Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/35/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225036
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225036.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej

a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
15. októbra 2014, č. k. 15C/195/2012 - 210, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanémupovinnosťzaplatiťtitulommajetkovejškodysumu125euratitulomnemajetkovejujmysumu
660 eur, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, keďže
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 10. 10. 2014. Svoje rozhodnutie v
časti výroku, ktorým žalobu zamietol odôvodnil právne ust. § 4 písm. a), § 9 ods. 1 v znení účinnom

v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2013,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, §
41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (od 15. 12. 2009 do 31. 05. 2010), § 129 ods. 1 O. s. p. a
vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu, keď nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

uplatňovanou nemajetkovou a nemajetkovou škodou. Poukázal na skutočnosť, že v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu), vedenej na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37Er/847/2010 bolo dňa 13.
01. 2011 súdnemu exekútorovi udelené poverenie na začatie exekúcie č. 5102*088368, na základe
jeho žiadosti zo dňa 10. 5. 2010 a uznesením zo dňa 13. 1. 2011 bolo exekučné konanie v časti
zmenkového úroku zastavené, z čoho sa dá usudzovať, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie iba čiastočne nedodržal pätnásťdňovú zákonnú lehotu a exekútora poveril
vykonaním exekúcie po 247 dňoch od doručenia žiadosti, t. j. nie po viac ako dvanástich mesiacoch,

ako uviedol žalobca vo svojej žalobe, avšak zároveň došlo k čiastočnému zastaveniu exekučného
konania. Poukázal na skutočnosť, že z Exekučného poriadku vyplýva, že 15 -dňová lehota platí iba v
prípade, ak súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom s tým, že zákon nerieši, v akej lehote
je súd povinný rozhodnúť v prípade, ak zistí čiastočne rozpor exekučného titulu so zákonom, ako tobolo v posudzovanej veci. Poukázal na skutočnosť, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie
podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy, resp.

nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom s tým, že
nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a preto v
tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty s
tým, že podľa súčasného znenia zák. č. 514/2003 Z. z., všeobecný súd nie je oprávnený skúmať

existenciu nesprávneho úradného postupu, nakoľko však právna úprava tohto zákona účinná v období
namietaného nesprávneho úradného postupu, nevyžadovalo vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,

že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, dospel súd prvého stupňa k

záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní
zákonnej lehoty, t. j. k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo
k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava II, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, a nakoľko
podľa Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na
druh exekučného titulu, s argumentáciou žalovaného, odvolávajúceho sa na ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06. 2010, sa nestotožnil. Súd trval na dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, že žalobca existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v konaní nepreukázal
s tým, že pokiaľ sa domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal za to, že aj v prípade,
ak existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik však
žalobca nepreukázal. Uviedol, že listinný dôkaz, ktorý žalobca založil do spisu vedeného na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 9C/28/2012, znalecký posudok číslo 1/2014 vypracovaný dňa 17. januára
2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia výšky majetkovej

škody nepreukazuje vznik ani výšku skutočnej majetkovej škody v prejednávanej veci, ale vyčísľuje iba
náklady všeobecne - paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného
systému a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných Okresným súdom Slovenskej
republiky v exekučných veciach, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
Okresným súdom Slovenskej republiky v exekučných veciach, na poštovné a telekomunikačné výdaje

spojenésurgovanímakontroloustavukonanianaokresnýchsúdochSlovenskejrepublikyvexekučných
veciach s tým, že takto vyčíslené náklady nie sú skutočnou škodou, ktorú bol žalobca v konaní
povinný preukázať, keďže ide iba o všeobecne vyčíslené náklady a nie o jeho náklady, ktoré boli
skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené žalobcom v tomto, ako aj v každom konkrétnom prípade.
Poukázal na skutočnosť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak

iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenúnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupomaakniejemožnétútoujmu
uspokojiť inak, avšak vzhľadom na kontradiktórny charakter a zásadu unesenia dôkazného bremena
účastníkom konania v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., v ktorom platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, samotná okolnosť nedodržania zákonnej

lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu
a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automaticky vznik nároku
na nemajetkovú ujmu. Súd prvého stupňa uviedol, že z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátnehoorgánuniejeabsolútne,alevzáujmezaisteniaprávnejistotypodliehazákonnýmobmedzeniam

upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, ktorými je podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. práve
preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení
a v prípade právnických osôb v povesti spoločnosti, ale taktiež v neistote v plánovaní, rozhodovaní a
problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. . V dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň poukázal na to, žežalobca svoje tvrdenia v tomto smere žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal, pričom
súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, bez
preukázania a konkretizovania, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené s tým, že hoci

žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, nevyužil
svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/675/2011, z odôvodnenia, ktorého vyplýva, že nepríjemnosti spôsobené

členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali
byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnické osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im
nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť). Uviedol, že z obsahu exekučného spisu je
zrejmé, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, zaväzoval povinnú D. Z.X. na plnenie, ktoré v časti
zmenkového úroku z omeškania odporovalo dobrým mravom, z dôvodu ktorého bola na strane súdu

pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového
stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo
mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia, a preto by nebolo ani
primerané a účelné, aby žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku upravujúcu
zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91, 25 % ročne), ktorá odporovala dobrým mravom, bola

priznanánemajetkováujmavpeniazoch.Poukázalnaskutočnosť,ženedodržaniezákonnejlehotyo247
dní ani nemohlo na strane žalobcu spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody, či nemajetkovej ujmy,
keď je neprípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie
povinného na súd, nakoľko pri posudzovaní formy a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť
aj jeho podnikateľskú aktivitu, keďže pokiaľ žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám

s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s rizikom insolventnosti povinného, ako aj s tým, že exekučné
konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú
záťaž. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15
- dňovej zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je pre žalobcu dostatočným zadosťučinením

konštatovanie porušenia jeho práva. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že je možné priamo porovnávať
nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní, nakoľko výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, a preto sa výška nemajetkovej ujmy líši na základe
individuálnych daností prípadu a preto výšku nemožno paušalizovať s tým, že nebol oprávnený skúmať
porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko samotné porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu s

tým, že aj v prípade, ak by sa potvrdilo porušenie základných práv žalobcu, aj vtedy by bolo nevyhnutné
preukázať existenciu nemajetkovej ujmy, ktorej vznik však žalobca nepreukázal. Súd prvého stupňa v
odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou s tým, že ak by aj žalobca vznik

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, vznik ním tvrdených nákladov nepreukázal, keďže
neuniesoldôkaznébremeno,ževprípadedodržaniazákonnejlehotynavydaniepoverenianavykonanie
exekúcie, došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu ukončeniu exekučného
konania.Nestotožnilsaanisnámietkoupremlčaniavznesenoužalovaným,nakoľkovposudzovanejveci
mohlo dôjsť ku vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy u žalobcu najskôr po uplynutí 15 - dňovej lehoty od

podaniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie(10.05.2010),tedadňa26.05.2010stým,
ženávrhnapredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,počasktoréhopremlčaciadobaneplynie,
bol žalovanému doručený dňa 23. 04. 2012 a nakoľko žaloba bola podaná na súd prvého stupňa dňa
27. 09. 2012, bola podaná pred uplynutím zákonnej premlčacej doby. Prejednanie veci v neprítomnosti
oboch účastníkov konania na pojednávaní dňa 15. 10. 2014 odôvodnil vecne tým, že napriek riadne

doručenému predvolaniu sa žalobca na pojednávanie nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil a
ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, pričom ani žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní
neospravedlnil. Uviedol, že právny zástupca žalobcu doručil súdu emailom, odoslaným dňa 10. 10. 2014
o 16:14 hod. návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásadynestrannosti súdu a sudcu, spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Zamietnutie
návrhu žalobcu na prerušenie konania odôvodnil právne ust. § 109 ods. 2 písm. c), § 109 ods. 1 písm.
b) O. s. p. a vecne tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II.
ÚS 392/2013 - 9, sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 10. 2012,
č. k. 5NcC/60/2012 - 19 odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie,

z dôvodu ktorého nie je daný dôvod na prerušenie konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo na náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.),
z dôvodu, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. g/ O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a
napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a
navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu

prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.
s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité
dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej
žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania

vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu
možné považovať za nestranného s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne číslo konania)

11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou
pojmu "zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným
právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z
jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho

odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým,
že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne
rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v

rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie
podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania
odvolaniaozamietnutížalobyneboloozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaprávoplatnerozhodnuté
a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky

právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom.
Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej
osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom

súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z
ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňovýsúd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto
tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov

a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný
moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému
súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol
napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na

podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho
právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods.
3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého

stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd
prvéhostupňajednoznačneanepochybnekpresvedčeniu,žežalobcovimajetkováškodaanemajetková
ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
ajeprejavomjehosvojvôleajepotrebnéhoakoarbitrárnyzrušiť.Nesúhlasilsozáveromprvostupňového

súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie
s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom

jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil

iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu,
že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok
č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva
negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca
namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého

stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov
(pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia

prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej
a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s
majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli

vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 12. februára 2015 podľa § 211

ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci,
ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.
Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157
ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na

základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;
uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu

ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti

a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého
stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.

s. p. bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci
nariadil pojednávanie na deň 15. 10. 2014, na ktoré sa právny zástupca žalobcu nedostavil (predvolanie
doručené žalobcovi dňa 23. 07. 2014 a jeho právnemu zástupcovi dňa 06. 08. 2014) a napriek tomu,
že emailovým podaním zo dňa 10. 10. 2014 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol prerušenie konania do rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o podanej ústavnej sťažnosti o porušení jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 5NcC/60/2012, sa žalobca, resp. jeho právny zástupca na pojednávanie dňa
15. 10. 2014, nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho
odročenie a to napriek tomu, že žalobca mal nesporne vedomosť o tom, že o jeho ústavnej sťažnosti

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyrozhodolviacakorokpredpojednávaním,nariadenýmprvostupňovým
súdom (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II. ÚS 392/2013
- 9).Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná
možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na
pojednávania nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o ich odročenie, svoju neprítomnosť ani

neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s
prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko
z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17. októbra 2012, č. k.
5NcC/60/2012 - 19 rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, JUDr. Gabriela Donnerová

nie je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená a zároveň o ústavnej sťažnosti žalobcu
rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 10. 07. 2013, č. k. II. ÚS 392/2013 - 9
tak, že sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne

náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvého stupňa dospel
k správnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto dokazovanie
výšky škody je právne irelevantné.
Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe

napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškania, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania
vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 06. 08. 2014 (viď č. l. 80 spisu)
prevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 01. 08. 2014 žalovaný
doručil prvostupňovému súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenierozsudkuvust.§157ods.2O.s.p.stým,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolozákladné
právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená.
Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná
zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na

nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri
podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci
výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupomavznikomškodyakomajetkovejujmy,vyjadriteľnejvpeniazochanemajetkovejujmy,rozhodol

vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na
náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne

trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.