Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/467/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217449
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217449.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi:
Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 12. septembra 2013 č.k. 18C/386/2012-42 a o odvolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 9. apríla 2014 č.k. 18C/386/2012-60, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 376,18 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
11Er/425/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia
exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/425/2010 podal súdny

exekútor súdu dňa 28. 04. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „exekučný súd“) zo
dňa 12. 10. 2010 zamietnutá. Konštatoval, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať ústavný
súd na podklade ústavnej sťažnosti, a nie súd v konaní o náhrade škody. Ak by všeobecné súdy
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, smerovalo by to k porušeniu inštančného princípu v

súdnictve. Nárok navrhovateľa na náhradu škody nepovažoval za premlčaný v dôsledku toho, že sa
navrhovateľ predbežného prerokovania domáhal v roku 2012. Súd prvého stupňa neskúmal, či v danom
prípade došlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu
a či vôbec nejaká škoda vznikla. Dospel k záveru, že 15-dňová lehota v danom prípade neexistovala.
Ďalej konštatoval, že neboli v danom exekučnom konaní zistené zbytočné prieťahy ani nečinnosť súdu,
nebola preukázaná tak majetková a ani nemajetková ujma a návrh navrhovateľa hodnotil ako účelový.

Dodal, že rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný
postup. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému účastníkovi, v tomto
prípade odporcovi, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu,žezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnejlehoty

a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho

úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,
atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote

a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil
jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 376,18 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX
4399/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo
s omeškaním viac ako 204 dní.

Na námietku odvolateľa, ktorý okrem nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj neúplne zisteného
skutkového stavu vytýkal i odňatie mu možnosti konať pred súdom, ako i vzhľadom na zákonnú
povinnosť odvolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 221 OSP, zaoberal sa odvolací súd

prioritne otázkou, či konanie v danej veci netrpí niektorou z vád vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a-g/
OSP (či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku
veci právoplatne rozhodnutej alebo už začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konaniatam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať alebo o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP odvolací súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je na jednej strane nesprávne právne

posúdenie veci spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa nepoužil správnu právnu normu a na druhej
strane je nedostatočné zistenie skutkového stavu. Nedostatočné zistenie skutkového stavu môže mať
dve rôzne príčiny. Jednou je, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazné prostriedky, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a druhou je, že doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazné prostriedky, ktoré doteraz
neboli uplatnené.

Prvostupňový súd svoje zamietajúce rozhodnutie v danej veci založil na zistení, že v konaní
nebolo preukázané, že by zo strany exekučného súdu vo veci vedenej pod sp.zn. 11Er/425/2010
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím nebol naplnený základný predpoklad pre priznanie
navrhovateľom uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Za preukázaný mal skutkový stav

zistený z exekučného spisu 11Er/425/2010 Okresného súdu Levice, z ktorého zistil, že dňa 28. 04.
2010 podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 28. 05. 2010
bola spísaná zápisnica pred súdnym exekútorom - návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice
rozhodol uznesením č.k. 11Er/425/2010-16 zo dňa 12. 10. 2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia
zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 11. 2010. Následne právne zdôvodnil tento

skutkový stav konštatujúc, že k vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku dochádzalo podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedložiadnedisciplinárnekonanieazamietolnávrhnadoplneniedokazovaniaznaleckýmposudkom.

Ak teda v danej veci sa navrhovateľ domáha náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu,

ktorého sa mal dopustiť exekučný súd (v tomto prípade Okresný súd Levice), súd prvého stupňa mohol
náležite zistiť skutkový stav iba preskúmaním príslušného exekučného spisu, na ktorý sa navrhovateľ v
podanom návrhu odvoláva a ktorý žiadal zabezpečiť. Za situácie, že súd prvého stupňa nepostupoval
v zmysle vyššie uvedeného postupu, t.j. nezabezpečil exekučný spis a tento nepripojil (ani fotokópiu
rozhodujúcich listinných dôkazov) do preskúmavaného spisu, nemohol tak náležite zistiť skutkový stav

a vo veci správne rozhodnúť.

Súd prvého stupňa v danej veci vychádzal síce zo zisteného skutkového stavu z exekučného spisu
Okresného súdu Levice sp.zn. 11Er/425/2010, ale tento spis vôbec nemal pripojený a tento spis ani na
pojednávaní dňa 12. 09. 2013 neoboznámil. Na tomto pojednávaní oboznámil iba spis 19C/83/2013,

z neho žiadosť na č.l. 20, zápisnicu č.l. 21, 22, avšak z obsahu celého spisu v predmetnej veci
vôbec nevyplýva, čoho sa spis 19C/83/2013 týka, v spise sa nenachádza žiadny záznam, fotokópia
žiadosti, zápisnice, ktorú súd prvého stupňa oboznámil a zrejme z ktorých údajov aj pri vydávaní
svojhorozhodnutiavychádzal.Vzhľadomnanámietkynavrhovateľaakoodvolateľavpodanomodvolaní,
odvolací súd nemohol a nevedel tieto námietky posúdiť, keďže súd prvého stupňa exekučný spis

Okresného súdu Levice, ním označený ako sp.zn. 11Er/425/2010, v predmetnej veci vôbec nepripojil,
nezabezpečil ani fotokópie podstatných listinných dôkazov, na ktoré sa v napadnutom rozsudku
odvoláva. Za tejto situácie je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa minimálne nedostatočne
odôvodnený a tým aj nepreskúmateľný.
Navyše súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie aj nesprávne právne odôvodnil, keď uviedol

znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý bol účinný do 01. 06. 2009, pričom
exekučné konanie (podľa jeho tvrdenia) bolo začaté doručením žiadosti o vydanie poverenia dňa
28. 04. 2010, a preto bolo potrebné v danej veci aplikovať ustanovenie § 41 ods. 2 a § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, účinné v čase začatia exekučného konania. V danej veci tak prístup súdu prvého
stupňa nezodpovedá príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam patrí aj zákonná požiadavka

na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku ako výklad myšlienkového
postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozsudku, musí totiž spĺňať požiadavku, aby
bol účastníkom konania objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo z neho možné
preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky podstatné argumentačnétvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v

občianskom súdnom konaní a postupom súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné tiež zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť rozhodnutia) súdneho rozhodnutia
musí byť v odvolacom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu, pričom konvalidácia
tohto nedostatku odvolacím súdom neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy. Tomu

zodpovedá aj znenie ust. § 220 OSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvého
stupňa len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP) ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP). Pokiaľ existujú dôvody pre kasáciu rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby
mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a

h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa
predovšetkým si pripojí príslušný exekučný spis, na ktorý sa v podanom návrhu odvoláva navrhovateľ
a až po vyhodnotení dôkazov, nachádzajúcich sa v tomto spise, vo veci opätovne rozhodne, pričom
svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i s námietkami odvolateľa
vznesenými v odvolacom konaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania

odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).
V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 9. apríla 2014 č.k. 18C/386/2012-60 vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20 eur podľa položky číslo
7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a

súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v
prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bol návrh navrhovateľa podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák.
č. 286/2012, a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Žiada napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušiť.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15. 06. 2013 do 30. 11. 2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí

prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu

poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

V tejto časti je predovšetkým potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach

náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od poplatku. Uvedená novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo
dôvodová správa odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený
nový paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona
o súdnych poplatkoch vykonanou zák. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1
doplnené o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná

zmena v tomto smere bola uskutočnená zák. č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v
Sadzobníku súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého z návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je sadzba poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k

tejto novele na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
na súdoch. Znamená to potom, že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú
oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu,
ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5

ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v
týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie,
resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká
podaním odvolania a dovolania. V tomto smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu
podlieha len podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie,
saodvolacísúdnestotožňuje.Vtejtosúvislostiďalejpoznamenáva,žetietoúvahynavrhovateľanielenže
sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a
účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v
odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov

jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13,
spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie
navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací
súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci
samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku.
Neobstojí ani odvolávanie sa navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, začaté na návrh
navrhovateľa dňa 28. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti
zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ predložil dňa 04. 04. 2014, t.j. po jehoúčinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z
hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01. 10. 2012 a to § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch. Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy

je vyňať niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z.z.. Pre
danú vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí
tejto zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava
súdnych poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony
alebo konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry.

Pretože odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej
správy súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom.
Z charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.
V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie
začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 04. 04. 2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním

odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu, účinnú
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume
20 eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa, uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého

stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek

pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa
akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa bolo prijaté odvolacím senátom
pomerom hlasov 3:0.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.