Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113234609
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113234609.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletého: R. R., nar. XX. H. XXXX, zast. opatrovníkom:
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec, matky: J. R., nar. XX. E. XXXX,
bytom XXX XX F. XX, zast. advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, 920 01 Hlohovec, Pribinova 46, a otca: G.
V., nar. XX. O. XXXX, bytom XXX XX Y., J. X/A, o zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 18. februára 2014, č. k. 13P/90/2013-78 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti bežného i zročného výživného r u š í
a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku v bode I. zmenil rozsudok Okresného súdu
Trnava zo dňa 24. októbra 2007, č. k. 26P 23/2007-43 v časti výživného tak, že s účinnosťou od 18.

decembra 2013 (t. j. odo dňa podania návrhu na zvýšenie výživného matkou) určil otcovi povinnosť
platiť výživné na maloletého syna R. vo výške 120 eur mesačne vždy do 15 dňa v mesiaci vopred
k rukám matky, vo výroku v bode II/ zročné výživné za dobu od 18. decembra 2013 do 28. februára
2014 v sume 90,70 eur súd otcovi povolil splácať v mesačných splátkach po 3 eur, ktoré splátky je
povinný poukazovať k rukám matky vždy do 15 dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku, vo výroku v bode III/ vylúčil návrh otca na rozšírenie jeho styku s maloletým synom R.

na samostatné konanie a napokon vo výroku v bode IV/ vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Rozhodnutie v časti výživného odôvodnil právne § 26 a § 77 ods. 1 ZoR
(zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že došlo k zmene pomerov na strane maloletého dieťaťa ako aj na
strane jeho rodičov, pretože pri poslednej úprave výživného súdom mal maloletý R. 3 roky a v súčasnej
dobe (t. j. v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) má X rokov a navštevuje už základnú školu, takže

s vekom dieťaťa ako aj štúdiom na základnej škole sa zvýšili náklady na výživu maloletého R.. Zároveň
uviedol, že pomery sa zmenili aj na strane rodičov maloletého, a to tak u otca, ktorý pri poslednej úprave
výživného súdom dosahoval priemerný mesačný príjem 529 eur a v súčasnosti ho dosahuje vo výške
604,39 eur, ako aj u matky, ktorá pri poslednej úprave výživného súdom dosahovala priemerný mesačný
príjem 167 eur a v súčasnej dobe ho dosahuje vo výške 272,60 eur. V prípade matky maloletého však
súd prvého stupňa prihliadol aj na to, že matka tento zvýšený príjem dosahuje invalidným dôchodkom,

ktorý súvisí so zhoršením jej zdravotného stavu, čo znamená aj zvýšené výdavky na lieky. V prípade
otca maloletého súd prvého stupňa prihliadol na jeho štúdium. Súd prvého stupňa záverom uviedol, že
zvýšenie výživného zo strany otca na sumu 120 eur mesačne zodpovedá tak potrebám maloletého R.,
ako aj schopnostiam a možnostiam výživou povinného otca, pričom prihliadnuté bolo aj na vyživovaciu
povinnosť matky k maloletému synovi. Nakoľko k zvýšeniu výživného došlo odo dňa podania návrhu,
otcovi bolo súčasne uložené zaplatiť zročné výživné na maloletého za dobu od 18. decembra 2013 do

28. februára 2014, ktoré za 14 dní v mesiaci december predstavuje sumu 16,66 eur a za mesiace januára február 2014 sumu po 37,02 eur, spolu v sume 90,70 eur, ktorú sumu súd otcovi povolil splácať podľa §
160 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
po 3 eur mesačne. Rozhodnutie o trovách konania potom súd prvého stupňa odôvodnil len odkazom

na § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia či aspoň citácie predmetného
zákonného ustanovenia.

Proti tomuto rozsudku podala len v časti určenia výšky výživného včas odvolanie matka s návrhom na
zmenu rozsudku v príslušnej časti, ktorou by došlo k zvýšeniu výživného na sumu 200 eur mesačne.
Uviedla, že v žiadnom prípade sa nestotožňuje s výškou výživného určenou súdom prvého stupňa a

ani s jeho závermi, z ktorých nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k primeranosti ním
určenej výšky výživného, pričom tieto závery súd prvého stupňa neprezentoval ani na pojednávaní
konanom dňa 18. februára 2014. Poukázala tiež na to, že u maloletého za obdobie siedmich rokov
došlokniekoľkonásobnémuzvýšeniunákladovnauspokojovaniejehozákladnýchpotrieb.Uodvolateľky
pritom došlo k zmene pomerov predstavovanej stratou zamestnania a trvalej práceneschopnosti, pričom
jej jediný príjem tvorí invalidný dôchodok, ktorý v žiadnom prípade nepostačuje na pokrytie nákladov

na ňu a maloletého. Za nesprávne považuje aj vychádzanie súdu prvého stupňa zo sumy určenej
predchádzajúcim rozsudkom, ktorá bola určená na základe kompromisu a schválenej dohody rodičov
a nevychádzala z reálne existujúcich majetkových pomerov rodičov maloletého. Východisková výška
výživného určeného v roku 2007 tak bola zjavne poddimenzovaná. Aj prihliadanie súdom prvého stupňa
na výdavky otca na štúdium je podľa odvolateľky nesprávne, keďže takýto výdavok nemôže predchádzať

výživnému na dieťa.

Otec maloletého sa s dôvodmi odvolania prezentovanými matkou ich spoločného dieťaťa nestotožnil,
nakoľko už výživné určené súdom prvého stupňa na sumu 120 eur považuje za neprimerane vysoké
a voči tomuto sa neodvolal len z dôvodu očakávania väčšej ústretovosti zo strany matky, aby mu táto
umožňovala častejšie stretávanie sa so synom. Už výživné v sume 120 eur považuje za neprimerané

jeho príjmom ako i potrebám maloletého, pričom náklady na neho, ktoré uviedla matka, považuje s
prihliadnutím na vek maloletého za prehnané. Podľa neho výživné vo výške určenej súdom prvého
stupňa je viac ako dostatočné. Z obavy, že výživné ním platené na maloletého bude používané na
iný účel ako na starostlivosť o maloletého, zároveň navrhol, aby časť mesačného výživného bola
poukazovaná na sporiaci účet zriadený v prospech maloletého.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bez ohľadu na

rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ 1 O. s. p. a § 81 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že
tento v napadnutej časti (bežného a zročného) výživného nemožno považovať za správny a je potrebné
ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie sa súčasnej potreby zrušenia
i výroku o trovách konania.

Podľa § 75 ods. 1 ZoR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,

ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 78 ods. 1 ZoR dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Podľa § 78 ods. 3 ZoR pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.Rozsudkom zo dňa 24. októbra 2007, č. k. 26P/23/2007-43 Okresný súd Trnava schválil rodičovskú
dohodu rodičov maloletého v tom znení, že maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matky,
pričom obom rodičom bolo dané oprávnenie maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok, a otec

sa zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou vtedajších 2.500 Sk (t. j. dnešných 82,98 eur)
počnúc právoplatnosťou rozsudku k rukám matky maloletého vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, to
za súčasnej úpravy styku otca s maloletým. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. novembra
2007. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že matka bola v čase jeho vydania zamestnaná
a jej čistý mesačný príjem činil 5.019 Sk (166,60 eur). Okrem toho bola tiež poberateľkou prídavkov na

dieťa vo výške 540 Sk (17,92 eur). Otec bol zamestnaný v tej istej spoločnosti ako v súčasnosti a jeho
čistý mesačný príjem činil 15.955 Sk (529,61 eur). V odôvodnení rozsudku je tiež uvedené, že maloletý
navštevoval v tom čase materskú školu a výdavky na neho pozostávali zo stravného vo výške 1.000
Sk, školného vo výške 150 Sk, polročného ZRPŠ vo výške 300 Sk a jednorázového nákupu školských
pomôcok vo výške 35 Sk. Okresný súd v tomto rozsudku tiež konštatoval, že matka má zvýšené výdavky
v súvislosti s jej nepriaznivým zdravotným stavom (400 Sk až 1.000 Sk na lieky mesačne).

Návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu dňa 18. decembra 2013 žiadala matka
maloletého, aby súd zvýšil výživné na maloletého zo sumy 83 eur určenej rozsudkom Okresného súdu
Trnava zo dňa 24. októbra 2007 č. k. 26P/23/2007-43 na sumu 200 eur, čo odôvodnila podstatnou
zmenou pomerov od poslednej úpravy výživného, kedy mal maloletý 3 roky a v čase podania návrhu mal
už X rokov a navštevuje X.. ročník základnej školy, s čím sú jednoznačne spojené zvýšené výdavky na

starostlivosť o neho. Otec maloletého výživné platí len v sume určenej posledným rozsudkom, no žiadne
iné plnenia synovi ani k sviatkom neposkytuje. Uviedla, že naposledy bola zamestnaná v roku 2007,
kedy jej mesačný príjem predstavoval cca 265 eur, v roku 2008 jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý
v súčasnosti poberá vo výške 272,60 eur. Do roku 2010 bývala spolu s maloletým u svojich rodičov a
v súčasnosti býva v rodinnom dome č. XX v F., kde má spoluvlastnícky podiel 5/6-ín, ktoré nadobudla

od príbuzných darovaním.

Otec maloletého v konaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že s matkou ich syna komunikuje len
sporadicky, výživné na maloletého platí podľa poslednej úpravy a občas maloletému kupuje darčeky
pri príležitosti narodenín či Vianoc, čo ale nevie zdokladovať, keďže si doklady o kúpe neuchovával.
Výdavky na maloletého uvádzané matkou považuje za prehnané a nezodpovedajúce veku, koníčkom

ani zdravotnému stavu ich syna. V prípade potreby zakúpenia finančne náročnej pomôcky by túto nemal
problémhradiť.Uviedol,ževroku2013začalexternenavštevovaťvysokúškolu,novýdavkynaňupokryl
zo zrušenej poistky. V konaní pred súdom prvého stupňa tiež žiadal zmenu úpravy styku, čo viedlo súd
prvého stupňa aj k vylúčeniu návrhu otca na rozšírenie jeho styku s maloletým synom na samostatné
konanie vo výroku v bode III. napadnutého rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa 18. februára 2014

uviedol, že by bol ochotný akceptovať zvýšenie výživného na sumu 90 eur mesačne.

Kolízny opatrovník na pojednávaní konanom dňa 18. februára 2014 navrhol výživné na maloletého s
prihliadnutím na zmenu pomerov zvýšiť, no konkrétnu sumu už nešpecifikoval.

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry
súdov (na ktorých ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod nič meniť) zásadne rozumie taký
závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné

procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
(teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého
rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiumožno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym
súdnym poriadkom či prípadným iným predpisom procesného práva).

Okrem toho, že vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, teda práva
zaručovanéhonielenvnútroštátnymprávnymporiadkomSlovenskejrepubliky(tupor.najmäčl.46anasl.
Ústavy SR, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), ale
i právom medzinárodným (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), jedným z postupov súdu

odnímajúcich účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom sú nedostatky tzv. finálneho
produktu rozhodovacej činnosti súdu, teda vady samotného rozhodnutia a to najmä jeho odôvodnenia.
To treba vyvodiť i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A); Komisie (tu napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91); Ústavného súdu Slovenskej republiky (o. i. nález z 12. mája 2004 sp. zn.
I. ÚS 226/03) či Najvyššieho súdu SR (tu najmä rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005),

v zmysle ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a táto úprava dopadá nielen na tzv. sporové konania (s postavením účastníkov ako žalobcu
a žalovaného), ale i na tzv. konania nesporové (druhovo totožné s tým v prejednávanej veci); korektným

a aj ústavne konformným výkladom takejto úpravy treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v nej
uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť

príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
(za naplnenia zákonom ustanovených predpokladov) i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak

sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa odvolacieho súdu nemôže byť žiadneho sporu o tom, že práve o prípad zaťaženia napadnutého
rozsudku takouto vadou šlo i v prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa sa totiž vôbec nezaoberal rozsahom výdavkov na maloletého, ktoré matka bez
akýchkoľvek dôkazov vyčíslila vo výške otcom v konaní spochybňovanej, pričom pre riadne posúdenie

veci si vyžadovalo zabezpečenie si okresným súdom i podkladov preukazujúcich výšku výživného
za posudzované obdobie, pri ktorom ale v rozpore so zisteným skutkovým stavom došlo zo strany
súdu prvého stupňa k vysloveniu údajnej opodstatnenosti platenia výživného vo výške určenej vo
výroku napadaného rozsudku. Súdu prvého stupňa nešlo nevytknúť ani to, že vôbec neodôvodnil, aký
konkrétne mal z pohľadu dôvodov pre zmenu výživného ustálenú napadnutým rozsudkom význam

štúdium maloletého na základnej škole (rozumej v čom konkrétne sa práve k takémuto času - a
nie už k niektorému skoršiemu - prejavila nedostatočnosť predtým určeného výživného). Súd prvéhostupňa tak nedostatočne zistil skutkový stav, neobstaral ťažiskové dôkazy a podklady umožňujúce
korektné vyriešenie dilemy primeranosti či neprimeranosti výšky výživného, čo malo logicky vplyv
aj na presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, pričom za stavu absencie dostatočne

presvedčivých vysvetlení (logickému výkladu zo strany konajúceho súdu I. stupňa), resp. odpovedí
na otázku pomerov dotknutých osôb, je vylúčená možnosť zreteľne a bez akýchkoľvek pochybností
porozumieť tomu, ako súd prvého stupňa vyhodnotil primeranosť výšky výživného. Hodnotiace úsudky
súdu prvého stupňa sú z uvedeného dôvodu nedostatočné, keď okresný súd dosiaľ vonkoncom
neposkytol odpoveď na otázku reálnych výdavkov na maloletého v príslušnom období.

Okresný súd sa týchto vytýkaných pochybení (nedostatočného zistenia skutkového stavu ako i
pochybenia spočívajúceho v neposkytnutí absolútne žiadnych argumentov na podporu názoru, podľa
ktorého by malo byť okolnostiam prípadu v prejednávanej veci primeraným práve zvýšenie výživného
na sumu 120 eur mesačne) dopustil najmä pre nedostatok aj výkladu (nie iba citácie) ustanovení
hmotného práva (ZoR) rozhodných pre súdenú vec, čo platilo rovnako o nedostatku dôsledného rozboru
jednotlivých čiastkových zmien, ktoré v čase od vydania skoršieho rozhodnutia o výživnom nastali u

celého okruhu pre tieto účely spoločne posudzovaných osôb (maloletý a obaja jeho rodičia).

Súd prvého stupňa takto len všeobecne pomenoval kritériá rozhodujúce pre určenie výživného (v súlade
s ust. § 75 ods. 1 ZoR 1. odôvodnené potreby výživou oprávneného, ktorým v intenciách prejednávanej
veci bol maloletý, a 2. možnosti, schopnosti a majetkové pomery výživou povinného - ktorým tu bol otec
maloletého, popri ňom ale i jeho matka); v odôvodnení rozsudku sa však nad rámec istej rekapitulácie

východzieho a konečného stavu (u otca i matky maloletého, nie však už u maloletého samotného),
resp. snahy o popis vývinu príjmovej situácie rodičov maloletého medzi časom vydania rozhodnutia
majúceho sa zmeniť a časom svojho rozhodovania konkrétne vôbec nevyjadril k tomu rozhodujúcemu,
teda čo konkrétne malo predstavovať zmenu pomerov (jedna či viacero okolností), v akom smere táto
mala pôsobiť (tu rozumej, či prípadné zmeny pomerov u celého okruhu spoločne zainteresovaných osôb

podporovali záver o tej istej zmene vo výživnom, alebo tu naopak malo ísť o zmeny prinajmenšom
do určitej miery pôsobiace protichodne), v prípade viacerých okolností zakladajúcich v súhrne zmenu
pomerov tiež, k akému času táto nastala (keď len údaj o navštevovaní maloletým základnej školy mal
sám osebe nulovú vypovedaciu hodnotu) a tiež prečo konkrétne malo dôjsť k zvýšeniu výživného práve
na 120 eur mesačne, pričom tu súd prvého stupňa navyše opomenul do výroku zahrnúť i sumu pôvodnú,

t. j. tú, ku ktorej zvýšeniu došlo, keď na rozdiel od toho časť pôvodného výroku rozhodnutia z roku 2007
fakticky nezmenenú - platobné miesto (formulácia „k rukám matky“) a splatnosť jednotlivých splátok („do
15 dňa v mesiaci vopred“) - do výroku už vniesol.

Odvolací súd pritom nepopiera, že formálne by bolo odôvodniteľným aj napadnutým rozsudkom určené
výživné (keďže toto by sa nevymykalo tomu zo záverov ustálenej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu

vo veciach výživného, podľa ktorého na výživné možno počítať s 20 - 25% výsekom z čistého príjmu
výživou povinného rodiča, nech aj by v tomto prípade bolo na samej spodnej hranici určeného rozpätia
- v tejto súv. por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10Co/315/2009-134,
vydaný vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/154/2009), no pre stotožnenie sa odvolacím súdom
so závermi súdu prvého stupňa sa vyžaduje také zistenie skutkového stavu veci, ktoré by bolo spôsobilé

dať odpoveď na primeranosť určeného výživného, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

Podľa § 118 ods. 1 O. s. p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a
predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Podľa§118ods.2O.s.p.povykonaníúkonovpodľaodseku1predsedasenátualebosamosudcapodľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné

považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov,
aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením
vyhlási dokazovanie za skončené.

Odvolací súd na podklade dosiaľ zhromaždeného a dokumentovaného spisového materiálu zistil tiež
to, že postup súdu prvého stupňa nie je súladný ani s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami. Pri
spôsobe vedenia pojednávania v danej veci je totiž nutné jeho postupu vytknúť faktické ignorovanie
existencie ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. (pochopiteľne v spojení s ods. 1 toho istého ustanovenia),
stanovujúceho povinnosť každého súdu podľa výsledkov konania v danom čase uviesť, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Súd prvého stupňa pri opomenutí dôsledného aplikovania § 118
ods. 2 O. s. p. primárne odňal účastníkom konania možnosť zaujať postoj k tým úvahám, ku ktorým
za danej dôkaznej situácie (po výsluchoch oboch účastníkov konania) sám dospel, pričom sekundárne
jednak sám neinicioval a jednak ani nevyzval oboch účastníkov navrhnúť relevantné dôkazy a konať

tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu (i s prihliadnutím na jeho odlišnosti
vzhľadom na jeho tzv. beznávrhový charakter). Zaradenie tohto ustanovenia do zákona malo pritom za
cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. Predvídateľnosť
rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty, keďže princípy legitímneho
(oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú súčasťou právnej istoty - pojmového znaku

právneho štátu. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie
súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a
nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných
dôkazov treba vykonať a ktoré naopak nie. Účastníkovi konania tým má byť vytvorená možnosť
predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.

Splnenie povinnosti súdom (v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p.) musí potom jednoznačne vyplývať zo
zápisnice o pojednávaní, pričom v prejednávanej veci absentuje akýkoľvek záznam svedčiaci o splnení
tejto procesnej povinnosti súdom prvého stupňa, čím v konečnom dôsledku mal byť otvorený procesný
priestor pre procesné strany na dokazovanie podstatných skutočností, zásadných a významných pre
náležité zistenie skutkového stavu veci, ktoré je vždy predpolím a predpokladom pre zákonné a

spravodlivé rozhodnutie. Tento zákonom stanovený postup (teda povinnosť súdu), je bezprostredne
spojený s následnou nutnosťou vykonania ďalšieho dokazovania v prípade zistenia ešte nevykonaných,
no potenciálne významných dôkazov.

Rozsudokpostihnutýužopísanýmradomnedostatkovboltakvýrazomlenformálnehosplneniasisúdom
prvého stupňa povinnosti poskytnúť účastníkom požadovanú súdnu ochranu a konečné rozhodnutie

v konaní o odvolaní matky proti takémuto rozsudku by prichádzalo do úvahy len v prípade nápravy
všetkých takýchto nedostatkov odvolacím súdom, teda len pri faktickom nahradení činnosti súdu prvého
stupňa súdom odvolacím.

Pretože však účelom odvolacieho konania je len prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
s prípadnou nápravou iba menších nedostatkov v rozhodovacej činnosti, resp. tiež s časovo menej

náročným dopĺňaním či opakovaním dokazovania majúcim povahu zaceľovania len menších medzier
v skutkových zisteniach a o takýto prípad tu nešlo, pričom aj doplnenie chýbajúcich argumentov súdu
prvého stupňa až na odvolacom súde by prinieslo riziko faktického zbavenia účastníkov práva na
dvojinštančné konanie (tu rozumej práva na prieskum správnosti úvah vedúcich k rozhodnutiu odvolací
súd); neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a podporne i písm. h/ O. s. p. rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti bežného i zročného výživného zrušiť a podľa odseku 2 ostatného
spomenutého paragrafu vec súdu prvého stupňa vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní tak bude dôsledne sa riadiť právnym názorom
vyslovenýmvtomtokonaníodvolacímsúdom,ktorýmjepodľa§226O.s.p.súdnižšiehostupňaviazaný.
Nutné je opätovne prejednať vec s nápravou vyššie vytknutých pochybení (právnych, procesných,

týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu veci), doplniť dokazovanie, a to i s prihliadnutím na odstup
času, ktorý reálne nastal odo dňa vydania napadnutého rozsudku až do súčasnosti a objektivizovaťaktuálne pomery účastníkov tak na strane maloletého ako i jej rodičov. Až na podklade riadne
vykonaného dokazovania bude následne možné v zmysle § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky
celého konania a až potom opätovne rozhodnúť len o veci (ktorá zostala predmetom konania) bez

potreby rozhodovania i o trovách konania z nižšie uvedených dôvodov.

Pokiaľ šlo však o závislé „rozhodnutie“ (napádaným rozsudkom) o trovách konania, toto bolo treba
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. len zrušiť (bez potreby a aj možnosti jeho náhrady akýmkoľvek
iným rozhodnutím odvolacieho súdu). Bolo to tak v dôsledku nie celkom úplného právneho posúdenia
príslušnej čiastkovej (procesnej) otázky súdom prvého stupňa. Tu totiž rozhodujúce bolo, že vo veciach

starostlivosti súdu o maloleté deti (o aké šlo aj v prejednávanej veci) ide o konanie, ktoré sa môže začať
aj bez návrhu a v takomto konaní právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona. Ide
tu na jednej strane o prípad výnimky z pravidla, podľa ktorého sa v rámci rozhodnutia vo veci samej
má zásadne rozhodnúť aj o povinnosti na náhradu trov konania (tu por. § 155 ods. 1 vety druhej O.
s. p.), na strane druhej potom zároveň o bezvýnimočné pravidlo majúce sa uplatniť práve v konaniach
zahájiteľných aj bez návrhu a vyplývajúce z ustanovenia spomenutého už súdom prvého stupňa, týmto

však necitovaného a ani nevyloženého (§ 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). Keďže v takýchto prípadoch
odpadá sama podstata rozhodovania (voľba súdu medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi
možnosťami), prípadné prevzatie do výroku rozhodnutia len zákonnej úpravy bez možnosti sa od nej
akokoľvek odchýliť v skutočnosti žiadnym rozhodnutím nie je, toto činí výrok o trovách konania v
príslušnom rozhodnutí nadbytočným a odvolací súd z tohto dôvodu (i podľa § 224 ods. 1 O. s. p.) sám

nerozhodoval ani o trovách odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.