Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/667/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109216083
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109216083.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: R. Z., bytom V. XXXX/XX, L., proti odporcovi:
Exekútorský úrad Bratislava, E.. Z. E., súdny exekútor, so sídlom B. XX, Bratislava, IČO: 31 782 361,
zast. advokátkou Mgr. Andreou Stankovianskou, AK Zelemová & Stankovianska, združenie, so sídlom
Heydukova 16, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 22C

127/2009-164, zo 6.9.2013, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 22C 127/2009-164, zo 6.9.2013
m e n í tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetným uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu
trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.205,81 eur k rukám právnej zástupkyne odporcu, do troch

dní odo dňa uznesenia.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 22C 127/2009-140, zo dňa
24.9.2012, rozhodol o zastavení konania, nakoľko navrhovateľka vzala podaním doručeným súdu dňa
18.9.2012 návrh na začatie konania v celom rozsahu späť. Zároveň bolo týmto uznesením rozhodnuté
i o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov nebola náhrada trov konania priznaná.

Odporca proti uvedenému uzneseniu v časti výroku o trovách konania podaním doručeným súdu dňa

17.10.2012 podal odvolanie. O predmetnom odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 14Co
589/2012-148 zo dňa 10.12.2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 157 a § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (O.s.p.).

Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2
O.s.p. a rozhodnutie odôvodnil tým že bol viazaný právnym názorom vysloveným odvolací súdom.

Uviedol, že ust. § 146 ods. 2 O.s.p. vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný

úkon mal za následok zastavenie konania, pričom otázka zavinenia sa hodnotí iba podľa procesného
výsledku. V danom prípade bolo zastavenie konania zavinené procesným úkonom navrhovateľky, t.j.
späťvzatím návrhu na začatie konania, a s ohľadom na túto skutočnosť prináleží odporcovi právo na
náhradu trov konania. Uvedený záver má oporu i v judikáte R 49/2003, podľa ktorého ak navrhovateľ
vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne
platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania.

Priznanie trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške súd odôvodnil tým, že odporca si vyčíslil trovy
konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v podaní zo dňa 10.5.2013 v súlade s vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov. Pri určení hodnoty sporu a uplatnení náhrady nákladov za jednotlivé úkony právnej služby
vychádzal z vyčíslenej náhrady mzdy, ktorú si navrhovateľka uplatnila v konaní o určenie neplatnosti
výpovede vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 18C 134/2009, kde si podaním doručeným súdu dňa

7.1.2010 vyčíslila náhradu mzdy vo výške 5.477,01 eur k 31.1.2010, t.j. náhradu mzdy za obdobie od
1.3.2009 do 31.1.2010, z toho priemerná mesačná mzda navrhovateľky je 497,91 eur a priemerná denná
mzda 22,63 eur (priemer: 22 pracovných dní za mesiac).

Za účelom vyčíslenia hodnoty úkonov právnej služby vychádzal odporca v predmetnom súdnom konaní
zo žalobného návrhu navrhovateľky, podľa ktorého si navrhovateľka uplatnila náhradu mzdy od 4.3.2009

(deň doručenia písomnosti - okamžité skončenie pracovného pomeru) až do rozhodnutia súdu o
zastavení konania na základe späťvzatia návrhu na začatie konania navrhovateľkou, t.j. k 24.9.2012. V
zmysle uvedeného celkový uplatnený nárok navrhovateľky na náhradu mzdy od 4.3.2009 do 24.9.2012
(22,63 x 20 pracovných dní za 3/2009 a 22,63 x 15 prac. dní za 9/2012 a 41 mesiacov - 41 x 497,91)
predstavoval 21.206,36 eur. Hodnota jedného úkonu právnej služby bola vzhľadom na to, že predmetom
súdneho sporu boli dve veci vyčíslená v zmysle § 10, 11 a 13 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Trovy právneho

zastúpenia pozostávali z troch úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa
22.1.2010; vyjadrenie vo veci samej zo dňa 6.3.2012 a odvolanie zo dňa 16.10.2012 voči uzneseniu č.k.
22C 127/2009-140, zo dňa 24.9.2012. Spolu teda ide o dva celé úkony právnej služby a jeden polovičný
úkon 397,86 eur + 389,67 eur + 194,84 +1 x režijný paušál za rok 2010 7,21 eur + 2 x režijný paušál za
rok 2012 7,63 eur = 1.004,81 eur + 20 % DPH = 1.205,81 eur.

Proti uzneseniu podala včas odvolanie navrhovateľka, ktorá namietala, že rozhodnutie súdu v
napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je vecne nesprávne a nesprávne
je určená aj výška náhrady trov právneho zastúpenia v spore.

Zdôraznila, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/134/2009 sa
domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. Navrhovateľke

bola výpoveď z pracovného pomeru doručená dňa 19.12.2009 a výpovedná lehota začala plynúť
dňa 1.1.2009. Uplynutím výpovednej lehoty dňa 28.2.2009 jej skončil pracovný pomer u odporcu.
Okresný súd sa nevenoval rozhodnutiu predbežnej otázky, či je výpoveď platná alebo neplatná,
ale pod hrozbou nerozhodnutia vo veci trval na vyčíslení náhrady mzdy, čím určil hodnotu sporu,
ktorá slúžila pre vyčíslenie trov konania. Rozsudkom zo dňa 23.9.2010 návrh na začatie konania

zamietol a navrhovateľku zaviazal na úhradu súdnych trov. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
9Co/52/2011-186 zo dňa 9.2.2012 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a navrhovateľku zaviazal
na náhradu trov konania vo výške 1.380,87 eur. Túto sumu navrhovateľka uhradila v celosti dňa
2.3.2012 na účet právneho zástupcu odporcu. Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom
odvolacieho súdu sa stal právoplatný dňa 21.2.2012, takže nimi došlo k právoplatnému potvrdeniu

skončenia pracovného pomeru navrhovateľky uplynutím výpovednej lehoty dňa 28.2.2009.

V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy. Odporca s ňou okamžite skončil pracovný pomer oznámením dňa 26.2.2009,
ktorého účinok nastal jeho doručením dňa 4.3.2009, teda v čase, keď už pracovný pomer navrhovateľky
u odporcu bol ukončený výpoveďou. Rozhodnutie v tomto konaní záviselo od právoplatného rozhodnutia

v konaní 18C/134/2009, preto ho súd dňa 18.3.2010 prerušil až do právoplatného rozhodnutia v konaní
pod sp. zn. 18C/134/2009. Ak by súd bol v konaní pod sp. zn. 18C/134/2009 rozhodol, že výpoveď
z pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer trvá, vtedy by bolo aktuálne domáhanie sa práv
navrhovateľky z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v návrhu 22CV/127/2009.

Dôležitá je skutočnosť, že odo dňa skončenia pracovného pomeru dňom 28.2.2009 nedošlo k uzavretiu

novej pracovnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom, a teda nebola ani určená výška mzdy.
Pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom od vtedy neexistuje a preto vzala navrhovateľka
svoj návrh o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru späť, a to ešte pred
otvorením prvého pojednávania. Okresný súd Bratislava I na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie
uznesením zo dňa 24.9.2012 v zmysle ust. § 96 ods. 1 O.s.p..

Podľa jej názoru nie je možné pre absenciu uzavretia a trvania pracovného pomeru a absenciu určenia
výšky mzdy vyčísliť náhradu mzdy odo dňa 4.3.2009 až do dňa zastavenia konania 24.9.2012. Na
základe tejto skutočnosti určenie hodnoty sporu odporcom z fiktívneho titulu náhrady mzdy vo výške
21.206,36 eur je nesprávne, právne nepodložené a v rozpore s dobrými mravmi. Odporca si nemôženárokovať odmenu z hodnoty sporu, ktorú si vyčíslil sám na základe fiktívnych a nereálnych podkladov,
keďže navrhovateľka výšku nákladov mzdy v konaní 22C/127/2009 z dôvodu absencie podstatnej
skutočnosti v čase podania svojho návrhu ani nemohla určiť. Preto považuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa v časti trov konania za nesprávne. Súd vôbec neskúmal správnosť vyčíslenia hodnoty sporu
právnym zástupom odporcu. Svojim rozhodnutím o výške trov vyčíslenej z nereálnej hodnoty sporu,
ktorú vyčíslil právny zástupca odporcu priznal neoprávnený majetkový prospech odporcovi. Priznanie
trov konania aj v tomto konaní považuje za duplicitné priznanie náhrady trov, a to ešte na základe
nejestvujúceho skutkového základu (absencia pracovného pomeru a určenie výšky mzdy). Rozhodnutie

v napadnutej časti je v rozpore s dobrými mravmi a neoprávnene poškodzuje práva navrhovateľky.

Poukázala na vyjadrenie odporcu zo dňa 18.11.2009 adresované súdu, v ktorom sám konštatuje:
„Žalovaný trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou. K okamžitému skončeniu pracovného
pomeru došlo z dôvodu pochybenia v komunikácii. Preto okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 26.2.2009 považuje za neplatné“.

Tiež poukázala na vyjadrenie odporcu zo dňa 6.3.2012, kde okrem iného právna zástupkyňa odporcu

konštatuje, že „ ...právny úkon - okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu, je v danom
prípade potrebné považovať za nadbytočný a právne irelevantný, ktorý nie je schopný vyvolať žiadne
právne účinky, keďže dňa 4.3.2009 pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom už netrval.

Otázku posúdenia platnosti, resp. neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v danom
súdnom konaní nie je možné už riešiť, vzhľadom na jej právnu irelevanciu. Z toho dôvodu nie je možné

určiť ani hodnotu sporu a na základe tejto hodnoty vyčísliť náhradu trov právneho zastúpenia.

Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania zmenil tak, že
trovy odporcovi neprizná, prípadne prizná len trovy v nevyhnutnej miere.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.

Navrhovateľka sa v odvolaní domáha toho, aby súd zmenil výrok o trovách tak, že odporcovi neprizná
náhradu trov právneho zastúpenia, alebo ju prizná len v minimálnej výške.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva
náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak
účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 1 O.s.p., tento zákon upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Krajský súd v Bratislave už raz rozhodoval o odvolaní proti výroku o trovách konania prvostupňového
rozhodnutia č.k. 22C/127/2009-140, zo dňa 24.9.2012, nakoľko v tomto uznesení súd rozhodol o
trovách konania tak, že ich náhradu nepriznal žiadnemu z účastníkov. Svojim rozhodnutím č.k.

14Co/589/2012-148, zo dňa 10.12.2012, citované uznesenie vo výroku o trovách konania zrušil pre
jeho nepreskúmateľnosť a vec v rozsahu trov konania vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neskúmal, či nie sú splnené podmienky pre
aplikáciu ust. § 146 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd však nevyslovil žiadny konkrétny právny názor, z ktorého
by bolo možné ustáliť, že odporca má právo na náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko považoval za

potrebnéskúmať,ktozavinilzastaveniekonania.Okremtohomalsúdprvéhostupňamožnosťskúmať,či
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., a na základe nich rozhodnúť,
či náhradu trov konania vôbec prizná.Zákon nedefinuje dôvody hodné osobitného zreteľa. Za takéto dôvody je možné považovať akékoľvek
dôvody na strane ktoréhokoľvek účastníka konania. Toto ustanovenie umožňuje presadiť aplikáciu
ust. § 1 O.s.p. a docieliť tak v rámci možnosti spravodlivú ochranu práv, čo vždy aplikácia zásady

zodpovednosti za výsledok konania neumožňuje.

Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol na charakter sporu, v ktorom sa navrhovateľka
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Je nesporné,
že z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania navrhovateľka, čím by boli splnené podmienky pre
postup podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.. V danom prípade však odvolací súd považuje za potrebné

zohľadniť, že navrhovateľkou podaná určovacia žaloba bola vyvolaná úkonom odporcu, a to okamžitým
skončením pracovného pomeru zo dňa 26.2.2009, t.j. len dva dni pred skončením pracovného pomeru
výpoveďou. Ako konštatoval aj sám odporca v podaniach zo dňa 18.11.2009 a 6.3.2012 („ ... k
okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu pochybenia v komunikácii; právny úkon -
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu, je v danom prípade potrebné považovať
za nadbytočný a právne irelevantný, ktorý nie je schopný vyvolať žiadne právne účinky ...“), okamžité

skončenie pracovného pomeru urobené 2 dni pred uplynutím výpovednej lehoty bolo nadbytočné. Bol
to úkon, ktorý zbytočne vyvolal ďalší súdny spor.

Okrem toho pri rozhodovaní o odvolaní navrhovateľky odvolací súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že
navrhovateľka vzhľadom na právoplatný rozsudok súdu, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že jej pracovný
pomer u odporcu skončil výpoveďou dňom 28.2.2009, nemala inú možnosť, ako vziať svoj návrh späť,

keďže v čase účinného doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľke, t.j. dňa
4.3.2009, už u odporcu nebola zamestnaná. Pokračovanie v tomto konaní by malo zmysel len za
predpokladu, že by súd v konaní o neplatnosť výpovede danej navrhovateľke odporcom listom zo dňa
28.11.2008 vyslovil, že výpoveď je neplatná.

Tieto skutočnosti odvolací súd vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré výnimočne

opodstatňujú nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi. Ich priznanie by z ohľadom na
všetky súvislosti, vrátane skutočnosti, že navrhovateľka dňa 2.3.2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
18C 134/2009 (o neplatnosť výpovede) už odporcovi zaplatila trovy konania v sume 1.380,87 eur, bolo
v úplnom rozpore s princípom spravodlivej ochrany práv navrhovateľky.

Preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.