Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/3/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609204590
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609204590.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: GE Money, a. s., Bottova 7, Bratislava, IČO:
17324220, zast. splnomocnenkyňou: MCGA legal, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava, proti povinnému: E.
P., nar. XX. G. XXXX, bytom K. A. B. XXX, o 165,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Senica z 28. augusta 2013 č. k. 6Er/392/2009-34, EX 1028/2009 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne exekúciu) a oprávnenej
uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Kamilovi Líškovi náhradu trov exekúcie v sume
99,03 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie odôvodnil právne
ustanoveniami § 57 ods. 2, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 52 ods. 1. § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom a platnom do 31. decembra 2007), § 2
ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) a odkazom
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C-76/10. Vecne mal predovšetkým
za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o úvere zo dňa 20. januára
2007 (zmluva o úvere a ďalších úverových produktoch, č. l. 6 spisu), v ktorej rozhodcovskú doložku
zo všeobecných obchodných podmienok pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo treba
považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou.
Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej,
arbitrážnej a mediačnej, a. s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava, sp. zn. 0608077, vydaný 19.
septembra 2008 trojicou rozhodcov JUDr. Jozef Novák, JUDr. Ján Huňady a Mgr. Ing. Michal Radosa,
ktorý svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci odvodil od absolútne neplatnej rozhodcovskej
doložky, nie je spôsobilým exekučným titulom a exekúciu na jeho podklade nemožno vykonať.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená so zrejmým návrhom na jeho zrušenie
(uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (keďže výslovne odvolaním
formulovaná požiadavka na zmenu uznesenia a udelenie poverenia priamo na odvolacom súde
nerešpektovala faktor výlučnej príslušnosti okresných súdov na takýto úkon). Podradenie vzťahu jej
a povinnej pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky)
neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007)
nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť Obchodným zákonníkom (zákonom
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z.“ - pozn. odvolacieho súdu),
pričom z rozhodnutí aj pre túto konkrétnu vec významných (a aj odvolaním čiastočne reprodukovaných)

nemožno vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, pričom tu nejde ani o rozpor priznaného
plnenia s dobrými mravmi či žiaden iný prípad rozporu so ZoRK.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých
dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219
ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas
oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv.
odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej
veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký
tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci
sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto:

Tunajší súd sa už opakovane (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2013 č.
k. 10CoE/214/2012-35, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 23Er/932/2010) vyjadril tak,
že nemožno akceptovať námietky, podstatou ktorých je, že dosiaľ známymi rozhodnutiami Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie
nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie)
„vložením sa“ do problému exekučným súdom a že skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i
právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci
procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku) by malo byť postupom bez opory v zákone.

Povinnosťou súdu prvého stupňa je zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len
za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda
udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom
rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre
vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje
zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Práve pre uvedené zhora treba stále trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a
síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného
orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc
z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu

udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť
vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti sa môže zdať, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu
pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak
o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru (formulovateľného na jednej strane tak, že exekučný súd
by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke
formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. §
45 ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď
nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec
alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu
mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania
pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie.
Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti rovnako odmietol s tým, že záujem na
zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú
ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie
času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu
žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je
opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého
zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia,
hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho
výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu nebol dôvod ustupovať (v
tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. februára 2012 č. k. 10CoE/223/ 2011-29,
vydané vo veci vedenej Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 5Er/475/2010).

Správnou nebola tiež izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení do 31. decembra
2007, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Totiž aj v prípadoch zmlúv spred 1. januára 2008 platí,
že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje (a nikdy ani nevykazovala) znaky kompaktnosti
(tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva
takýchto predpisov). Práve preto a z dôvodu, že tu okrem ZoSÚ a O. z. bol až do 30. júna 2007 niekdajší
zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.) a v ďalšom období novší zákon č. 250/2007
Z. z., pričom už prvý z nich zadefinoval najskôr typovú (pojmovo vždy spotrebiteľskú) a neskôr výslovne
spotrebiteľskú zmluvu, musí byť vylúčené, aby protivník spotrebiteľa aj v sporoch zo zmlúv uzavretých
pred 1. januárom 2008 mohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z. (ak tu
už v takomto skoršom čase paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca
spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).

K problému vyhodnotenia rozhodcovskej doložky za neprijateľnú (a neplatnú) zmluvnú podmienku potom
platí, že odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie § 53 ods.
1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa) a odsek 4 rovnakého paragrafu (ktoré ustanovenie sa okrem tam
uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné - a preto i podľa ďalšieho
odseku 5 za neplatné, vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, čiže príkladmý
bez možnosti nahliadania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej
vete ustanovenia) a napokon v tejto časti má za to, že je treba prisvedčiť súdu prvého stupňa
i pokiaľ šlo o filozofiu úpravy normami spotrebiteľského práva (tu rozumej trend posilňovania ochrany
spotrebiteľa aj za pomoci dopĺňania ustanovení ukazujúcich sa postupom času ako deravých).

Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech i obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v prejednávanej veci už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať
už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť
sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u formulácií doložky obsahovo zhodných
s tou v prejednávanej veci - kde mala dokonca rozhodcovská doložka charakter výlučnej rozhodcovskej
doložky (poskytujúcej len na výber medzi rozhodcovským súdom uvedeným v OP a iným rozhodcovským
súdom), u ktorej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre
nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKÁ. ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v
tejto veci (teda irelevantnou) bola otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby
tu ani nebol); pričom tu napokon odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o
obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, ako by to mohlo
procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti,
ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu použitého v tejto konkrétnej veci rozhodujúcou.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p., keď tu potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo úspechom na strane povinného
a neúspechom na strane odvolávajúcej sa oprávnenej. Keďže však povinný si žiadne trovy neuplatnil
(ani nevyčíslil) odvolací súd, mu ich náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.