Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2013

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 14C/17/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217253
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:OSNR:2013:4312217253.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava,
IČO: 35807598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:36864421, proti
žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sudkyňou JUDr. Máriou
Malíkovou, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .
Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa písomne podanou žalobou zo dňa 28. 9. 2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom
rozhodol o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnej M. B. a
ďalej žiada, aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody
sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 457,31 eura. V žalobe namietal vecnú a miestnu
príslušnosť Okresného súdu Levice, ktorý rozhodoval v exekučnom konaní a žiadal, aby nadriadený
súd rozhodol o prikázaní veci inému súdu, nakoľko sudcovia Okresného súdu Levice sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Vo veci
samej odôvodnil žalobu tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu
z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinnej
Judite Gažíkovej. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.
1. 2011, napriek tomu, že konanie začalo 27. 5. 2010 a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia,
s omeškaním viac ako 248 dní. Žalobca vyvinul enormné úsilie na docielenie vecného posunu v
exekučnom konaní, dňa 2. 7. 2009 spísal a podal žiadosť o informáciu, namietal porušovanie svojich
práv márnym uplynutím času, dňa 23. 9. 2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu o stave
konania, taktiež dňa 13. 11. 2009, 25. 2. 2010, 30. 8. 2010 podal už sťažnosť a podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, dňa 23. 11. 2010 opätovne podal sťažnosť na prieťahy
v konaní, taktiež aj dňa 25. 5. 2011. Tento postup hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení overenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia

nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca si v dôsledku nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumou, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15
eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
sumu 125 eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov
a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda
pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Žalobca
si zároveň uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá
má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného a najmä, že žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti
jeho pohľadávky a príslušenstva. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu
je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu ) sumu 457,31 eura (55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660
eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac). Žalobca postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1
zákona číslo 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalovaná v písomnom vyjadrení namietala zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách sa vyskytujú
viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných a exekučných konaní, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd. Žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy, odkazuje na exekučný spis, celú dôkaznú povinnosť prenáša na úd napriek tomu,
že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej poukazuje na nejasnosť, neexistenciu titulu nároku
na náhradu škody, nakoľko zo žaloby nie je jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje
škodu, keďže v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si svoj
nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu
z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. K uvádzaným prieťahom v konaní poznamenala, že
žalobca síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak formu žiadostí o informáciu o
stave konania, nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených
prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Okrem toho žalovaná sa domnieva, že všeobecný súd v
konaní o náhradu škody, nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci sa môže poškodený domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti obdržala žalovaná dňa 23.
4. 2012. Keďže žaloba bola podaná už v mesiaci september 2012, je zrejmé, že žalobca ju nepodal
po uplynutí šesť mesačnej lehoty, ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou
podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto žalovaná tvrdí, že
ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná uviedla, že napriek opakovaným výzvam na
doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR zaslalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená iba
všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie,
dátum, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť
skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ani doklady preukazujúce ohrozenie
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadosti
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. K argumentácii žalobcu o vydaní rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenie po 15-
dňovej lehote uviedol, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. 6. 2011
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku,
pričom podľa § 44 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku ide o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu a rozhodcovskej komisie a zmierov nimi schválených. Pred 1. 6. 2011 ustanovenie § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku znelo: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených". V dôvodovej správe je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR, čím
sa iba explicitnejšie ujasnila litera zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v tejto súvislosti preto nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1. 6. 2011. Poukázala na
judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, z ktorej vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. O náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody konajúci súd vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní iba v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzťahom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní
za preukázanú. Žalovaná vo vzťahu k náhrade škody z titulu nesprávneho úradného postupu vzniesla
námietku premlčania dôvodiac, že právo na náhradu škody sa podľa § 19 ods. 1 zákona číslo 514/2003
Z.z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak mala žalobcovi vzniknúť
škoda práve nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch rokoch
od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pri uplatnenom nároku došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty pred dňom 23. 4.
2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku). Žalovaná k uplatnenej materiálnej škode uviedla, že žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza, či predmetné vecné
náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk, v
ktorom sme by musel žalobca produkovať dôkazy preukazujúce existenciu tejto škody. Poukázala na
to, že žalobca, ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov, ktorý systém musel využívať
nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu
pohľadávok v exekučnom konaní, ale aj iných pohľadávok. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania
na správu informačného systému vznikla žalobcu bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie
považuje žalovaná za účelové. Aj pri ďalšej položke majetkovej škody - udržiavanie - systému, ide o
činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov. Požadovať
paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové. V

súvislosti s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné
výdaje, žalovaná dodala, že za tieto si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky. Na základe týchto
skutočností žalovaná považuje uplatnenie nároku na majetkovú škodu za nepodložené a paušálne
sumu 125 eur za každého dlžníka za nadhodnotenú ale najmä za nepreukázanú. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinnými dôkazmi, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo
dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu, pričom preskúmanie
predmetného nároku je znemožnené. Žalobca nepreukázal vznik a ani výšku škody. Namieta tiež,
že žalobca zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené skutočnosti
zo žalobného nároku nevyplývajú a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pre úspešné uplatnenie práva
na náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, preukázať aj
príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Je toho názoru, že vychádzajúc zo základnej charakteristiky
príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že
žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe týchto skutočností je žalovaná toho
názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
čím neexistuje ani príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim v
zamietnutí návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Z tohto dôvodu považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada ju
v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.
Žalobca ani žalovaná sa pojednávania nezúčastnili, svoju neúčasť ospravedlnili. Žalobca žiadal
pojednávanie odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní. Žalovaná súhlasila s konaním v jej neprítomnosti.
Žalobca predvolanie na pojednávanie riadne prevzal a to ešte dňa 9. 9. 2013, e-mailom ospravedlnil
svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní až dňa 18. 11. 2013, t.j. bezprostredne
pred pojednávaním, uviedol, že klient trvá na účasti splnomocneného advokáta a vylučuje substitúciu.
Zároveň nesúhlasil, aby súd konal bez jeho prítomnosti. Súd konštatuje, že žalobca týmto dôvodom
ospravedlnenia nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 OSP, na základe
ktorého by súd bol povinný pojednávanie odročiť. Navyše nie je možné prehliadnuť, že dôležitý dôvod
(§ 101 ods. 2 OSP) brániaci účastníkovi konania zúčastniť sa pojednávania sa musí vyznačovať
znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti. Podľa názoru súdu v danom prípade
dôvod uvedený právnym zástupcom navrhovateľa tieto znaky nespĺňa. Dôvod ospravedlnenia žalobcu -
kolízia pojednávania na nie je relevantný, dôvodom ospravedlnenia, predovšetkým z dôvodu, že kolízia
dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej právny
zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania
existencie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že
žalobca o termíne pojednávania dňa 19. 11. 2013 sa dozvedel dňa 9. 9. 2011, mal teda dostatok
času na zabezpečenie svojej účasti na pojednávaní dňa 19. 11. 2013, pričom svoju neúčasť pre
kolíziu pojednávaní oznámil súdu deň pred uskutočnením pojednávania. Obsahom základného práva
na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek
žiadosti účastníka konania na odročenie pojednávania, pretože odročiť pojednávanie môže súd len
z dôležitého dôvodu. Posúdenie opodstatnenosti "dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 OSP) v každom
konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). S poukazom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru,
že existencia dvoch kolidujúcich pojednávaní na strane žalobcom zvoleného zástupcu nie je dôležitý
dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP pre odročenie pojednávania. Navrhovateľ podal veľké množstvo žalôb,
v ktorých splnomocnil na jeho zastupovanie toho istého právneho zástupcu a je na ňom, aby personálne
zabezpečil zastupovanie svojho klienta na jednotlivých pojednávaniach, pretože vzhľadom na veľké
množstvo podaní na jednotlivé súdy v rámci SR môže aj v budúcnosti vzniknúť situácia, že vzniknú kolízie
jednotlivých pojednávaní a potom by súd bol vo svojej rozhodovacej činnosti paralyzovaný. Okrem toho
má súd za to, že k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť sa s právnym názorom
obidvoch strán v spore a so spisom, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
Z tohto dôvodu súd pojednával podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len "OSP"), v neprítomnosti účastníkov konania
V predmetnej veci vykonal súd dokazovanie a to najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to
uznesením Krajského súdu Nitra, odpoveďou žalobcu, spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er
594/2010 a písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Žalobca sa v danej veci domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Levice vo veci vymáhania pohľadávky
oprávneného, ktorým bol žalobca, proti povinnej M. B., o zaplatenie 1085,23 eura s príslušenstvom. V
tejto exekučnej veci oprávnený dňa 27. 5. 2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
v Exekútorskom úrade v Bratislava zápisnicu, ktorá obsahuje návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
M. B., L. Z. X, na základe exekučného titulu, ktorým bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn.
SR 19136/09 zo dňa 16. 11. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7. 12. 2009 a vykonateľnosť dňa
10. 12. 2009. Týmto rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému
sumu 1085,23 eura istiny, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 894 eur od 19. 9.
2009 do zaplatenia, zákonný úrok 6% ročne z dlžnej sumy 894 eur od 14. 9. 2009 do zaplatenia a
trovy konania 269,65 eura. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 16. 7. 2010 doručil Okresnému
súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej žiadosti pripojil zápisnicu
obsahujúcu návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 5. 2010, zmluvu o úvere uzavretú medzi žalobcom
a povinnou M. B. zo dňa 21. 1. 2009, plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR
19136/09 zo dňa 16. 11. 2009, výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd dňa 10. 9. 2010
vyzval právneho zástupcu oprávneného na predloženie zmenky, na ktorú výzvu oprávnený nereagoval.
Do exekučného spisu oprávnený založil sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu
- prieťahy v konaní zo dňa 30. 8. 2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 19. 10. 2010 sp.zn. 6Er
594/2010-15 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. K tomuto
záveru exekučný súd dospel po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
exekučného titulu a zmluvy o úvere. Konštatoval, že zmluva o úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré vyvolávajú hrubý nepomer v spotrebiteľskej zmluve
v neprospech spotrebiteľa. Takou podmienkou je rozhodcovská doložka zakotvená vo všeobecných
podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktorá nebola osobitne dojednaná, ale vyplýva zo
štandardnej formulárovej zmluvy, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom a bol dodávateľom vopred pripravený. Ďalšou neprijateľnou podmienkou sú dojednania o
sankciách, zmluvných pokutách, ktoré neboli individuálne dojednané a spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, neprimeraný zmenkový úrok (v
sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne), ako aj dohoda o zabezpečení úveru zmenkou a
predovšetkým dohoda o ľubovoľnom vyplnení zmenkovej sumy vyplývajúcej z pohľadávky veriteľa zo
zmluvy o úvere. Predmetné uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávneného a súdnemu exekútorovi
doručené dňa 27. 10. 2010. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Nitre
rozhodujúc o podanom odvolaní žalobcu, oprávneného, uznesením zo dňa 21. 1. 2011 uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Dňa 20. 1. 2011 oprávnený zobral odvolanie späť doručením
na exekučný súd. Exekučný súd uznesením zo dňa 21. 7. 2011 exekučné konanie zastavil.
Nahliadnutím do Spr 1001/12 súd zistil, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovania nároku
žalovanému dňa 25.9.2012, žalovaný uvádza v písomnom vyjadrení zo dňa 18. 6. 2013 dátum 23. 4.
2012.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon) vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)
Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 9 ods. 1 zákona (v znení platnom v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie
poverenia), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona v znení v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona v znení v čase vydania poverenia a podania tohto návrhu ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. 1a)
Podľa § 17 ods. 2 zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia,
ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 19 ods. 3 zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 41 ods. 1 zákona číslo 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie
poverenia, účinnom od 1. 6. 2010 do 31. 5. 2011 (ďalej len "Exekučný poriadok"), exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) a i) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení platnom v čase od 1. 6. 2010 do 31. 5. 2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
V predmetnej veci sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je zákon číslo 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou

udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie
vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok) . Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy ("Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu , iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom").
Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku , ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
jeho majetok by sa nezmenšil.
V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Je nesporné,
že žaloba žalobcu vychádza z platnej úpravy, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje
ktorémukoľvek subjektu domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s
ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie z pohľadu dodržiavania lehôt
či už zákonných, resp. primeraných lehôt na rozhodnutie v danej veci, nie je kompetentný preskúmavať
všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody
mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu súdnictva. V danej veci zo spisového materiálu exekučného súdu nevyplýva, že by
žalobca sa bol domáhal akýmkoľvek spôsobom nápravy v prípade ním uvádzaných prieťahov v konaní,
v spise sa nenachádza žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu, ani žiadosť
o stav konania, či sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky. S
poukazom na tieto skutočnosti je potrebné konštatovať, že žalobcom uvádzané opatrenia (v žalobe na
strane 3 a 4) nie sú pravdivé, keďže exekučný spis tieto žiadosti ani sťažnosti neobsahuje.
Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29. 6. 1999).
Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však
navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,
čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny
názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za
splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát niesol
zodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené alebo zmenené. Rovnako vykonanie dokazovania,
ktoré považuje účastník za nadbytočné, či dokonca podľa účastníka je protizákonné, nepredstavuje
nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako
nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25. 8. 2009).
Žalobca namieta, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že rozhodnutie v danej veci
vydal nie v zákonnej, 15 dňovej lehote, ale po viac ako 195 dňoch. Súd v tomto prípade skúmal,
či exekučný súd dodržal zákonnú 15-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu
existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (t.j. od. 1. 6. 2010 do
31. 5. 2011), bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 1. 6. 2011. Novelizácia predmetného
ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) potvrdzuje aj komentár k § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 1. 6. 2010 o zániku 15 dňovej lehoty
na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania
písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zákon číslo 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval Exekučný
poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (komentár k § 44 Exekučného
poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe
rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku aj
v súčasnosti, keď rozhodcovské rozsudky sú uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené.
Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho
príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v
§ 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 16. 7. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 19. 10. 2010, t.j. rozhodol po viac ako
troch mesiacoch. Je nesporné, že exekučný súd nerozhodol v lehote 15 dní, tak, ako to ustanovuje
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto prípade je potrebné uviesť, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia (16. 7. 2010) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia (16. 7. 2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v
lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie
zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho,
ale aj z vecného hľadiska. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že exekučný súd
rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 248 dní, je nepravdivé a zavádzajúce.
V danej veci je potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci
po viac ako troch mesiacoch od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil
nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V
spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani sťažnosť na prieťahy v konaní. V
exekučnom spise sa na č.l. 14 nachádza sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu
-§ prieťahy v konaní zo dňa 30. 8. 2010, ktorú adresoval oprávnený exekučnému súdu, ktoré podanie
je iba všeobecné, nie je konkrétna, je formulovaná iba všeobecne a nie je podpísaná ani opatrená
prezentačnou pečiatkou súdu, pričom nie je zrejmé, kedy bola súdu doručená a akým spôsobom.
Súd ďalej poukazuje na to, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
odvolanie podal. Krajský súd v Nitre, rozhodujúc o podanom odvolaní oprávneného, uznesením č.k.
15CoE 528/2010-33 zo dňa 21. 1. 2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Oprávnený dňa 26. 1. 2011 odvolanie podané proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, vzal späť. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené. S poukazom
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nie je možné posudzovať postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení
zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto
právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku.
Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne a
nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade
s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní,
že dojednaná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v súlade so zákonom a bola v hrubom rozpore
s platnými právnymi predpismi, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, pričom svoje rozhodnutie
riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd dňa 19. 10. 2010 uznesením žiadosť súdneho
exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny
stav právnej neistoty. Žalobca v písomnom stanovisku uvádza minimálne niekoľko urgencií vo veci
vydania poverenia, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešponduje ani údaj o dobe
omeškania uvádzaným žalobcom v žalobe (248 dní) s exekučným spisom, navyše sú z obdobia, keď
ani nebolo začaté exekučné konanie, preto súd jeho údaje vyhodnotil ako nesprávne, zavádzajúce,
ktoré sú dôkazom toho, že žalobca ako oprávnený nemal o veci dostatočný prehľad, na základe čoho
vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne
nedôveryhodne. Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES), a tiež
skutočnosť, že o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po troch mesiacoch (keďže v danom prípade
neplatila 15-dňová lehota), nemôže mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a
následne nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom
na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu
nedopustil, z ktorého dôvodu žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy.
Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňuje výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., dôvodiac,
že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V súvislosti s
prípadným prieťahom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné
pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 1. 1. 2013. Aj keď žaloba bola podaná v
roku 2012, súd je toho názoru, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania
návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania.
Z uvedených dôvodov súd preto konštatuje, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom Levice
sp.zn. 6Er 594/2010 nezistil žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy žalobcu.
V danej veci žalovaný namieta zmätočnosť žaloby žalobcu s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len "OSP"),
ktorú námietku súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru, že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle
§ 43 OSP a zákona číslo 514/2003 Z.z.. Žalobca v podanej žalobe uviedol čoho sa domáha, voči komu
smeruje a z akého dôvodu, pričom nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, ale
má vplyv na výsledok sporu a môže viesť k zamietnutiu návrhu.

Ďalej žalovaný namieta predčasnosť podanej žaloby, keď žalobca síce podal návrh na predbežné
prerokovanie návrhu podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., avšak neodstránil vady tohto návrhu,
na odstránenie ktorých ho vyzval. Súd preto skúmal, či žalobca podal žalovanému návrh v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona a z písomného vyjadrenia žalovaného zistil, že tento bol podaný dňa
23. 4. 2012 (zo spisu Okresného súdu Nitra Spr 1001/12 vyplýva, že návrh na predbežné prerokovanie
podal žalobca žalovanému dňa 25. 9. 2012). Žalobca podal súdu žalobu o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy súdu dňa 28. 9. 2012. V čase podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota
ešte neuplynula, avšak v čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a žalovaný návrhu žalobcu
v rámci predbežného prerokovania nevyhovel. Súd preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a
vo veci rozhodol.
Žalovaný v písomnom vyjadrení vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že lehota na uplatnenie
tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to,
exekučné konanie bolo začaté v roku 2010 (dňa 16. 7. 2010) doručením žiadosti o udelenie poverenia
súdu) a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012 (dňa 23. 4. 2012), predmetný nárok
žalobcu na náhradu škody, súd nepovažoval za premlčaný, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na
náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade
sa žalobca dozvedel o tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 27. 10. 2010 doručením
uznesenia, ktorý deň by mohol byť považovaný za deň, kedy sa dozvedel o škode a od tohto dňa začala
plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynie dňa 27. 10. 2013. Z tohto dôvodu námietku premlčania
vznesenú žalovaným, súd neakceptoval.
V danej veci sa žalobca domáha náhrady tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Nevyhnutnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová udalosť, b/ vznik
škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a
vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti
nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Podľa § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla
fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho
majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa
vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do
predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, t.j. postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, teda ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho
majetok by sa nezmenšil.
V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 125 eur, keď
síce zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva (70 eur na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a
správu informačného systému, 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde), avšak žiadny dôkaz v tomto smere súdu nepredložil. Okrem toho súd poznamenáva,
že v exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť, či sťažnosť oprávneného (okrem
sťažnosti zo dňa 30. 8. 2010), z ktorého dôvodu nemohli oprávnenému vzniknúť náklady na
administratívne spracovanie textov urgencií. Iba samotné tvrdenie žalobcu o existencii vyššie uvedenej
škody nie je možné považovať za preukázanú existenciu výšky škody. Súd vyčíslenú výšku škody
vynaloženú na správu pohľadávky, ako aj výšku škody na udržiavanie a správu informačného systému
považoval za účelovú, nepreukázanú, nakoľko je toho názoru, že žalobca musel pohľadávku spravovať
informačným systémom aj za situácie, ak by bol exekučný súd rozhodol bezodkladne po doručení
žiadosti o udelenie poverenia. Je však nesporné, že žalobca žiadnym spôsobom žalovanú výšku hmotnej
škody súdu nepreukázal. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do dôkaznej
núdze. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu, ktorý žiadosť

o udelenie poverenia zamietol po viac ako troch mesiacoch z dôvodu, že ani v prípade, ak by súd
bol rozhodol bezodkladne (na nasledujúci deň), by hmotná škoda žalobcovi nevznikla. Ani v tomto
prípade by nemohol vymáhať pohľadávku od povinného, v tomto čase nedošlo k zániku povinného,
keďže ním bola fyzická osoba, ktorá nestratila právnu spôsobilosť, nedošlo k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a ani k insolvencii povinného (tieto skutočnosti žalobca súdu vôbec
nepreukázal napriek tomu, že v žalobe tvrdí, že k nim došlo), taktiež súdu nepreukázal, aké kroky mienil
uskutočniť k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky. Rozhodnutie exekučného súdu po viac ako troch
mesiacoch žalobcovi nezmarilo vykonanie krokov smerujúcich k náhrade exekučného titulu. Aj keď
v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať
konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody. V danom prípade žiadna
takáto skutočnosť žalobcom preukázaná nebola.
K uplatnenej nemajetkovej ujmy súd poznamenáva, že táto bola uplatnená neopodstatnene, nakoľko
súd skonštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo, teda nedošlo
porušeniu základného práva na súdnu ochranu, nedošlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k
ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniu práv žalobcu, strate legitímnych
očakávaní, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky tak, ako to žalobca sám v podanej žalobe tvrdí, pričom toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a vykonaným dokazovaním bolo zistené a preukázané, že k týmto jeho
tvrdeniam zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo.
Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného
súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za
uplatňovanú ujmu.
Záverom súd poznamenáva, že úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne
sa odvíjajúcich skutočností. Ukladať súdu zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže
dostatočne zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu. Lehoty nemôžu zohľadniť množstvo podaní,
o ktorých ten, ktorý súd v danom čase rozhoduje. Zákonodarný zbor SR v prípade rozhodcovských
rozsudkov lehotu na vydanie poverenia zrušil. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS
SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Súd
zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že aj súdny exekútor, u ktorého oprávnený žalobca podal návrh
na začatie exekúcie, nedodržal lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu
na súd do 15 dní. V danom prípade bolo rozhodnutie vydané exekučným súdom po troch mesiacoch
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia(žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá), pričom táto
skutočnosť automaticky nemôže mať za následok, že žalobcovi v dôsledku uvedeného postupu súdu
vznikla škoda (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Zároveň v danej veci neboli konštatované zbytočné
prieťahy v konaní či nečinnosť súdu. Majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy. Predmetnú žalobu súd považuje za účelovú a to aj s poukazom na ďalšie,
hromadne podané totožné návrhy, v ktorých žalobca taktiež neuvádza správne údaje o počte dní
omeškania, nepreukazuje existenciu škody, príčinnú súvislosť a pod.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci
úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.
V prípade, že si povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých
detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.), pričom podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie
možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.