny, nezateplené, 30 rokov tam nebola robená žiadna údržba. Byt vykuruje
sčasti elektrickým prúdom a sčasti na pevné palivo. Viackrát žalobcu vyzýval, aby si sadli a túto vec

vysporiadali, ale bezvýsledne. Aj sám žalobca vychádzal z toho, že priestory, ktoré užíva, sú služobným
bytom a takto boli užívané od 50-tych rokov. Aj Zákonník práce v záverečných ustanoveniach stanovuje,
že ak zamestnávateľ dohodne právo na vec, ktorá neexistuje, vychádza sa z toho, že taká vec existuje.
Nemôže za to, že byt po tom, ako bol skolaudovaný, nebol ako byt zapísaný na list vlastníctva. Daný
priestor sa fakticky dlhodobo využíval ako byt. Elektrickú energiu v byte využíva na svietenie a sčasti

aj na kúrenie. Prikurovať môže maximálne dvoma ohrievačmi naraz, lebo viac by elektroinštalácia z
50-tych rokov neuniesla. Nevie o žiadnom merači, ktorý by meral spotrebu elektrickej energie v byte,
v ktorom býva, ani mu nikto neoznámil jeho počiatočný stav. Je nútený stále zotrvávať v priestoroch,
ktoré obýva na Oravskom hrade aj v súčasnosti, pretože inú možnosť bývania nemá. Pripadá muabsurdné ak to, že žalobca dlhodobo neriešil otázku jeho vypratania, že dôsledky toho má niesť on
a platiť za niečo, čo by nemusel platiť, ak by to riešil tak, ako to riešiť mal. Žalobca vo vzťahu k
jeho osobe postupuje diskriminačne, pretože hoci strážnu službu potom, ako ju prestal vykonávať on,

ju vykonáva iných 12 osôb, mu neponúkol možnosť, aby pracoval v niektorej z týchto pracovných
pozícií. Pritom mohol pracovať nielen u žalobcu (1), ale aj v iných organizáciách v pôsobnosti Žilinského
samosprávneho kraja. Tiež uvádzal, že v tomto konaní si žalobcovia voči nim uplatňujú nejaké nájomné
a úhradu za spotrebovanú elektrickú energiu. Pre takéto nároky však chýba základný predpoklad, a
to uzavretie nájomnej zmluvy. Zatiaľ žiadnu nájomnú zmluvu žalobca žalovaným neponúkol. Namiesto

toho prieťahmi v konaní o vypratanie bytu predlžuje toto konanie a tento stav. Potvrdil, že depozitný
priestor p. Z. využíva veľmi málo a prevažne sa zdržiava vo svojej kancelárii a je tam len keď niečo
potrebuje. Napriek tomu sa tento priestor aj v zimných mesiacoch musí temperovať, aby tam vôbec
mohol vydržať aj tú krátku chvíľu, ktorú tam je a tiež vykurovanie je potrebné kvôli tam uloženým
zbierkovým predmetom. Ďalej v trakte, kde sa nachádzaj ú nimi užívané priestory, je chodbička a WC, v
ktorom je prietokový ohrievač na vodu. Tu si chodia dennodenne upratovačky brať teplú vodu. Toto WC

je využívané zamestnancami hradu a v kritických situáciách, keď veľmi a dlho mrzne a sú odstavené
verejné WC na nádvorí, tak aj ako záložné WC pre návštevníkov. Ak priestor, ktorý užívajú, nie je bytom,
nech mu ukážu nájomnú zmluvu, ktorá by žalobcov oprávňovala vymáhať od nich takéto podlžnosti.
Nevedel sa vyjadriť k znalcom vypočítanej spotrebe elektrickej energie za obdobie r. 2008 až 2012, či je
reálna ohľadne priestorov, ktoré užíva, alebo či táto má byť iná. Poukázal ale na to, že priestory, ktoré

užívajú, je potrebné vykurovať bez ohľadu na to, či ich užívajú, aby sa nezničil vodovod a kanalizácia.
Teda bez ohľadu, či tam bývajú alebo nie náklady má zriaďovateľ tie isté. V tomto štáte neexistuje zákon,
ktorý by mu ukladal platiť za niečo, na čom sa s druhou stranou nedohodol. Stále nepozná základ,
na základe ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje voči nim žalovanú sumu. Problém je stále s
vyjasnením štatútu priestoru, ktorý užívajú. V jedných rozhodnutiach sa hovorí, že to byt je, v iných,

že to byt nie je. Náklady, ktoré vznikali, vznikali nečinnosťou žalobcu 2/ a vznikali žalobcovi 1/. On je
stále nútený zdržiavať sa na pracovisku. Sám musí zabezpečovať na svoje náklady to, aby byt bol
temperovaný a za tým účelom kupuje raz za 10 dní plynovú bombu, ktorou priestor vykuruje. Ak by
tak neurobil, tak by pozamŕzali rozvody vody a vznikla by škoda. Je nútený odoberať viac energie ako
odoberal, lebo niekto odpílil ústredné kúrenie. Tie náklady, ktoré on vynakladá, kto ich vyčísli? Počíta

sa iba to, aké náklady má žalobca? K priestorom nimi užívaným uviedol, že byt sa nachádza v stavbe,
ktorá je stará vyše 600 rokov, s kamenným murivom, neizolovaná, vlhká. Za posledných 30 rokov sa
stav nijako nezlepšil. Elektroinštalácia je tam ešte z 50-tych rokov, dávno po záruke. S týmto bytom je
spojená nákladná obsluha. Tento priestor nemôže mať štandard bytu prvej kategórie a potom ako bolo
odpílené ústredné kúrenie ani bytu druhej kategórie. Na poslednom pojednávaní uviedol, že 14.01.2014

bola prevedená exekúcia ich vyprataním z priestorov Oravského hradu. Odvtedy nemajú stále miesto,
kde by bývali. Nevie ani kde má všetky papiere týkajúce sa tejto veci, pretože časť vecí ešte ostala na
Oravskom hrade, časť je v priestoroch starej škôlky, ktoré spravuje Obec Oravský Podzámok, preto ani
nie je v stave, že by bol schopný predniesť záverečnú reč v tejto veci.

Žalovaná 2/ stotožniac sa s tým, čo uvádzal žalovaný 1/, vo výpovedi doplnila, že ona má v tomto
byte trvalý pobyt od júla 1988, teda sa tam nasťahovala po uzavretí manželstva so žalovaným 1/, ktoré
uzavreli 09.04.1988. V tomto byte okrem nej a žalovaného 1/ býva aj žalovaný 3/, ktorý sa však počas
týždňa zdržiava v Banskej Bystrici, kde pracuje a domov chodieva na víkendy. Pracovníci Oravského
múzea veľmi dobre vedeli odkedy býva v predmetom byte a daný priestor výslovne počítal s tým, že

bude trvale obývaný rodinou v súvislosti s výkonom strážnej služby žalovaného 1/. Dňa 08.01.2013
pracovníci žalobcu 1/ znefunkčnili pec ústredného kúrenia z dôvodu, že údajne má byť nejaký problém
s komínom, takže v súčasnosti môžu vykurovať nimi využívaný priestor len elektrikou. V predmetnom
byte majú trvalý pobyt len ona a žalovaní 1/ a 3/ a oni v tomto byte aj fakticky bývajú. Myslí si, že danú
vec majú riešiť žalobcovia a neočakávať riešenie od nich. Doposiaľ neplatí za užívaný byt úhrady z

toho dôvodu, že užívanie bytu je forma naturálnej mzdy žalovaného 1/. Vie o tom, že pracovnoprávny
vzťah žalovaného 1/ k žalobcovi 1/ mal už zaniknúť podľa rozhodnutí súdov, ale napriek tomu si myslí,
že tam ostalo niečo nesplnené. Vie, že prebiehalo aj konanie ohľadne ich práva k predmetnému bytu,
ktoré nakoniec skončilo bez toho, že by bolo určené, či majú mať náhradný byt alebo nie, pretože spor
skončil zamietnutím žaloby žalobcu 1/ pre nedostatok jeho legitimácie. Podľa nej priestor, v ktorom býva,

je bytom, pretože to vyzerá ako byt a používa sa to ako byt. Uvádzalo sa to ako byt a podľa nej je to
byt druhej kategórie, čo vyvodzuje z toho, že ide o starý byt. V súčasnosti by to nemohol byť byt prvej
kategórie, pretože nemá ústredné kúrenie, ktoré tam do 08.01.2013 bolo. Nevie o ničom inom, čo bytento priestor nespĺňal, aby mohol byť považovaný za byt prvej kategórie. Domnieva sa, že určite došlo
zo strany žalovaného 1/ k trestným činom, keby to chcel niekto vidieť a počuť.

Žalovaný 3/ na pojednávaní 20.02.2013 vypovedal, že jeho otec (žalovaný 1/), ktorý mal právo užívať
daný byt ako naturálny byt, má podľa jeho názoru právo v zmysle § 712a a 712c Občianskeho zákonníka
zotrvať v tomto byte až do zabezpečenia bytovej náhrady. Bytová náhrada mu nikdy nebola ponúknutá.
Doposiaľ len v odôvodnení súd riešil, či priestor, ktorý užívajú na Oravskom hrade, je alebo nie je bytom.
Je pravdou, že pracovný pomer žalovaného 1/ s Oravským múzeom, resp. so Žilinským samosprávnym

krajom bol ukončený rozhodnutím súdu. Táto bytová náhrada mu nikdy nebola ponúknutá. On do
23.08.2011 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, teda v tom období
bol závislý na svojich rodičoch a tiež sa v tom období prevažne zdržiaval v mieste štúdia. Potom
uzatvoril nájomnú zmluvu a býval celý rok v Banskej Bystrici od 01.03.2012 do 29.02.2013. Teraz už
býva znova na hrade. Myslí si, že keď platil nájom, nebolo by spravodlivé, aby platil dva nájmy, resp. aby
bol zaviazaný na platenie ďalšieho nájomného. Nechápe, prečo má byť vtiahnutý do tohto sporu už aj

ohľadne rokov 2008 až 2011. Tiež chce uviesť, že zo znaleckého posudku vyplýva, že podľa znalca sa
mal žalobca dopustiť trestného činu, preto súd by mal podať podnet na prokuratúru na prešetrenie tejto
veci v zmysle § 3 ods. 2 Trestného poriadku. Tiež zo znaleckého posudku nie je zrejmá skutočná výška
ich odberu elektrickej energie, teda výška odberu za priestory, ktoré užívajú. V súčasnosti predmetný
byt užíva len cez víkendy, keď príde za rodičmi. Neplatí zaň preto, lebo jeho pobyt v tomto priestore je

viazaný na jeho rodičov. On si tento spor nevymyslel. Vie, že za užívanie bytu by sa mali hradiť poplatky,
ale má za to, že kým si žalobca 1/ nevyrieši svoje záväzky voči žalovanému 1/ a bude z tohto profitovať,
tak to považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Právny dôvod užívania predmetných priestorov
jeho osobou odôvodnil tým, že má v tomto priestore trvalý pobyt a odvodzuje si toto právo od žalovaného
1/.

Vykonané dokazovanie nesporne preukázalo, že žalovaní za rozhodné obdobie, t.j. (aj) v období r. 2008
až 2012, obývali priestory na Oravskom hrade, nachádzajúcich sa v objekte „bývalej fary“, konkrétne
miestnosti: kuchyňa - miestnosť č. 304 o výmere 13,77 m2, predsieň - miestnosť č. 305 o výmere
4,41 m2, komora - miestnosť č. 306 o výmere 1,89 m2, kúpeľňa - miestnosť č. 307 o výmere 5,23

m2, chodba - miestnosť č. 308 o výmere 3,41 m2, izba - miestnosť č. 309 o výmere 20,99 m2, izba -
miestnosť č. 310 o výmere 23,30 m2, chodba - miestnosť č. 311 o výmere 4,26 m2, WC - miestnosť
č. 312 o výmere 1,94 m2, sklad - miestnosť č. 313 o výmere 3,21 m2 a vstupná chodba - miestnosť
č. 314 o výmere 8,16 m2 (ďalej len „priestory“). Celková výmera nimi výlučne užívaných priestorov
teda predstavovala 86,31 m2 (bez výmery miestnosti č. 311 o výmere 4,26 m2, s ktorou by táto

výmera predstavovala 90,57 m2). Tieto priestory užívali až do okamihu, kedy boli z nich exekučne
vyprataní 14.01.2014. Na podklade vykonateľného exekučného titulu - rozsudku tunajšieho súdu zo
04.06.2012 č. k. 7C/123/2010-123, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 14.02.2013 č. k.
9Co/414/2012-176, ktorým bolo všetkým trom žalovaným uložené vypratať uvedený súbor miestností do
2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, keď uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.06.2013 a

vykonateľnosť 10.08.2013. Uložená povinnosť žalovaným vypratať nimi dovtedy užívané priestory bola
bezpodmienečná, t.j. nebola viazaná na splnenie akýchkoľvek ďalších predpokladov. V konaní, v ktorom
bol vydaný uvedený rozsudok, vystupoval ako žalobca, v prospech ktorého bola žalovaným uložená
povinnosť vypratania, Žilinský samosprávny kraj so sídlom v Žiline, Komenského 48 (terajší žalobca 2/),
ktorý je na LV č. X pre obec a k. ú. I. T.Y. zapísaný ako výlučný vlastník pod B1 o.i. aj stavby Oravský hrad

súpisné číslo 1, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, na parc. KN-C č. 1 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 5985 m2. Zo zápisu pod B1 je tiež zrejmé, že uvedená nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádzajú
žalovanými v rozhodnom období užívané priestory, je v správe žalobcu 1/. S poukazom na uvedené
právoplatné rozhodnutie tunajšieho súdu v čase vyhlásenia tohto rozsudku, ktorým je tunajší súd (a aj
účastníci tohto konania pokiaľ ide o žalovaných a žalobcu 2/) viazaný (§ 159 ods. 2 O. s. p.), sú všetky

z pohľadu žalovaných nosné argumenty ich obrany uvádzané v rámci tohto konania (5C/125/2010),
a to že žalovaným, resp. žalovanému 1/, od ktorého si žalovaní 2/ a 3/ odvodzovali právo užívať
tieto priestory, prináleží stále právo tieto priestory užívať z dôvodov nimi uvádzaných, bezpredmetné
a súčasne nedôvodné, keďže tieto mohli byť a aj boli posudzované v rámci konania o vypratanie
týchto priestorov. Z odôvodnení prvostupňového a tak aj odvolacieho rozsudku vo veci tunajšieho

súdu sp. zn. 7C/123/2010 vyplýva, že pracovný pomer žalovaného 1/, ktorý ho na podklade pracovnej
zmluvy z 11.04.1984 oprávňoval tieto priestory bezplatne užívať spolu s bezplatným užívaním vody,
ústredného kúrenia a elektrickej energie ako naturálne protiplnenie výkonu strážnej služby žalovaným
1/ na Oravskom hrade, bol už právoplatne skončený na základe výpovede danej mu zamestnávateľomdňa 28.09.2000, a to ku dňu 31.12.2000. Táto skutočnosť je zrejmá z právoplatného rozsudku tunajšieho
súduz22.06.2004sp.zn.7C/29/2001,ktorýmbolazamietnutážalobaterajšiehožalovaného1/ourčenie
neplatnosti uvedenej výpovede. Od 01.01.2001 teda neexistuje právny dôvod pre žalovaného 1/, a

tým ani pre žalovaných 2/ a 3/, ktorých právo ako rodinných príslušníkov žalovaného 1/ (manželky
a syna) užívať predmetný súbor miestností bolo odvodené od práva žalovaného 1/ majúceho základ
výlučne v jeho pracovnoprávnom vzťahu, ktorý k 31.12.2000 zanikol, užívať tieto priestory. Žalovaní 1/
až 3/ v priebehu tohto konania nepreukázali žiadny iný platný právny dôvod (založený zmluvou alebo
opierajúci sa o inú právnu skutočnosť), ktorý by ich ako v minulosti tak aj v rozhodnom období oprávňoval

užívať tieto priestory, a to dokonca bezplatne a ktorý dôvod by existoval aj po zániku pracovnoprávneho
vzťahu žalovaného 1/ so žalobcom 1/. Bolo nesporné a tým argumentovali aj žalovaní, že nemali
ohľadne týchto priestorov uzavretú v rozhodnom období žiadnu nájomnú alebo inú zmluvu, z čoho však
(nesprávne) vyvodzovali to, že ak žiadna takáto zmluva, riešiaca takúto otázku a obsahujúca aj dohodu
o platení úhrad za užívanie predmetných priestorov nebola uzavretá, nie sú povinní nič platiť (vyjadrenie
žalovaného 1/ napr. že „v tomto štáte neexistuje zákon, ktorý by mu ukladal platiť za niečo, na čom sa

s druhou stranou nedohodol“).

Ako výslovne účelové vyznievajú snahy žalovaných „započítavať“ ničím nepreukázané (neexistujúce)
pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobcom tvrdiaceho, že tento stále má vykonávať na Oravskom
hrade pre žalobcov strážnu službu tým, že v priestoroch, ktoré užíval, bolo namontované pôvodné

zabezpečovacie zariadenie (signalizácia), ktorá podľa žalovaných mala byť stále funkčná. Ak by aj
skutočne mal žalovaný 1/ ako to tvrdil, aj po zániku jeho pracovnoprávneho vzťahu - po 01.01.2001
„strážiť“, tak šlo by z jeho strany o činnosť dobrovoľnú, nikým nevyžiadanú, realizovanú len z jeho
vlastného rozhodnutia bez akéhokoľvek zmluvného vzťahu alebo danosti inej právnej skutočnosti, z
ktorej by mu také oprávnenie, resp. povinnosť vyplývala, za ktorú mu nemôže prináležať akákoľvek

náhrada. Žalovaní aj po skončení pracovnoprávneho vzťahu žalovaného 1/ súvisiaceho s jeho
činnosťou na Oravskom hrade, naďalej zotrvávali len a len na základe svojej vôle a proti vôli
vlastníka nimi užívaných priestorov v týchto priestoroch, zrejme v presvedčení, že im majú žalobcovia
zabezpečiť náhradné bývanie. Také však žalovaným neprináleží a ani v minulosti - v období od zániku
pracovnoprávneho vzťahu žalovaného 1/ so žalobcom 1/, neprináležalo. Takáto otázka pritom mohla

byť a aj bola riešená ako predbežná v rámci konania o vypratanie týchto priestorov, ktoré ako už
súd uviedol, bolo žalovaným uložené vypratať bezpodmienečne, bez akejkoľvek náhrady do uplynutia
lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu. Neboli na mieste v rámci tohto konania ani námietky žalovaného
1/ fakticky spochybňujúce platnosť skončenia jeho pracovného pomeru k Oravskému múzeu (napr.
námietka charakteru, že žalobca 1/ doposiaľ nevykonal organizačnú zmenu, ktorú pripravil a na ktorú

bola viazaná jeho výpoveď, že žalovaný 1/ je stále nútený zotrvať na pracovisku a vykonávať strážnu
službu, za čo mu nie je nič platené...), nakoľko námietky (obrana) takéhoto charakteru mohla byť
relevantná len v rámci už právoplatne skončeného konania, ktoré bolo vedené na tunajšom súde pod
sp. zn. 7C/29/2001 a v ktorom čiastočným rozsudkom z 22.06.2004 č. k. 7C/29/2001-361, právoplatným
16.02.2005, bolo rozhodnuté o otázke platnosti skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou

zamestnávateľa (terajšieho žalobcu 1/) z 28.09.2000 fakticky tak, že táto výpoveď, ktorou došlo k
skončeniu pracovného pomeru žalovaného 1/ k 31.12.2000 je platná, nakoľko súd žalobu terajšieho
žalovaného 1/ domáhajúceho sa určenia neplatnosti uvedenej výpovede ako nedôvodnú zamietol.
Napokon ako nedôvodné súd vyhodnotil aj všetky námietky žalovaných - hlavne opäť žalovaného 1/
faktickypodmieňujúcehouvoľneniesúborumiestnostízabezpečenímnáhradnéhobývania-náhradného

bytu žalobcami (tvrdenia žalovaného 1/, že žalobca 1/ doposiaľ nijakým spôsobom nerieši otázku jeho
ďalšieho bývania, keď mu v súvislosti s požiadavkou uvoľniť byt, v ktorom teraz býva, nepridelil žiadny
náhradný byt, že s touto otázkou stále otáľa, čím vznikajú žalobcovi aj jemu náklady, ktoré zabezpečil
on, že ak doposiaľ súd nevyriešil otázku náhrady za služobný byt a po dobu, po ktorú nie je táto otázka
vyriešená, si chce dať žalobca zaplatiť...). Námietky takéhoto charakteru sú v rámci tohto konania opäť

bezvýznamné, nakoľko súdy v predchádzajúcich konaniach, v ktorých bola riešená otázka charakteru
súboru miestností užívaných žalovanými opakovane uviedli s podrobnejším zdôvodnením prijatého
záveru, že tieto priestory nemajú charakter bytu, napriek tomu, že sa ako byt užívali a že ako byt
boli označované (považované) aj v niektorých dokumentoch bývalého zamestnávateľa žalovaného 1/.
Súd v tomto smere poukazuje najmä na rozhodnutia súdov v rámci konania vedeného na tunajšom

súde pod sp. zn. 7C/123/2010, v ktorom konaní sa súd musel ako jednou z predbežných otázok pre
žalobou požadované vypratanie žalovaných vysporiadať s otázkou charakteru nimi užívaných priestorov
a predtým v konaní sp. zn. 6C/277/2002, v rámci ktorého sa terajšia žalovaná 2/ domáhala proti
terajšiemu žalobcovi 1/ vydania kľúča od vstupnej brány Oravského hradu a táto žaloba bola zamietnutápo zistení, že priestory, ktoré užívali žalovaní, nie sú bytom. Takže žiadnemu zo žalobcov nevyplýva
(a ani v rozhodnom období nevyplývala) povinnosť voči žalovaným zabezpečovať im akúkoľvek formu
bytovej náhrady a požiadavky žalovaných v tomto smere nemajú právny základ.

Z vyššie uvedeného potom možno uzavrieť, že žalovaní aj v období, za ktoré sa žalobcovia domáhajú
priznania náhrady za užívanie priestorov a náhrady za nimi spotrebovanú elektrickú energiu v týchto
priestoroch (období r. 2008 až 2012), tieto priestory užívajú protiprávne. Ide z ich strany o užívanie bez
právneho dôvodu, čo je jedna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnení z
právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkon iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 456 veta prvá OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkon koho sa
získal.

Podľa § 458 ods. 1 OZ musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je

dobre možné, najmä preto, že plnenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

S poukazom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia súd uzatvára, že žalovaní tým, že
za rozhodné obdobie r. 2008 až 2012 užívali bez právneho dôvodu predmetné priestory na Oravskom
hrade, za čo doposiaľ neposkytli vlastníkovi týchto priestorov žiadnu náhradu (tobôž nie primeranú),

došlo z ich strany týmto ich neoprávneným užívaním na úkor vlastníka k bezdôvodnému obohateniu.

Toto bezdôvodné obohatenie si voči žalovaným v čase vyhlásenia rozsudku uplatňovali spoločne a
nerozdielne obaja žalobcovia, keď žalobca 1/ je súčasne označený z titulu správy majetku aj za subjekt
oprávnený konať v mene žalobcu 2/ ako vlastníka objektu Oravského hradu.

Podľa názoru súdu z týchto subjektov aktívne vecne legitimovaným vo vzťahu k uplatnenému nároku
je práve žalobca 2/, ktorý bol v rozhodnom období a je aj v súčasnosti vlastníkom Oravského hradu, v
ktoromžalovaníužívalipredmetnépriestoryaktorýhodovlastníctvanadobudolprechodomzvlastníctva
štátu s poukazom na § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 4 ods. 1, a 5 ods. 1 zákona SNR č. 446/2001 Z. z.

Je tomu tak s poukazom na § 6 ods. 3 uvedeného zákona, keď žalobca 1/ je „len“ správcom Oravského
hradu a ako taký nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Majetok získavaný správcom v
rámci výkonu správy majetku žalobcu 2/ je vlastníctvom žalobcu 2/ ako vyššieho územného celku,
pričom správca vykonáva právne úkony pri nadobúdaní a správe majetku vyššieho územného celku v

mene vyššieho územného celku. Podľa § 6 ods. 3 veta štvrtá uvedeného zákona správca koná v mene
vyššieho územného celku pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku vyššieho
územného celku, ktorý spravuje.

Preto je daný základ uplatneného nároku práve vo vzťahu k žalobcovi 2/. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ musel

súd žalobu pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.

Po pozitívnom vyriešení základu uplatneného nároku vo vzťahu k žalobcovi 2/ voči žalovaným 1/ až
3/ sa súd ďalej zaoberal oprávnenosťou výšky tohto nároku, limitovanej výškou žalovanej náhrady s
príslušenstvom za jednotlivé roky.

Uplatnený nárok v celkovej výške žalovanej istiny 11.276,42 eura uplatnený za obdobie r. 2008 až 2012
predstavuje jednak ročnú náhradu za užívanie predmetných miestností (súboru miestností) žalovanými
(ďalej len „náhrada“) a úhradu nákladov za žalovanými spotrebovanú elektrickú energiu v súvislosti s
užívaním uvedených priestorov za jednotlivé roky (ďalej len „energia“), a to nasledovne:

1/ za rok 2008 náhrada 1.145,99 eura + energia 838,70 eura;
2/ za rok 2009 náhrada 1.467,27 eura + energia 205,36 eura;
3/ za rok 2010 náhrada 1.467,27 eura + energia 1.221,48 eura;
4/ za rok 2011 náhrada 1.467,27 eura + energia 1.406,16 eura;5/ za rok 2012 náhrada 1.467,27 eura + energia 589,65 eura.

Úhrady + energia za roky 2008 a 2009 (spolu aj s rokom 2007, ktorý však nie je predmetom konania)

bola žalobcom 1/, ktorý je súčasne správcom majetku žalobcu 2/, fakturovaná faktúrou č. 2010006 z
12.01.2010, splatnou 26.01.2010, znejúcou na celkovú sumu 6.131,03 eura (č. l. 3). Táto bola doručená
žalovanému 1/ 18.01.2010 (č. l. 4). Pokiaľ ide o sporné roky 2008 a 2009, za rok 2008 ňou bola
žalovanému 1/ vyúčtovaná práve žalovaná náhrada 1.145,99 eura a za energiu 467,07 eura, t.j. menej
o 371,63 eura než je žalovaná suma (po zmene žaloby).

Zarok2009bolažalovanému1/vyúčtovanáúhradavžalovanejvýške1.467,27eura+zaenergiu530,39
eura, t.j. o 325,03 eura viac než je žalované.

Úhrady + energia za rok 2010 boli žalovanému 1/ vyúčtované faktúrou č. 2011007 z 03.02.2011 znejúcou
na sumu 2.833,04 eura, splatnou 17.02.2011 (č. l. 60), ktorá bola žalovanému 1/ doručená 16.02.2011

(č. l. 61). Ňou bola účtovaná náhrada v žalovanej výške 1.467,27 eura a za energiu 1.365,77 eura, t.j.
o 144,29 eura viac než je žalované.

Za rok 2011 bolo žalovanému 1/ fakturovaných 3.036,07 eura faktúrou č. 2013008 zo 07.02.2013,
splatnou 14.02.2013 (č. l. 321), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eura a za energiu 1.568,80 eura,

t.j. o 162,64 eura viac než je žalované.

Napokon za rok 2012 bolo fakturovaných celkom 2.154,20 eura faktúrou č. 2013009 zo 07.02.2013
splatnou 14.02.2013 (č. l. 322), a to úhrada v žalovanej výške 1.467,27 eura a za energiu 686,93 eura,
t.j. o 97,28 eura viac než je žalované.

Faktúry za r. 2011 a 2012 boli doručené žalovaným na pojednávaní 20.02.2013.

Pokiaľ ide o výšku úhrad, pri jej určení žalobcovia vychádzali za r. 2008 z ročnej úhrady 400,- Sk
(13,28 eura) x počet m2 užívaných žalovanými 86,31 m2, do ktorej ale nebola zahŕňaná tiež žalovanými

užívaná chodba - miestnosť č. 311 o výmere 4,26 m2 (400,- Sk x 86,31 m2 = 34.524,- Sk, čo je 1.145,99
eura). Pri jej stanovení žalobcovia vychádzali zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok platného od
01.02.2008 (č. l. 8), podľa ktorého základná sadzba za prenájom nebytových priestorov (vo vlastníctve
obce) v danej lokalite -centre obce (od parkoviska a pošty po st. cintorín) je do 400,- Sk/m2 (v prípade,
ak by šlo o prenájom na podnikateľské účely, tak by sa uvedená základná sadzba zvyšovala o 50 % a

pri vyššom vybavení až o 100 %).

Za každý z rokov 2009 až 2013 žalobcovia pri určení výšky ročnej náhrady 1.467,27 eura vychádzali
opäť zo sadzobníka cien obce Oravský Podzámok, podľa ktorého (ročná) sadzba za nebytové priestory
ako v pamiatkovej zóne a rovnako aj za ostatné nebytové priestory predstavuje 17,- eur (17,- eur x 86,31

m2 = 1.467,27 eura).

V súvislosti s určením výšky primeranej náhrady súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s
podstatným obsahom viacerých listinných dôkazných prostriedkov vyžiadaných či už súdom alebo
predložených zástupcom žalobcov. Okrem už zmienených sadzobníkov cien obce Oravský Podzámok,

je to ďalej správa tejto obce z 23.10.2013 (č. l. 404), z ktorej vyplýva, že táto obec nevlastní nájomné
byty. Zo správ mesta Dolný Kubín z 28.10.2013 a 10.01.2014 (č. l. 403 a 488 (nachádzajúceho sa cca
10 km od tejto obce) vyplývajú ceny mesačného nájomného za 1 m2 v prípade sociálneho bývania v
jednotlivých zariadeniach s účinnosťou od 01.03.2012 a v období r. 2008 až do 01.03.2012). Z týchto
dokladov vyplýva, že v období rokov 2008 až 2012 sa nájomné v sociálnych bytoch po prerátaní na

ročnú bázu pohybovalo v závislosti na konkrétnom bytovom dome v rozmedzí od 8,28 eura/m2 (len v
jednom bytovom dome Mládežnícka 348/2 v prímestskej časti mesta Kňažej a tak tomu bolo aj za prvé
dva mesiace r. 2012) do 21,84 eura/m2, pričom v 4 zvyšných bytových domoch so sociálnymi bytmi (t.j.
vyjmúc domu na ul. Mládežnícka) sa toto ročné nájomné pohybovalo v rozmedzí 17,4 eura/m2 do už
uvedených 21,84 eura/m2. Za prvé dva mesiace r. 2012 to bolo v týchto 4 bytových domoch nájomné po

prerátaní na ročnú bázu v rozmedzí 17,4 eura/m2 do 19,92 eura/m2. Od 01.03.2012 nájomné bývanie
v sociálnych bytoch je na ul. Mládežníckej naďalej 8,28 eura/m2 a v ostatných zariadeniach, kde je
nájomné bývanie, je to v rozmedzí 18,24 eura/m2 do 19,92 eura/m2, pričom v prípade bytov osobitnéhourčenia to bolo v rozmedzí 17,76 eura/m2 do 19,92 eura/m2. Žalobcom 2/ požadovaná náhrada sa teda
pohybuje v uvedenom rozmedzí.

Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie veci bez právneho dôvodu by výška primeranej
náhrady mala predstavovať sumu, za ktorú možno za okolností existujúcich v danom čase a mieste
takútovecprenajaťnaúčel,naktorýtakátovecslúži,resp.jevyužívanásubjektom,ktorýjuneoprávnene
užíva. Mala by teda zodpovedať možnému úžitku, ktorý by mohol byť dosiahnutý jej užívaním v čase,
kedy ju užíval bezdôvodne sa obohacujúci subjekt, ak by takéto užívanie z jeho strany nebolo.

Súd pri skúmaní oprávnenosti výšky žalobou uplatňovanej náhrady zohľadnil aj špecifickosť a
jedinečnosť žalovanými užívaného priestoru (súboru miestností), neporovnateľného s inými priestormi
(bytovými a nebytovými) v danej a ani v širšej lokalite, ktoré nepredstavujú byt v právnom zmysle slova,
ale boli využívané na uspokojovanie bytových potrieb žalovaných, keď na jednej strane ide o pomerne
veľké a veľmi atraktívne priestory (pre určitý typ ľudí hlavne majúcich vzťah k histórii), nachádzajúce sa

priamo v národnej kultúrnej pamiatke, ktorá je viac rokov najnavštevovanejším hradom na Slovensku,
ale na strane druhej nespôsobilé poskytnúť až taký komfort bývania, aký väčšinou poskytujú nájomné
byty prvej kategórie, najmä pokiaľ ide o prístup (pomerne strmý prístup vstupu do hradu, neexistencia
výťahov, vyššie náklady na vykurovanie...).

Zohľadniac všetky vyššie uvedené faktory súd považuje žalobou uplatnenú výšku náhrad za jednotlivé
roky užívania predmetného súboru miestností za takú, ktorá s určitosťou podľa názoru súdu nepresahuje
možnú výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných na úkor žalobcu 2/ za roky 2008 až 2012,
teda nepresahujúcu výšku primeranej peňažnej náhrady prináležiacej žalobcovi 2/ za užívanie týchto
priestorov žalovanými s poukazom na § 458 ods. 1 OZ. Preto súd v tejto časti žalovanej istiny žalobe

vyhovel.

Žalobcovia žalobou uplatnený nárok ohľadne energie modifikovali v poslednej zmene žaloby súdom
pripustenej s ohľadom na závery znaleckého posudku č. 01/2013 znalca Ing. Y. N., CSc. z 18.02.2013
(č. l. 323 a nasl.), v ktorom tento urobil odhad spotreby energie žalovanými za sporné obdobie, ktorý si

dali vypracovať po súdom vykonanom znaleckom dokazovaní znalcom Ing. Naništom. Zo znaleckého
posudku znalca Ing. Radoslava Naništu č. 207/2012 (č. l. 146 a nasl.) a z následnej výpovede tohto
znalca totiž vyplynulo, že podružný merač elektriny (dvojsadzbový elektromer typ ET 426 LD7 12132
výrobné číslo 7945560, ktorý mal podľa žalobcov merať množstvo žalovanými spotrebovanej energie)
nezabezpečoval meranie spotreby elektrickej energie výlučne v žalovanými užívanom priestore, keďže

meral aj odber energie, ktorou sú napájané svetelné obvody v miestnosti č. 301, 302 a 303 (chodbička
pred WC + WC + osvetlenie v depozite Chmelík). Súčasne však týmto elektromerom nebol meraný
všetok odber energie v priestoroch, ktoré výlučne užívali žalovaní, nakoľko nemeral odber elektrickej
energie z jednej fázy, ktorá išla mimo neho a na túto fázu boli v daných priestoroch zapojené dve zásuvky
v spálni a jedna zásuvka v obývačke a tiež chladnička v chodbe. Z výpovede znalca Ing. Naništu tiež

vyplynulo, že pri rozúčtovaní spotreby energie žalovaným zo strany žalujúcich vo fakturovaných cenách,
je cena za 1 kWh určite nižšia, ako je sadzba SSE pre domácnosti.

Znalec Ing. Y. N., CSc., ktorý bol v súvislosti so závermi jeho znaleckého posudku vypracovaným na
žiadosť žalobcu 1/ v rámci tohto konania vypočutý ako svedok, vypovedal, že vo svojom výpočte pri

stanovení ceny za kWh vychádzal z ceny, ktorá bola fakturovaná žalobcovi 1/ dodávateľom energie, a
to z ceny prefakturovanej za spotrebu v nízkej tarife. Z inej ceny ani nemohol vychádzať, keďže žalobca
1/ nemá oprávnenie podnikať v energetike, teda nemôže ním odoberanú energiu refakturovať iným
subjektom inak ako v cene, za ktorú túto energiu dostal, teda prirátavať si tam nejaký zisk, nejakú réžiu
a podobne. Cenu fakturovanú žalobcovi 1/ následne vynásobil počtom kWh, ktoré vyrátal ako spotrebu

v súvislosti s užívaním priestorov užívaných žalovanými. Na jednej strane nezohľadnil odber elektrickej
energie z priestorov užívaných žalovanými prostredníctvom štyroch zásuviek, ktoré neboli merané,
keďže túto spotrebu nedokázal zistiť a na strane druhej potom neodrátaval od nameranej spotreby v
priestoroch užívaných žalovanými spotrebu nameranú za užívanie v ďalších priestoroch, ktoré žalovaní
neužívali, ako je chodba, WC a depozit. Šlo len o svetelné obvody takže tam nebol predpoklad nejakej

veľkejspotreby.Akurátodrátalspotrebuzavykurovaniedepozituohrievačom,keďžetenmalpríkon2000
W,čojeuždosťvýznamný.Aletozohľadnilešteviacvprospechžalovaných,leborátal,žetentoohrievač
išiel nepretržite 17 hodín denne a pritom bol tento použitý len na temperovanie priestorov. Celkovú
spotrebu žalovaných vyrátaval tak, aby výsledný údaj bol viac v prospech žalovaných ako v prospechžalobcu 1/. Skutočne zohľadnil v prospech žalovaných všetko, čo sa nedalo nejako dokázať alebo čo by
pripúšťalo možnosť zníženia. Z doplnku jeho znaleckého posudku č. 07/2013 zo 14.12.2013 (č. l. 426
a nasl.), ktorý súd vyhodnotil (rovnako ako jeho posudok č. 01/2013 z 18.02.2013 ako listinný dôkaz)

vyplýva, že spotrebu energie zásuvkového obvodu vo WC pri depozite Chmelík, v chodbe pri depozite,
v samotnom depozite meral v čase vykonania obhliadky 13.12.2013 len hlavný elektromer hradu a nie
aj ten elektromer, ktorý meria spotrebu súboru miestností, ktoré užívali žalovaní. Rovnako je tomu tak
aj ohľadne merania spotreby energie elektronickým zabezpečovacím zariadením nachádzajúcim sa v
priestore užívanom žalovanými.

Nakoľko v danom prípade nemožno exaktne zistiť presné množstvo žalovanými spotrebovanej
elektrickej energie za obdobie r. 2008 až 2012 a súd spôsob výpočtu odhadu tejto spotreby prevedený
znalcom Ing. N. v jeho posudku č. 01/2013, ktorý je v posudku podrobne zdôvodnený s prehľadom
výpočtu obsiahnutým v tabuľkách č. 1 až 7 (č. l. 325 - 327), považuje s ohľadom na všetky dostupné
informácie za logický, z tohto výpočtu vychádzal. V uvedenom výpočte sú v potrebnom rozsahu

zohľadnené za rozhodné obdobie r. 2008 až 2012 všetky skutočnosti spôsobilé zásadnejším spôsobom
ovplyvniť spotrebu meranú podružným meračom - elektromerom č. 7945560, ktorý mal merať spotrebu
energie v priestoroch užívaných žalovaným, ale ktorý v skutočnosti na jednej strane meral len dve fázy
a nemeral spotrebu jednej fázy v týchto priestoroch (zásuvkový obvod v počte 4 zásuviek, na jednu z
ktorých bola pripojená chladnička, kde je predpoklad vyššej spotreby ako pri svetelnom obvode) a na

strane druhej meral spotrebu aj v iných priestoroch (svetelný obvod). Uvedený elektromer takto meral
spotrebu v období od 27.07.2004 do 20.09.2012, kedy bol namontovaný nový elektromer č. 100916
merajúci už len spotrebu priestorov užívaných žalovanými. Zmienené 4 „nemerané“ zásuvky začali
byť merané až od 28.08.2012 vtedy nainštalovaným elektromerom č. 100025. Pri výpočtoch v prípade
kolízie faktorov ohľadne toho, či šlo o spotrebu žalovaných alebo nie, tieto zohľadňoval výraznejšie v

prospech žalovaných (súd v tomto smere poukazuje najmä na ustaľovanie množstva odobratej energie
v súvislosti s príkonom konvektora, ktorým bol vykurovaný depozit Chmelík v r. 2008 a 2009, čo je
zrejmé aj z porovnania vypočítanej spotreby za tieto roky oproti spotrebe za nasledujúce dva roky). Nie
zanedbateľným faktom je to, že pri výpočte nákladov za energiu spotrebovanú žalovanými sa v každom
roku vychádzalo len zo sadzby - ceny nižšej tarify, hoci nejaká časť energie (nevedno však aká) bola

žalovanými spotrebovaná aj v čase vysokej tarify. Uvedená skutočnosť „skresľuje“, a to opäť v prospech
žalovaných vypočítanú náhradu za nimi spotrebovanú elektrickú energiu, ktorá by v skutočnosti bola
vyššia (ak by boli k dispozícii údaje o množstve odobratej elektrickej energie vo vysokej a nízkej tarife).

Preto súd priznal za roky 2008 a 2012 žalobcovi 2/ voči žalovaným žalobou (po jej zmene) uplatňované

náhrady za spotrebovanú elektrickú energiu ako sú tieto uvedené na strane 10 odôvodnenia rozsudku.

Žalobe - čo do jej istiny teda súd vyhovel v plnom rozsahu.

Zároveň súd s poukazom na § 517 ods. 2 OZ, aplikovaný na daný vzťah s poukazom na § 492 a § 563 OZ

v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 01.02.2013 (so zreteľom
na prechodné ustanovenie § 10c tohto nariadenia v aktuálne účinnom znení) priznal žalobcovi 2/ voči
žalovaným aj príslušenstvo v podobe uplatnených úrokov z omeškania, a to v nasledovnom rozsahu:
Z uplatnenej a priznanej sumy ako náhrady a za energiu za r. 2008 vo výške 1.984,69 eura (náhrada
1.145,99 eura + energia 838,70 eura) priznal úroky z omeškania zo sumy 1.613,06 eura (sumy, ktorá

bola fakturovaná faktúrou č. 2010006 z 12.01.2010 splatnou 26.01.2010 doručenou žalovanému 1/
18.01.2010) počnúc dňom od 27.01.2010 (dňom nasledujúcim po splatnosti uvedenej faktúry) až do
jej zaplatenia a zo zvyšnej sumy 371,63 eura, ktorá sa stala predmetom konania až po zmene žaloby
uznesením č. k. 5C/125/2010-346, priznal úroky z omeškania až odo dňa 22.02.2013, vychádzajúc z
toho, že návrh na zmenu žaloby „rozširujúci“ pôvodne uplatnenú náhradu za energiu o uvedenú sumu,

bol žalovaným doručený až na pojednávaní 20.02.2013, ktorý deň možno považovať za uplatnenie
bezdôvodného obohatenia, s vydaním ktorého sa žalovaní dostali do omeškania až počnúc uvedeným
dňom, nakoľko s poukazom na § 563 OZ nastala splatnosť ich záväzku vydať bezdôvodné obohatenie
v tejto sume dňa 21.02.2013. S ohľadom na čas vzniku bezdôvodného obohatenia priznal úroky zo
sumy 1.613,06 eura za vyššie uvedené obdobie v žalovanej výške 9 % ročne a zo zvyšných 371,63

eura vo výške 8,5 % ročne, vychádzajúc z vtedajšej výšky sadzby ECB pre hlavné refinančné operácie
(predstavujúcej základnú úrokovú sadzbu ECB) zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2009 vo výške 1.672,63 eura (náhrada 1.467,27 eura + energia
205,36 eura), ktorá ešte vo väčšom rozsahu (pokiaľ ide o náhradu za energiu) bola tiež fakturovaná
faktúrou č. 2010006 z 12.01.2010, priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 9 % ročne, a to za

obdobie od 27.01.2010 až do jej zaplatenia.

Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2010 vo výške 2.688,75 eura (náhrada 1.467,27 eura + energia
1.221,48 eura), ktorá ešte vo väčšom rozsahu (pokiaľ ide o náhradu za energiu) bola fakturovaná
faktúrou č. 2011007 z 03.02.2011 znejúcou na sumu 2.833,04 eura splatnou 17.02.2011, doručenou

žalovanému 1/ 16.02.2011, priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške 9 % ročne a za žalované
obdobie od 18.02.2011 až do jej zaplatenia.
Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2011 vo výške 2.873,43 eura (náhrada 1.467,27 eura + energia
1.406,16 eura), ktorá ešte vo väčšom rozsahu bola predmetom fakturácie faktúrou č. 2013008 zo
07.02.2013 znejúcou na sumu 3.036,07 eura splatnou 14.02.2013, doručenou všetkým žalovaným na
pojednávaní 20.02.2013, ktorý deň je dňom uplatnenia bezdôvodného obohatenia voči žalovaným, súd

priznal úroky z omeškania až počnúc dňom 22.02.2013, nakoľko s poukazom na § 563 OZ nastala
splatnosť ich záväzku vydať bezdôvodné obohatenie v tejto sume dňa 21.02.2013. S ohľadom na čas
vzniku bezdôvodného obohatenia priznal za uvedené obdobie úroky vo výške 8,5 % ročne (k 22.02.2013
bola základná úroková sadzba ECB 0,5 %, ktorá sa zvyšuje o 8 percentuálnych bodov).

Z uplatnenej a priznanej náhrady za r. 2012 vo výške 2.056,92 eura (1.467,27 eura + energia 589,65
eura), ktorá bola ešte vo väčšom rozsahu pokiaľ ide o náhradu za energiu predmetom fakturácie faktúrou
č. 2013009 zo 07.02.2013 znejúcou na sumu 2.154,20 eura splatnou 14.02.2013, ktorá bola doručená
žalovaným taktiež na pojednávaní 20.02.2013, súd priznal ako v prípade predchádzajúcej faktúry č.
2013008 8,5 %-ný ročný úrok z omeškania za obdobie od 22.02.2013 až do jej zaplatenia.

Pokiaľ sa žalobca 2/ voči žalovaným domáhal priznania úrokov z omeškania vo väčšom rozsahu (vo
vyššej výške a za ďalšie obdobie než mu boli priznané), v tejto časti súd jeho žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Súd na zaplatenie priznanej pohľadávky s poukazom na § 511 ods. 1 OZ zaviazal všetkých žalovaných
spoločne a nerozdielne, nakoľko títo spoločne ako rodina bez právneho dôvodu užívali predmetné
priestory a toto ich užívanie za rozhodné obdobie bolo proti vôli ich vlastníka. To, že každý z nich tieto
priestory nevyužíval v rovnakej intenzite (zrejme najmä v pomere medzi žalovanými 1/ a 2/ na jednej
strane a žalovaným 3/ na strane druhej) podľa názoru súdu neodôvodňuje rozdelenie tohto ich záväzku

medzi nimi vo vzťahu k veriteľovi (rozdelenie vzájomného pomeru intenzity jeho využívania tým ktorým
zo žalovaných vo vzťahu k ostatným, čo je ťažko zistiteľné až nezistiteľné a mohlo by z toho dôvodu byť
len predmetom úvahy súdu - § 136 O. s. p., pričom je vecou samotných žalovaných ako si tento spoločný
záväzok medzi sebou navzájom vyporiadajú), ak súčasne nik iný tieto priestory v rozhodnom období
neužíval a nemal možnosť ich spoluužívať bez vôle niektorého zo žalovaných, a to ani ich vlastník,

prípadne správca.

S ohľadom na výšku žalobou priznaného nároku, súd s poukazom na § 160 ods. 1 časť vety prvej za
bodkočiarkou O. s. p. stanovil žalovaným dlhšiu, a to 30-dňovú lehotu na jeho zaplatenie.

Zároveň súd postupujúc podľa § 151 ods. 3 O. s. p. s ohľadom na zložitosť veci pre väčší počet
účastníkov a časový rozsah obdobia, ktorého sa týka uplatnený nárok, rozhodol, že o trovách tohto
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v štyroch vyhotoveniach.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien (§ 251 ods. 1 O. s. p.).