Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/99/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209209700
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209209700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: O. A., D.. XX. XX.
XXXX, N. A. Š. Č.. XX, N., zastúpený: JUDr. Jindřich Stoszek, advokát, Černyševského 26, Bratislava,
proti odporcovi: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o
zaplatenie 2.123,51 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 12. decembra 2011, č. k. 50C/131/2009-147 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 05. januára 2012, č. k. 50C/131/2009-169, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 50C 131/2009-169 zo dňa 5. januára 2012
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.840,62
€ s úrokom z omeškania 9% ročne od 01.07.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň rozhodol, že konanie o zaplatenie 282,89 € spolu s 9% úrokom z omeškania ročne
od 01.07.2009 zastavuje. O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným
uznesením.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania, doručeným

súdu dňa 25.06.2009, domáhal zaplatenia sumy 2.123,51 € spolu s príslušenstvom titulom neplatnosti
zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 23.01.2006.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 23.01.2006 navrhovateľ vypísal žiadosť o
poskytnutie revolvingového úveru ako dlžník, kde mu odporca ako veriteľ prisľúbil poskytnutie úveru
v požadovanej výške 96.000,- Sk so splatnosťou úveru počas 30 mesiacov s tým, že poskytnutá
čiastka bude navrhovateľovi vyplatená v sume 51.840,- Sk. V zmysle žiadosti o poskytnutie úveru bola
dohodnutá mesačná splátka 3.400,- Sk a poplatok za uzatvorenie zmluvy vo výške 1500,- Sk pri výške
RMPN 28,75%, zmluvná odmena za poskytnutie úveru bola stanovená na výšku 44.160.-Sk. Podľa čl. 6

tejto žiadosti bola schválená výška úveru v sume 96.000,- Sk so splatnosťou v 30 mesačných splátkach
s mesačnou splátkou 3.200,- Sk, s poplatkom za uzatvorenie zmluvy 1.500,- Sk a poskytnutou reálnou
čiastkou 51.480,- Sk. Podľa čl. 7 sa navrhovateľ s odporcom dohodli, že podpisom žiadosti o poskytnutie
RU sa uzatvára dohoda o zrážkach zo mzdy. Súčasťou žiadosti o poskytnutie úveru boli aj zmluvnédojednania zmluvy o revolvingovom úvere. Odporca schválil žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru
dňa 24. 01. 2006, tzn. zmluva nadobudla platnosť a účinnosť dňom 24.01.2006.

Po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 3 písm. a/, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 457
zákona č. 40/1964 Zb. Obč. zák. a § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch;
dospelkzáveru,žepredmetomkonaniajeprávonavrhovateľa,ktorévyplývazozáväzkovvzniknutýchzo
spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej s prihliadnutím na všetky okolnosti navrhovateľ ako spotrebiteľ jej obsah
podstatnýmspôsobomneovplyvňoval.Prvostupňovýsúdprihliadalnato,čiuzavretázmluvaneobsahuje

neprijateľné podmienky, ktoré by na škodu spotrebiteľa zakladali nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a zákonné ustanovenia, ktoré na skutkový stav aplikoval, vykladal vo
svetle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách a úveroch, ako aj nepriameho účinku smerníc 93/3/ES
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a smerníc o spotrebiteľských úveroch 87/102/
ES, 90/88/ES, 98/7/ES. (V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne poukazuje na
jednotlivé články a konkrétne body zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 24.01.2006 obsahujúce tzv.

neprijateľné podmienky.) Mal za nesporne preukázané, že odporca ako nebankový subjekt poskytol
navrhovateľovi zmluvu o revolvingovom úvere, pričom pred jej schválením t.j. účinnosťou tejto zmluvy
predložil navrhovateľovi formulár návrhu zmluvy s podmienkou, že za poskytnutie finančnej čiastky na
dobu určitú s dohodnutými splátkami mu poskytne po schválení úver vo výške 3.186,62 € znížený o
zmluvnú odmenu vo výške 1.465,84 €, ktorá predstavuje 46% schválenej výšky úveru, navyše je splatná

ku dňu poskytnutia úveru. Súd v rámci výkladu (aplikácie) noriem občianskeho práva vyhodnotil medze
zmluvnej voľnosti (§ 2 ods. 3 OZ) podľa princípu proporcionality (čl. 1 Ústavy SR) a povinnosti súdu dbať
na to, aby sa práva nezneužívali.

Vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty vo výške 0,2% za každý deň omeškania, zvažoval prvostupňový súd
tiež platnosť dojednania zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že ide o neprimeranú vysokú kompenzáciu

pri prípadnom porušení záväzku dlžníka, nakoľko sankcia činí až 73% ročne. Mal za to, že výška
zabezpečenia je v tomto prípade neprimeraná, a to vzhľadom aj na duplicitu zmluvných pokút pri počtoch
dní omeškania s navýšením ďalších zmluvných pokút, a pre rozpor s dobrými mravmi je absolútne
neplatná. Prvostupňový súd s prihliadnutím k výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa dospel k záveru,
že zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená dňa 24.01.2006 (t.j. až po predchádzajúcom podpise

navrhovateľa), od ktorej odvodzuje navrhovateľ svoj nárok, dosahuje značnú intenzitu nevyváženosti a
výskytu neprijateľných zmluvných podmienok (pred podpisom zmluvy nebol navrhovateľ informovaný
o zákonom vyžadovaných náležitostiach zmluvy), preto je dôvodné navrhovateľovi priznať uplatnené
právo(vydaniebezdôvodnéhoobohatenia),keďžesúdprvéhostupňatútozmluvuhodnotilakoabsolútne
neplatnú.

Nakoľko navrhovateľ vzal istinu v konaní z časti späť, v časti o zaplatenie 282,89 € s príslušenstvom, v
tejto časti súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. O výške úroku z omeškania
rozhodol prvostupňový súd podľa § 517 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 85/995 Z. z.,
pričom úrok z omeškania priznal navrhovateľovi od 01.07.2009, t.j. po podaní návrhu na súde.

Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním odporca; jeho odvolanie smerovalo

proti výroku, ktorým mu prvostupňový súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.840,62 € s
príslušenstvom. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne skutkové a právne závery, nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce najmä v neaplikovaní ust. § 41 Obč. zák. a zákona č. 258/2001 Z. z. a
nesprávnu aplikáciu § 54 ods. 2 Obč. zák., ako aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku majúcu
za následok odňatie možnosti odporcu konať pred súdom a porušenie rovnosti účastníkov konania.

Podľa odporcu napadnutý rozsudok obsahuje viaceré nepreskúmateľné tvrdenia a vo vzťahu k zmluvnej
odmene je nepreskúmateľný. Prvostupňový súd si podľa odporcu osvojil argumenty navrhovateľa, avšak
argumentmi odporcu sa bez akéhokoľvek zdôvodnenia nezaoberal. Takýto postup súdu je v rozpore
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a spochybňuje rovnosť účastníkov konania. V dôvodoch svojho odvolania
uviedol, že z napadnutého rozsudku popri nepreskúmateľnom tvrdení o značnej intenzite nevyváženosti

a výskyte neprijateľných zmluvných podmienok vyplýva, že prvostupňový súd sa v podstate zaoberal
len jediným zmluvným ustanovením - o zmluvných pokutách. O iných neprijateľných podmienkachsa nezmieňuje, čo dôvodne spochybňuje tvrdenie o ich existencii. Dojednanie zmluvných pokút je
akcesorické a existencia zmluvného vzťahu nie je závislá na platnosti uvedeného ustanovenia, t. j.
zmluva môže existovať aj naďalej bez dojednania zmluvných pokút. Z odôvodnenia rozsudku nie je

ani zrejmé, prečo neplatnosť dojednania o zmluvných pokutách spôsobuje neplatnosť celej zmluvy.
Neurčité tvrdenie súdu o iných neprijateľných podmienkach nie je možné hodnotiť tak, že boli zistené
ale naopak, že zistené neboli. Ďalej uviedol, že z rozsudku nevyplýva, prečo súd pri hodnotení výšky
zmluvnej pokuty vychádza z ročného obdobia, t. j. prečo ako základ primeranosti zmluvnej pokuty
vychádza z predpokladu tvrdenia porušenia povinnosti 365 dní. Odporca mal za to, že tvrdenie súdu

prvého stupňa o duplicite zmluvných pokút je nedôvodné, keďže nárok na 5% a 10%-nú zmluvnú pokutu
môže vzniknúť len pri omeškaní trvajúcom určitú, vopred klasifikovanú dobu. Súd sa nezaoberal ani
účelom zmluvných pokút, ich funkciou v zmluvnom vzťahu a ani okolnosťami, za ktorých nárok na
ne vzniká, pričom nerozlišuje podmienky vzniku nároku na jednotlivé zmluvné pokuty. Odporca tvrdil,
že do dnešného dňa sa do žiadneho omeškania so zaplatením sumy 1.840,62 € nedostal, keď opak
nie je v rozsudku žiadnym spôsobom zdôvodnený. Povinnosť zaplatiť uvedenú sumu bola odporcovi

uložená až napadnutým rozsudkom. Podporne poukázal na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
SSR, Cpj 37/78 z 21.12.1978. Záverom odvolania uviedol, že prvostupňový súd mal návrh zamietnuť v
celom rozsahu aj z dôvodu, že neplatnosť zmluvy ako prejudiciálnu otázku v rámci konania o vydanie
bezdôvodného obohatenia riešiť nemôže. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh navrhovateľa sa zamieta. Súčasne

si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

K odvolaniu odporcu sa písomne podrobne vyjadril navrhovateľ v tom zmysle, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa bol vydaný na základe dokazovania vykonaného v potrebnej miere, pričom je
presvedčivo a kvalifikovane odôvodnený a netrpí žiadnymi vadami namietanými odporcom. Vo svojom
vyjadrení navrhovateľ predovšetkým zopakoval argumentáciu uplatnenú už v priebehu prvostupňového

konania týkajúcu sa aplikácie smernice 93/3/EHS o nekalých spotrebiteľských zmluvách a smerníc
o spotrebiteľských úveroch 87/102/EHS, 90/88/EHS, 98/7/EHS, argumentáciu týkajúcu sa absolútnej
neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, otázky drobných písmen vo všeobecných zmluvných
podmienkach, otázky neoboznámenia, resp. nedostatočnej informovanosti navrhovateľa o jednotlivých
častiach zmluvy, výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia, otázky zmluvných pokút, otázky

zmluvnej odmeny a výpočtu RPMN, dohody o zrážkach zo mzdy. Naviac uviedol ďalšie argumenty na
podporu svojich tvrdení, ktoré sú podrobne uvedené v danom vyjadrení. Opätovne uviedol, že zmluva
o revolvingovom úvere obsahuje mnoho nevyvážených a neprijateľných zmluvných podmienok, je v
rozpore s dobrými mravmi, prieči sa, resp. obchádza zákon a je nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná.
Vzhľadom na charakter zmluvy ide o zmluvu formulárovú, ktorej časť ohľadne údajov dlžníka a

samotného úveru vypĺňa pracovník odporcu, keď už táto časť zmluvy nezodpovedá požiadavkám, ktoré
sú na zmluvu o spotrebiteľskom úvere kladené zákonom o spotrebiteľskom úveroch. Formulácie v
rozhodnej časti formulárovej zmluvy neboli navyše dostatočne určité a obsahovali zjavnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmluve chýba celkom jednoznačné vymedzenie sumy
istiny aj úrokov úveru. Zmluva je neplatná, a to z dôvodu veľkého počtu neprijateľných zmluvných

podmienok, rozporu s dobrými mravmi a rozporu s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa
názoru navrhovateľa je stále možné vyhlásiť zmluvu za neplatnú aj ako celok, ak sa preukážu dôvody
predpokladané Občianskym zákonníkom. Nakoľko zmluva obsahuje toľko neprijateľných podmienok,
nie je možné, aby tieto boli oddelené od zmluvy tak, aby bola zachovaná jej podstata. Pokiaľ ide o
námietku odporcu uplatnenú v odvolaní, že súd mal návrh zamietnuť v celom rozsahu aj z dôvodu,

že neplatnosť zmluvy ako prejudiciálnu otázku v rámci konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
riešiť nemôže, navrhovateľ uviedol, že s touto argumentáciou odporcu nesúhlasí, pričom poukázal na
rozhodnutia súdov Slovenskej republiky a niektoré judikáty týkajúce sa tejto problematiky. Následne
poukázalnaviacnásobnézabezpečovacieprostriedkynavrhovateľa-ustanoveniazmluvyktorésúpodľa
navrhovateľa neprijateľné, a to konkrétne dohoda o zrážkach zo mzdy, blankozmenka, zmluvná pokuta.

Vo svojom vyjadrení navrhovateľ zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia iných súdov tak Slovenskej
ako aj Českej republiky v obdobných veciach, pričom niektoré z nich aj podrobnejšie citoval v samotnom
vyjadrení. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je
správny, dostatočne a presvedčivo odôvodnený, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho

konania.Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania,
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec v napadnutom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 26.09.2013 podľa § 156 ods.

3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Odporca odvolaním napadol výrok rozsudku, ktorým prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 1.840,62 € s príslušenstvom.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom
na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec
tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 23a ods. 1, 2
zák. č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, § 53 ods. 3 písm. a/,
§ 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 457 zákona č. 40/1964 Zb. Obč. zák. a § 1 ods. 1 zákona č.

258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch.Prvostupňovýsúdsvojerozhodnutietiežnáležitýmspôsobom
odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd
prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli
pre jeho rozhodnutie podstatné. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že predmetom konania
je nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci zo záväzkov vzniknutých

zo spotrebiteľskej zmluvy, keď zistil, že nárok odporcu je opodstatnený. Prvostupňový súd dospel k
správnemu záveru, že zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom dňa
24.01.2006 je absolútne neplatná, keď predmetná zmluva zo dňa 24.01.2006 dosahuje značnú intenzitu
nevyváženosti a výskytu neprijateľných zmluvných podmienok. Prvostupňový súd zároveň správne
pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na zistenie, že odporca obsah predmetnej zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňoval, ako aj na zistenie, že v zmluve obsiahnuté neprijateľné podmienky na škodu
spotrebiteľa (navrhovateľa) zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán.

Stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť nasledovné skutočnosti.

Spotrebiteľskou zmluvou je zmluva, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším
počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže
ovplyvniť ich obsah. To znamená, že k zmluvným podmienkam môže spotrebiteľ buď pristúpiť, resp.
nepristúpiť a nemá zásadným spôsobom možnosť takéto podmienky modifikovať. Spotrebiteľskou
zmluvou je tak akákoľvek súkromnoprávna zmluva s takýmito znakmi a to bez ohľadu na to, či

je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Z
obsahu spisu je zrejmé, že dňa 24.01.2006 uzavrel odporca ako dodávateľ (veriteľ) a navrhovateľ ako
spotrebiteľ (dlžník) Zmluvu o revolvingovom úvere č. 0800015145 (ďalej aj „Zmluva“), ktorá bola svojou
povahou zmluvou spotrebiteľskou. Odporca vystupuje v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako
dodávateľ, t.j. ako osoba ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti

a navrhovateľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka vystupuje ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba,
ktorá nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Navrhovateľ bol tak nepodnikajúca fyzická
osoba, ktorá uzatvorila adhéznu (štandardnú, typovú) zmluvu s vopred vypracovaným predmetom
plnenia.

Odvolací súd v tomto smere len dodáva, že neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná

zmluva o úvere má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa
uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú
predtlač. Súčasťou tejto formulárovej zmluvy sú aj zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere,
ktoré obsahujú predformulovaný variant ich znenia, naviac „tzv. drobným písmom“ a jeho vnútornáúprava zahŕňa definíciu pojmov, ustanovenia o zmluvnej odmene, o zabezpečení úveru, o právach
a povinnostiach dlžníka a podobne, ale najmä ustanovenia o sankciách, ktoré postihujú dlžníka za
stanovených podmienok. Tieto zmluvné podmienky sú nevyvážené (na škodu dlžníka) a mnohé z

nich napĺňajú znaky neprijateľných podmienok uvedené v spotrebiteľskej zmluve v zmysle ustanovení
§ 52 nasl. Občianskeho zákonníka (na jednotlivé články a body ktoré napĺňajú znaky neprijateľných
podmienok podrobne poukazuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia). Záver, že ide
o formulárovú zmluvu, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah
nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, preukazuje aj samotné číselné označenie č. 0800015145. Za

týchto okolností neexistujú pochybnosti, že navrhovateľ ako spotrebiteľ bol slabšou stranou zmluvného
vzťahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd námietky odporcu uplatnené v odvolaní za právne
irelevantné. Osobitne považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacej námietke odporcu o nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa.

Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

zároveňupravujeinštitútzmluvnéhopráva,atoobsahovúkontroluštandardnýchspotrebiteľskýchzmlúv.
Smernica ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť ochranu spotrebiteľa pred nekalými, resp.
neprijateľnými klauzulami v zmluvách, na tvorbe ktorých sa spotrebiteľ nepodieľal a ktoré zásadným
spôsobom zhoršujú jeho postavenie. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne
neplatné. Uvedená smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004

zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov a to do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, teda pred uzavretím
predmetnej Zmluvy o úvere dňa 24.01.2006. V sporoch zo spotrebiteľských zmlúv môže teda súd
aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná (§ 153 ods. 3 O.s.p.). Odhliadnuc od neprijateľnej zmluvnej podmienky je daná aj náležitá

aplikácia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvá veta, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Ide
o normu kogentnej povahy, podľa ktorej zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nesmú odchýliť
od zákona v neprospech spotrebiteľa.

Zákonodarca v rámci ochrany spotrebiteľa vychádza zo zásady priority výkladu v prospech zachovania

platnosti spotrebiteľských zmlúv (prípadne jej jednotlivých ustanovení) a uprednostňuje miernejšie
následky naproti následku neplatnosti. Napriek tejto zásade odvolací súd rovnako ako súd prvostupňový
dospel k záveru, že v súdenej veci je potrebné konštatovať neplatnosť predmetnej zmluvy o
revolvingovom úvere, a to v zmysle ust. § 39 Obč. zák., nakoľko obsahuje mnoho neprijateľných
a nevyvážených zmluvných podmienok (predovšetkým vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty, ktorá je

neprimeraná a pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná). Jednak pre veľký počet neprijateľných
zmluvných podmienok, ale aj pre celkový charakter zmluvy o revolvingovom úvere vykazujúci značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (navrhovateľa),
je predmetná zmluva ako celok neudržateľná (§ 39 Obč. zák.), a to predovšetkým s prihliadnutím na
dobré mravy. Povinnosťou všeobecného súdu je zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti

súdnej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s
nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti a povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi
je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Dobré mravy pôsobia ako
korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára jedna osoba „sama so sebou“, v ktorých sú práva

a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Čiastočná neplatnosť právneho úkonu je
možnálenzapodmienok,ktoréustanovuje§41Občianskehozákonníka.Pokiaľvšakzpovahyprávneho
úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností za ktorých k nemu došlo vyplýva, že túto časť nemožno
oddeliť od ostatného obsahu (prejednávaný prípad), k neplatnosti takejto časti nedochádza. Čiastočná
neplatnosť sa vylúči aj v prípadoch, ak sa dôvod neplatnosti zmluvy týka podstatnej náležitosti a v

takomto prípade je neplatný právny úkon vždy ako celok.Záverom odvolací súd poznamenáva, že medzi náležitosti právneho úkonu, t. j. aj zmluvy ako
dvojstrannéhoprávnehoúkonu,patriaajnáležitostipredmetuprávnehoúkonu.Predmetprávnehoúkonu
musí byť možný a dovolený. Nedovolenosť právneho úkonu má za následok neplatnosť právneho úkonu

najmä podľa § 39 Obč. zák. Nedovolenosť je daná, ak obsah alebo účel právneho úkonu odporuje
zákonu (ide o právny úkon contra legem), resp. ak obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon.
Právne úkony, ktoré odporujú zákonu, sú aj také, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona,
ale ktoré svojimi dôsledkami smerujú k výsledku zákonu odporujúcemu (in fraudem legis), alebo ktoré
sa priečia dobrým mravom (contra bonos mores). Dobré mravy možno pritom stotožniť so všeobecne

spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv,
nešikanózny spôsob výkonu práv, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov).

Nakoľko sa odporca dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, prvostupňový súd ho s poukazom
na ust. § 517 ods. 1 Obč. zák. a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. správne zaviazal aj na úhradu
úrokov z omeškania, a to vo výške 9% ročne od 01.07.2009 (po podaní návrhu na súd), t.j. tak ako to
požadoval navrhovateľ v návrhu. Preto je aj táto námietka odporcu nedôvodná.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ).

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním odporcu voči uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 05.
januára 2012, č. k. 50C/131/2009-169.

Napadnutým uznesením zo dňa 05. januára 2012, č. k. 50C/131/2009-169, súd prvého stupňa uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa náhradu trov konania v sume 1.027,09
€, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť právnej
zástupkyni odporcu náhradu trov konania v sume 270,18 €, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania, doručeným súdu
dňa 25.06.2009, domáhal zaplatenia sumy 2.123,51 € spolu s príslušenstvom titulom neplatnosti zmluvy

o revolvingovom úvere zo dňa 23.01.2006. Ďalej uviedol, že rozsudkom zo dňa 12.12.2011 zaviazal
odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 1.840,62 € s úrokom z omeškania 9% ročne od 01.07.2009
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a konanie o zaplatenie 282,89 € spolu s 9%
úrokom z omeškania ročne od 01.07.2009 zastavil, nakoľko navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie
konanie v tejto časti späť. Zároveň vo výroku rozsudku uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne

samostatným uznesením.

S poukazom na ust. § 142 ods. 1, § 146 ods. 2 a § 149 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie o náhrade
trov konania súd prvého stupňa odôvodnil tým, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v časti o zaplatenie
282,89€spolusúrokomzomeškaniavovýške9%ročneod01.07.2009dozaplateniazavinilzastavenie
konania, súd prvého stupňa navrhovateľa v súlade s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. za zastavenie

konania v časti o zaplatenie 282,89 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.07.2009
do zaplatenia zaviazal k zaplateniu náhrady trov konania odporcovi spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia odporcu. Vzhľadom k tomu, že po späťvzatí návrhu bol v ostatnej časti: "zaplatenie 1.840,62
€ s príslušenstvom" navrhovateľ v plnom rozsahu úspešný, súd prvého stupňa v súlade s § 142 ods. 1
O.s.p. zaviazal odporcu k zaplateniu náhrady trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia

navrhovateľa(pričompritarifevychádzalzosumy1.840,62€)aznáhradyčastisúdnehopoplatku110,44
€ (6% zo sumy 1.840,62 €).

Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním odporca; jeho odvolanie
smerovalo proti výroku, ktorým mu súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi
navrhovateľa náhradu trov konania v sume 1.027,09 € do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Súdu

prvého stupňa vytkol nesprávne skutkové a právne závery a nesprávne právne posúdenie veci.
Napadnuté rozhodnutie o uložení povinnosti odporcovi nahradiť trovy konania považoval za nedôvodné,pretože v čase jeho vydania súdu prvého stupňa bolo známe, že vo veci je podané odvolanie proti
rozsudku č. k. 50C/131/2009-147 zo dňa 12.12.2011. Keďže súd prvého stupňa nerozhodol o náhrade
trov konania spolu s rozhodnutím vo veci samej, mal postupovať podľa § 151 ods. 3 O.s.p. a rozhodovať

o náhrade trov konania v súvislosti s odvolaním napadnutým výrokom až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Postup súdu prvého stupňa potom predstavuje zbytočné zvyšovanie trov konania pre
odporcu v zmysle nutnosti vykonávať ďalší úkon (podanie odvolania). Odporca zastával názor, že
rozhodnutie o náhrade trov konania ohľadne tej časti, kde konanie zastavené nebolo, je predčasné. Súd
prvého stupňa mal vyčkať na rozhodnutie o odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu. Pritom rozhodnutie

vo veci samej (t.j. o podanom odvolaní) predstavuje výrok, od ktorého je výrok o náhrade trov konania
závislý. Súčasne odporca napadol dôvodnosť výšky náhrady trov konania priznanej navrhovateľovi,
argumentujúc tým, že výška náhrady trov konania je nezákonná. Následne uviedol, že rozhodnutie o
náhrade trov konania ohľadne zastavenej časti konania je logické a opodstatnené (o danej časti sa už
nekoná, v danej časti je rozsudok právoplatný), a preto tento výrok odvolaním nenapadol. Na základe
vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti

zrušil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Považujúc napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa za správne, dostatočne odôvodnené a netrpiace žiadnymi vadami namietanými odporcom,
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a priznal
navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 2 písm. b/
O.s.p. v celom rozsahu a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu je potrebné v zmysle § 221
ods. písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 151 ods. 3 veta prvá O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách

konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa si v rozsudku zo dňa 12.12.2011 č. k. 50C/131/2009-147, t. j. v
rozhodnutí vo veci samej, vyhradil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Odvolací

súd zastáva názor, že pokiaľ súd prvého stupňa uznesením zo dňa 05.01.2012 č. k. 50C/131/2009-169
rozhodolotrováchkonaniatak,žeodporcoviuložilpovinnosťzaplatiťprávnemuzástupcovinavrhovateľa
náhradu trov konania v sume 1.027,09 €, a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť právnej zástupkyni
odporcu náhradu trov konania v sume 270,18 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, jeho
postup bol v rozpore s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. ukladá súdu rozhodnúť do

30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, tzn. neumožňuje rozhodnúť o trovách konania pred
tým, než rozhodnutie vo veci samej nadobudne právoplatnosť. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé,
že súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania samostatným uznesením v čase, keď rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo veci samej, v dôsledku podaného odvolania zo strany odporcu o ktorom nebolo v
čase rozhodovania súdu prvého stupňa o trovách konania rozhodnuté, nenadobudol ešte právoplatnosť.

Je zrejmé, že rozhodnutie o trovách konania v predmetnej veci bolo predčasné.

Zároveň odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania trpí vadou
spočívajúcou v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Odvolací súd
má za to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nesprávne oprel o ustanovenia § 142 ods. 1 a § 146
ods. 2 O.s.p., hoci správne mal svoje rozhodnutie subsumovať pod ust. § 142 ods. 2 a náhradu trov

konania pomerne rozdeliť. Ak účastník konania nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo
veci, t. j. každý účastník (navrhovateľ aj odporca) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti
platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania rozdelí pomerne.Okrajom odvolací súd poznamenáva, že podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd
zaviaže jedného účastníka konania nahradiť trovy konania druhému účastníkovi. Náhrada trov konania
sa prisudzuje účastníkovi konania a právny zástupca účastníka konania je len platobným miestom (§

149 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p. zrušil, nakoľko súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne
ustanovenieprávnehopredpisuanedostatočnezistilskutkovýstavveci,avecmuvrátilnaďalšiekonanie
(§ 221 ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu ktorým je podľa

§ 226 O.s.p. viazaný.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne riadne rozhodnúť o trovách konania vrátane trov odvolacieho
konania, a to v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomer
rozdelenia trov konania pritom musí zodpovedať pomeru víťazstva účastníka vo veci samej zníženého o
pomernú časť jeho neúspechu. Súd prvého stupňa nemôže rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že by

každého účastníka súčasne zaviazal na náhradu trov konania voči druhému účastníkovi v určitej výške.
Bude potrebné vypočítať rozdiel pomerných úspechov v časti zastavenie konania a v časti rozhodnutia
vo veci samej a až vo veľkosti výsledku priznať náhradu trov konania iba jednému, teda úspešnejšiemu
účastníkovi trovy konania.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.