Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Tos/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214010192
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4214010192.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a sudcov
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci odsúdeného H. X., pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c/,d/, odsek 2 písmeno c/, e/ Trestného zákona a iné,
o sťažnosti odsúdeného H. X. proti uzneseniu Okresného súdu Komárno (ďalej len „súd I. stupňa") zo

dňa 17.07.2014, sp. zn. 1Nt/11/2014, na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 29.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku s a sťažnosť odsúdeného H. X. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd I. stupňa podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku zamietol návrh na
povolenie obnovy konania odsúdeného H. X. (ďalej len „odsúdený“), ktoré sa skončilo rozsudkom
Okresného súdu Komárno zo dňa 24.01.2013 sp. zn. 2T/69/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Nitre z 26.03.2013 sp. zn. 1To/28/2013, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa §
394 Trestného poriadku.

Svojerozhodnutieodôvodniltým,že citovalnálezÚstavnéhosúduSRz28.11.2012č.k.PL.ÚS106/2011
a stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26.11.2013 Tpj 44/2013.
Konštatoval, že neboli splnené podmienky obnovy konania uvedené v § 394 Trestného poriadku.

Odsúdenému bol ukladaný trest za dva samostatné skutky, ktoré sú tromi trestnými činmi, spáchané vo
viacčinnom súbehu, z toho jeden obzvlášť závažným zločin, jeden zločin a jeden prečin. V pôvodnom
konaní mu bol ukladaný trest odňatia slobody v trestnej sadzbe 15 rokov do 20 rokov odňatia slobody.
Súd konajúci v pôvodnom konaní aplikoval mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona, odsúdenému uložil trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby
vo výmere 8 rokov odňatia slobody. V súčasnej dobe, po účinnosti citovaného nálezu ústavného súdu

prichádza do úvahy uloženie odsúdenému trestu v sadzbe 10 až 20 rokov odňatia slobody. Z hľadiska
tejto trestnej sadzby pôvodne uložený trest predstavuje aj v súčasnosti trest uložený pod dolnú hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby. Marginálne súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že aj v zmysle
citovaného stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, hoci vyslovil názor, že v dôsledku
nálezu ústavného súdu je nevyhnutné povoliť obnovu konania bez ďalšieho, z tohto záveru vyvodil
výnimku, a to, že v prípade, ako odsúdenému, ktorému bolo v pôvodnom konaní namieste ukladať

trest pri aplikácii asperačnej zásady, bol však trest ukladaný pri použití mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, v takomto prípade sa obnova konania nepovolí. Zohľadňujúc
tak množstvo zbiehajúcich sa trestných činov, závažnosť a osobné pomery odsúdeného, súd dospel k
záveru, že v pôvodnom konaní odsúdenému uložený trest odňatia slobody je primeraný.

Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, podal sťažnosť odsúdený, ktorú

odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne tým, že napadnuté uznesenie považuje za protizákonné
a nespravodlivé, bolo mu upreté právo na spravodlivý súd a nápravu nezákonného rozhodnutia. Bolmu uložený neprimerane vysoký trest s použitím asperačnej zásady a tento je v zrejmom nepomere k
závažnostičinukladenéhomuzavinu.Vprípadepovoleniaobnovykonania,bybolonovérozhodnutievo
veci samej v jeho prospech. S veľkou pravdepodobnosťou by mu bol uložený nižší trest odňatia slobody.

Krajský súd ako súd nadriadený, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou,
preskúmal podľa § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie mu predchádzajúce
a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že súd I. stupňa, po vykonanom dokazovaní na
verejnom zasadnutí, rozhodol správne o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania,
pretože obnova konania sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,
ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť
iné rozhodnutie o treste. Vykonaným dokazovaním na verejnom zasadnutí súdom I. stupňa a to

oboznámením spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 2T/69/2012 a odpisom z registra trestov
bolo preukázané, že nie sú splnené podmienky ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku a to z
nasledovných dôvodov:

Podľa § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní
vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa článku 125 Ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho
časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 44/2013
z 26.11.2013 (ďalej len „Stanovisko “) v jeho bode I. ustanovenie § 394 odsek 1 Trestného poriadku
upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby
páchateľa- ako skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti
rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu

a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie
nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394
odsek 1 Trestného poriadku a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu
podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b odsek
1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V jeho bode II. ak je podaný návrh na povolenie
obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností
predpokladaných v ustanovení § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu, je
splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať
splnenie iných podmienok uvedených v § 394 odsek 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí

podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov a v jeho bode III. ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 odsek 1 alebo
odsek 2 písmeno a/ až c/ alebo písmeno e/ Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia
slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 odsek 2 Trestného
zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b odsek 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012,
sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012
21. decembra 2012, sa nepoužije.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje navyše na uznesenie Pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL.ÚS 2/2014 zo 07.05.2014 (ďalej len „uznesenie Pléna“), v ktorom Plénum prijalo
zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 44/2013 z 26.11.2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28.12.2012 zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám

plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v
konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.Z výkladu Stanoviska v súvislosti s uznesením Pléna je zrejmé, že v prípade odsúdeného, ktorému
bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 odsek 2 Trestného zákona v
znení účinnom do 21.12.2012, avšak bolo použité súčasne aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie

podľa § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno c/ Trestného zákona a odsúdenému bol uložený trest pod dolnú
hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, citovaný Nález
nemôže byť dôvodom obnovy konania „ex lege“ t.j. na základe § 41b odsek 1 zákona č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky. V danom prípade preto Nález Ústavného súdu
SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, je „novou

skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 odsek 1Trestného poriadku a tým len jednou z
podmienok obnovy konania a preto v danom prípade je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania
z tohto dôvodu potrebné skúmať aj splnenie ďalšej materiálnej podmienky požadovanej citovaným
ustanovenímTrestnéhoporiadku,atožepôvodneuloženýtrestbybolvzrejmomnepomerekzávažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky ustanovenia § 394 odsek

1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia
slobody odsúdenému vo výmere 8 rokov, t.j. trest uložený za použitia mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia by bol aj za situácie, že by bol odsúdenému ukladaný trest za použitia ustanovenia § 41
odsek 2 Trestného zákona po 21.12.2012, t.j. za použitia síce asperačnej zásady, ale už po účinnosti
citovaného Nálezu Ústavného súdu SR, trestom uloženým pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby,

ktorá by v jeho prípade bola podľa § 172 odsek 2 Trestného zákona a § 41 odsek 2 Trestného zákona,
pri prevahe v citovanom rozsudku Okresného súdu Komárno priznaných poľahčujúcich okolností, 10
rokov až 17 rokov a 9 mesiacov.
Preto nemožno konštatovať, že by trest uložený odsúdenému v trvaní 8 rokov, t.j. pod dolnú hranicu
zákonnej sadzby, za tri trestné činy, z toho jeden obzvlášť závažný zločin a jeden zločin, bol v zrejmom

nepomerekzávažnostičinualebokpomerompáchateľaalebobybolvzrejmomrozporesúčelomtrestu.
K uvedenému krajský súd ešte pripomína, že tzv. „zrejmý nepomer“ je vyjadrením kvalitatívne vyššieho
stupňa nepomeru a preto by tento nepomer oproti možnej spodnej hranici zákonnej výmery musel byť
oveľa výraznejší, čo v prípade odsúdeného nemožno konštatovať, ba naopak tomuto bol ukladaný trest
pod spodnú hranicu zákonnej trestnej sadzby, ako na to bolo už krajským súdom vyššie poukázané.

So zreteľom na uvedené krajský súd preto sťažnosť odsúdeného podľa § 193 odsek 1 písmeno c/
Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný

prostriedok.