Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/442/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204254
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5412204254.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu
majetkovejškodyanemajetkovejujmy,vedenejnaOkresnomsúdeDolnýKubínpodsp.zn.6C120/2012,

odovolanížalobkyneprotiuzneseniuKrajskéhosúduvŽilinez31.júla2014sp.zn.10Co475/2014,takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdDolnýKubín(ďalejlen„súdprvéhostupňa“alebo„prvostupňovýsúd“)uznesenímz2.apríla
2014 č.k. 6C 120/2012-117 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 EUR za odvolanie

podané proti prvostupňovému rozsudku. Súdny poplatok vyrubil okresný súd podľa pol.č.7a Sadzobníka
súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení (ďalej len ,,zákon o
súdnych poplatkoch,,) s poukazom na § 5 ods.1 písm. a/ a § 6 ods. 1, 2 cit. zákona.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 31. júla 2014 sp.zn. 10Co 475/2014 na
základe odvolania žalobkyne potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§
219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za správne a náležite odôvodnené
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Mal zato, že argumentácia odvolateľa ohľadom

nespoplatňovania odvolacieho konania ignoruje viaceré ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (§ 2
ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 ), z ktorých je zrejmé, že aj odvolacie konanie podlieha poplatkovej
povinnosti. Súdny poplatok za podané odvolanie nebol žalobkyni vyrubený na základe analógie legis,
ale na základe citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch. Za nesprávne označil stanovisko
žalobkyne k aplikácii intertemporálneho ustanovenia § 18ca ZoSP riešiaceho určovanie poplatkovej
povinnosti v konaniach začatých do 30. septembra 2012. V danom prípade totiž ide o poplatkový úkon

odvolanie, teda úkon, ktorý bol navrhnutý po 30. septembri 2012, preto okresný súd správne pristúpil k
aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“).
Žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť bez náhrady. Dovolanie odôvodnila odňatím
možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), ktoré
malo spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení jej práva na súdnu ochranu

zaručenúčl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,pretožejejsúduložilpoplatkovúpovinnosťvprípade,
kde ju nemal. Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu popiera doterajšiu konštantnú judikatúruNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. marca 2007 sp.zn. 4 Cdo 39/2007. Vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo podľa
nej v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch a tiež ústavnou úpravou čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, z ktorej vyplýva zákaz použitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich
spoplatneniu. Dovolateľka mala zato, že spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná žaloba na
náhradu škody nie však odvolanie. Tvrdila, že žalobu podala pred účinnosťou novely č. 286/2012 Z.z., a
preto mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia §18ca zákona o súdnych poplatkoch a
aplikovať právnu úpravu platnú do 30. septembra 2012, podľa ktorej bolo toto konanie vecne oslobodené

od súdneho poplatku.

Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.
O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§
236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v
ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o
uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o

návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami a) až g)
ustanovenia § 237 O.s.p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p.,
na ktorú poukazovala dovolateľka.

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom ide tiež v prípade procesného
postupu súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku z návrhu na začatie

konania (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) napriek tomu, že poplatník bol od platenia súdneho
poplatku oslobodený (viď R 50/1997, I.ÚS 1/2000). V danej veci však o takýto prípad nešlo, vzhľadom
k tomu, že odvolací súd napriek neuhradenému súdnemu poplatku, odvolanie podané žalobkyňou vo
veci samej riadne prejednal a vo veci rozhodol. Žalobkyňa tak mala právo domáhať sa ochrany svojich
práv na súde vyššieho stupňa na základe riadneho opravného prostriedku a zo strany súdov nižšieho

stupňa,ktorérozhodliopoplatkovejpovinnostižalobkyne,nedošlokodopretiujejprávanaprístupksúdu
garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého porušenie
bymalozanásledokodňatiemožnostižalobkynekonaťpredsúdomazakladalobyprocesnúprípustnosť
podaného dovolania. Právo na bezplatné súdne konanie nie je zahrnuté medzi práva garantované
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to ani ako súčasť práva na prístup k súdu

podľa čl. 6 ods. 1 (PL. ÚS 38/1999).Dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo podľa jej názoru prekvapivé, nebola opodstatnená. Za prekvapujúce je v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu považované rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych

záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra
2009 sp.zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa
„nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť
namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp.zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho
súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy
oboch stupňov založili svoje rozhodnutia o poplatkovej povinnosti žalobkyne za podané odvolanie na
rovnakých skutkových a právnych záveroch.

Z obsahu podaného dovolania je navyše zrejmé, že dovolateľka ním v skutočnosti namietala nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím i prvostupňovým súdom. V súvislosti s touto námietkou dovolateľky

je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v
§ 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci je totiž realizáciou
vlastnej rozhodovacej činnosti súdu, ktorou sa účastníkovi konania neodnímajú žiadne procesné práva,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn. 1 Cdo 62/2010, z 29.
novembra 2010 sp.zn. 2 Cdo 97/2010, z 9. júna 2011 sp.zn. 3 Cdo 53/2011, z 24. mája 2011 sp.zn. 4

Cdo 68/2011, z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 44/201, z 23. júna 2011 sp.zn. 6 Cdo 41/2011, zo 14. augusta
2013 sp.zn. 7 Cdo 17/2013).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených
dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné

dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.).NajvyššísúdSlovenskejrepublikyjejvšakžiadnetrovy dovolaciehokonanianepriznalzdôvodu,
že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.