Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. jún 2013

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/7/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010039
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9013010039.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo
sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci navrhovateľky: MAC TV,
s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o.,
Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,
Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/010/2013
zo dňa 12. februára 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky n e p r e d l o ž í Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej
republiky. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne RP/010/2013 zo dňa 12. februára 2013 p o
t v r d z u j e.

Navrhovateľke u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici,
Bratislava.

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozhodnutím č. RP/010/2013 zo dňa 12.02.2013 odporkyňa (ďalej aj Rada) rozhodla
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.
195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) o
tom, že navrhovateľka ako účastníčka správneho konania č. 466-PLO/O-5660/2012 porušila povinnosť
ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že nedodala Rade na jej vyžiadanie
súvislý záznam vysielania programu Farmár hľadá ženu zo dňa 08.09.2012 o cca 20:20 hod. vysielaného
na programovej službe JOJ. Za uvedené bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/
zákona č. 308/2000 Z.z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000
Z.z. vo výške 1.500 €.

Proti uvedenému rozhodnutiu podala navrhovateľka odvolanie - opravný prostriedok. Navrhovateľka
má za to, že nebola povinná Rade predložiť záznam z vysielania a to ani na jej vyžiadanie, keďže
takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej ústavou a Dohovorom garantovaných práv. Spôsob, akým
dochádza k získavaniu dôkazu - záznamu vysielania programu porušuje právo vysielateľa na inú právnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, a to v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať
seba samého“. Pritom poukázala na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Saunders v.
Spojené kráľovstvo, Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko, Chambaz v.
Švajčiarsko, ako aj na rozhodnutie Bykov v. Rusko. Podľa navrhovateľky je ustanovenie § 16 ods. 3 písm.
l/ zákona č. 308/2000 Z.z. v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len Ústava) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), pričom
navrhovateľka uplatnila na predmetné ustanovenie test uplatňovaný Európskym súdom pre ľudské práva
a posudzovala charakter donútenia, stupeň donútenia, existenciu procesných postupov ochrany a mieru
využitia získaných dôkazov. Podľa navrhovateľky predstavuje ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona
č. 308/2000 Z.z. excesívne donútenie vo forme zákona, na základe ktorého je vysielateľ pod hrozbou
spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie donútený vyprodukovať a odovzdať Rade, ako orgánu
verejnej moci dôkaz, ktorý je následne použitý v jeho neprospech na preukázanie spáchania správneho
deliktu a uloženia sankcie.

Konanie vysielateľa, na základe ktorého nedodal záznamy z vysielania na vyžiadanie Rady nemožno
klasifikovať ako protiprávne, ktoré síce môže napĺňať znaky správneho deliktu, avšak tu existuje
okolnosť, ktorá vylučuje protiprávnosť tohto konania. Medzi okolnosť vylučujúcu protiprávnosť
správneho deliktu patrí výkon práva a povinnosti. Nedodaním záznamu vysielania vysielateľ len
realizoval výkon svojho práva „neobviňovať seba samého“, ktoré mu zaručuje Ústava a Dohovor.

V súvislosti s formou zákonného ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. navrhovateľka
navrhla, aby najvyšší súd prerušil konanie vo veci samej a aby sa v predmetnej veci obrátil na Ústavný
súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) s predbežnou otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3
písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z., na základe ktorého je účastník konania povinný na vyžiadanie Rady
doložiť záznam z televízneho vysielania, v súlade s čl. 46 Ústavy a čl. 6 Dohovoru, v kontexte práva
účastníka konania neobviňovať seba samého a neprodukovať dôkazy vo svoj neprospech a zároveň,
aby najvyšší súd navrhol pozastavenie účinnosti ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000
Z.z. až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o uvedenej otázke.

Na záver navrhovateľka poukázala na neprimeranosť uloženia vysokej pokuty za porušenie predmetnej
povinnosti, najmä s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Rady v obdobných veciach proti iným
vysielateľom.

Na základe uvedených skutočností navrhovateľka navrhla, aby najvyšší súd zrušil napadnuté
rozhodnutie Rady a vec jej vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal Radu na úhradu trov konania a
trov právneho zastúpenia vysielateľa.

III.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 07.05.2013 k odvolaniu navrhovateľky uviedla, že pre
naplnenie kritérií pokračujúceho správneho deliktu je potrebné, aby porušenia zákona napĺňali
rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, aby išlo o čiastkové útoky toho istého páchateľa
spojené objektívnou časovou súvislosťou a existovala zároveň subjektívna súvislosť - jednotiaci zámer
páchateľa. Pri porušení § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. viacerými čiastkovými útokmi
išlo o kontinuálne vysielanie reklamy v rozpore s podmienkami stanovenými zákonom. Pri porušení
§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. išlo o omisívne konanie, kedy vysielateľ po výzve
odporkyne splniť si svoju zákonnú povinnosť, nekonal. V tomto prípade tu nemohla existovať subjektívna
súvislosť. Jednotiaci zámer u páchateľa správneho deliktu nemohol existovať, keďže páchateľ nemohol
vopred vedieť, že bude vyzvaný na doručenie záznamu svojho vysielania, a teda ani nemohol vopred
predpokladať, že sa správneho deliktu dopustí. Časová súvislosť takisto nemohla byť daná z vôle

vysielateľa, nakoľko časová súvislosť ich spáchania je náhodná a je daná výzvou Rady na doručenie
záznamov vysielania. Z uvedených dôvodov nejde o pokračovaní správny delikt.

Záznam vysielania, ktorý poskytuje navrhovateľka odporkyni nie je dôkazom usvedčujúcim ju zo
spáchania správneho deliktu. Záznam vysielania je podkladom pre rozhodnutie a jeho hodnota spočíva
v tom, že presne a úplne zachytáva skutkový stav. Jeho poskytnutie však nie je možné považovať
za sebausvedčenie. Vysielateľ si poskytnutím záznamu vysielania len plní povinnosť vyplývajúcu zo
zákona. Poskytovanie informácií o svojej činnosti podnikateľskými subjektmi je v prípade kontinuálne
vykonávaných podnikateľských aktivít úplne bežné. Predkladanie záznamov vysielania má úplne inú
kvalitu ako predkladanie dôkazov proti sebe. Podľa odporkyne je povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm.
l/ zákona č. 308/2000 Z.z. v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj s ústavnými
princípmi a nezasahuje do procesných práv navrhovateľky, nie je dôvod na prerušenie konania a
predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

S výškou sankcie sa odporkyňa náležite vysporiadala, keď vzala do úvahy najmä rozsah a dosah
vysielania, mieru zavinenia, trvanie a následky porušenia povinnosti, závažnosť správneho deliktu a
predchádzajúce sankcie uložené navrhovateľke. Navrhovateľka sa tohto správneho deliktu dopustila
opakovane. Navrhovateľka bola už v minulosti za porušenie tohto ustanovenia viackrát sankcionovaná
a keďže predchádzajúce sankcie nepôsobili na navrhovateľku preventívne a výchovne, je odôvodnené
ukladanie vyššej sankcie, pričom uložená sankcia nedosahuje ani štvrtinu stanoveného rozsahu pre
uloženie sankcie za tento správny delikt.

Na základe uvedených skutočností odporkyňa navrhla aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne č.
RP/010/2013 zo dňa 12.02.2013 potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O.s.p.) a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. a na pojednávaní súdu dňa 11.06.2013 po preskúmaní
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov
účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 466-PLO/O-5660/2012, s
obsahom rozhodnutia Rady č. RP/010/2013 zo dňa 12.02.2013, dospel k záveru, že opravný prostriedok
navrhovateľky nie je dôvodný.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne, ktorej
rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z.
za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého „vysielateľ je
povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej
kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,
ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom“. V danom prípade vysielateľ porušil povinnosť
ustanovenú zákonom tým, že v stanovenej lehote nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam
vysielania programovej služby JOJ zo dňa 08.09.2012 cca 20:20 hod.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle jednotlivých odvolacích dôvodov bolo posúdiť, či postup odporkyne
v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či je preukázané nedodanie požadovaného záznamu
vysielania a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.

Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy
vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne
vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode
s vysielateľom.

Senát poukazuje na prejudikatúru vo svojej rozhodovacej činnosti, a to rozsudok vo veci sp. zn.
3Sž/21/2012 zo dňa 29.01.2013 vo veci navrhovateľa MAC TV s.r.o c/a Rada pre vysielanie a
retransmisiu.

„K námietke navrhovateľa, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa § 5 ods. 1 písm. m/ v spojení s §
16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny najvyšší súd
poukazuje na to, že ide o plnenie povinnosti vysielateľa stanovenej explicitne zákonom. Prevádzkovanie
vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i
uchovávanie súvislého záznamu z vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej
kvalite a povinnosť na vyžiadanie rady ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh
určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie
a má evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia aj v iných krajinách napr.
v Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. l/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov). Samotnú
existenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (Oznámenie č. 209/1992 Zb.). Ide o predloženie „pasívneho záznamu“ vysielateľom,
ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené
s požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti.

Naopak ako už bolo zmienené druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade svoj záznam
vysielania (§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z.) je súčasťou rozhodnutia a implicitne obsahuje
záväzok k plneniu tejto povinnosti (§ 49 ods. 4 písm. j/ zák. č. 308/2000 Z.z.). Prevádzkovanie vysielania
je určitou výsadou podnikateľského subjektu na mediálnom trhu a plnenie povinností vysielateľa preberá
dobrovoľne“.

Podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa posúdenia skutku ako pokračujúceho správneho deliktu
senát najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že navrhovateľka vo viacerých individualizovaných
prípadoch nereagovala na výzvy Rady na predloženie záznamov vysielania sama osebe neznamená,
že jednotlivé prípady vykazujú akúkoľvek súvislosť (vecnú, časovú), ale naopak, daný prípad má
nesporne samostatný skutkový základ spočívajúci v tom, že vysielateľ nepredložil konkrétny záznam
vysielania, hoci bol o daný konkrétny záznam požiadaný. Navrhovateľka nepreukázala žiadnu časovú
súvislosť nepredloženia záznamov, pretože ani nemohla predpokladať, v koľkých prípadoch a kedy o ne
bude požiadaná. Za jednotiaci zámer nepredloženia záznamov nemožno považovať prípadné rovnaké
právne úvahy a dôvody na ich nepredloženie. V prejednávanej veci súd nezistil pochybenie pri právnej
kvalifikácii samostatného skutku uvedeného vo výroku rozhodnutia.

Podľa navrhovateľky je povinnosť predloženia záznamu vysielania v rozpore s právom vysielateľa na inú
právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie v intenciách trestnoprávnej zásady neobviňovať seba
samého. V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu poukazuje na niektoré skoršie rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 5Sž/18/2011, 8Sž/15/2011, 8Sž/29/2011, ako aj na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV.
ÚS 620/2012 zo dňa 14.12.2012, IV. ÚS 12/2013 zo dňa 10.01.2013.

V prejednávanej veci sa senát najvyššieho neodklonil od uvedenej ustálenej judikatúry oboch súdov.

Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6
Dohovoru, avšak v prejednávanej veci išlo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka
nekonala ako osoba obvinená, resp. podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania
o správnom delikte. Preto ani nebol dôvod, aby navrhovateľka musela využiť okolnosť, vylučujúcu
protiprávnosť konania, konkrétne v rámci realizácie svojho práva „neobviňovať seba samého“.

Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva
skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči
navrhovateľke. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním
právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe,
ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto
získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné
považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.

V zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. je Rade zverené oprávnenie vyžiadať
záznamy vysielania. V tomto prípade nejde o zásah do práv vysielateľov - ukladanie povinností ako sa
nesprávne domnieva navrhovateľka, keďže povinnosť predložiť záznam vysielania nevzniká vydaním
administratívneho rozhodnutia, ale táto povinnosť je povinnosťou vyplývajúcou priamo zo zákona (§ 16
ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z.).

Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 12/2013 zo dňa 10.01.2013 uviedol:
„Zabezpečenie dôkazu má okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu preventívnu, ktorá sa prejavuje
najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa jeden z účastníkov konania bez vlastného zavinenia
mohol dostať do stavu dôkaznej núdze z dôvodu absencie relevantného dôkazného prostriedku. Preto
povinnosť uloženú sťažovateľke predložiť súdu na dátovom nosiči odvysielanú reportáž nemožno
v žiadnom prípade kvalifikovať ako prenesenie dôkazného bremena zo žalobcu na sťažovateľku
(II. ÚS 25/2012). Taktiež už ústavný súd uviedol, že výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní a
retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra 2009, pozn.), podľa ktorého je vysielateľ povinný
na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, že slovné spojenie
„súvislé záznamy“ nie je explicitne uvedené v predmetnej povinnosti za bodkočiarkou, ale iba pri
povinnosti na uchovávanie súvislých záznamov vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania v
zodpovedajúcej kvalite (povinnosť pred bodkočiarkou)], je vecne správny a z ústavného hľadiska bez
akýchkoľvek pochybností akceptovateľný. Ak totiž zákon ukladá vysielateľovi povinnosť uchovávať v
zákonom ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp.
nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania,
a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou
vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods.
2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý
záznam vysielania (a to bez ohľadu na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý
dodatočne), a nielen na nepredloženie žiadneho záznamu (IV. ÚS 92/09).“

Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že nie je dôvod na postup,
ktorý navrhla navrhovateľka. Preto najvyšší súd konanie vo veci samej neprerušil a neobrátil sa na
Ústavný súd Slovenskej republiky s otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000
Z.z. v súlade s čl. 46 Ústavy a s čl. 6 Dohovoru.

Pri výške uloženej pokuty sa odporkyňa zákonne relevantným spôsobom vysporiadala s kritériami pre
určenie výšky pokuty podľa § 64 ods. 2, 3 zákona č. 308/2000 Z.z., keď uviedla, že navrhovateľka
bola za porušenie rovnakej zákonnej povinnosti sankcionovaná v iných konaniach, poukázala na výšku
skôr uložených pokút, ako aj na to, že navrhovateľka je multiregionálnym vysielateľom, je za správny
delikt objektívne zodpovedná, porušením povinnosti znemožňovala odporkyni výkon kompetencií,
zmonitorovanie predmetného záznamu, a tým výkon úloh pri dohliadaní na dodržiavanie právnych
predpisov, ako aj na stredne vysokú závažnosť správneho deliktu, keďže sa ho dopustila opakovane.

Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná
právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom
stanovených limitoch uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy
musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu
(uváženia) musí byť aj náležite zdôvodnené.

Odporkyňa svoju diskrečnú právomoc použila v rámci zákonného rozpätia (pokuta bola uložená vo
výške 1.500 €, pokutu podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. možno uložiť vo výške od
165 € do 6.638 €), z tohto rámca žiadnym spôsobom nevybočila, inštitút správnej úvahy nezneužila
a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnila. Z uvedených dôvodov najvyšší súd musel
skonštatovať, že správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola použitá v súlade so zákonom.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri
aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/078/2012 zo dňa 06.11.2012 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

Senát zamietol návrh navrhovateľky na predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na
začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. s Ústavou a s
Dohovorom z dôvodu, že z argumentov prezentovaných navrhovateľkou a s prihliadnutím na doterajšie
poznatky senátu o stave judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva k princípu
zákazu „sebausvedčovania“ nemal osvedčenú potrebnú mieru relevantnosti na predloženie návrhu
ústavnému súdu. Nezistil existenciu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré by bolo
aplikovateľné na skutkovo obdobnú situáciu vysielateľa, ktorý na základe zákonnej povinnosti predkladá
správnemu orgánu záznam z vysielania.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. bolo zásadnou právnou otázkou,
najvyšší súd o nej rozhodol priamo vo výroku rozsudku. Vychádzal pritom z ustálenej súdnej praxe,
ktorá pripúšťa, aby o otázkach o ktorých rozhoduje uznesením (napr. čiastočné zastavenie konania) sa
rozhodlo i priamo v rozsudku, ak rozhodovaná otázka má bezprostrednú súvislosť s predmetom konania,
o ktorom sa rozhoduje vo výroku rozsudku. Naviac táto otázka úzko súvisí s právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5
ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému
zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet
súdu súdny poplatok v sume 500 €. Účet najvyššieho súdu je vedený v H..

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.