Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/537/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508213515
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2508213515.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., T. XXXX/
XX, proti odporcovi: Erik Streďanský, s miestom podnikania Drahovce, Riadok 420/51, IČO: 37 471
929, zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Studený, so sídlom Piešťany, M.Waltariho 7, o zaplatenie
2.423,91 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.
4C/167/2009-162 zo dňa 1.7.2014 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčasti,ktoroubolnávrhzamietnutýarozhodnuté
o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvou výrokovou vetou konanie v časti o zaplatenie sumy
16,- Eur, ako i v časti úroku z omeškania nad 8,5% ročne zo sumy 2.407,91 Eur za obdobie od
1.8.2007 do zaplatenia, zastavil. Druhou výrokovou vetou návrh zamietol. Napokon ostatnou výrokovou

vetou navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného
súdneho poplatku vo výške 145,- Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 654,71 Eur a to do troch
dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v časti
čiastočného zastavenia konania; a vo veci samej ust. § 2 ods. 1 zák. č. 461/2007 Z.z., § 57, § 145 ods.
1 zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, 2, § 13

ods. 1, 4, § 36 ods. 3, 4 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení účinnom do 31.8.2007,
pričom na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikoval § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.

Po konštatovaní, že navrhovateľ na pojednávaní dňa 11.7.2014 zobral návrh v časti o zaplatenie sumy
16,- Eur spolu s úrokom z omeškania späť, a odporca s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, súd s
použitím § 96 O.s.p. konanie v rozsahu uvedenom vo vyššie citovanom výroku čiastočne zastavil.

V časti zamietnutia návrhu súd argumentoval v podstate tým, že z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že medzi účastníkmi bola dňa 11.12.2006 platne uzavretá pracovná zmluva,

kde navrhovateľ bol v postavení zamestnanca a odporca zamestnávateľa, pričom tento pracovný
pomer bol skončený dohodou ku dňu 20.7.2007. Čo sa týka žalovanej sumy po späťvzatí 2.042,-
Eur s príslušenstvom, táto predstavuje cestovné náhrady za vykonané zahraničné pracovné cesty
navrhovateľom a to za prvú cestu od 29.1. do 18.2.2007 a druhú cestu od 26.2. do 24.3.2007, ako
aj náhrady vedľajších výdavkov v sume 265,91 Eur. Súd skonštatoval, že ust. § 36 ods. 3 Zákona
o cestovných náhradách ukladá zamestnancovi povinnosť do 10 pracovných dní po dni skončenia

pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty,
pričom samotné vyúčtovanie v zmysle § 36 ods. 4 vykoná zamestnávateľ. Predmetný zákon, ani inýpredpis nestanovuje aké konkrétne písomné doklady sú potrebné na vyúčtovanie. Súd uzavrel, že v
danom prípade je takýmto dokladom i tachografický krúžok, ktorého povinnosť používať je stanovená
zákonom, a to s prihliadnutím na to, že navrhovateľ vykonával zahraničné pracovné cesty v rôznych

štátoch v súvisle po sebe nasledujúcich dňoch a rôznych časových intervaloch v tej ktorej krajine. Podľa
súdu je teda potrebné k tomu, aby odporca ako zamestnávateľ mohol reálne určiť výšku náhrady za
pracovnú cestu predložiť mu aj tachografické krúžky, nakoľko záznam o prevádzke vozidla, vypísaný
vlastnoručnenavrhovateľompredloženýodporcoviažspolusplatobnýmrozkazom,munedávamožnosť
reálne podľa času stráveného v tom ktorom štáte určiť výšku cestovnej náhrady. Naviac súd poukázal na

námietku odporcu, že čas kúpy diaľničnej známky zo dňa 24.3.2007 o 11.09 hod. je v rozpore s časovými
údajmi pracovnej cesty, keď v tomto čase sa mal navrhovateľ od 8.00 hod. do 11.30 hod. zdržiavať
v Maďarsku. Táto skutočnosť podľa súdu spochybňuje správnosť a hodnovernosť navrhovateľom
uplatnenýchcestovnýchnáhrad.Vykonanýmdokazovanímsanepotvrdilotvrdenienavrhovateľa,žebolo
praxou, že tieto doklady sa po vykonaní pracovnej cesty nechávali v aute, odkiaľ si ich odporca zobral.
Keďžepotomnavrhovateľvkonanínepreukázal,žebytietotachografickékrúžky,akojedenzpotrebných

dokladov k vyúčtovaniu, odporcovi predložil napriek tomu, že navrhovateľ tvrdil, že má k dispozícii
ich fotokópie, navrhovateľ si nesplnil svoju povinnosť zamestnanca predložiť všetky písomné doklady
potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty a to napriek tomu, že odporca k predloženiu týchto dokladov
navrhovateľa i písomne vyzval. Keďže tak nebola preukázaná samotná prítomnosť navrhovateľa v tom
ktorom štáte, nebolo dôvodné ani priznanie náhrady za uplatnené vedľajšie výdavky s poukazom na už

uvedený časový rozpor. Súd preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 (v časti zaplatenia sumy 2.407,91 Eur s
príslušenstvom) v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. (v časti, v ktorej navrhovateľ dvakrát zobral
svoj návrh čiastočne späť v sume 85,75 Eur, čím zavinil, že konanie sa muselo čiastočne zastaviť, čoho
dôsledkom bola jeho povinnosť uhradiť trovy v tejto časti) a navrhovateľa ako neúspešného účastníka

zaviazalzaplatiťodporcovi,ktorýmalvkonaníplnýúspechnáhradutrovkonanianatrováchzastúpeniaa
na zaplatenom súdnom poplatku podľa podrobnej špecifikácie uvedenej v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku s poukazom na príslušné ustanovenia vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.

Proti tomuto rozsudku podal formálne v celom rozsahu, avšak podľa obsahu výlučne v zamietajúcej časti
a v závislom výroku o náhrade trov konania, odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie s tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., čím bol daný odvolací dôvod podľa §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p., ako i odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa považuje za predčasné s poukazom na ust. § 145 Zákonníka práce a § 2 ods. 1, § 3

ods. 1, § 4 a § 36 ods. 2 Zákona o cestovných náhradách. Zdôraznil, že on ako zamestnanec mal
povinnosť predložiť odporcovi v lehote 10 pracovných dní písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
pracovnej cesty iba vtedy, ak si i zamestnávateľ splnil predtým svoju zákonnú povinnosť stanovenú v
§ 36 ods. 2 cit. zák. a poskytol zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste preddavok na náhrady
podľa citovaného zákona do sumy predpokladaných náhrad. Odporca si pritom túto povinnosť nesplnil.

Aj keby sa súd stotožnil s klamstvom odporcu, že potrebné dokumenty mu neodovzdal, nesplnenie
povinnosti stanovenej v § 36 ods. 7 Zákona o cestovných náhradách jednoznačne nespôsobuje zánik
jeho nároku na cestovné náhrady. Podľa odvolateľa ani záver súdu, že je nevyhnutne potrebné predložiť
tachografické krúžky, aby zamestnávateľ mohol určiť výšku náhrady za pracovnú cestu, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a treba ho odmienuť. Predmetné krúžky nijako nezaznamenávajú, v ktorom

štáte, v tom ktorom čase sa vodič vyskytoval a preto požiadavka odporcu, že bez ich doručenia
nemôže cestovné náhrady vyplatiť je nezmyselná za situácie, keď údaje na krúžkoch nemôžu nijako
ovplyvniťvýpočetcestovnýchnáhrad.Naviacodporcanapojednávanídňa30.1.2014vypovedal,ževždy
presne vedel, kde sa v rámci služobnej cesty navrhovateľ nachádzal, len nevedel, presne časové úseky
strávené v jednotlivých štátoch. Odporca pritom od neho žiadal údajne neodovzdané tachografické

krúžky až dva mesiace po skončení prepravy v marci 2007, čím sa snažil oddialiť svoju povinnosť
vyplatiť navrhovateľovi cestovné náhrady a vedľajšie výdavky. Nárok na cestovné je pritom zrejmý už
zo samotného pobytu navrhovateľa na pracovnej ceste a jeho výška vyplýva z jednotlivých záznamov o
prevádzke vozidla, ktoré súdu doložil spolu s dokladmi o čerpaní paliva a o zaplatených poplatkoch prvej
a druhej cesty. Súd mohol tieto skutočnosti overiť aj pomocou iných dôkazných prostriedkov, napríklad

výpismi sms medzi účastníkmi, prepismi telefónnej komunikácie, objednávkami na prepravu talianskejšpedičnej spoločnosti, dokladmi o ich úhradách odporcovi zo strany talianskej špedičnej spoločnosti,
dožiadaním svedeckej výpovede talianskeho špeditéra, detailnejším výsluchom svedkov. K údajnému
rozporu času kúpy diaľničnej známky dňa 24.3.2007 o 11.09 hod. s časovými údajmi pracovnej cesty v

Maďarsku v tento deň od 8.00 hod. do 11.30 hod. vysvetlil, že situácia vznikla tak, že pri návrate z druhej
pracovnej cesty zastal na hraničnom priechode Rajka, kde si kúpil diaľničnú známku ešte na maďarskej
strane u slovenského predajcu DIL-Dobrovoda. Po vrátení do vozidla sa zaradil do kolóny a hranicu
prekročil až o 11.30 hod. Zdôraznil, že odporca sám nespochybňuje existenciu pracovných ciest, za
sporné pokladá len tri skutočnosti: diaľničnú známku v sume 9,95 Eur, dĺžku pracovnej cesty v Slovinsku

dňa 23.4.2007 a palivový filter v sume 1.213,- Sk. Preto upustil od diaľničnej známky a súčasne priznal
chybu pri vyúčtovaní cesty v Slovinsku dňa 24.3.2007. Záverom poukázal na to, že odporca okrem
povinnosti zaplatiť mu preddavok na náhrady podľa § 36 ods. 2 Zákona o cestovných náhradách porušil
aj povinnosť písomne mu určiť miesto nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania a spôsob dopravy a
miesto skončenia pracovnej cesty. Podľa odvolateľa súd od počiatku nesprávne zameral dokazovanie,
keď sa sústredil výlučne na preukázanie, či navrhovateľ odovzdal tachografické krúžky alebo nie, čím

nedostatočne zistil skutkový stav veci a tým nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia v prospech
odporcu. Za písomný doklad potrebný k vyúčtovaniu nie je možné považovať jedine tachografický
krúžok, pokiaľ sú k dispozícii iné listinné doklady, ako v danom prípade záznamy z prevádzky vozidla,
ktoré odporca nesporoval.

Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložil prostredníctvom

svojho advokáta písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a
zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v celkovej
výške 131,15 Eur za jeden úkon právnej služby 101,25 Eur plus režijný paušál 8,04 Eur plus 20% DPH,
k rukám právneho zástupcu odporcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

K námietke odvolateľa, že odporca si neplnil povinnosť podľa § 36 ods. 2 Zákona o cestovných

náhradách a neposkytol mu preddavok v cudzej mene, zdôraznil, že tento môže byť poskytnutý aj
zapožičaním medzinárodnej bankovej platobnej karty zamestnávateľa. Za neprijateľné označil tvrdenie
odvolateľa, že povinnosť vyúčtovania pracovnej cesty má zamestnanec len vtedy, keď mu bol poskytnutý
preddavok. V prípade takéhoto úmyslu zákonodarca by predsa umiestnil podmienku do hypotézy
predmetného ustanovenia. Odporca má preto za to, že žiadna naviazanosť medzi splnením povinnosti

zamestnávateľa obsiahnutej v § 36 ods. 2 Zákona o cestovných náhradách a splnením povinnosti
zamestnanca obsiahnutej v § 36 ods. 3 Zákona o cestovných náhradách nie je. Kto iný ako zamestnanec
by mal predložiť doklady, bez ktorých si zamestnávateľ nemôže splniť svoju povinnosť vykonať v lehote
10 dní vyúčtovanie, nevyhnutné k vyúčtovaniu pracovnej cesty. Zdôraznil, že odporca navrhovateľovi
poskytol preddavok na náhrady v cudzej mene a vyplatil mu 200,- Eur pred odchodom na pracovnú

cestu do Španielska 25.2.2007, čím si svoju povinnosť zamestnávateľa nesporne splnil. Poukázal
na to, že obsahom protokolu o výkone inšpekcie práce, je prehlásenie odporcu, že navrhovateľ
mu neodovzdal podklady z vykonanej pracovnej cesty potrebné na spracovanie vyúčtovania, pričom
odporca zároveň predložil trestné oznámenie v danej veci na navrhovateľa. Doklady súvisiace s
vyúčtovaním predmetných pracovných ciest navrhovateľa (rukou písané záznamy o prevádzke vozidla)

boli pritom odporcovi doručené až prostredníctvom súdu spolu s platobným rozkazom. Okrem vyplatenia
tohto preddavku mal navrhovateľ k dispozícii aj platobnú kartu, ktorú mu dal taliansky špeditér za účelom
úhrady vedľajších výdavkov, čo uviedol navrhovateľ i vo svojej výpovedi a potvrdil svedok, dokonca má
k dispozícii aj ďalšiu platobnú kartu, ktorú mu dal odporca. Tvrdenie navrhovateľa, že odporca si nesplnil
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 36 ods. 2 Zákona o cestovných náhradách a preto navrhovateľ nie

je povinný predložiť odporcovi doklady potrebné na vyúčtovanie považuje preto za účelové.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že tachografické krúžky nezaznamenávajú v ktorom štáte sa v tom ktorom
vodič vyskytoval odporca uviedol, že túto skutočnosť tachografický krúžok síce nezaznamenáva,
ale zaznamenáva absolútne presne všetky charakteristiky jazdy. Má význam spolu s predloženým
záznamom o prevádzke motorového vozidla. Rukou písané záznamy o prevádzke motorového vozidla

pritom nemajú samostatne potrebnú preukaznú silu, nakoľko ide len o podporný prostriedok. Odporca
preto nepovažuje za preukázané, že sporné pracovné cesty boli vykonané v rozsahu tvrdenom
navrhovateľom, keďže bez doloženia tachografických krúžkov nie je možné posúdiť ich relevanciu,
nakoľko v písomných záznamoch vykonaných navrhovateľom je viacero nezrovnalostí a rozporov.Odporca nemôže vedieť, či si navrhovateľ účelovo nepredlžoval pobyt v niektorých krajinách, aby mu
vyšli vyššie cestovné náhrady, nakoľko ich výpočet závisí od dĺžky pobytu zamestnanca v konkrétnej
krajine, resp. či tam reálne vôbec bol, či vôbec vykonal pracovné cesty v rozsahu, v akom uvádza.

V dôsledku toho, že navrhovateľ dosiaľ nepredložil všetky písomné doklady potrebné na vykonanie
vyúčtovania, nebolo možné zo strany odporcu vystaviť faktúry ani talianskej spoločnosti a teda všetky
tieto prepravy, za ktoré vyplatil mzdu navrhovateľovi zostali neuhradené, čím navrhovateľ odporcovi
spôsobil škodu a účtovné problémy. Kritika navrhovateľa súdu, že nedostatočne vykonal dokazovanie
podľa odporcu nie je namieste, nakoľko predsa sám navrhovateľ v prvom rade znáša dôkazné bremeno

a je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Skutočnosť, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno ani v priebehu konania vykonanie žiadnych iných dôkazov nenavrhol, nesmie byť na
škodu odporcovi, ktorý svoje tvrdenia náležite preukázal. Pokiaľ v odvolaní navrhoval detailnejší výsluch
odporcom navrhnutých svedkov, mal možnosť sám ich dotázať na skutočnosti, ktoré považoval za
dôležité. Odporca tiež uviedol, že opakovane navrhovateľa vyzýval na predloženie písomných dokladov
potrebných k vyúčtovaniu pracovných ciest a to osobne aj telefonicky, niekoľkokrát aj písomne. K

tvrdeniu odvolateľa, že odporca sporuje iba tri vymenované skutočnosti, odporca doplnil, že spornými
môžu byť aj ďalšie skutočnosti, avšak nevie to posúdiť, nakoľko nemá k dispozícii tachografické krúžky.
Záverom odporca uviedol, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenia o vykonaní a rozsahu vykonania pracovných ciest
nepreukázal a okrem rukou vypísaných záznamov o prevádzke vozidla, ani neoznačil iné dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania je nevyhnutné
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či boli splnené podmienky pre zamietnutie žaloby
navrhovateľa (v nezastavenej časti) v dôsledku toho, že navrhovateľ ako zamestnanec nepredložil
odporcovi ako zamestnávateľovi tachografické krúžky z absolvovaných zahraničných pracovných ciest,
následkom čoho odporca nevedel cestovné náhrady vyúčtovať.

Odvolací súd sa s vyššie uvedeným názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Vykonaným

dokazovaním bolo totiž bezpochyby preukázané a medzi účastníkmi aj nesporné, že navrhovateľ ako
zamestnanec odporcu absolvoval obe zahraničné služobné cesty prvú v období od 29.1. do 18.2.2007
a druhú v období od 26.2. do 24.3.2007, z čoho vyplýva aj jeho nárok na vyplatenie cestovných náhrad
podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení účinnom v čase ich absolvovania. Sporným
teda nemohlo byť, či navrhovateľ má nárok na cestovné náhrady za uvedené cesty, sporným mohla

byť len ich výška s poukazom na to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že odporcovi predložil
tachografické krúžky o prevádzke ním riadeného motorového vozidla, ktoré ako správne prvostupňový
súd uzavrel, boli nevyhnutné pre presné vymedzenie cestovných náhrad. O vykonaných zahraničných
cestáchpritomakodôkaznýprostriedoksvedčíizáznamoprevádzkevozidlavypisovanýnavrhovateľom
ako vodičom a odporcovi preukázateľne odovzdaný. Za tejto situácie je odvolací súd toho názoru,

že odporca bol povinný poskytnúť navrhovateľovi aspoň minimálne cestovné náhrady vyplývajúce
z preukázaných skutočností o detailoch pracovných ciest, ale nemohol mu nevyplatiť mu cestovné
náhrady vôbec. Ak by vznikli dôvodné podložené pochybnosti, napr. či sa navrhovateľ zdržiaval v
krajine s prislúchajúcou vyššou výškou cestovných náhrad v takom časovom rozpätí ako uviedol v
zázname, bolo dôvodným tento čas mu skrátiť a pripočítať ho k času strávenému v nasledujúcom štáte

s nižšou výškou náhrady a to pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom na priznanie vyššej
náhrady. Nebolo ale dôvodným nepriznať mu náhrady vôbec, keďže bolo nesporným a preukázaným,
že predmetné pracovné cesty, na ktoré sa viaže vyplatenie cestovných náhrad absolvoval.Len neunesenie dôkazného bremena navrhovateľa preukázať presne v ktorom čase sa v tom ktorom
štáte zdržiaval už vôbec neodôvodňovalo záver prvostupňového súdu, že v dôsledku toho nebolo
dôvodné priznať mu ani náhrady za uplatnené navrhovateľom vyplatené hotové vedľajšie výdavky

(platba za mýto, zakúpenie cestovnej mapy, nafty, palivového filtra), keďže na preukázanie týchto
skutočných reálnych platieb v časovom období spadajúcich do predmetnej pracovnej cesty odporca
predložil originály listinných dôkazov, ktoré sú založené v spise. Pokiaľ ide o rozpor pri kúpe diaľničnej
známky zo dňa 24.3.2007, tento odporca prijateľným spôsobom vysvetlil v podanom odvolaní. Len
nepredloženie tachografických krúžkov navrhovateľom ako listinného dôkazu, preto rozhodne nemôže

mať za následok zamietnutie jeho žaloby v časti týkajúcej sa hotových výdavkov navrhovateľa na daných
pracovných cestách.

K odvolacej argumentácii sa žiada sa dodať, že i keby si zamestnávateľ nesplnil povinnosť v zmysle §
36 ods. 2 Zákona o cestovných náhradách poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste
vopred preddavok, čo v danom prípade odporca vyvracia, nemôže to mať za následok zánik povinnosti
zamestnanca do 10 pracovných dní po skončení pracovnej cesty v zmysle § 36 ods. 3 Zákona o

cestovných náhradách predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej
cesty.

Keďže v zmysle § 120 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd
iba výnimočne môže vykonať aj iné dôkazy účastníkmi nenavrhnuté, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci, nie je namieste námietka odvolateľa, že súd pochybil, ak nevykonal na preukázanie

jeho tvrdení aj iné ním nenavrhnuté dokazovanie.

Žiada sa poukázať na to, že výrok rozsudku v zastavujúcej časti je zrejme v rozpore s tým ako došlo
na pojednávaní dňa 1.7.2014 k čiastočnému späťvzatiu návrhu, keďže z nie jednoznačného záznamu
späťvzatia v zápisnice (č.l. 158 spisu) vyplýva, že návrh bol zrejme vzatý späť v sume 16,- Eur istiny
i s príslušným úrokom z omeškania a naviac bol vzatý späť úrok z omeškania zo zostávajúcej istiny

2.407,91 Eur pred 1.8.2007, teda za čas od 1.6.2007 do 31.7.2007, pričom v rozpore s tým súd zastavil
konania v časti úroku z omeškania nad 8,5% ročne, pričom úrok bol už v návrhu (č.l. 4) a aj po jeho
zmene (č.l. 55) uplatnený práve v sume 8,5% ročne, avšak za čas od 1.6.2007. Táto časť rozsudku
ale nebola odvolaním napadnutá, v dôsledku čoho sa stala právoplatnou. Ak by navrhovateľ napriek
tomu požadoval zo žalovanej istiny úrok z omeškania za čas od 1.8.2007, ako sa toho domáhal na

pojednávaní dňa 1.7.2014, mohol by pristúpiť k zmene návrhu jeho rozšírením v zmysle § 95 O.s.p.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

Vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. a) až g) O.s.p. sú porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie

(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súduSlovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v
rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.

Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§167 ods. 2 O.s.p.) musí mať náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s
poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným

a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu
normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).

Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu s poukazom na vyššieuvedené nie je možné zistiť,
akým myšlienkovým postupom súd dospel k záveru, že v dôsledku nepredloženia navrhovateľom
tachografických krúžkov mu nebolo možné priznať ani preukázateľnú časť uplatnených cestovných

výdavkov, pričom súd ani riadnym preskúmateľným spôsobom neodôvodnil prečo nepredloženie
tachografických krúžkov malo byť dôvodom pre nevyhovenie žalobe navrhovateľa ani v časti, ktorou sa
od odporcu domáhal zaplatenia hotových výdavkov v súvislosti s predmetnými zahraničnými služobnými
cestami, ktoré boli preukázané originálmi listín o úhradách založených v spise. Túto príčinnú súvislosť
prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia bližšie nevysvetlil a preto rozhodnutie je

z uvedených dôvodov i nepreskúmateľné.

Uvedenáskutočnosť,žedošlovkonaníkprocesnejvadepodľa§221ods.1písm.f)O.s.p.jeokolnosťou,
pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (mutatis mutandis
NS SR sp. zn. 2 M Cdo 11/2013).

S poukazom na uvedené odvolací súd, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov navrhovateľa,
rozsudok súdu prvého stupňa v skutočne napadnutej zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o
náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne prehodnotiť rozsah unesenia

dôkazného bremena navrhovateľom vo vzťahu k nim uplatnenej pohľadávke voči navrhovateľovi a to vkaždej z uplatnených položiek osobitne, v prípade potreby v súlade s § 120 O.s.p. i doplniť dokazovanie
a následne v nezastavenej časti vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o náhrade trov pôvodného i odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.