Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/48/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712209632
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712209632.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., ul. Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate, s. r. o., so sídlom v Bratislave, ul.
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: Q. J., K.. XX.XX.XXXX, O. V.. R.. Z. XXX/XX, B. S., o
vymoženie 984,01 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č.
k. 11Er/367/2012-12 zo dňa 02.07.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že dňa 27.06.2012 bola tunajšiemu súdu predložená žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR

06644/11 zo dňa 26.07.2011, vydaný Stálym rozhodcovským súdom.

Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 2 písm. j/ a k/, ods. 6 a 7 zákona č. 281/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení súd ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom.

Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci bola dňa 29. 10. 2010 uzatvorená Zmluva o úvere
č. XXXXXXXXX (ďalej len "zmluva"). Zmluva je označená ako "úverová" zmluva uzavretá v zmysle
ustanovenia § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) a teda
malo by sa jednať o absolútny obchod, ktorý by sa mal výlučne spravovať ustanoveniami Obchodného

zákonníka.

Zo zmluvy je zrejmé, že oprávnený poskytol povinnej dočasne finančné prostriedky vo výške 500,- eur,
pričom konal v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná sa zaviazala tieto finančné prostriedky vrátiť. Z
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ani z úverovej zmluvy nijakým spôsobom nevyplýva, že povinnákonalavrámcisvojejpodnikateľskejaleboobchodnejčinnosti.Súdpretonauvedenýprávnyvzťahpoužil
spotrebiteľské právne normy t.j. Občiansky zákonník a smernicu Rady EÚ č. 93/13/1984 EHS.

Pretože v predmetnom konaní ide o spotrebiteľský právny vzťah, zmluvné podmienky nesmú byť

dohodnuté v neprospech spotrebiteľa a spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi zmluvnými stranami.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí , ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ustanovenia § 53 ods.
4 OZ písm. k/ neprijateľnou podmienkou sú aj ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil
svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Predmetnázmluvabolazabezpečenázmenkouvystavenoudňa29.10.2010,kdepovinnávystupujeako
vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Podľa dohody o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou všeobecných

podmienok (čl. 13) na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky voči veriteľovi
ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy.

Povinná bola rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06644/11 zaviazaná zaplatiť
oprávnenému sumu vo výške 1.107,01 eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 886 eur, poplatku za

zasielanie upomienok vo výške 20 eur, trov mediačného konania vo výške 201,01 eur.

Súd poukázal na skutočnosť, že dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok
(bod 13) je v rozpore s ustanovením § 54 OZ. Táto podmienka je dohodnutá jednoznačne v prospech
veriteľa a povinný ju nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Ustanovenie bodu 13 všeobecných
podmienok je teda v rozpore so zákonom.

Podľa zmluvy bol povinnej poskytnutý úver vo výške 500 eur, za ktorý mala zaplatiť odplatu 436 eur. Súd
odplatu, ktorej výška je 87 % ceny úveru, považuje za neprimerane vysokú. Z rozhodcovského rozsudku
nie je možné zistiť, ktorá suma prestavuje nesplatený úver a ktorá poplatok za jeho poskytnutie.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd zistil, že zmluva o úvere obsahuje niekoľko neprijateľných
podmienok, preto rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie

zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) odvolanie oprávnený
a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a zároveň má

konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia §
205 ods. 2 písm. b) O. s. p.

V odvolaní uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti
podľa Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne
aplikoval právny predpis.Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť
exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť,
ktorá odporuje dobrým mravom.

Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov
posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje
ustanovenie § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej
stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť,

možnosť a súlad s dobrými mravmi). Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného
titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko
samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na
zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu
nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie
výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne

nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí
mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného
titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z
exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená,
že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia
exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané nemôže sa jednať o
dôvody právneho posúdenia veci. Poukázal na Nález ÚS SR 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000.

Zdôraznil, že v prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. spôsobom právneho posúdenia súladnosti výroku rozhodcovského súdu s právom,

ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo
Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana
exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v
napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie

veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa
riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec.
Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v
rozpore s obsahom a účelom zák. č. 244/2002 Z. z. Ďalej oprávnený namietal, že v prípade, ak súd

svoje rozhodnutie založil na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí náležite odôvodniť,
na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským.
Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je
vzťahom spotrebiteľským (§ 52 OZ) bez toho, aby prihliadal na splnenie podmienok stanovených pre
vznik spotrebiteľského vzťahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho

súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd sa vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t.j. existenciou
spotrebiteľa a dodávateľa. Súd to nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o
skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Podľa názoru oprávneného je rozhodnutie súdu
založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní.

Ďalej namietal, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Aplikáciou tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah,
v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa
jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského
(argumentum ad absurdum). Súd musí mať pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského napevno ustálené,

že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je spotrebiteľom. Súd musí mať tedazistené, že sa poskytnutý úver netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania, a že fyzická
osoba nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.

Oprávnený bol toho názoru, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie

nevykonával.Akexekučnýsúdposudzovalexekučnýtitultakzvecnejakoajprávnejstránky,malposúdiť
aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul súladný so zákonom a v tejto časti mal vykonávať
dokazovanie. Súd však takto nepostupoval, ale iba konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom.
Nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom
práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd svojím

postupom pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený
už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata).

Navyše mal súd pri svojej rozhodovacej činnosti postupovať tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt
servanda a z toho vyplývajúcu zásadu reštriktívneho výkladu dôvodov neplatnosti právneho úkonu.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu

súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil,
že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O. s. p., preto odvolanie prejednal
odvolací súd.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3
O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa

§ 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie
smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinnou bola dňa 29. 10. 2010 uzatvorená Zmluva o
úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 500 Eur. Oprávnený
namietal posúdenie tejto zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý
možnoaplikovaťbezohľadunato,čijeúverposkytovanýspotrebiteľovi,alebopodnikateľskémusubjektu
- fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy

v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania
a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú takézmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s
veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov.

Odvolací súd poznamenáva, že v čase podpisu zmluvy t.j. 29.10.2010 bol účinný zákon č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý však ustanovil v ustanovení § 25 ods. 5, že na zabezpečenie
nárokov veriteľa zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa do 31. decembra 2010 vzťahujú
ustanovenia doterajších predpisov.

Povinná predmetnou zmluvou o úvere síce vyhlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon
povolania, čo bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ustanovenie § 2 písm.
a) zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu

svojho podnikania alebo povolania, preto nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 129/2010
Z. z. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený)
a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.

Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj
v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný - nemal

možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere, nemohol vyjednávať, jedinou
jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu.

Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj
keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili "Zmluva o úvere" uzavretá
doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho

zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.

Predmetná zmluva spĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 - § 54 Občianskeho
zákonníka a §§ 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preto ju súd prvého stupňa

správne posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu.

Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,
C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník

naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež
vykonávacích predpisov k nemu. Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 23. 08. 2010 ako vzťahu spotrebiteľského ani v samotnom odvolaní
nespochybnil, keď len zmätočne poukazoval na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením
predmetnej zmluvy o úvere okresným súdom ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu, odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so
sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 26.07.2011 č. k. SR 06644/11.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa

odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkonrozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného

poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej

výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný

nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý

vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.10.2010, je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Európska únia venuje problematike
ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých
svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06. 10.

2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať
rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že smernica Rady č.
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v
tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so

skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ustanovenia § 44
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd

predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok

vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z citovaného rozsudku Súdneho dvora voveci Asturcom Telecomunicaciones SL. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola v rozhodcovskom
konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Oprávneniu súdov v
exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej
zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21
ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta
klasickárímskaprávnazásada(princíp)"vigilantibusiurascriptasunt"("právapatriabdelým"alebo"nech
si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané pre bdelých").

Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc

rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli
by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt"
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé,
že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku
- súkromnoprávny orgán i rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu
vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996
(publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku
5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená".

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní).

Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý mána to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata,
veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia.

Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za "slabšieho" voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to,
aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.

V tomto zmysle je koncipované aj ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako dôvod na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného do 02. 04. 2010, v súvislosti s
poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných

nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Podľa ust. § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch zodpovedá veriteľ za škodu vzniknutú

spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom.

Zmenková suma v čase vyplnenia zmenky musí byť v súvislosti s vyššie spomínaným ustanovením
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 %
istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keby bola takto prijatá, resp. vyplnená zmenka v rozpore s

predchádzajúcouvetou,veriteľbyjunesmelprijaťabolbypovinnýjudlžníkovikedykoľveknapožiadanie
vydať.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1 OZ, preto
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo

strany zmluvných strán, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného
titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe a je dostatočným dôvodom pre zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takto nespôsobilého exekučného titulu.
Preskúmavanie ďalších odvolacích dôvodov oprávneného je preto v odvolacom konaní nadbytočné.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku a preto uznesenie okresného súdu
potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený
nebol v konaní úspešný a povinnej ani súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli.Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.