Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/606/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5413205960
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5413205960.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35792752,
zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, IČO: 47233516, proti žalovanej: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. H., J. XXXX/XX, zastúpená
opatrovníkom Miroslavom Šuttom, nar. XX.XX.XXXX, bytom O. H., J. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom v Bratislave, Fedinova 9, IČO:
42260086, právne zast. HKP Legal, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Sasinkova 6,

IČO: 36727334, v konaní o zaplatenie sumy 977,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 5C/117/2013-80 zo dňa 31. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým súd vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva n e d o
t k n u t ý .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd I. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 725,- eur
so 4,775 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 725,- eur za obdobie od 17.09.2012 až do jej

zaplatenia, zo sumy 0,30 eura za obdobie od 17.12.2010 do 10.01.2011, zo sumy 41,79 eura za obdobie
od 17.01.2011 do 17.01.2011, zo sumy 0,05 eura za obdobie od 18.01.2011 do 30.01.2011, zo sumy
41,34 eura za obdobie od 17.02.2011 do 21.02.2011, zo sumy 41,34 eura za obdobie od 17.03.2011
do 17.03.2011, zo sumy 41,34 eura za obdobie od 17.04.2011 do 12.05.2011, zo sumy 41,34 eura za
obdobie od 17.06.2011 do 17.10.2011, zo sumy 41,79 eura za obdobie od 17.07.2011 do 17.10.2011,
zo sumy 37,13 eura za obdobie od 18.10.2011 do 23.01.2012, zo sumy 41,79 eura za obdobie od
17.08.2011 do 23.01.2012, zo sumy 37,13 eura za obdobie od 24.01.2012 do 16.02.2012, zo sumy

41,79 eura za obdobie od 17.09.2011 do 16.02.2012, zo sumy 36,92 eura za obdobie od 17.02.2012
do 26.02.2012, zo sumy 1.042,88 eura za obdobie od 20.09.2011 do 26.02.2012, zo sumy 1.037,80
eura za obdobie od 27.02.2012 do 18.03.2012, zo sumy 995,80 eura za obdobie od 19.03.2012 do
22.04.2012, zo sumy 953,80 eura za obdobie od 23.04.2012 do 20.05.2012, zo sumy 911,- eur za
obdobie od 21.05.2012 do 21.06.2012, zo sumy 869,- eur za obdobie od 22.06.2012 do 19.07.2012, zo
sumy 827,- eur za obdobie od 20.07.2012 do 13.08.2012, a zo sumy 785,- eur za obdobie od 14.08.2012
do 16.09.2012 s tým, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškaniadosiahne sumu 780,- eur, je žalovaná povinná platiť 9,5 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 725,-
eur do jej zaplatenia, to všetko v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. O trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého
dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:

Z listinných dokladov predložených žalobcom vyplýva, že tento so žalovanou uzavrel zmluvu označenú
ako zmluva o revolvingovom úvere, ktorú žalovaná podpísala 05.10.2010 a žalobca 08.10.2010. Na
základe tejto zmluvy a oznámenia žalobcu o schválení úveru dlžníkovi listom z 08.10.2010 sa zaviazal o.

i. žalobca poskytnúť žalovanej úver vo výške 780,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala zaplatiť v mesačných
splátkach po 41,79 eura v celkovom počte 42 splátok splatných v 16. deň mesiaca so splatnosťou 1.
splátky 16.11.2010 a poslednej splátky 16.04.2014. Celkovo sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi
(vrátane navýšenia) 1.755,18 eura. Ročná úroková sadzba predstavovala 70,01 %, RPMN bola uvedená
vo výške 68,42 % a priemerná RPMN vo výške 47,39 %. Z karty klienta k zmluve vyplýva prehľad

žalovanou splatených splátok, ktorých celkový súčet predstavuje 777,57 eura, čo predstavuje súčet
dojednaných 18-ich mesačných splátok a časti ďalšej jednej splátky vo výške 25,35 eura. U žalovanej
však začalo dochádzať k omeškaniu už od splátky 2 (k omeškaniu s úhradou časti uvedenej splátky).
Žalovanú istinu 977,61 eura žalobca vypočítal ako rozdiel sumy 1.755,18 eura (celkovej úhrady, ktorú
mala žalovaná žalobcovi zaplatiť titulom vrátenia poskytnutého úveru s navýšením o dohodnuté úroky

z úveru) a doposiaľ žalovanou uhradenej sumy 777,57 eura. Keďže žalovaná nesplnila podmienky pre
poskytnutie revolvingu podľa článku 4 bod. 4.2 zmluvných dojednaní, t.j. splatenie 24 splátok), nebol jej
poskytnutý revolving v dojednanej výške 469,53 eura. Žalobca podaním označeným ako „Oznámenie o
zosplatnení“ z 29.08.2011 oznámil žalovanej, že ku dňu vyhotovenia podania je v omeškaní s úhradou
splátok č. 8, 9 a 10 s tým, že suma omeškaných splátok je spolu 125,37 eura. Žalovanú vyzval, aby v

lehote 15 dní od doručenia oznámenia uhradila dlžnú sumu splátok, a to pod následkom zosplatnenia
úveru a uplatnenia nárokov na zmluvné sankcie, v dôsledku omeškania so splátkou prevyšujúceho tri
mesiace. Uvedené podanie bolo žalovanej doručené 02.09.2011. K uplatneniu sankcie straty výhody
splátok došlo podľa žaloby k 19.09.2011.

Žalovanej však bola žalobcom na jej účet poukázaná dňa 08.10.2010 nie celá suma poskytnutého úveru

(780,- eur), ale len čiastka 667,73 eura, pričom zvyšných 112,27 eura mala predstavovať odplata, ktorú
sa žalovaná zaviazala zaplatiť v „Dohode o poskytnutí služby“ (ďalej len „dohoda“) obsiahnutej v bode
8 zmluvy. Predmetom uvedenej dohody uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len
„ObZ“) je záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanej ako dlžníkovi na jej žiadosť a po splnení tam
uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok

úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe zmluvy a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu
za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru práve vo výške 112,27
eura. Uvedenú odplatu bol veriteľ oprávnený na základe vlastného uváženia jednostranne znížiť, k
čomu žalovaná ako dlžník udelila súhlas. Žalovaná ako dlžník bola oprávnená, nie však povinná
požiadať o odklad splatnosti splátok úveru, a to po splnení prvých troch splátok a za podmienky, že

by bola buď dlhodobo práceneschopná, čím sa rozumie pracovná neschopnosť začatá najskôr v deň
uzavretia dohody a trvajúca dlhšie ako 3 týždne, alebo pokiaľ s ňou bol skončený pracovný pomer,
ktoréskutočnostibolapovinnávzmluvedohodnutýmspôsobomžalobcovipreukázať.Povolenieodkladu
splátok z iných dôvodov, o ktoré mohla žalovaná ako dlžník požiadať, bolo viazané na schválenie
žalobcom s tým, že na odloženie splatnosti splátok z takýchto ďalších dôvodov nemala žalovaná právny

nárok. Žiadosť o povolenie odkladu musela byť písomná a musela by obsahovať v dohode uvedené
náležitosti, vrátane označenia splátok úveru, ktorých splatnosť by požadovala odložiť. Podľa uvedenej
dohody právo dlžníka na odklad splatnosti splátok úveru podľa splátkového kalendára v jednotlivom
prípade zaniká, pokiaľ bude žiadosť vrátane príslušných dokladov dokazujúcich toto právo dlžníka
doručená veriteľovi v deň nasledujúci po dni, v ktorom omeškanie dlžníka s úhradou akejkoľvek splátky

úveru dosiahlo 30 dní. Odplata za uvedenú službu bola splatná dňom uzavretia dohody o poskytnutí
služby s tým, že dlžník a veriteľ sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky
dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru oproti pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi
na zaplatenie odplaty za túto službu ku dňu poskytnutia úveru dlžníkovi.Takto uzavretú dohodu o poskytnutí služby však súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon
podľa § 39 OZ, a to napriek „formulárovému prehláseniu“ obsiahnutého pod 8.6., podľa ktorého žalobca
ako veriteľ vyhlásil, že jej uzavretie nie je podmienkou uzavretia zmluvy a vyhláseniu žalovanej ako

dlžníka, že túto dohodu uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumela a svojim podpisom
vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami, z nasledovných dôvodov:

Uvedená dohoda je súčasťou formulárovej zmluvy a ako taká neobsahuje ustanovenia, ktoré by boli
individuálne dojednané. Na jednej strane tým, že pod textom uvedenej dohody je obsiahnutý podpis
žalovanej a žalobcu rovnakým spôsobom a datovaním, s akým títo podpísali aj samotnú zmluvu v jej

spodnej časti pod bodom 13, žalobca preukazoval samostatnosť tejto dohody od ostatného textu zmluvy,
ktorej uzavretie nemalo byť podmienkou poskytnutia samotného úveru. Na strane druhej je nepochybné,
že táto dohoda o poskytnutí služby bola úzko naviazaná na samotnú zmluvu (bola od nej závislá), keďže
bez nej by nemala žiadny význam.

Odmena za poskytnutie takejto služby stanovená bez ohľadu na to, či by následne došlo zo strany
žalovanej k jej využitiu v maximálnom alebo inom rozsahu za splnenia tak uvedených predpokladov

alebobyvôbecnedošlokjejvyužitiu,predstavovalaaž89,55%dojednanejvýškysúčtutrochmesačných
splátok - sumy 125,37 eura (41,79 eura x 3), o ktorých odklad mohla maximálne požiadať. Takúto výšku
odmeny za „výhody“, ktoré z toho mohli pre žalovanú vyplynúť, ak by túto službu reálne využila a ktoré
obšírne vo svojich podaniach žalobca prezentoval, súd považuje mierne povedané za neprimeranú.
Snáď výstižnejšie je jej označenie ako odmeny úžerníckej. Výrazná neprimeranosť a nevyváženosť

hodnoty vzájomných plnení účastníkov (v neprospech žalovanej) vyplýva:

a) z možných „nákladov“ žalobcu na takúto službu, resp. z jeho možnej ujmy, ktorú by mohol utrpieť tým,
že by v dôsledku takejto služby nemohol využiť zákonnú sankciu za omeškanie žalovanej ako dlžníka so
splatením splátok, o odklad ktorých by táto dôvodne požiadala, resp. ak by túto „službu“ využila. Takáto
strata je zanedbateľná oproti prospechu, ktorý žalobca cenou za poskytnutú službu mienil získať;

b) tým, že na základe tejto dohody žalobca započítal výšku odmeny voči jeho záväzku poskytnúť
žalovanej úver, žalobca reálne vyplatil žalovanej menej o 112,27 eura z poskytnutého úveru, čo
percentuálne predstavuje 14,39 % z celkovej výšky úveru. Týmto postupom získal žalobca významný
prospech v dôsledku faktického poníženia rozsahu prostriedkov, ktoré by inak musel žalovanej reálne
vyplatiť (vyplatil jej sumu 667,73 eura namiesto 780,- eur), pričom žalovaná bola povinná splatiť

poskytnutý úver v celom rozsahu naviac navýšený aj o vysoký úrok 70,91 eura ročne aj z tej sumy
(istiny), ktorú žalovaná reálne neobdržala, ale ktorú bola povinná s takýmto úrokom splatiť;

c) praktické využitie tejto služby bolo viazané na splnenie viacerých formálnych podmienok zo strany
žalovanej, stanovených pre prípady, na ktoré sa nevyžadoval súhlas veriteľa, ktoré v prípade žalovanej
(ak vôbec tak len v obmedzenej miere) prichádzalo do úvahy. Zo žalobcom predloženého hodnotenia

žalovanej ako dlžníka - žiadateľky o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaná už v čase uzavretia zmluvy
bola dôchodkyňou s príjmom len vo výške 302,- eur, z ktorého po odrátaní platieb na bývanie a splátok
na predmetný úver jej mala zostať ako „voľný zdroj“ suma 47,49 eura (pritom ako výdavky nijakým
spôsobom neboli zohľadnené ďalšie nevyhnutné výdavky žalovanej ako na stravu, oblečenie, atď.).
Žalovaná bez súhlasu žalobcu mohla požiadať o odklad maximálne troch splátok len v dvoch prípadoch

1/ jej dlhodobej práceneschopnosti trvajúcej dlhšie ako 3 týždne a 2/ skončenia pracovného pomeru.
Ak s ohľadom aj na výšku deklarovaných príjmov žalovanej v hodnotení dlžníka možno usudzovať,
že táto nikde ako dôchodkyňa nepracovala, teoreticky u žalovanej prichádzala do úvahy z dvoch v
dohode uvádzaných možností len jedna z nich. Súd nevidí žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by mala
byť v prípade žalovanej ako dôchodkyne možnosť povolenia odkladu splatnosti splátok viazaná na jej

práceneschopnosť alebo na skončenie pracovného pomeru nie z jej vôle, ak táto mala mať príjem práve
vo forme dôchodku. To len svedčí o tom, že žalobca paušálne uzatváral (alebo len dával podpisovať
žiadateľom o poskytnutie úveru bez zodpovedajúceho vysvetlenia výhod a nevýhod takýchto dohôd
svojim klientom s ohľadom na ich vek a predpokladanú vedomostnú úroveň?) rovnaké - formulárové
dohody o poskytnutí služby, ktorých obsah nijako nezohľadňoval (nerozlišoval) sociálne postavenie

žiadateľa, teda aby aj takí žiadatelia ako v tomto prípade žalovaná, mali objektívne rovnocennú možnosť
a pravdepodobnosť využitia „ponúkanej služby“ ako ekonomicky aktívni spotrebitelia;

d) bežnou praxou ako v bankách, tak aj vo väčšine nebankových subjektov je, že činnosť, ktorá bola
predmetom dohody (o poskytnutí služby) býva spoplatňovaná poplatkami platenými dokonca až vprípade, ak dôjde k reálnemu využitiu zo strany dlžníka možnosti požiadať o odklad splátok a súčasne
ak dôjde k vyhoveniu takejto žiadosti. Doposiaľ sa súd vo svojej rozhodovacej činnosti nestretol s tým,
že by v prípade povolenia odkladu splátok mala byť odplata v podobe poplatku len za poskytnutie

takejto výhody veriteľom dlžníkovi vo výške takmer 90 % z výšky splátky, ktorá mu bola odložená.
Podľa názoru súdu sa žalobca svojím postupom a vsúvaním zdanlivo samostatnej dohody (zmluvy o
poskytnutí služby) do zmluvy (o úvere), mienil vyhnúť aplikácii ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, t.j. vyhnúť
sa posudzovaniu prijateľnosti výšky odplaty za povolenie odkladu splátok ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by mal žalobca spoplatnené využitie možnosti dlžníka požiadať o odklad splátok sadzbou

90 % z výšky splátky, vďaka ktorému by mohol takúto odloženú splátku zaplatiť po splatnosti poslednej
dohodnutej splátky (čo by v danom prípade bolo o cca 3 roky), zrejme by nebolo pochýb, že takýto
poplatokazmluvnédojednanieoprávňujúcejehoúčtovaniebyprejehovýškupredstavovaloneprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. V prejednávanej veci pritom žalovaná ani danú službu nevyužila. Jej prípadné
využitie žalovanou (v prípade, kedy by u nej mala nastať situácia umožňujúca dôvodne požiadať o

túto „službu“, bolo viazané na splnenie viacerých predpokladov zo strany žalovanej (písomná žiadosť s
presne stanovenými náležitosťami, dokladovanie uvádzaného dôvodu odkladu a že táto žiadosť bude
veriteľovi doručená v deň, v ktorý nebude dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky po dobu
dlhšiu ako 30 dní). Žalovaná teda bez ohľadu na to, či vôbec mala z danej služby nejaký prospech alebo
nie, mala zaplatiť žalobcovi v kontexte ako celkovej výšky poskytnutého úveru, tak aj výhody, ktorú by

mohla maximálne získať v prípade využitia odkladu splátok za stanovených podmienok, neprimerane
vysokú odplatu;

e) Výrazná (hrubá) nevyváženosť zmluvných práv a povinností je zrejmá aj z toho, že žalobca mal
mať z takejto dohody prakticky okamžitý prospech (už okamihom podpisu zmluvy a takejto dohody jej
účastníkmi), kdežto možný prospech žalovanej z nej bol viazaný na splnenie viacerých predpokladov,

z ktorých niektoré nemohla žalovaná svojim konaním priamo ovplyvniť (pre ich povahu ako náhodných
udalostí - práceneschopnosť žalovanej a v prípade žalovanej nemožná situácia straty zamestnania), čo
sa podobalo skôr „poisteniu“ pre prípad možnosti nastania niektorého z tam uvedených predpokladov
za získanie protiplnenia „len“ vo forme odloženia splatnosti maximálne troch splátok. Pritom ako už bolo
uvedené, dokonca ak by aj mala žalovaná túto službu v maximálne možnej miere využiť, takto získaný

prospech je neporovnateľný s prospechom, ktorý sa snažil týmto spôsobom získať žalobca na úkor
žalovanej.

Z dôvodov uvedených vyššie, považujúc postup žalobcu za postup obchádzajúci zákon (snaha žalobcu
vyhnúť sa takouto ním naformulovanou kvázi samostatnou dohodou možnosti aplikácie ustanovenia
§ 53 ods. 1 OZ) a súčasne aj pre rozpor takejto dohody s dobrými mravmi (výrazná nevyváženosť

ako hodnoty vzájomných plnení podľa dohody, tak aj podmienok, za ktorých získa touto dohodou
“dojednané“ plnenie jedna alebo druhá strana, ktorá je v oboch prípadoch v neprospech žalovanej ako
slabšej zmluvnej strany), je podľa názoru súdu dohoda (o poskytnutí služby) obsiahnutá pod bodom 8
zmluvy neplatnou zmluvou s poukazom na § 39 OZ. Súd preto o sumu 112,27 eura (ktorú žalobca v
dôsledkuneplatnéhoprávnehoúkonunedôvodne-neplatnezapočítalakosvojupohľadávkuvočisvojmu

záväzku na poskytnutie úveru žalovanej, v dôsledku čoho v tejto časti nedošlo k reálnemu poskytnutiu
dojednaného úveru žalobcom žalovanej) ponížil celkový žalovaný dlh žalovanej, čím sa žalovaná istina
znížilanasumu865,34eura.Okremsamotnejodpočítanejsumy112,27eurasúdponížilvpomernejčasti
aj dojednanú odplatu za úver v podobe úrokov pripadajúcich na sumu 112,27 eura z celkovo dohodnutej
výšky úrokov, ktorú ako už bolo uvedené žalobca reálne žalovanej neposkytol. Ak zo sumy 780,- eur

mala odplata - navýšenie predstavovať 975,18 eura (1.755,18 eura mínus 780,- eur), tak toto navýšenie
predstavovalo 125 %. Zo sumy 112,27 eura predstavuje dané percento sumu 140,34 eura, ktorú sumu
taktiež súd zo žalovanej istiny odpočítal, čím celkovo súd ponížil priznanú istinu oproti žalovanej istine
o sumu 252,61 eura (112,27 eura + 140,34 eura). Žalobcovi potom priznal titulom istiny sumu 725,- eur
a vo zvyšnej časti žalovanú istinu ako nedôvodnú zamietol.

Súd s poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 NV v znení účinnom do 01.03.2012
aplikovaného s poukazom na § 10c NV v aktuálne účinnom znení, priznal z uvedenej istiny žalobcovi
voči žalovanej aj úrok z omeškania v uplatnenej výške dosahujúcej len cca polovičnú výšku zákonných
úrokov z omeškania zo súm omeškania žalovanej tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku,
keď oproti žalobnému petitu súd ponížil „dlžné“ sumy, z ktorých požadoval žalobca priznať tento úrokuvádzané za obdobie po strate výhody splátok - každú z nich o 252,61 eura (od sumy 1.295,49 eura
mínus 252,61 eura, od sumy 1.290,41 eura mínus 252,61 eura, atď.)

Zároveň súd s poukazom na § 160 ods. 1 časť vety prvej za bodkočiarkou O. s. p. s ohľadom na výšku

priznaného nároku stanovil žalovanej dlhšiu - 60-dňovú lehotu na zaplatenie priznaného nároku.

Pokiaľ si žalobca uplatnil za obdobie omeškania žalovanej aj zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % denne,
v tejto časti súd žalobu zamietol z nasledovného dôvodu:

Dohoda o zmluvnej pokute musí byť s poukazom na § 544 ods. 2 OZ dojednaná v písomnej forme,
nedostatok ktorej má podľa § 40 ods. 1 OZ za následok absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu, na
ktorú súd musí prihliadať aj keď sa jej nikto nedovolá. Dojednanie účastníkov o zmluvnej pokute pre

prípad omeškania dlžníka so splácaním dlhu nie je uvedené v zmluve majúcej charakter formulárovej
zmluvy, ale úprava zmluvnej pokuty je uvedená len v Zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom
úvere (ďalej len „zmluvné dojednania“), a to v bode 14. označenom ako Sankcie. Predložené zmluvné
dojednania neboli účastníkmi podpísané, t.j. zmluvná pokuta nebola dojednaná písomne tak ako
vyžaduje zákon (§ 40 ods. 3 OZ), a preto tento nárok nie je možné priznať, keďže ide o nárok z

neplatného dojednania o zmluvnej pokute. Absencia písomnej formy dojednania o zmluvnej pokute
nie je konvalidovaná tým, že žalovaná podpisom zmluvy potvrdila, že jej súčasťou sú aj zmluvné
dojednania. Samotná zmluva, ktorej prevažná časť je písaná pomerne drobným písmom, má dve
strany. Zmluvné dojednania, ktoré majú tvoriť jej súčasť sú tiež obsiahnuté na dvoch stranách písaných
ešte menším písmom, na každej strane v 4 stĺpcoch, kde na strane 2 pod bodom 14 „Sankcie“ je

obsiahnuté „dojednanie“ o zmluvnej pokute, ktoré dojednanie ako napokon celé Zmluvné dojednania nie
sú ustanoveniami individuálne dojednanými, ale ide o tzv. typové ustanovenia, ktorých obsah a rozsah
spotrebiteľvôbecnemôžeovplyvniť,tobôžniezásadnýmspôsobomamôžeichlenakocelokakceptovať
alebo nie. S ohľadom na ich rozsah je viac-menej iluzórne predpokladať, že žalovaná pred podpisom
samotnej zmluvy si tieto dojednania prečítala a vedela, že upravujú aj zmluvnú pokutu vrátane jej bližších

podmienok. Je teda možné dôvodne pochybovať, či sa s nimi mala možnosť žalovaná pred podpisom
zmluvy reálne oboznámiť a zorientovať sa v nich. Ak zmluvné dojednania obsahujú aj samostatný nárok
v podobe zabezpečovacieho nároku na zmluvnú pokutu, pre platnosť ktorého zákon vyžaduje písomnú
formu, bol pre platnosť takéhoto dojednania potrebný podpis oboch zmluvných strán priamo na listine
obsahujúcej takýto záväzok, čo by súčasne aspoň nasvedčovalo možnosti, že o takomto záväzku by

mala žalovaná v čase podpisu zmluvy, ak by takýto záväzok osobitne podpísala, vedomosť. Súd sa
teda vôbec nestotožnil s argumentáciou žalovanej strany, ohľadne toho, že aj tieto zmluvné dojednania,
hoc žalovanou osobitne nepodpísané, tvoria technickú jednotu so samotnou zmluvou, ktorú žalovaná
podpísala, čím sa má tejto podpis vzťahovať aj na tieto zmluvné dojednania.

Okrem uvedeného dôvodu absolútnej neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute pre nedostatok

zákonom stanovenej písomnej formy súd uvádza, že ak by aj uvedený nedostatok nebol v prejednávanej
veci daný, tak by dojednanie o zmluvnej pokute pre jej výšku predstavovalo neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

Ako už bolo naznačené, predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, keďže ju uzavrel
žalobca ako právnická osoba v súvislosti s predmetom svojho podnikania, a žalovaná ako fyzická

osoba, a to na iný účel ako výkon zamestnania či podnikania. V takomto prípade zmluva nesmie
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Podľa smernice Rady 93/13/EHS sa za nekalú
podmienku považuje zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom podmienka sa nepovažuje za individuálne

dohodnutú najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou, obsah ktorej zmluvy a
jej príloh nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť.

V prejednávanej veci súd považuje dojednanie o zmluvnej pokute za dojednanie, ktoré požaduje od
spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú
s nesplnením jeho záväzku (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ) a teda ide neprijateľnú zmluvnú a tým neplatnú

podmienku (§ 53 ods. 4 a 5 OZ). Zmluvná pokuta mala byť týmto spôsobom dohodnutá pre prípad
porušenia povinnosti, z ktorého žalobca môže (a podanou žalobou tak aj urobil), žiadať zákonné úroky z
omeškania.Idetedaoďalšiu(duplicitnú)sankciuzaomeškanie.Vtejtosúvislostisúdpoukazujenanázor
Jaroslava Krajča vyslovený na str. 157 v publikácii „Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi v SR a EÚ“,vydavateľstvo Eurounion-Ikarus, r. 2011, ktorý uvádza, že neprimeranou zmluvnou podmienkou môže
byť napríklad zmluvná pokuta, dojednaná popri zákonnej povinnosti úroku z omeškania vyplývajúcej zo
zákona. Aj v tomto kontexte súd vyhodnotil predmetnú zmluvnú podmienku ako neprijateľnú. Takisto súd

vyhodnocoval dotknutú zmluvnú podmienku v kontexte so všetkými právami a povinnosťami zo zmluvy
a zobral do úvahy, že odplata za poskytnutý úver predstavuje 125 % výšky poskytnutého úveru, teda je
dohodnutá v takej výške, ktorá dostatočne kompenzuje prípadnú škodu žalobcu vzniknutú v dôsledku
omeškania sa žalovanej popri súčasnej existencii zákonnej sankcie v podobe úroku z omeškania za čas
omeškania žalovanej so splácaním svojho záväzku. V dôsledku výšky dojednanej odplaty je podstatne

vyššia aj RPMN poskytnutého úveru (68,42 %) oproti priemernej RPMN platnej ku dňu podpisu zmluvy
(47,39 %), čo je o vyše 20 % viac.

Pokiaľ žalobca uvádzal, že si uplatnil sankcie spojené s omeškaním žalovanej a v rámci toho aj žalovanú
zmluvnú pokutu v súlade s ust. § 3a NV, tak aby tomu tak bolo, v podstate jeden z týchto nárokov, a
to v konkrétnom prípade zákonný úrok z omeškania moderoval (ponížil) tak, aby to tomuto ustanoveniu
zodpovedalo. Ak chcel žalobca docieliť naplnenie zmyslu ustanovenia § 3a NV, tak už samotná výška

zmluvnej pokuty dojednanej pre prípad omeškania, mala byť zmluvne upravená tak, aby spolu so
zákonným úrokom z omeškania neprevyšovala najvyššie prípustnú výšku. V danom prípade, aby sa
žalobcavôbecdostalna„najvyššieprípustnúhranicu“znížiljednuztýchtosankcií,vtomtoprípadeúrokz
omeškania a uplatnil si ho v zhruba polovičnej výške tak, aby spolu so zmluvnou pokutou neprekračovala
najvyššie prípustnú hranicu a aby presne túto hranicu dosiahla. Hoci veriteľ pochopiteľne nemusí využiť

všetky sankcie dané či už zákonom alebo ktoré boli dojednané zmluvne pre prípad omeškania, tieto
sankcie nemôžu ako celok (zákonné + zmluvné) prevyšovať najvyššie prípustnú hranicu, teda tie,
ktoré si chce dojednať zmluvne, môže dojednať (a nie len uplatňovať si ich) len v rámci existujúcich
limitov zohľadniac už danú výšku zákonných sankcií v čase uzavretia zmluvy. Išlo by o iný postup,
než ktorý žalobca zvolil, keď tento si chcel „dojednať“ zmluvnú pokutu v takej výške, ktorá spolu so

zákonným úrokom z omeškania prevyšuje najvyššie prípustnú hranicu a túto hranicu až následne sa
snažil dosiahnuť tým, že ponížil uplatnené úroky z omeškania o cca 1/2-icu ich zákonnej výšky.

Zuvedenýchdvochsamostatnýchdôvodov(prioritnevšakpreabsolútnuneplatnosťtakéhotozmluvného
dojednania pre nedostatok písomnej formy), z ktorých každý sám o sebe je dôvodom pre nepriznanie
žalovanej zmluvnej pokuty, nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty ako nedôvodný zamietol.

Zároveň súd s poukazom na § 151 ods. 3 O. s. p. s ohľadom na zložitosť veci a väčší počet nárokov
rozhodol, že o trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval

odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a žalovanú
zaviazať na zaplatenie zvyšných nárokov, ohľadne ktorých bola žaloba zamietnutá. Uplatnil si náhradu
trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že záver súdu o neindividuálnej
povahe dohody o poskytnutí služby nezodpovedá skutkovému stavu, aký vyplýva z obsahu súdneho

spisu. Nevyhodnotil tú skutočnosť, kedy uzavretie dohody o poskytnutí služby je z právneho hľadiska
samostatným prejavom vôle. Do akej miery ide o predpoklad vzniku zmluvného vzťahu, do akej miery
sa dané ustanovenie malo, resp. mohlo stať súčasťou zmluvy a do akej miery žalovaný sám ovplyvnil to,
že sa súčasťou komplexu zmluvných vzťahov medzi ním a žalobcom vôbec stalo. Nesprávne hodnotil
prejav vôle žalovaného a to s ohľadom na zákonné pravidlá o výklade právnych úkonov. Uviedol, že súd

nesprávne tvrdí, že by odplata za službu podľa dohody o poskytnutí služby a dojednanie o nej mohli
byť neprijateľnou podmienkou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
33Cdo 1956/2007. Tvrdil, že súd nesprávne interpretoval ustanovenie o zmluvnej pokute.

Opatrovník žalovanej sa k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa písomne nevyjadril. Na
výzvu súdu ohľadne vstupu vedľajšieho účastníka do konania písomne nereagoval.Vedľajší účastník na strane žalovanej vo svojom vyjadrení k návrhu na vydanie platobného rozkazu
uviedol, že navrhuje krajskému súdu rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že návrh zamietne, resp.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p.
rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2
O.s.p. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení

toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti

jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa
- žalobcu, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 4
O.s.p., v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým

nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.