Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. október 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/364/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112200903

Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112200903.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobkyne: C. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, právne zastúpenej JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou, Prešov,
kpt. Nálepku 5, proti žalovaným: 1. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., F. XXXX/XX, 2. W. L., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D., F. XXXX/XX, obaja právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom,
Prešov, Masarykova 2, o zaplatenie 3.098 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

Konanie voči odporcovi v 1. a 2. rade, a to voči každému zvlášť zastavuje v časti o zaplatenie sumy
485,34 € spolu s 9,5 % úrokom z omeškania od 12.1.2012 až do zaplatenia.

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Odporcom 1. a 2. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 12.1.2012 sa žalobkyňa domáhala na žalovaných 1. a 2., každom zvlášť,
zaplatenia sumy 1.549 € spolu s príslušenstvom spočívajúcom v úrokoch z omeškania.

Svoj návrh odvodzovala od nasledujúceho skutkového stavu: Na základe LV č. XX sú obaja žalovaní
každý v pomere 1-ice k celku vlastníkom nehnuteľností, a to rodinného domu, súpisné číslo XX a
pozemkov CKN XXX až XXX.

Navrhovateľka užíva tieto nehnuteľnosti na základe právneho dôvodu, ktorým je právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, a to ako oprávnená z vecného bremena. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
bolozriadenédohodoudedičovvspojenísvýsledkamikonaniaodedičstvavovecisp.zn.26D/927/2006.

Dedičiazároveňuzavrelidohodu,ževšetkynákladyspojenésužívanímvyššieuvedenýchnehnuteľností
budú hradiť vlastník nehnuteľnosti a oprávnená z vecného bremena podľa vzájomnej dohody. Napriek
tejto skutočnosti medzi navrhovateľkou a odporcami k žiadnej dohode nedošlo a táto všetky náklady
súvisiace so svojím bývaním hradí sama.

Navrhovateľka zároveň vyčíslila tieto náklady takto:

- plyn, elektrina a stočné v roku 2009 v sume 1.206,02 €,- v roku 2009 oprava plynovej pece v sume 170 €, výmena ventilu do vzduchojemu v šachte k studni v
sume 50 € a za prípojku vody a výkopovej práce 30 €,

- plyn, elektrina a stočné v roku 2010 spolu 1.754,56 €,

- úhrada za kosenie a údržbu rodinného domu v roku 2010 v sume 75 €,

- plyn, elektrina, stočné v sume 1.322,30 € a úhrada nákladov na kosenie a inú údržbu rodinného domu
za rok 2011 v sume 40 €.

Žalovaní 1. a 2. sa k predmetu konania prvýkrát vyjadrili v odpore proti platobnému rozkazu došlému
súdu dňa 28.09.2012. Uviedli, že so žalobou nesúhlasia, pretože predmetné nehnuteľnosti spoluužívali
iba rok, od novembra 2008 do novembra 2009 a museli sa odsťahovať do bytu v Prešove pre správanie

navrhovateľky, ktorá ich doslova z ich rodinného domu vyštvala. Majú za to, že vzhľadom na to, že
nedošlo k dohode, ako to predpokladalo rozhodnutie o dedičstve, nemôže si navrhovateľka nárokovať
voči nim žiadne platby. Zároveň citovali § 151n ods. 3 OZ ako aj § 130 ods. 3 OZ a v zmysle § 107 ods.
1 OZ vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k nárokom uplatneným pred 12.01.2010, keďže žaloba
bola podaná 12.01.2012.

Okresný súd prvýkrát vo veci meritórne rozhodol dňa 29.05.2013, a to tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľky bol predmetný rozsudok uznesením krajského súdu č.k.
7Co/162/2013-123 zo dňa 24.2.2014 zrušený. Krajský súd zaujal právny názor, že vzhľadom na to, že
žalovaní vo svojich výpovediach potvrdili, že po tom, čo začali nehnuteľnosť užívať spolu so žalobkyňou,

žalobkyňa im určila, ako sa majú podieľať na úhrade nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti a že
žalobkyňa túto stanovila na 1-icu, čo žalovaní plnili až do doby, keď sa z nehnuteľnosti odsťahovali. Na
základe toho mal krajský súd za to, že v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo
konkludentným spôsobom k uzavretiu dohody o znášaní nákladov na užívanie nehnuteľnosti.

Okresný súd teda vo veci opätovne pojednával dňa 20.10.2014, pričom na tomto pojednávaní žalobkyňa

vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, vzala žalobu späť v časti náhrady nákladov za rok 2009
v sume 1.456,02 €, čo vo vzťahu k odporcom predstavuje na každého sumu 485,34 €. Na základe
uvedeného súd postupom podľa § 96 O.s.p. konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade, a to voči každému
zvlášť, zastavil v časti o zaplatenie sumy 485,34 € spolu s 9,5 % úrokom z omeškania od 12.1.2012
až do zaplatenia.

Súdzopakovaloboznámenielistinnýchdôkazovnachádzajúcichsavspise,vypočulprítomnýchsvedkov
a dotazom na účastníkov konania ďalej zisťoval skutkový stav.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k nasledujúcim záverom, o ktorých má za to, že
zodpovedia všetky otázky účastníkov konania vznesené v konaní a pre konanie podstatné.

Z LV č. XX pre k.ú. C., obec C., okres E. vyplýva, že žalovaní sú každý v podiele 1-ici v pomere k celku

vlastníkom pozemkov parc. č. XXX až XXX ako aj stavby rodinného domu súpisné číslo XX postavenom
na parcele č. XXX.

Na základe uznesenia o dedičstve č. 26D/927/2006, Dnot 141/2006 vydanom po poručiteľovi G. L., nar.
X.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, citované nehnuteľnosti pôvodne zdedil v celom rozsahu K. L.,
čiže žalovaný v 1. rade, a to s povinnosťou vyplatiť G. L. sumou 150.000,-Sk, C. L. sumou 10.000,-Sk,

N. N. sumou 180.000,-Sk a G. L. sumou 160.000,-Sk.Zároveň je v uznesení o dedičstve uvedené, že dedičia zriaďujú vecné bremeno pre oprávnenú z
vecného bremena C. L., spočívajúce v spoluužívaní nehnuteľností zapísaných na LV č. XX. Dedičia
zriaďujú vecné bremeno pre oprávnenú z vecného bremena C. L. doživotne. Všetky náklady súvisiace

s užívaním tejto nehnuteľnosti budú hradiť vlastník nehnuteľnosti a oprávnená z vecného bremena
podľa vzájomnej dohody. Dedičia zriaďujú vecné bremeno pre oprávnenú z vecného bremena C. L. na
spoluužívanie nehnuteľnosti v rozsahu, v akom tieto užívala doteraz a užíva aj teraz.

Na pojednávaní konanom dňa 06.02.2013 právna zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že návrh je
postavený na § 451 Občianskeho zákonníka, teda žiadajú o vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej

uviedla, že bezdôvodné obohatenie požadujú z titulu uvedeného v § 454 Občianskeho zákonníka, teda,
že bezdôvodne sa obohatil ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Navrhovateľka na tomto pojednávaní výslovne uviedla, že v dedičskom konaní po manželovi dom zdedil
syn. Tiež uviedla, že sa nevedeli s nevestou dohodnúť na inkase, pretože s ňou sa nedalo na ničom
dohodnúť, takže všetko som platila ja z môjho dôchodku.

Navrhovateľka ďalej výslovne uviedla: Po skončení dedičského konania nebola uzavretá s odporcami

žiadna dohoda o platení nákladov na tento spoločný dom, pretože odporkyňa takúto dohodu nechcela
uzavrieť. Pár mesiacov mi prispeli po 20 €, potom prestali prispievať. Odporkyňa aj s manželom v tomto
dome asi pol roka po skončení dedičského konania začali bývať, bývali asi 4 mesiace a potom odišli.

Navrhovateľka ďalej výslovne uviedla: Ja som sa so synom viackrát pokúšala dohodnúť o tom, ako
budeme platiť náklady na túto nehnuteľnosť, ale k dohode nedošlo.

Žalovaná v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 06.02.2013 uviedla: Keď sme prišli do domu bývať,
sama navrhovateľka rozhodla, že budeme platiť na polovicu náklady na plyn a elektriku. Ďalej uviedla:
Potvrdzujem to, že medzi účastníkmi konania nie je uzavretá žiadna dohoda o platení nákladov na túto
nehnuteľnosť a ani sme sa o takejto dohode nebavili. Ja som to brala tak, že som na dom prispievala v
čase, keď som tam bývala. Keď som zasa šla bývať do Prešova, kde tiež musím platiť na inkaso 250 €,

tak som teda prestala prispievať na plyn a elektrinu v tomto dome.

V odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu (čl. 107) žalobkyňa uviedla: K uzavretiu konkrétnej
dohody však nedošlo. Ak v tomto smere nebola uzavretá žiadna dohoda, nastupuje zákonná úprava,
podľaktorejjeten,ktojenazákladeprávazodpovedajúcehovecnémubremenuoprávnenýužívaťcudziu
vec, povinný znášať primerané náklady na jej zachovanie a opravy.

Na pojednávaní konanom dňa 20.10.2014 odporcovia v 1. a 2. rade na výslovnú otázku sudcu, či teda
došlo niekedy vo vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcami k dohode o platení úhrad za užívanie
nehnuteľnosti, títo zhodne uviedli: Nie, k dohode nikdy nedošlo.

Na výslovnú otázku sudcu navrhovateľke, či medzi navrhovateľkou a odporcami bola niekedy uzavretá
dohoda, hoci aj počas obdobia, keď v dome bývali, o spoločnom hradení nákladov na polovicu, táto

uvádza: Nie, nie je to pravda, nikdy takáto dohoda uzavretá nebola. Pokiaľ bývali v dome so mnou, tak
ja som od nich žiadala, aby prispievali na úhradu nákladov bývania, najlepšie vo výške 1-ice, nestalo
sa tak, dali mi iba 3-krát po 20 €.

Svedkyňa G.. I. L. uviedla, že o dohode medzi navrhovateľkou a odporcami o úhrade nákladov
súvisiacich s užívaním domu jej nie je nič známe, vie len to, že bolo pre navrhovateľku zriadené právo

doživotného bývania. Ďalej uviedla, že počas obdobia 8 rokov, keď ona bývala v dome so synom
navrhovateľky, platili polovicu nákladov na údržbu a opravy a rovnako aj polovicu inkasa.Ďalšia svedkyňa M. O., ktorej navrhovateľka je starou matkou a odporca 1. je jej strýkom, uviedla, že
v čase dedičského konania mala 16 rokov. Z rozprávania svojej matky vie, že sa rozprávalo o tom, že
nejakým spôsobom by mali odporcovia platiť inkaso za bývanie babky v dome, avšak či sa to nejako

zrealizovalo, to už nevie.

Zo správy Slovenského plynárenského priemyslu, a.s. súd zistil, že Zmluvu o dodávke plynu pre
predmetný dom má uzavretú C. L., teda navrhovateľka. Rovnako Vychodoslovenské elektrárne, a.s. vo
svojej správe uviedli, že ako partnera na odbernom mieste C. XX evidujú C. L..

Podľa § 35 ods.1 Občianskeho zákonníka - Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;
môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník

prejaviť.

Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/233/2008 vyplýva, že nečinnosť alebo mlčanie je prejavom vôle
iba vtedy, ak dochádza k vedomému opomenutiu aktívneho chovania, ku ktorému je príslušný subjekt
povinný na základe právnej normy. V takom prípade možno opomenutiu aktívneho chovania pripisovať
opačný obsah, než je vôľa, ktorá by sa vyjadrila činnosťou. Aj v prípade konkludentného spôsobu

uzavretia dohody, musí tejto predchádzať dostatočne určitý, zrozumiteľný a adresný návrh na uzavretie
dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi) môže nasledovať
ďalšia fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom. Občiansky zákonník v § 43a ods. 1 vyžaduje, aby
návrh na uzavretie dohody (oferta) spĺňal uvedené kritéria, čo apriori vylučuje, aby vôľa navrhovateľa v
tomto jednostrannom právnom úkone mohla byť prejavená konkludentne.

Súd si je vedomý, že podľa § 226 O.s.p. je viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v
zrušujúcom rozsudku, a to ako po stránke právnej, tak aj po stránke skutkovej. To však neplatí vtedy, ak
sa doplnením dokazovania zmení skutkový základ, ku ktorému krajský súd tento názor vyslovil.

Súd má za to, že k tejto zmene skutkového základu došlo. Totižto potom, ako boli účastníci konania
oboznámení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, ktorým bol zrušený prvý rozsudok okresného

súdu výslovne uviedli, a to ako navrhovateľka, tak aj žalovaní, že k žiadnej dohode o spoločnom postupe
pri úhrade inkasa a nákladov na nehnuteľnosť medzi nimi nedošlo.

O tom, že takáto dohoda tu nebola, svedčí aj to, že medzi účastníkmi konania nedošlo k zhode ani o
tom, či ich navrhovateľka vyzvala, aby počas doby, keď spoluužívali nehnuteľnosť, prispievali na toto
užívanie výškou 1-ice a zároveň medzi nimi nedošlo k zhode ani o tom, či takouto sumou prispievali.

Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že odporcovia nikdy neplatili polovicu inkasa a prispeli jej iba párkrát
sumou 20 €, žalovaní zotrvali na názore, že polovicu inkasa platili. Vzhľadom na to, že išlo o tvrdenie
proti tvrdeniu a žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tohto tvrdenia
vykonané byť nemohli, súd uvedenú skutočnosť hodnotil podľa teórie dôkazného bremena, podľa ktorej
dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli

preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o to, že by táto skutočnosť bola nepravdivá (pozri NS SR - 3 M Cdo/6/2010,

NS ČR - 30 Cdo/2675/2006).

V rámci právnej argumentácie súd tiež poukazuje na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 502/03 - Sluší
se poukázat na to, že sporné občanské soudní řízení vychází ze zásady projednací, v souladu s níž
je úspěch procesní strany podmíněn povinností tvrzení a na ní navazující povinností důkazní a jim
odpovídajícími koreláty v podobě břemena tvrzení a břemena důkazního. Z této zásady potom plyne

- zejména a tím spíše v situaci, kdy případně nastane procesní stav non liquet - ten důsledek, že
každá procesní strana je povinna, není-li právním předpisem stanoveno jinak, dokazovat skutečnostiodpovídající znakům právní normy, která je této straně příznivá a které se dovolává, aniž by (v
obecné rovině) byla pochopitelně povinna tyto skutečnosti právně stipulovat. Je tak zatížena důkazním
břemenem spočívajícím v povinnosti dokazovat skutkové okolnosti předpokládané právní normou, na

základě níž uplatňuje své tvrzené právo či zakládá příslušné námitky, a pokud se jí to nepodaří, projeví
se to v procesní rovině tím, že je nucena strpět nepříznivé procesní důsledky v podobě neúspěchu v
soudním sporu.

Na základe vyššie uvedeného má súd teda za to, že k žiadnej dohode o spoluznášaní nákladov na
užívanie nehnuteľnosti medzi navrhovateľkou a odporcami nedošlo a to ani konkludentným spôsobom.

Uvedená skutočnosť nebola zo strany žalobkyne preukázaná, aj keď treba zdôrazniť, že táto ju ani
nepreukazovala, keďže ju priamo popierala.

Súd uvádza, že deklarácia v uznesení o dedičstve, podľa ktorej všetky náklady súvisiace s užívaním
tejto nehnuteľnosti budú hradiť vlastník nehnuteľnosti a oprávnená z vecného bremena podľa vzájomnej
dohody znamená, že nie je žiadnym spôsobom vynutiteľná. Znamená len to, že dedičia sa dohodli,
že vlastník nehnuteľnosti a navrhovateľka sa dohodnú. Na základe takejto formulácie navrhovateľka

ani nemôže žiadať súd, aby nahradil vôľu odporcov s určitou formou dohody o spoluznášaní nákladov
na užívanie. To znamená, že pokiaľ k žiadnej relevantne platne uzavretej dohode nedošlo, nemôže si
nárokovať žalobkyňa, aby jej žalovaní z titulu uvedeného v uznesení o dedičstve nejakým spôsobom
refundovali náklady, ktoré vynaložila na svoje užívanie nehnuteľnosti.

Zároveň je podstatné aj to, že navrhovateľke nebolo zriadené vecné bremeno výlučného užívania

nehnuteľnostialevecnébremenospočívajúcevspoluužívaní.Toznamená,žeprizriadenítohtovecného
bremena sa vychádzalo z toho, že nehnuteľnosť nebude užívaná iba navrhovateľkou, ale aj jej novým
vlastníkom, vyplynúcim z dedičského konania, teda žalovaným v 1. rade. Potom v tomto zmysle treba
vykladať aj deklaráciu toho, že náklady súvisiace s užívaním tejto nehnuteľnosti sa majú hradiť na
základe dohody vlastníka nehnuteľnosti a oprávnenej z vecného bremena, teda navrhovateľky tak, že

táto dohoda prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by táto nehnuteľnosť bola v spoločnom užívaní ako
z dedičského konania vyplynucého vlastníka - žalovaného 1. a osoby oprávnenej z vecného bremena,
teda žalobkyne.

Ako vyplynulo zo správ dodávateľov energií, ich zmluvným partnerom je navrhovateľka. Teda táto
ako zmluvný partner platí to, na čo sa zaviazala zmluvne, je teda zrejmé, že v žiadnom prípade

nemôže ísť na strane žalovaných 1. a 2. o bezdôvodné obohatenie tým, že navrhovateľka za nich
plnila, čo mali plniť sami, pretože na plnenie energií je zmluvne zaviazaná výlučne navrhovateľka.
Tu súd poukazuje na výklad § 454 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Nezbytnými předpoklady
bezdůvodného obohacení podle § 454 obč. zák., které musí být splněny, jsou následující: a) oprávněný
(postižený subjekt) poskytl třetí osobě plnění, které má majetkovou hodnotu (např. zaplatil peníze),

namísto povinného, b) oprávněný nebyl povinen plnit (na jeho straně neexistovala právní povinnost k
takovému plnění), c) právní povinnost poskytnout toto plnění měl povinný (ten, kdo získal bezdůvodné
obohacení), a d) mezi tím, kdo plnil (oprávněným), a tím, komu bylo plněno (třetí osoba), bylo zřejmé, že
bylo plněno za jiného, tj. za povinného - dlužníka, jemuž vzniká bezdůvodné obohacení tím, že plněním,
které za něj ke splnění dluhu poskytl někdo jiný, jeho dluh zanikl splněním.

Skutková podstata bezdůvodného obohacení podle ust. § 454 obč. zák. předpokládá existenci právního
vztahu mezi bezdůvodně obohaceným a třetí osobou, jíž bylo poskytnuto plnění, čímž došlo ke splnění
závazku ve smyslu § 559 obč. zák., přičemž mezi subjekty, mezi nimiž došlo k plnění, bylo zřejmé, že
je plněno za jiného (NS ČR - sp. zn. 25 Cdo 4388/2008).“

Z vyššie uvedeného výkladu § 454 Občianskeho zákonníka je teda zrejmé, že v prejednávanej veci jeho

aplikácia do úvahy neprichádza, nakoľko žalovaní žiadnu povinnosť voči dodávateľom energií nemali
a teda žalobkyňa za nich nič platiť nemohla spôsobom, kde by dodávatelia energií vedeli, že neplní za
seba ale za iné osoby.V rámci právnej argumentácie súd ďalej poukazuje na správu občianskoprávneho kolégia NS ČSR
zo dňa 28.3.1975 č.j. Cpj 34/74, uverejnenú pod č. R/26 1975, kde sa uvádza: „Medzi prípady
neoprávneného majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu býva niekedy súdmi

nesprávne zahrňované i vymáhanie určitých čiastok za odber elektriny alebo plynu na tzv. faktických
odberateľoch energie, ak zmluvný odberateľ sa po výmene bytu alebo iných zmenách v užívaní z odberu
riadne neodhlásil, po prípade dochádza k vymáhaniu na oboch, ako by išlo o spoločný a nerozdielny
záväzok. S touto praxou nemožno súhlasiť. Pokiaľ trvá zmluvný pomer dodávateľskej organizácie iba so
zmluvným odberateľom, a pokiaľ nevznikol voči faktickému odberateľovi zvláštny právny dôvod nároku,

nemôže dodávateľská organizácia na ňom vymáhať platenie z dôvodu neoprávneného majetkového
prospechu.“

Uvedené znovu ilustruje to, že v danom prípade žalobkyňa neplnila za iného ale plnila iba to, čo bola
povinná plniť na základe zmluvného vzťahu s dodávateľskými organizáciami.

Na základe vyššie uvedeného teda súd uvádza, že pri absencii dohody medzi navrhovateľkou a
žalovanými 1. a 2. o spoločnej úhrade nákladov súvisiacich s užívaním domu vo vzťahu k odoberaným

energiám platí, že tu neexistuje žiaden právny titul, na základe ktorého by bolo možné uložiť čo len
čiastočnú refundáciu týchto nákladov žalobkyni žalovanými 1. a 2, pokiaľ títo v rozhodnom období dom
neobývali a energie teda nečerpali (vzťah navrhovateľky k dodávateľom by ostal nezmenený ale vo
vzťahu k odporcom by mala navrhovateľka nárok na bezdôvodné obohatenie za nimi čerpané energie,
ak by medzi nimi samozrejme nebolo inej dohody.

Aj keby súd hypoteticky (čo už vzhľadom na vykonané dokazovanie jeho doplnením možné nie je )
pripustil, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá konkludentná dohoda o spoluúhrade nákladov na
bývanie žalobkyne, potom treba dať za pravdu žalovaným v tom, že platnosť takejto dohoda musela
skončiť najneskôr ich opustením domu a teda skončením spoluužívania.

Pokiaľ ide o účastníkmi konania spomínaný § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení - pokiaľ sa

účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený
užívať cudziu vec, povinný znášať primerané náklady na jej zachovanie a opravy; ak však vec užíva aj
jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania, tak súd považuje za nesporné, že
pod ustanovenie tohto § nemožno zahrnúť náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti, teda náklady na
spotrebované energie, keďže ustanovenie tohto paragrafu jasne hovorí iba o nákladoch na zachovanie

a opravy užívanej veci.

Výklad § 151 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol podaný napr. v rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo
1577/2004 - Slovu primerane uvedenému v § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka v prvej časti súvetia
pred bodkočiarkou vo vzťahu k vecnému bremenu nemožno priradiť iný význam ako ten, že náklady,
ktoré je osoba z vecného bremena oprávnená povinná vynaložiť na zachovanie veci či jej opravu,

nemajú byť neúmerné či neúčelné. Požiadavka primeranosti sa týka iba celkovej výšky nákladov na
zachovanie a opravy veci a s kritériom vyporiadania vynaložených nákladov podľa miery spoluužívania
veci uvedeným v § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka v časti súvetia za bodkočiarkou nesúvisí.

V rozsudku sp. zn. 22 Cdo 2734/2005 NS ČR zase uviedol - mierou spoluužívania veci zaťaženej
vecným bremenom je pomer, v akom strany právneho vzťahu užívajú vec slúžiacu výkonu práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

Na základe uvedeného má teda súd za to, že pokiaľ žalobkyňa zo svojho hradila náklady na kosenie
a drobnú údržbu nehnuteľností, ktoré má v užívaní, išlo o náklady primerané jej užívaniu, a to aj
vzhľadom k výške sumy, ktorú na tieto práce vynaložila. Ak potom ide o to, že by sa na týchto nákladoch
mal spolupodieľať aj vlastník nehnuteľnosti, mal by sa na nich podieľať pomerne iba vtedy, ak by

nehnuteľnosť spoluužíval. V danom prípade však toto spoluužívanie v rozhodnom čase neexistovalo,pretožalobkyňanemánárokaninačiastočnúrefundáciunákladovvynaloženýchnajmänakosenieokolo
domu a kosenie záhrady.

Ďalej chce súd uviesť, že na predmetnú vec je nutné nazerať aj z hľadiska ekonomického. Je zrejmé,

že ani v minulosti žalobkyňa vlastníkom predmetných nehnuteľností nebola, tieto boli vo výlučnom
vlastníctve jej manžela a ako také boli predmetom dedenia po jeho smrti. Je nesporné, že tieto síce
zdedil žalovaný v 1. rade, ale s povinnosťou výplaty ustupujúcich dedičov tak, ako to vyplýva z uznesenia
o dedičstve, ktorú si podľa jeho tvrdení aj splnil. Je teda nutné prihliadať na to, že žalobkyňa bezplatne
užíva cudziu nehnuteľnosť, ktorá by mohla byť predmetom predaja alebo komerčného nájmu so ziskom

v prospech odporcov 1. a 2., bezplatne, pričom hradí iba energie, ktoré spotrebuje. To isté platí o drobnej
údržbe domu a jeho okolia. Aj na základe uvedeného má súd za to, že z dôvodov, ktoré žalobkyňa
uvádzala v žalobe, jej náhradu nemožno priznať.

Na záver súd však podotýka, že pokiaľ je žalobkyňa ako matka žalovaného v 1. rade v nepriaznivej
finančnej situácii, to znamená, že prostredníctvom svojho príjmu vo forme dôchodku, nemôže hradiť
dostatočne svoje nevyhnutné náklady na živobytie, má možnosť žiadať od syna, resp. od svojich

ostatných detí, aby voči nej plnili svoju vyživovaciu povinnosť v zmysle § 66 zákona č. 36/2005 Z.z. o
rodine - Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu,
ak to potrebujú.

Pokiaľ ide o otázku náhrady trov konania, je zrejmé, že v konaní boli plne úspešní žalovaní. Súd má
za to, že § 150 O.s.p. (Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu

trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.) sa má používať skutočne iba vo
výnimočnom prípade, pretože súd nemôže aprobovať, aby v konaní úspešní žalovaní, ktorí boli vtiahnutí
do sporu, v konečnom dôsledku napriek tomu, že boli úspešní, hradili si náklady konania zo svojho.

V danom prípade však bolo preukázané, že žalobkyňa má zdravotné problémy, má dôchodok, ktorý
skutočne nepostačuje na úhradu všetkých nevyhnutných nákladov na živobytie a príjmy a majetková
situácia žalovaných je vo vzťahu k nej v takom nepomere, že by bolo nespravodlivé a neprimerane
prísne, ak by žalobkyňa, ktorá bola aj oslobodená od platenia súdnych poplatkov, musela platiť
žalovaným náhradu trov konania, a to aj s prihliadnutím na to, že jedným zo žalovaných je jej potomok.

Na základe uvedeného teda súd, napriek úspechu v konaní, žalovaným náhradu trov konania proti
žalobkyni nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať

náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.