Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/25/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201682
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013201682.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, so
sídlom Tulčík č. 27, 082 13 Prešov, IČO: 313 03 862, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou,
so sídlom Štúrova ul. č. 20, Košice, proti žalovanému Ministerstvu životného prostredia Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ministra životného prostredia SR č. 79/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008, o odvolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra 2013, č.k. 2S/222/13-147, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra 2013, č.k.
2S/222/13-147 v časti trov konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením č.k. 2S/222/13-147 zo dňa 9. októbra 2013 podľa

ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie a
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 150 € na účet právnej zástupkyne
žalobcu JUDr. Ivety Rajtákovej do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Preskúmavaným rozhodnutím
č. 79/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu č. 3481/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008, ktorým žalobcovi nebolo
priznané postavenie účastníka konania vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho

združenia Gajdoška Hronec, o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha -
medveďa hnedého.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplynul záver, že správne konanie je právoplatne skončené,
keďže neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu. Súd prvého stupňa zisťoval, či správne
konanie, do ktorého chcel žalobca vstúpiť, ešte trvá. Poukázal na to, že konanie, do ktorého chcel
žalobca vstúpiť, už netrvá, keďže bolo ukončené rozhodnutím zo dňa 22.9.2008. Dodal, že je celkom

evidentné, že konanie skončilo v prospech žalobcu, keďže tento nesúhlasil s povolením výnimky zo
zákazu ustanoveného v § 35 ods. 1 písm. a/ zákona na ochranu prírody a krajiny.

O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 250 k ods. 1 OSP, keďže napriek zastaveniu
konania treba mať za to, že žalobca úspech vo veci mal, avšak z dôvodov hodných osobitného zreteľa
súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 150 €. Krajský súd považoval za opodstatnené
vyčíslenie vzťahujúce sa dvom úkonom právnych služieb v roku 2008 a k jednému úkonu právnych

služieb v roku 2009 tak, ako si ich právna zástupkyňa vyčíslila. V súvislosti s rozhodnutím krajského
súdu o výške náhrady trov súdneho konania, prvostupňový súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR (napr. rozsudok vo veci 5Sžp/90/2009 a iné), keď Najvyšší súd SR postupoval v súlade s
§ 150 ods. 1 OSP a dôvody hodné osobitného zreteľa videl najmä v tom, že v prejednávanej veci
ide o jedno z opakovaných konaní, ktoré sú minimálne skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou
otázkou, týkajúcou sa právneho postavenia žalobcu v predchádzajúcom správnom konaní. Zdôraznil,že Najvyšší súd SR zároveň prihliadol aj na povinnosť právnej zástupkyne žalobcu riadne plniť procesné
povinnosti najmä pri dodržiavaní lehôt a pokynov súdu. Po zvážení týchto hľadísk Najvyšší súd SR znížil
požadovanú náhradu trov konania a priznal žalobcovi náhradu trov celého konania vo výške 150 €,

keďže suma pokrýva reálne náklady a zohľadňuje prínos právneho zastupovania v týchto opakovaných
veciach. Dodal, že keďže v danom prípade ide o obdobnú vec, prvostupňový súd priznal žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 150 €, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť v lehote 15 dní na účet právnej
zástupkyne.

Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods.

2 písm. f/ OSP, navrhujúc napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/222/13-147 zo
dňa 9. októbra 2013 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalobcovi sa náhrada
trov konania nepriznáva. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu v časti zaviazania žalovaného
povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 150 € ako aj so záverom, že žalobca mal vo
veci úspech a že z dôvodov hodných osobitného zreteľa krajský súd priznal žalobcovi vyššie uvedenú
náhradu trov konania. Namietal, že v danom konaní mal úspech žalovaný, keďže súdne konanie bolo

zastavené z dôvodu neexistencie spôsobilého predmetu prieskumu. Uviedol, že súd môže v ojedinelých
prípadoch, v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 OSP, keď sú na to dôvody osobitného zreteľa rozhodnúť,
že aj napriek čiastočnej alebo úplnej úspešnosti žalobcu v súdnom konaní, mu nebude priznaná náhrada
trov konania alebo iba sčasti. Dodal, že citované ustanovenie nemožno za žiadnych okolností aplikovať
na daný prípad a žalobcovi z dôvodu jeho neúspechu neprináleží žiadna náhrada trov konania. V závere

odvolaniauviedol,žekrajskýsúdsaokreminéhonevysporiadalžiadnymspôsobom,oakédôvodyhodné
osobitného zreteľa v danom prípade ide. Mal za to, že uvedeným postupom krajský súd založil vady
uznesenia definované v § 205 ods. 2 písm. f/ OSP.

Žalobca nepredložil vyjadrenie k podanému odvolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal

napadnuté uznesenie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods.
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatousprávnehosúdnictvajeochranaprávobčanovaprávnickýchosôb,oktorýchsarozhodovalov
správnomkonaní;ideoprávnyinštitút,ktorýumožňuje,abysakaždáosoba,ktorásacítibyťrozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania

s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v

rozsahuazdôvodovuvedenýchvžalobe(t.j.vmedziachžaloby).Rozsahomtvrdeníuvedenýchvžalobe
je súd viazaný.

Podľa § 250k ods. 1 OSP, ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná
právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené
z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť,

že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.Zo spisov vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením zastavil konanie z dôvodu právoplatného
skončenia správneho konania, keďže neexistoval spôsobilý predmet prieskumu. Výrok o priznaní
náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§

250k ods. 1 veta tretia OSP).

Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu
o trovách konania napadol odvolaním žalovaný. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať,
či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe
skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.

Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach

tohtozákonnéhoustanoveniacelkomalebosčastinepriznalnáhradutrovkonaniaúspešnémužalobcovi,
ktorému inak náhrada trov konania patrí.

Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny
prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia.

Inak povedané, z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému žalobcovi
použil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP a priznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé
dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli. Z uvedeného preto vyplýva, že
takéto rozhodnutie súdu nemôže byť založené len na marginálnych dôvodoch.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti

odvolaniažalovanéhovčastiuznesenia,týkajúcehosanáhradytrovkonanianavšetkyokolnostikonania
aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalovaný uviedol, že v konaní mal úspech žalovaný
z dôvodu, že žalobnému návrhu žalobcu nebolo vyhovené, nakoľko neexistoval spôsobilý predmet
prieskumu.

Ohľadom uvedeného Najvyšší súd podotýka, že procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov

konania podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sú čiastočný alebo plný úspech žalobcu
v konaní; neexistencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznaniu náhrady trov;
žalobca sa náhrady trov konania výslovne nezriekol.

Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so

žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník
(žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Vychádzajúc z uvedeného

odvolací súd konštatuje, že žalobca nebol úspešný v konaní pred súdom prvého stupňa (ani čiastočne),
preto nesplnenie tohto predpokladu odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania, a to aj v prípade
naplnenia ostatných predpokladov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň konštatuje, že bol daný dôvod pre zastavenie konania o
žalobe, nakoľko odpadol predmet súdneho preskúmania.

Odvolací súd ďalej citujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp.zn. II.
ÚS 351/09 z 15. decembra 2009 uvádza, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia
a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právona súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné
predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu,

že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia
trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m.m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m.m. II. ÚS 71/97).

Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho
súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov,
ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri

rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať
ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP považoval najvyšší súd za preukázané, že
súd prvého stupňa pochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti, v ktorých zistil dôvody hodné osobitného

zreteľa pre priznanie náhrady trov konania žalobcovi.

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu
v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným nebo ohrozeným skutočným
subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje
skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého

a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie
advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47 preto nie je také rozhodnutie súdu,
ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí
ako účelne vynaložené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených
nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním
advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z
pridanej hodnoty).

Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom možno považovať len také náklady, ktoré

musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené nebo ohrozené subjektívne
právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú.
Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i
situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre
riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva

na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp.zn. I. ÚS
988/12 ).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zistil, že v danom prípade neexistujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového
konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 220 OSP napadnutý
rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemáprávo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania podľa § 246c ods. 1 OSP v spojení s §
146 ods. 1 písm. c/ OSP, pretože konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.