Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/24/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813213300
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Mazáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7813213300.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného N. P. s.r.o., O. X/A, D., IČO: 45 869 464, právne
zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave
na Martinčekovej ul. č. 13 proti povinnému K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., V. č. XXX, o vymoženie
2 135,70 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 12Er
1519/2013-14 zo dňa 08. januára 2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 21.11.2013
domáhal voči povinnému vymoženia svojej pohľadávky s príslušenstvom na základe exekučného

titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej,
arbitrážnej a mediačnej a.s. v Bratislave sp. zn. IS-B/0411/0022 zo dňa 22.06.2012.

Súd mal preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 11.07.2007 zmluvu o úvere, na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v pravidelných mesačných splátkach.

Následne súd citoval ust. § 41 ods. 1 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len Exekučný poriadok), ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskoršíchpredpisov(ďalejlenzákonorozhodcovskomkonaní),ust.§2písm.a),b)zákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských
úveroch), ust. § 52 , § 53 ods. 1, 5, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
Občiansky zákonník) a uviedol, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pretože oprávnený pri
poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a povinný konal ako fyzická
osoba - nepodnikateľ. Zmluva o úvere bola pripravená na vopred stanovenom tlačive, preto povinný

nemal možnosť zmeniť obsah zmluvy ani obsah všeobecných podmienok poskytnutia úveru a mohol len
zmluvu ako celok akceptovať alebo odmietnuť. V zmluve o úvere v tretej časti v bode 6 je zakotvená
rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s. a rozhodnutie bude pre obidve zmluvné
strany končené a záväzné. V článku 11 bode 11.2 obchodných podmienok je rozhodcovská doložka

upravujúca riešenie sporov, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú
zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. Ak k takej dohode nedôjde, klient (povinný) prijíma návrh banky nariešenie vzájomných sporov vzniknutých alebo súvisiacich so zmluvou v rozhodcovskom konaní pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s..
Zmluvné strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že uvedené rozhodnutie bude

pre nich záväzné a konečné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

Rozhodcovská doložka nebola osobitne vyjednaná a okrem iného núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne
rozhodcovskému konaniu, čím spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov považoval súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne

neplatná. Z týchto dôvodov súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a), d), e), f) a ust. § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal na
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia je exekučný súd

oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým prekračuje zákonné limity pre skúmanie
podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný

súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v
rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený
preskúmavať rozhodcovskýrozsudokajzhľadiskasúladusovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi
na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009. Uviedol, že skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo

vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu,
ktorý je v rozpore s ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 159
Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmaťpodľaust.§37Zákonaorozhodcovskomkonanímápreúčastníkovrozhodcovskéhokonania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné

prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinným platnú rozhodcovskú doložku.
Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 je záväzný pre účastníkov
aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého

stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na Nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL. ÚS 21/08. Ďalej uviedol,
že právny predchodca oprávneného N. D. a.s. postupoval v súlade s ust. § 93b ods. 1 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách, ktoré mu ukladalo povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej zmluvy
s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Skutočnosť, že ju klient

neodmietol je len prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by tak právny predchodca neurobil,
porušil by zákon o bankách. Podotkol, že je zachovaná taktiež písomná forma rozhodcovskej zmluvy
v zmysle ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn. I. ÚS 17/01, nález sp. zn. I. ÚS

390/08, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález sp. zn. I. ÚS 335/06, uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05.
Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom
spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací
poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a

mediačná, a.s., z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa aj na výbere
predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Namietal, že nemal možnosť vyjadriťsa k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že súd nesprávne
aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený záver vyvodiť z použitia smernica Rady

93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej
povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre
SD EÚ, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.
Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o posúdenie žiadosti o udelenie poverenia,
čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému zvýhodňovaniu povinného tým, že

exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil
uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
vyhovieť resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona
č.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlenO.s.p.),vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/
a b/. Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský
rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa
úverovej zmluvy, ktorá má ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci

postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej
povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané
týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie
zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre
rozporexekučnéhotitulusozákonom.Užvštádiurozhodovaniaožiadostisúdnehoexekútoraoudelenie

poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex
offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. októbra 2012 sp. zn. 6Cdo 105/2011). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvyaprípadneajkonštatovaťrozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonomznamenajúcimateriálnu

nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.
septembra 2012 sp. zn. 5Cdo 230/2011).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 19.12.2013 na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti
Rozhodcovská,arbitrážnaamediačnáa.s.,sp.zn.IS-B/0411/0022zodňa22.06.2012správoplatnosťou

dňa 27.07.2012 a vykonateľnosťou dňa 21.08.2012, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiťoprávnenému sumu 2 135,70 Eur, úrok vo výške 19 % ročne zo sumy 2 135,70 Eur od 02.11.2010
do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 135,70 Eur od 02.11.2010 do
zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti

celého úveru vo výške 364,19 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa
nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01.11.2010 vo výške 267,04 Eur,
sumu dlžných poplatkov vo výške 38,18 Eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške
112,20 Eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý povolil povinnému zaplatiť v mesačných
splátkach po 135 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku a to pod stratou výhody splátok v prípade neplnenia dlhu podľa určeného
splátkového kalendára.

Z predloženej zmluvy o úvere č. 0140404407 zo dňa 11.07.2007 vyplýva, že povinnému bol poskytnutý
úver vo výške 2 655,51 Eur (80 000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 60 mesačných
splátkach po 75,22 Eur (2 266 Sk) vždy k 11. dňu v mesiaci. RPMN bola určená 21,09 %.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací

súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného

ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012
„skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“ V

tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa ust. § 4 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu

osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom
na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený je
zmluvnou stranou, ktorá ako veriteľ (fyzická alebo právnická osoba) poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania; a povinný je zmluvnou stranou, ktorému bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe)

poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, že povinný pri uzatváraní a
plneníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.
Odvolací súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže

oprávneného. Navyše, povinný je v zmluve o úvere identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými
znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa. Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o
spotrebiteľských úveroch.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo

posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V danom prípade je v článku 11 bode
11.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, zakotvená
rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo
zmluvy budú riešené dohodou. Ak k takej dohode nedôjde, klient (povinný) prijíma návrh banky na

riešenie vzájomných sporov vzniknutých alebo súvisiacich so zmluvou v rozhodcovskom konaní pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s..
Zmluvné strany sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia s tým, že uvedené rozhodnutie bude
pre nich záväzné a konečné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

9. februára 2012, sp. zn. 3Cdo 122/2011, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6Cdo 135/2012 Najvyšší
súd Slovenskej republiky uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej

rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou najeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v
uznesenízodňa21.03.2012,sp.zn.6Cdo1/2012zdôraznil,žeajkeďúčastníkrozhodcovskéhokonania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. To znamená, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach

vkonkrétnychsúvislostiach(tedavzávislostiodkonkrétnychokolností)ustupujedôležitejšiemuprincípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
(v znení platnom v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy). Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä“) uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné.

Odvolací súd uvádza, že ide len o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, preto súd môže označiť
za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto
aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby sa všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešili
v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. Správnosť tohto názoru

potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do novelizovaného znenia ust. § 53 ods. 4 pod
písm. r) Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008 novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007
Z.z.. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou
možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke

spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto
doložkou viazaný.

Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom

v čase uzavretia zmluvy) neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval,
že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná

podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,
pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide
o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len
konkrétne určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou
Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v
súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Navyše v danom prípade nebola dodržaná ani písomná forma rozhodcovskej doložky v zmluve
o úvere vyžadovaná citovaným ust. § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská
zmluva môže mať buď formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve, pričom
musí byť písomná, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré

umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Rozhodcovská
doložka je obsiahnutá v článku 11 bode 11.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré však nespĺňajúnáležitosti vyžadované zákonom, pretože nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, čím nie
je založená platná rozhodcovská doložka, a tým právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory
medzi zmluvnými stranami. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011. Vzhľadom na to, že nedošlo k platnému
uzavretiu rozhodcovskej doložky, nebol rozsudok rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom,
na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. Z tohto dôvodu bola aj odvolacia námietka
oprávneného týkajúca sa povinnosti banky (právneho predchodcu oprávneného) predložiť povinnému
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a

o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách) bezpredmetná.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku oprávneného týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, nakoľko právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho
rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto
pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.
so stanoviskom iných účastníkov alebo neumožnenie vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nemôže mať

akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za
neopodstatnenú. Súd prvého stupňa v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam.

Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho
práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého
dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom,
ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie

smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. V Slovenskej republike
sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľskom práve (ust. § 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej
únie (dňa 01.05.2004). Súd prvého stupňa správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného aj v tejto časti

neopodstatnená.

V danom prípade súd prvého stupňa správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z týchto dôvodov odvolací

súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.