Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/246/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213824
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107213824.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov

senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ T. W., X. X.W.
X, X., 2/ N.. Q. C., X. V. XX, X., 3/ T.. Z. P., X. O. X, X., 4/ Q. W., X. X. X, X., zastúpených
Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom Dostojevského rad 17, Bratislava, proti odporcovi:
Ministerstvo životného prostredia SR, so sídlom Nám. Ľ.Štúra 1, Bratislava, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľov a odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 15. januára 2014, č.k. 12C 16/07-304, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady mzdy a trov právneho

zastúpenia m e n í tak, že odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ spoločne a
nerozdielne náhradu mzdy v sume 6.587,33 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3.108,95 €, k rukám
právnej zástupkyne navrhovateľov 1/ až 4/, do troch dní.

V časti zamietnutia úrokov z omeškania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ spoločne nerozdielne 9% úrok z omeškania ročne zo sumy
731,93 € odo dňa 10.04.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo
dňa 10.05.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.06.2007
do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.07.2007 do zaplatenia,

8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.08.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.09.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania
ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.10.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy
731,93 € odo dňa 10.11.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo
dňa 10.12.2007 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomurčilsúdprvéhostupňa,žeskončeniepracovnéhopomeruN..Q.W.výpoveďou

zo dňa 20.12.2006 zo strany odporcu je neplatné, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť dedičom N.. Q.
W. spoločne a nerozdielne náhradu mzdy v sume 6.587,33 € a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť dedičom navrhovateľa trovy právneho zastúpenia v sume 3.108,95 e, k rukám
právnej zástupkyne a na účet súdu uložil odporcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 12,28 €, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu aj súdny poplatok
v sume 494,50 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak podľa § 63 ods. 1 písm.
b/, ods. 2 písm. b/, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce s odôvodnením, že právny

predchodca navrhovateľov - N.. Q. W., zomr. dňa 23.03.2013, sa návrhom na začatie konania domáhalurčenianeplatnostiskončeniapracovnéhopomeruzostranyodporcuk28.02.2007,určenia,žepracovný
pomer trvá a náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 22.050,- Sk
mesačne od 01.03.2003 do času, kým mu nebude prideľovaná práca podľa uzatvorenej pracovnej

zmluvy, s 9,5% úrokom z omeškania od 01.03.2007 do zaplatenia. Z osvedčenia o dedičstve notára
JUDr. Jana Küvesiová, poverenej súdnej komisárky Okresného súdu Bratislava I, č.k. 3D/122/2013-84,
Dnot 18/2013, právoplatného dňa 31.07.2013, v dedičskej veci po poručiteľovi N.. Q. W., zomr. dňa
23.03.2013 zistil, že dedičmi pôvodného navrhovateľa sú manželka T. W. H. J. N.. Q. C., T.. Z. P.
a Q. W., s ktorými pokračoval v konaní podľa § 107 ods. 3 O.s.p. ako s navrhovateľmi 1/ až 4/. Z

dôvodu späťvzatia návrhu v časti o určenie, že pracovný pomer medzi pôvodným navrhovateľom a
odporcom založený pracovnou zmluvou č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004 trvá, zastavil konanie v tejto
časti uznesením zo dňa 06.11.2013, právoplatným dňa 04.12.2013. Na pojednávaní dňa 06.11.2013
pripustil podľa § 95 ods. 1 O.s.p. zmenu návrhu v zmysle podania navrhovateľov doručeného súdu dňa
18.10.2013, ktorým žiadali, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo
dňa 20.12.2006 zo strany odporcu je neplatné, a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť im náhradu

mzdy za obdobie od 01.03.2007 do 23.03.2013 v sume 53.284,50 € a úroky z omeškania špecifikované
v tomto podaní. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pôvodný navrhovateľ N.. Q. W. bol
v pracovnom pomere s odporcom na základe pracovnej zmluvy č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004
s druhom práce: komplexné zabezpečovanie práv na úseku rozpočtovania a financovania v odbore
prevádzky, s miestom výkonu práce: Bratislava, s priemerným mesačným zárobkom vo výške 22.050,-

Sk; ktorý pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Odporca skončil tento pracovný pomer s
navrhovateľom výpoveďou č. 11976/2006-1.7 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu,
že rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o
vydaní Organizačného poriadku Ministerstva životného prostredia SR bolo s účinnosťou od 15.11.2006
zrušenépracovnémiestonavrhovateľa vorganizačnomútvareodborprevádzky,naktorombolzaradený

podľa pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.2004. Žiadosťou N.. Q. W. zo dňa 26.02.2007 o vyplatenie
odchodného pri prvom skončení pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok mal
za preukázané, že N.. Q. W. v čase predmetnej výpovede bol už starobným dôchodcom. Vykonaným
dokazovaním mal ďalej za preukázané, že N.. Q. W. výpoveď odmietol prevziať dňa 20.12.2006, a teda
k doručeniu výpovede došlo v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce dňa 20.12.2006 a pracovný pomer

pôvodného navrhovateľa mal skončiť v zmysle § 62 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňa 28.02.2007.
Dospel k záveru, že rozhodnutie ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o vydaní
Organizačného poriadku Ministerstva životného prostredia SR nemožno považovať za rozhodnutie o
organizačnej zmene, v dôsledku ktorej odporca v dohľadnom čase stratí možnosť naďalej pôvodného
navrhovateľa zamestnávať, resp. ktorým bolo pracovné miesto pôvodného navrhovateľa zrušené, keď

týmto rozhodnutím minister životného prostredia SR v bode I vydal Organizačný poriadok Ministerstva
životného prostredia SR tvoriaci jeho Prílohu a v bode I odsek 2 okrem iných zrušil odbor rozpočtu
a financií a v odseku 3 zriadil pod písmenom g/ odbor rozpočtu a ekonomických nástrojov, ktorý
začlenil do sekcie ekonomiky a vnútornej správy a pod písmenom f/ odbor financovania začlenil do
rovnakej sekcie, sekcie ekonomiky a vnútornej správy. Konštatoval, že o zrušení pracovného miesta

N.. Q. W. v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom bol zaradený podľa pracovnej zmluvy
č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004, týmto rozhodnutím odporcu nebolo rozhodnuté; pričom až na
pojednávaní odporca uviedol, že zrušenie pracovného miesta pôvodného navrhovateľa vyplýva zo
systemizácie osobného úradu, ako zrušenie triedy 11, v ktorej bol pôvodný navrhovateľ zaradený, čo
je však iný výpovedný dôvod ako dôvod použitý odporcom vo výpovedi z pracovného pomeru dňa

20.12.2006. Dospel teda k záveru, že odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou
N.. Q. W. a rozhodnutím ministra životného prostredia z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. Ďalej mal za
preukázané, že odporca pred skončením pracovného pomeru výpoveďou N.. Q. W. neponúkol žiadne
voľné miesto s odôvodnením, že ho nemá, avšak zo zoznamu voľných pracovných miest odporcu
ku dňu 20.12.2006 mal za preukázané, že odporca mal 28 voľných pracovných miest, z toho 25

miest v štátnej službe s požadovaným vysokoškolským vzdelaním a 3 miesta vo verejnej službe so
stredoškolským vzdelaním. Zistil, že po výpovedi danej N.. W. W. prijal troch nových zamestnancov v
zmysle zákona o výkone práce vo verejnom záujme, na miesta asistentiek, avšak tieto miesta N..
Q. W. neponúkol; pričom minimálne jednu osobu prijal aj s vysokoškolským vzdelaním; a keďže pred
daním výpovede N.. Q. W. bol odporca povinný podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ponúknuť aj

voľné pracovné miesta s požiadavkou nižšieho, ako navrhovateľom dosiahnutého vzdelania, prípadne
s nižším funkčným platom a kratším obdobím, s tým, že rozhodnutie prijatia takto ponúknutej práce
bolo na zamestnancovi, a to vzhľadom na to, že podľa § 55 ods. 5 Zákonníka práce vhodnosť
ponúkanejprácejepotrebnéposudzovaťlenzhľadiskasplneniapodmienkyzdravotnejspôsobilosti,keďkvalifikácia a schopnosti sú len doplňujúcim kritériom, dospel k záveru, že odporca si nesplnil ponukovú
povinnosť a aj z toho dôvodu posúdil výpoveď z pracovného pomeru danú N.. W. W. dňa 20.12.2006
ako neplatnú. Skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 posúdil ako

neplatné aj z dôvodu, že odporca si nesplnil povinnosť vopred prerokovať výpoveď so zástupcami
zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, keď mal za preukázané, že odporca dňa 13.11.2006
dvom odborovým organizáciám pôsobiacim u odporcu - ZV ZO U. a ZV OZ L. oznámil, že na základe
rozhodnutia ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.5. o vydaní Organizačného
poriadku Ministerstva životného prostredia SR z organizačných dôvodov končí dňa 22.11.2006 pomer

so štyrmi zamestnancami a po návrate z dovolenky, resp. z liečenia, bude z organizačnej zmeny
skončený pracovný pomer s N.. Q. W. - odbor prevádzky. Záznamom zo zasadnutia výboru ZO U.
zo dňa 04.12.2006 mal za preukázané, že odborová organizácia tento list vzala na vedomie a pokiaľ
odporca splnenie povinnosti vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov preukazoval
záznamom z prerokovania skončenia pracovného pomeru výpoveďou s odborovými organizáciami
zo dňa 20.12.2006, poukázal na to, že z obsahu tohto záznamu nevyplýva stanovisko odborovej

organizácie a ani to, že odborové organizácie pri prerokovaní tejto výpovede mali už výpoveď N.. Q.
W. zo dňa 20.12.2006 skutočne k dispozícii. Skutočnosť, že k prerokovaniu tejto výpovede s odborovou
organizáciou nedošlo, potvrdil aj svedok G.. I.H. H., predseda ZV ZO U. vo svojej výpovedi dňa
25.06.2008,pričomnajehoopakovanúvýpoveďdňa06.11.2013ačestnéprehláseniezodňa05.11.2013
neprihliadol, pretože ich vyhodnotil ako účelové. Taktiež výpoveďou svedkyne G.. T. I. S.. predsedníčky

ZV ZO L. nebolo preukázané, že by odborové organizácie pri prerokovaní mali už výpoveď N.. Q.
W. zo dňa 20.12.2006 skutočne k dispozícii, a že by sa k tejto výpovedi aj skutočne vyjadrili. Keďže
rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a pôvodný navrhovateľ N.. Q. W. dňa
06.03.2006oznámilodporcovi,žetrvánatom,abyhoďalejzamestnával, vzmysle§79ods.2Zákonníka
práce mu vzniklo právo na náhradu mzdy od 06.03.2006 po dobu 9 mesiacov, keďže odporca na

pojednávaní dňa 15.01.2014 požiadal o zníženie uplatneného nároku za 73 mesiacov v zmysle § 79 ods.
2 Zákonníka práce s poukazom na to, že pôvodný navrhovateľ si po skončení pracovného pomeru našiel
prácu u iného zamestnávateľa s porovnateľnou mzdou ako u odporcu. Priznal preto navrhovateľovi
náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku v rozhodujúcom období predchádzajúceho
kalendárneho štvrťroka v sume 22.050,- Sk, ktorá medzi účastníkmi nebola sporná a to za

9 mesiacov, keď prihliadol na to, že náhrada mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného
pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nie je ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol
zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči
zamestnancovi, ktorý bol neplatným skončením pracovného pomeru postihnutý a zároveň sankcie voči
zamestnávateľovi, ktorý právo porušil. Prihliadol aj na skutočnosť, že odporca dal výpoveď N.. Q. W.

vo veku 62 rokov a po tejto výpovedi N.. Q. W. nadobudol nárok na starobný dôchodok. Vo zvyšnej
časti uplatnenej náhrady mzdy nárok navrhovateľa zamietol a taktiež v časti úrokov z omeškania s
odôvodnením, že nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká
až rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a prípadné úroky z omeškania z
priznanej náhrady mzdy, preto prichádzajú do úvahy až omeškaním a včasným nesplnením výroku

rozsudku o takto priznanej náhrade. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3
O.s.p. a dedičom pôvodného navrhovateľa priznal plnú náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie
o výške náhrady mzdy záviselo od úvahy súdu. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok rozhodol
podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z., keďže navrhovateľ bol v konaní od zaplatenia súdneho poplatku
zo zákona oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel a o trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods.

1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd návrhu navrhovateľov vyhovel, podal odvolanie v zákonom
stanovenej lehote odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh
navrhovateľov zamietnuť a nepriznať im náhradu trov konania, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne posúdil splnenie jednej z podmienok
potrebných pre platnosť výpovede, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou N.. Q.
W. a Rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ktoré nadobudlo
účinnosť dňa 15.11.2006, a ktorým bo zrušený odbor rozpočtu a financovania patriaci pod sekciu

ekonomiky a vnútornej správy a boli zriadené dva nové odbory, a to odbor rozpočtu a ekonomických
nástrojov a odbor financovania, ktoré boli rovnako začlenené do sekcie ekonomiky a vnútornej správy. V
dôsledku vytvorenia nových odborov bolo nevyhnutné pristúpiť k zmene mennej systemizácie príslušnejsekcie ekonomiky a vnútornej správy vzhľadom ku skutočnosti, že problematika financovania bola
zaradená výlučne pod odbor financovania a problematika rozpočtovania bola zaradená výlučne pod
odbor rozpočtu a ekonomických nástrojov. Vytvorením nových odborov, ktoré boli personálne obsadené

zamestnancami, ktorí pred účinnosťou zmeny pôsobili na zrušenom odbore rozpočtu a financovania,
zanikla potreba vykonávania týchto prác na úseku rozpočtovania a financovania na odbore prevádzky,
ktorý bol taktiež začlenený do sekcie ekonomiky a vnútornej správy, a na ktorom pracoval pôvodný
navrhovateľ. Z toho dôvodu bolo jeho miesto v platovej triede 11 na odbore prevádzky príslušnej
sekcie zrušené. Na základe rozhodnutia ministra pristúpil k vypracovaniu systemizácie pracovných

miest platnej ku dňu 15.11.2006, ktorá plynulo nadväzovala na rozhodnutie ministra a organizačnú
zmenu a v zmysle novej systemizácie pracovných miest a v dôsledku organizačnej zmeny sa počet
miest vo výkone práce vo verejnom záujme znížil o 6 zamestnancov, s ktorými bol pracovný pomer
skončený. Poukázal aj na výpoveď svedkyne O. Š., zamestnankyne jeho osobného úradu, ktorá
uviedla, že nová menná systemizácia bola prílohou k organizačnej zmene a vypracovala ju v súvislosti
s vykonanou organizačnou zmenou. Poukázal aj na to, že v zmysle ustálenej súdnej judikatúry v

rozhodnutí o organizačných zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorými má zamestnávateľ
v úmysle skončiť pracovný pomer, sa rešpektuje rozhodnutie služobného úradu a súd rozhodnutie
o organizačnej zmene ani jej účelnosť nepreskúmava, a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009 sp.zn. 3Cdo 33/2008. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa
nesprávne dospel aj k záveru, že si nesplnil ponukovú povinnosť voči pôvodnému navrhovateľovi a

namietal, že bol povinný ponúknuť pôvodnému navrhovateľovi vhodnú prácu za podmienok, aké mal
do uskutočnenia organizačnej zmeny, a teda pracovné miesto v pracovnom pomere na dobu neurčitú
a vhodnú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, schopnostiam, t.j. prácam dohodnutým v pracovnej
zmluve, keď tento právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009 sp.zn.
3Cdo33/2008.Pokiaľideo25voľnýchštátnozamestnaneckýchmiest,natietoboliprijímanízamestnanci

dodočasnejštátnejslužbynazastupovaniezamestnancovpočasmaterskejaleborodičovskejdovolenky
alebo na dobu určitú do konca roku 2008 a poukázal aj na to, že do stálej štátnej služby je možné
na dobu neurčitú prijať len štátneho zamestnanca s trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorý úspešne
absolvuje výberové konanie, čím by bol pôvodný navrhovateľ značne znevýhodnený. Ďalej uviedol, že
v prípade troch voľných pracovných miest vo verejnej službe išlo o pracovné miesta s požiadavkou

ukončeného stredoškolského vzdelania a s poukazom na rozdielny obsah náplne práce pôvodného
navrhovateľa a náplne práce asistentky namietal, že vhodným pracovným miestom, ktoré bol povinný
ponúknuť pôvodnému navrhovateľovi, nebolo miesto asistenta, ale pracovné miesto zodpovedajúce
jeho kvalifikácii s obdobnou náplňou práce, ktorú navrhovateľ vykonával pred nadobudnutím účinnosti
organizačnej zmeny v zmysle pracovnej zmluvy. Obsahom pracovnej náplne pôvodného navrhovateľa

bolo vykonávanie náročných odborných prác adekvátnych jeho dosiahnutému stupňu vzdelania a na
rozdiel od toho práca asistentky zahŕňa v prevažnej miere zabezpečovanie informačnej, organizačnej
a evidenčnej práce sekretariátu v nižšej platovej triede. Namietal, že súd prvého stupňa sa nesprávne
vysporiadal aj s otázkou prorokovania výpovede pôvodného navrhovateľa a svojvoľne vyhodnotil
svedeckú výpoveď G.. T. I. S.., predsedníčky Z. Z. L., ktorá na otázku právne zástupkyne navrhovateľa

výslovne uviedla, že: „výpoveď sme dostali priamo 20.12.2006 na uvedenom prerokovaní“ a na ďalšiu
otázku uviedla, že: „obvykle pri takomto prerokovaní nielen podpíšeme záznam o prerokovaní, ale
výpoveď rozoberáme a pýtame sa na voľné miesta...“. Ďalej uviedol, že výsledkom prerokovania nemusí
byťsúhlasčinesúhlasodborovejorganizáciekvýpovedidanejzamestnancovi,odborovýorgánnemusík
zamýšľanej výpovedi zaujať ani žiadne stanovisko, výpoveď však musí byť preukázateľne prerokovaná.

O prerokovaní výpovede N.. W. svedčí písomný záznam z jej prerokovania, ktorý je vlastnoručne
podpísaný prítomnými zástupcami zamestnancov a riaditeľkou osobného úradu, ktorí svojím podpisom
bez výhrad potvrdili skutočnosť prerokovania výpovede. Podľa jeho názoru je teda výpoveď daná
pôvodnému navrhovateľovi platná a súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami
a dôkazmi ním predloženými, vrátane svedeckých výpovedí.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov zamietol, podali v zákonom stanovenej
lehote odvolanie navrhovatelia, žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak,
aby im súd priznal spoločne a nerozdielne náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2007 do 23.03.2013
v celkovej sume 53.284,50 € a úroky z omeškania špecifikované v petite odvolania a náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 6.210,46 €. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel ich odvolaniu len v časti

úrokov z omeškania, žiadali priznať im náhradu trov konania v celkovej sume 539,50 €. Namietali, že
dôchodkový vek pôvodného navrhovateľa nie je dôvodom na zníženie náhrady mzdy. S poukazom na
ust. § 79 Zákonníka práce a na ustálenú judikatúru namietali, že rozsudok priznávajúci náhradu mzdy zneplatného rozviazania pracovného pomeru, má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje
už existujúce hmotné práva a povinnosti. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda

nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie
náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z
omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu. Ďalej namietali, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uviedol, že
mzda navrhovateľa u nasledujúceho zamestnávateľa bola porovnateľná. Napriek tomu, že sa pôvodný
navrhovateľ zapojil do práce u iného zamestnávateľa, stalo sa tak za podmienok nezodpovedajúcich
tým, za ktorých by vykonával prácu u odporcu v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou
zmluvou, a preto nie je možné , aby im súd náhradu mzdy za toto obdobie nepriznal. Tento právny názor
vyplýva aj zo stanoviska Najvyššieho súdu ČR - Stanovisko Občanskoprávního kolegia a Obchodního

kolegia Nejvyššího soudu České republiky, Cpjn 4/2004, ze dne 9.června 2004 k některým otázkám
rozhodování soudu ve věcech nároku z neplatného rozvázání pracovního poměru podle ustanovení
§ 61 Zákonníku práce. Uviedli, že mzda pôvodného navrhovateľa u nasledujúceho zamestnávateľa
predstavovala sumu 18.000,- Sk, a teda bola nižšia ako mzda, ktorú by dostával u odporcu, keby si
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu a tiež práca v spoločnosti UNITED Trade a.s.,

ktorú vykonával na pozícii manažéra, nie je ani svojím druhom rovnocenná práci, ktorú vykonával a mal
vykonávať u odporcu na pozícii radca pre komplexné zabezpečovanie práce na úseku rozpočtovania
a financovania v odbore prevádzky vo výkone práce vo verejnom záujme a nebola rovnocenná a ani
výhodnejšia z dôvodu, že pracovisko u nasledujúceho zamestnávateľa bolo P. N. L. J. a jeho pôvodné
pracovisko u odporcu bolo v Bratislave, kde mal pôvodný navrhovateľ aj bydlisko.

Navrhovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli odvolanie odporcu zamietnuť, rozsudok
súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo
dňa 20.12.2006, ako vecne správny potvrdiť a vo zvyšnej časti vyhovieť ich odvolaniu.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že podľa jeho názoru je skončenie
pracovného pomeru výpoveďou s pôvodným navrhovateľom platné, a preto navrhol rozsudok súdu

prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť a nepriznať im náhradu trov konania a
náhradu trov právneho zastúpenia, alternatívne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. K námietkam navrhovateľov uvedeným v ich odvolaní uviedol, že pôvodný
navrhovateľ sa zapojil do práce u iného zamestnávateľa za podobných pracovných podmienok, aké
mu poskytoval on, keď u neho vykonával práce týkajúce sa komplexného zabezpečovania prác na

úseku rozpočtovania a financovania a pracovnou náplňou N.. Q. W. u nového zamestnávateľa bolo
okrem iného riešenie pohľadávok, fakturácia a termínové plnenie, čo tiež predstavuje vykonávanie
činností súvisiacich s finančnými operáciami, t.j. práce príbuzné činnostiam, ktoré pôvodný navrhovateľ
vykonával u neho. Taktiež výška mzdy nebola síce úplne rovnaká, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že
pôvodný navrhovateľ bol pri výkone práve pre nového zamestnávateľa vo veku, kedy nadobudol nárok

na starobný dôchodok; pričom tento nárok mu vznikol už počas trvania pracovného pomeru u neho; a v
súvislosti s tým mu bolo vyplatené odchodné vo výške dvojnásobku funkčného platu, a dostával mzdu vo
výške 18.000,- Sk (597,50 €), správne súd prvého stupňa pri posúdení výšky náhrady mzdy zohľadnil aj
tútoskutočnosť,keďvzhľadomnauvedenénemožnohovoriťopodmienkachnezodpovedajúcichtým,za
ktorých by vykonával prácu u neho v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou.

Poukázal ďalej aj na jeho oprávnenie uplatniť nárok na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy po
uplynutí 9 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce na súde, a to kedykoľvek v priebehu konania,
t.j. aj v záverečnej reči, pričom súd nie je viazaný rozsahom jeho návrhu, v akom požaduje zníženie
náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie. Namietal, že v konaní bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ
sa v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 21.01.2008 zamestnal u iného zamestnávateľa a táto okolnosť je

podľa jeho názoru rozhodujúca a dostatočná na odôvodnenie návrhu na nepriznanie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 9 mesiacov od 06.03.2009.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214ods.1O.s.p.vspojenísust.§156ods.3 O.s.p.adospelkzáveru,žerozsudok súduprvéhostupňa
nie je správny len v časti zamietnutia úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy a vo zvyšnej časti

rozhodol súd prvého stupňa vecne správne o nárokoch uplatnených navrhovateľmi, avšak vo výrokochtýkajúcich sa priznanej náhrady mzdy a trov právneho zastúpenia, nesprávne uviedol, že odporca je
povinný tieto sumy zaplatiť „dedičom“ N.. Q. W., resp. „dedičom navrhovateľa“, čo nie je v súlade s
označením účastníkov na strane navrhovateľov v záhlaví napadnutého rozsudku, v ktorom sú dedičia

pôvodného navrhovateľa označení ako „navrhovatelia 1/ až 4/“.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na
zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov, ktorým sa domáhali
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany
odporcu a náhrady mzdy, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec posúdil

správne po právnej stránke, keď platnosť výpovede a nárok na náhradu mzdy posudzoval podľa §
63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. b/, § 74 a § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a správne
dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany
odporcu je neplatné, pretože odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou N.. Q.
W. a Rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ako aj z dôvodu,
že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť ani povinnosť vopred výpoveď prerokovať so zástupcami

zamestnancov a správne tiež dospel k záveru, že vzhľadom na neplatné skončenie pracovného pomeru
a vzhľadom na to, že pôvodný navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,
vzniklo pôvodnému navrhovateľovi právo na náhradu mzdy od 06.03.2006 po dobu 9 mesiacov, keď
odporcapožiadalozníženieuplatnenéhonárokuvzmysle§79ods.2Zákonníkapráce.Stýmtoprávnym
posúdením ako aj uvedenými závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Podľa § 63 ods. 1 písm b/ Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného
navrhovateľazamestnávateľmôžedaťzamestnancovivýpoveďibazdôvodov,aksazamestnanecstane
nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho
úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o
iných organizačných zmenách.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného
navrhovateľa, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi
v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného

navrhovateľa ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje
9 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
9 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri
svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného
zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práve

nezapojil.

Z citovaného ust. § 63 ods. 1 písm. b/ vyplýva, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa
tohto ustanovenia, je existencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o
zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť
práce alebo iných organizačných zmenách, ďalej nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pracovníka.

V prejednávanej veci odporca skončil pracovný pomer s pôvodným navrhovateľom výpoveďou zo dňa
20.12.2006 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, v ktorej ako dôvod uviedol, že Rozhodnutím
ministra životného prostredia SR zo dňa 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o vydaní Organizačného poriadku
ministerstva životného prostredia SR bolo s účinnosťou od 15. novembra 2006 zrušené pracovné miesto

pôvodného navrhovateľa v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom podľa pracovnej zmluvy
č. 166/2004-1.8. zo dňa 09.02.2004 bol zaradený. Z obsahu Rozhodnutia ministra životného prostredia
SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ktorý súd prvého stupňa dôsledne preskúmal a uviedol aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že týmto rozhodnutím bol vydaný Organizačný poriadok ministerstvaživotného prostredia ST, tvoriaci jeho Prílohu č. 1, avšak nebolo rozhodnuté o zrušení pracovného
miesta pôvodného navrhovateľa v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom bol zaradený
podľa pracovnej zmluvy, nebol zrušený ani samotný odbor prevádzky, a preto správne súd prvého

stupňa dospel k záveru, že toto rozhodnutie nemožno považovať za také rozhodnutie o organizačnej
zmene, v dôsledku ktorej odporca v dohľadnom čase stratí možnosť naďalej pôvodného navrhovateľa
zamestnávať, resp. ktorým bolo pracovné miesto navrhovateľa zrušené, a teda odporca nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím a nadbytočnosťou pôvodného navrhovateľa.

Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že na základe rozhodnutia ministra pristúpil k vypracovaniu

systemizácie pracovných miest, ktorá plynulo nadväzovala na predmetné rozhodnutie ministra a
organizačnú zmenu a v zmysle novej systemizácie pracovných zmien a v dôsledku organizačnej zmeny
sa počet miest vo výkone práce vo verejnom záujme znížil o 6 zamestnancov. Aj z tohto tvrdenia odporcu
vyplýva, že k zrušeniu pracovného miesta pôvodného navrhovateľa došlo až systemizáciou pracovných
miest, ktorá však bola vypracovaná až následne po Rozhodnutí ministra životného prostredia SR
o vydaní Organizačného poriadku a i keď táto systemizácia pracovných miest bola vypracovaná v

nadväznosti na uvedené rozhodnutie ministra, a podľa tvrdenia svedkyne O. Š. mala byť prílohou
k organizačnej zmene, a teda k rozhodnutiu ministra, nebola uvedená systemizácia pracovných
miest súčasťou tohto rozhodnutia ministra a ani jeho prílohou, keď takáto skutočnosť z predmetného
rozhodnutia odporcu nevyplýva, a pokiaľ zrušenie pracovného miesta pôvodného navrhovateľa, aj
podľa tvrdení odporcu, vyplýva zo systemizácie pracovných miest, správne súd prvého stupňa poukázal

na to, že ide o iný výpovedný dôvod než ten, ktorý odporca uviedol vo výpovedi z pracovného
pomeru zo dňa 20.12.2006. Keďže odporca nepreukázal splnenie jednej zo zákonom stanovených
podmienokprepoužitievýpovednéhodôvodupodľa§63ods.1písm.b/Zákonníkapráce,atoexistenciu
príčinnej súvislosti medzi písomným rozhodnutím odporcu o organizačnej zmene a nadbytočnosťou
navrhovateľa, je výpoveď zo dňa 20.12.2006 daná odporcom pôvodnému navrhovateľovi neplatná, tak,

ako to vecne správne konštatoval súd prvého stupňa.

Vzhľadom na to, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že výpoveď zo dňa 20.12.2006 je neplatná, z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pôvodného navrhovateľa, poúdil ako irelevantné ďalšie
námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní týkajúce sa splnenia si ponukovej povinnosti a povinnosti

vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov.

Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súlade s ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce posúdil ako dôvodný nárok pôvodného navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov
od 06.03.2006 a na základe žiadosti odporcu v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce za čas presahujúci
9 mesiacov náhradu mzdy nepriznal, pričom správne prihliadol na to, že pôvodný navrhovateľ sa po

skončení pracovného pomeru zamestnal u iného zamestnávateľa s porovnateľnou mzdou ako u odporcu
a tiež na skutočnosť, že po výpovedi pôvodný navrhovateľ nadobudol nárok na starobný dôchodok.

Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľov, že pôvodný navrhovateľ sa zamestnal
u iného zamestnávateľa, avšak za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu
u odporcu, v prípade, ak by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, keď poukázali na

to, že dosahoval nižšiu mzdu, vykonával prácu, ktorá svojím druhom nebola rovnocenná práci, ktorú
vykonával u odporcu, a tiež na zmenu pracoviska z Bratislavy J. N. L. J.. Podľa názoru odvolacieho
súdu za podmienky zodpovedajúce, a teda v zásade rovnocenné pracovným podmienkam, za ktorých
navrhovateľ vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa, nemožno považovať len podmienky
výhodnejšie a minimálne také isté, za akých vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa, teda

rovnakú výšku platu, rovnaký druh práce a rovnaké miesto pracoviska, ale aj iné pracovné podmienky,
ktoré možno považovať za podobné, resp. porovnateľné s pracovnými podmienkami, za ktorých
vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa.

Z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy prihliadne najmä na
to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a

aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil, z čoho vyplýva, že toto ustanovenie
len príkladmo uvádza niektoré skutočnosti, na ktoré súd prihliadne, pričom môže prihliadnuť aj na iné
skutočnosti, ak ich považuje za významné.V zmysle uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne prihliadol aj na
skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ nadobudol nárok na starobný dôchodok, pričom dôvodne odporca
poukázal vo svojom vyjadrení na to, že tento nárok pôvodnému navrhovateľovi vznikol už počas trvania

pracovného pomeru u odporcu a v súvislosti s tým mu bolo vyplatené aj odchodné vo výške dvojnásobku
funkčného platu, pričom sa zamestnal u iného zamestnávateľa v pozícii manažér, ktorú prácu možno
považovať za podobnú ako vykonával u odporcu, u nového zamestnávateľa poberal mzdu v sume
18.000,- Sk, ktorá je nižšia ako poberal u odporcu, avšak nie je neporovnateľne nízka. Uvedené
skutočnostiajpodľanázoruodvolaciehosúdu odôvodňujúnepriznanienáhradymzdyvzmysle§79ods.

2 Zákonníka práce za obdobie presahujúce 9 mesiacov, a preto súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď v tejto časti návrh navrhovateľov na náhradu mzdy zamietol.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol návrh navrhovateľov na zaplatenie
úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy, toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď
súd prvého stupňa v tejto časti návrh navrhovateľov zamietol s odôvodnením, že nárok na náhradu mzdy
z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká až rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru.

Z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného
navrhovateľa, vyplýva, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle tohto ustanovenia
je, že zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ďalej, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že

trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, pričom táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd
dospel k záveru, že rozhodnutie o neplatnosti výpovede má deklaratórnu povahu, keď iba potvrdzuje
existujúci právny stav a týmto rozhodnutím nevzniká právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok
vyplývajúci z ust.§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého právo na náhradu mzdy v prípade

neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká zamestnancovi odo dňa, keď zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Z ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce
vyplýva, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak a §
132 Zákonníka práce sa toto ustanovenie vzťahuje aj na náhradu mzdy. K omeškaniu na strane

zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto dochádza
ujednotlivýchnáhradmiezdspravidlazaten-ktorýmesiacpodľatoho,kedyunichnastalasplatnosťanie
až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Keďže Zákonník
práce neupravuje výšku úrokov z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov, a
to podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

Podľa predloženej pracovnej zmluvy pôvodného navrhovateľa zo dňa 09.02.2004 bol medzi účastníkmi
dohodnutý výplatný termín, a to 9. deň kalendárneho mesiaca. Nevyplatením náhrady mzdy pôvodnému
navrhovateľovi za príslušný mesiac v termíne do 9. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca sa
odporca dostal do omeškania s peňažným plnením predstavujúcim náhradu mzdy za príslušný mesiac, a
preto pôvodnému navrhovateľovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania vo výške dvojnásobku základnej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu omeškania, t.j. vo výške
9 % ročne odo dňa 10.04.2007 a vo výške 8,50% ročne odo dňa 10.05.2007.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia úrokov
z omeškania z priznanej náhrady mzdy zmenil podľa § 220 O.s.p. a priznal navrhovateľom úroky z

omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, v časti priznania náhrady mzdy a trov právneho
zastúpenia dedičom N.. Q. W. zmenil tak, že náhradu mzdy uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľom v 1/
až 4/ a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď obaja účastníci mali v odvolacom konaní úspech

len čiastočný.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.