Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212200842
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212200842.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L.. U. Č., Q. B. XX, Q., zastúpeného JUDr.
Tiborom Halasom, advokátom so sídlom Batkova 7, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská J. pre K. D.,
P. P. M.. Ľ.. Š. X, Q. Q., zastúpenom AK STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom Vlčkova
18, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na
odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku OkresnÉ. P. Q. I., S. R. XX.T. XXXX, Č..B.. XXCpr/

X/XXXX-XXX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v
r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil súd prvého stupňa, že výpoveď z pracovného
pomeru zo dňa XX.XX.XXXX daná navrhovateľovi odporcom je neplatná. Vykonaným dokazovaním

mal preukázané, že navrhovateľ pracoval u odporcu na pozícii referent pre právne služby II, miestom
výkonu práce bola Q. Q. J. Q., dodatkom č. 2 zo dňa XX.XX.XXXX došlo k zmene pracovného
pomeru na dobu neurčitú, a to s účinnosťou od XX.XX.XXXX. Generálny riaditeľ odporcu
prijal rozhodnutie o organizačnej zmene s účinnosťou od XX.XX.XXXX, pričom táto sa dotkla sekcie
marketingu, sekcie financovania, sekcie štrukturálnych fondov EÚ, právneho odboru, odboru vnútornej
kontroly a komunikačného odboru a na jej základe tak malo dôjsť k zrušeniu a vytvoreniu niektorých

pracovných pozícii v súlade so schválenou novou organizačnou štruktúrou. Dňa XX.XX.XXXX doručil
odporca navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ust. § 63, ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce z dôvodu organizačnej zmeny u zamestnávateľa. Výpoveď v zastúpení podpísal L.. N. P.,
podpis pripojil k predtlačenému menu a priezvisku I.. U. Q., Y. D.. V konaní mal jednoznačne
preukázané, že podpis na výpovedi je podpisom L.. N. P., ktorý bol vedúcim odboru stratégie a
rozvoja, a bol na základe dodatku č. 4 k organizačnému poriadku poverený zastupovať riaditeľa odporcu

v čase jeho neprítomnosti na pracovisku. Odporca konajúci prostredníctvom štatutárneho orgánu -
generálneho riaditeľa I.. Q., v súlade s § 9 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, písomne poveril L.. N. P.,
aby ho zastupoval počas jeho neprítomnosti. Odporca zároveň preukázal, že túto skutočnosť oznámil
svojim zamestnancom prostredníctvom dodatku č. 4 k organizačnému poriadku, ktorý zverejnil na
intranete a zároveň uložil vedúcim zamestnancom informovať svojich podriadených o tejto skutočnosti.
S poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 76 ods. 1,2, 5, § 77, § 79 ods.1 Zákonníka práce

v konaní skúmal, splnenie troch základných podmienok skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
ktoré musia byť splnené súčasne, a to: či došlo k organizačnej zmene
zo zákonného dôvodu, či sa zamestnanec stal nadbytočným a či existuje príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca a či si zamestnávateľ splnil svoju ponukovú
povinnosť - ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, keďže nesplnenie čo i len jednej z uvedených
podmienok, ako aj nesplnenie ponukovej povinnosti, má za následok neplatnosť výpovede. Na základe

výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca nesplnil všetky podmienky stanovené
zákonom pre platnosť výpovede, a to z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti. Tento svoj právnyzáver založil na zistení, že odporca v čase, keď bola navrhovateľovi doručená výpoveď, nemal pre
voľné pracovné miesta, ani internými predpismi a ani inak určené žiadne kvalifikačné predpoklady,
a preto mal za to, že zamestnanec, ktorý mohol vykonávať pre odporcu prácu na týchto pracovných

miestach, nemusel spĺňať žiadne osobitné kvalifikačné predpoklady, na základe čoho dospel k záveru,
že pracovné miesta, ktoré v čase doručenia výpovede navrhovateľovi nevyžadovali splnenie osobitných
kvalifikačných predpokladov, treba považovať za voľné pracovné miesta, ktoré mu bol odporca povinný
ponúknuť v rámci plnenia ponukovej povinnosti v zmysle ustanovenia § 63, ods. 2 písm. a/ Zákonníka
práce. V tejto súvislosti, v nadväznosti na Nariadenie Vlády SR č. 341/2004 Z.z., ktorým sa

ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme, konštatoval, že odporca
nepreukázal, že by jednotlivé voľné pracovné pozície boli zaradené do katalógu pracovných činností,
resp. že by prostredníctvom zriaďovateľa žiadal o ich zaradenie postupom v zmysle Nariadenia Vlády
SR a v nadväznosti na § 2 a 3 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov vo
verejnom záujme, konštatoval, že odporca nepreukázal, že by ním stanovené predpoklady zodpovedali
niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných činností s prevahou duševnej práce. Napokon

dodal, že pracovná pozícia asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu bola
takouto pozíciou, ktorú bol odporca povinný navrhovateľovi ponúknuť, keďže zamestnankyňa pracujúca
na tejto pozícii bola dlhodobo PN, túto prácu vykonávala študentka v rámci praxe a následne na toto
miesto bola prijatá iná zamestnankyňa, hoci len na dobu určitú. Záverom skonštatoval, že odporca mal v
čase výpovede k dispozícii voľné pracovné miesta, ktoré bol povinný ponúknuť navrhovateľovi, a keďže

tak neurobil, nebol splnený jeden zo zákonných predpokladov platnosti výpovede a výpoveď zo dňa
XX.XX.XXXX daná navrhovateľovi je preto neplatná.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho
zrušeniaavráteniavecisúduprvéhostupňanaďalšiekonaniedôvodiactým,žemubolaodňatámožnosť
konať pred súdom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal použitie zákona o odmeňovaní, ktorý upravuje odmeňovanie zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme z hľadiska ich zaradenia do jednotlivých platových tried, pre posúdenie splnenia si
ponukovej povinnosti. Uviedol, že v zákone o odmeňovaní žiadnym spôsobom nie je upravená ponuková
povinnosť zamestnávateľa a ani pojem voľného vhodného pracovného miesta, a preto podľa neho pri

posúdení, či existovalo u neho vhodné voľné pracovné miesto, možno vychádzať jedine z § 63
ods. 2 Zákonníka práce a z ustálenej súdnej judikatúry. Dodal, že síce pri stanovovaní kvalifikačných
predpokladov musí vychádzať zo zákona o odmeňovaní a nariadenia, avšak táto jeho povinnosť je
relevantná iba vo vzťahu k zaradeniu jednotlivých pracovníkov do jednotlivých pracovných tried, a pokiaľ
by aj neboli splnené ustanovenia zákona o odmeňovaní a nariadenia, tak za žiadnych okolností

nemožno dospieť k záveru, že u neho neboli určené žiadne kvalifikačné kritériá na voľné pracovné
pozície. Zdôraznil, že rozhodujúci je faktický stav (faktická potreba na výkon určitých činností) s čím je
spojená aj faktická potreba zamestnávateľa, aby boli pracovné činnosti vykonávané osobou, ktorá je na
jej výkon spôsobilá a disponuje súčasne dostatočnými schopnosťami na ich výkon, a teda nedodržaním
formálneho postupu pri stanovovaní kvalifikačných kritérií nedochádza k zmene faktickej potreby, aby

bola určitá činnosť vykonávaná osobou spĺňajúcou zamestnávateľom stanovené predpoklady. Podľa
neho teda rozhodujúcim kritériom pre posúdenie ponukovej povinnosti vo vzťahu k stanoveniu určitých
kvalifikačných predpokladov, nemôže byť dodržanie formálneho postupu na stanovenie kvalifikačných
požiadaviek podľa zákona o odmeňovaní, ale faktická potreba zamestnávateľa na obsadenie
pozície osobou, ktorá vzhľadom na svoje kvalifikačné predpoklady, dokáže reálne naplniť faktickú

potrebu zamestnávateľa na obsadenie voľnej pracovnej pozície vhodným pracovníkom. Ďalej zdôraznil,
že skutočnosti týkajúce sa nedodržania postupov upravených v zákone o odmeňovaní, ako
aj v nariadení, nikdy neboli v konaní sporné a navrhovateľ v priebehu celého konania nenamietol, že by
boli kvalifikačné predpoklady stanovené v rozpore s nimi. Vo vzťahu k jednotlivým voľným pracovným
pozíciám podľa neho došlo k stanoveniu kvalifikačných predpokladov v súlade s postupom vyplývajúcim

zo zákona o odmeňovaní a Nariadenia Vlády SR, na čo vo svojom odvolaní podrobne vo
vzťahu ku každej jednotlivej voľnej pracovnej pozíciipoukázal. Ďalej uviedol, že kvalifikačné predpoklady
stanovené na základe zákona o odmeňovaní sú rozhodujúce iba pre potreby zaradenie zamestnancov
do jednotlivých platových tried, pokiaľ však ide o ďalšie predpoklady, respektíve schopnosti vyžadujúce
sa na obsadenie pracovného miesta, tieto vychádzajú z jeho potrieb, z obsahu činností, ktoré majú

byť na pozícii vykonávané, zo snahy o zefektívnenie činnosti, zvýšenie kvalifikačnej a odbornej úrovni
pracoviska, prípadne z iných pohnútok, pričom pri ich určovaní neporušil žiaden platný právny predpis.Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedodržanie zákona o odmeňovaní skúmal bez toho, aby mal možnosť
sa k tomuto vyjadriť a navrhnúť v tomto smere dôkazy, ktorým postupom mu súd prvého stupňa odňal
možnosťkonaťpredsúdom.Namietalhodnotenie svedeckýchvýpovedíJ.Ž.J.L..P., akoajskutočnosť,

že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s rozpormi, ktoré vyplynuli z ich svedeckých výpovedí, a preto
je podľa neho v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Namietal záver súdu
prvéhostupňaonesplnenísiponukovejpovinnostivovzťahupracovnejpozíciiasistentkynasekretariáte
riaditeľa sekcie a marketingu cestovného ruku, keď táto pracovná pozícia bola obsadená U. Š., pred, aj
po, organizačnej zmene a nešlo teda o voľnú pracovnú pozíciu, ktorú by bol povinný ponúknuť v rámci

splnenia si ponukovej povinnosti navrhovateľovi. Namietal aj skutkový záver súdu prvého stupňa, že
miestom výkonu práce navrhovateľa bola Q. Q..

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že súd prvého stupňa správne vychádzal
hlavne zo Zákonníka práce, ale podporne použil na svoje tvrdenia aj Nariadenie Vlády SR číslo 341/2004
Z.z. a keďže sa o tomto nariadení v rámci dokazovania na súde prvého stupňa niekoľkokrát hovorilo, čo
vyplýva zo zápisníc svedeckých výpovedí, nemohla byť odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom,

navyše keď uvedené nariadenie je všeobecne známa skutočnosť, ktorú nie je potrebné dokazovať. Súd
prvého stupňa tak nerozhodoval na základe nariadenia, ale na základe Zákonníka práce a dôkazov,
ktoré boli predložené a z ktorých vyplynulo, že odporca nemal vytvorené žiadne kvalifikačné predpoklady
na voľné miesta, čo znamená, že tieto mu bol povinný ponúknuť ako voľné pracovné miesta. Súd prvého
stupňa podľa neho dospel k správnemu posúdeniu veci ohľadoch splnenia ponukovej povinnosti zo

strany odporcu a v tomto smere sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii predpokladov
a požiadaviek na pracovné pozície. Odporca podľa neho nepreukázal splnenie ponukovej povinnosti,
keď zatajil voľné pracovné miesta, ktoré v tom čase boli vhodné, keď navyše na ne neboli viazané žiadne
kvalifikačné požiadavky a predpoklady, ktoré by bolo potrebné spĺňať. Hodnotenie dôkazov podľa neho
zodpovedalo zásade voľného hodnotenia dôkazov a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov aj k správnym skutkovým zisteniam. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v medziach
dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že pre tzv. inú vadu

konania pred súdom prvého stupňa nemožno považovať jeho rozhodnutie za vecne správne.

Podľa § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce, do 31.08.2011, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Pre uplatnenie tohto výpovedného dôvodu je potrebné preukázať, že došlo k
organizačnej zmene prijatím rozhodnutia zamestnávateľa alebo jeho príslušného orgánu, že konkrétny
zamestnanec sa stal nadbytočným a že je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca
a prijatou organizačnou zmenou, teda, že zamestnanec sa práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia -
jeho realizáciou stal nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v

konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu,
pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom; v prípade pochybnosti sa súd môže zaoberať len
tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ. Zamestnanec sa stane
nadbytočným v tom prípade, ak sa znižuje celkový počet zamestnancov alebo sa mení ich štruktúra,
teda keď zamestnávateľ už nepotrebuje určité práce vôbec alebo v plnom rozsahu. Zamestnávateľom

zákon týmto umožňuje, aby regulovali počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak,
aby zamestnávali len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktorý zodpovedá
ich potrebám. O výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je
oprávnený v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať.Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak:

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave
na túto inú prácu.

Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa je zákonným predpokladom platnosti výpovede z

pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti a jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru
tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok v podobe
dohody o zmene druhu dojednanej práce; vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej
doručením zamestnancovi, k tomuto okamihu je potrebné posudzovať aj splnenie tejto hmotnoprávnej
podmienky platnej výpovede. Zamestnanca nemožno ďalej zamestnávať ak zamestnávateľ nemá pre

neho žiadnu prácu, kedy ide o absolútnu nemožnosť. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi
ponúknuť akékoľvek pracovné miesto v mieste výkonu práce, ktoré zodpovedá zdravotnej spôsobilosti
zamestnanca a ktoré je pre neho vhodné vzhľadom na jeho schopnosti a kvalifikáciu (§ 55 ods. 5
Zákonníka práce), a ktoré je k dispozícii v čase výpovede, a teda nielen miesto zodpovedajúce jeho
pôvodnej pracovnej zmluve; rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec prijme je výlučne na ňom, a v

prípade že ju odmietne, potom je dovŕšená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede z hľadiska
splnenia ponukovej povinnosti. Zákonník práce nepredpisuje pre ponuku vhodnej práce písomnú
formu, avšak v prípade sporu jej splnenie musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a
preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana
zamestnanca.

Súd prvého stupňa založil svoj právny záver o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru na skutkovom
závere, že odporca v čase, keď bola doručená výpoveď navrhovateľovi, nemal pre voľné pracovné
miesta, ani internými predpismi a ani inak určené žiadne kvalifikačné predpoklady, a preto mal za to,
že zamestnanec, ktorý mohol vykonávať pre odporcu prácu na týchto pracovných miestach, nemusel
spĺňať žiadne osobitné kvalifikačné predpoklady, na základe čoho dospel k záveru, že pracovné miesta,

ktoré v čase doručenia výpovede navrhovateľovi nevyžadovali splnenie osobitných kvalifikačných
predpokladov, treba považovať za také voľné pracovné miesta, ktoré bol povinný odporca ponúknuť
navrhovateľovi v rámci plnenia ponukovej povinnosti v zmysle ustanovenia § 63, ods. 2 písm. a/
Zákonníka práce. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti, v nadväznosti na Nariadenie Vlády SR č.
341/2004 Z.z., konštatoval, že odporca nepreukázal, že by jednotlivé voľné pracovné pozície boli

zaradené do katalógu pracovných činností, resp. že by prostredníctvom zriaďovateľa žiadal o ich
zaradenie postupom v zmysle Nariadenia Vlády SR a v nadväznosti na § 2 a 3 zákona č. 553/2003 Z.z. o
odmeňovaní niektorých zamestnancov vo verejnom záujme, vyvodil záver, že odporca nepreukázal, že
by ním stanovené predpoklady zodpovedali niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných
činností s prevahou duševnej práce.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania
je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania
pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212
ods. 3 O.s.p.).

Právna úprava postupu súdu vo vzťahu k nesporným a sporným právne významným skutočnostiam
obsiahnutá v ust. § 118 ods. 2 O.s.p. bola prijatá z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a posilnenia
práva na spravodlivý súdny proces, keď aj kontradiktórnosť konania si vyžaduje ochranu účastníkov
tým, že sudca ich usmerní o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať, tak, aby sa minimalizovalo
opomenutie návrhov na dokazovania zo strany účastníkov konania.V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vyššie uvedené právne závery vyvodil bez toho, aby v
intenciách ust. § 118 ods. 2 O.s.p. uviedol v konaní ako spornú tú skutočnosť, či boli jednotlivé
voľné pracovné pozície odporcu zaradené do katalógu pracovných činností, resp. či odporca žiadal

o ich zaradenie a či odporcom stanovené kvalifikačné predpoklady pre jednotlivé pracovné pozície
zodpovedali niektorému druhu práce určenému v katalógu pracovných činností, keď v konaní sa táto
skutočnosť nejavila ako sporná a nenamietal ju ani navrhovateľ.

Súd prvého stupňa teda považoval pre svoje rozhodnutie za rozhodujúcu takú skutočnosť, ktorú
pokladal, na rozdiel od účastníkov konania, za spornú a túto vzal za základ pre svoje právne závery bez

toho,abysisplnilpovinnosťvyplývajúcumuz§118ods.2O.s.p.vovzťahukúčastníkomkonania.Pokiaľ
teda súd prvého stupňa týmto svojím postupom neumožnil odporcovi k tejto skutočnosti sa vyjadriť a
navrhnúť na jej preukázanie dôkazy, nemohol ju vyhodnotiť na jeho ťarchu v tom smere, že vo vzťahu
k jej preukázaniu odporca neuniesol dôkazné bremeno.

Pokiaľ súd prvého v rozpore s ust. § 118 ods. 2 O.s.p. založil svoje rozhodnutie na závere o
nepreukázaní odporcom tých relevantných skutočností, ktoré považoval v konaní za sporné, bez toho,

aby ich ako sporné aj na pojednávaní označil, treba považovať takýto postup súdu prvého stupňa a
tým aj celé konanie, ktoré predchádzalo vydaniu jeho rozhodnutia, za zmätočné, zakladajúce tak inú
vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odporca preto dôvodne argumentuje tým, že týmto svojím postupom mu súd prvého stupňa odňal
možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil ako účastníkovi konania realizáciu jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu
súdu bol vylúčený z ich realizácie v konaní (právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k
rozhodným skutočnostiam a označiť dôkazné prostriedky na ich preukázanie), čím mu bola odňatá
reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve - právne a skutkovo argumentovať
prejednávanú vec.

Odvolaciemu súdu neprináležalo v odvolacom konaní posudzovať opodstatnenosť argumentácie
odporcu uplatnenej až v podanom odvolaní, nakoľko by právnym posúdením a hodnotením
týchto nových odporcom tvrdených skutočností, ktorým sa súd prvého stupňa nezaoberal, nahrádzal
prvostupňové rozhodnutie, čím by došlo k porušeniu práva účastníkov konania na súdnu ochranu a
spravodlivý proces; požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania

je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

Nad rámec uvedeného, odvolací súd poukazuje na to, že stanovenie kvalifikačných predpokladov a
požiadaviek na výkon práce zo strany zamestnávateľa nemôže byť svojvoľné tak, aby si ich mohol
prispôsobovať svojim momentálnym potrebám a stavu, ako mu to práve vyhovuje, a preto vzhľadom na
námietku navrhovateľa o účelovosti vyhotovovania analytických listov, nemožno vytknúť súdu prvého

stupňa snahu o objektivizáciu stanovenia kvalifikačných predpokladov a požiadaviek odporcom na
jednotlivé voľné pracovné pozície. Pokiaľ súd prvého stupňa bude považovať v tomto smere za
potrebné pre posúdenie vhodnej práce z hľadiska § 55 ods. 5 Zákonníka práce zisťovať, či kvalifikačné
predpoklady pre jednotlivé voľné pracovné miesta boli určené v súlade so zákonom o odmeňovaní
č. 553/2003 Z.z., teda ich zaradením do katalógu pracovných činností a či stanovené predpoklady

zodpovedali niektorému druhu práce určenému v tomto katalógu, bude potrebné náležite vyhodnotiť,
či k stanoveniu kvalifikačných predpokladov došlo v súlade s postupom vyplývajúcim zo zákona o
odmeňovaní, teda či kvalifikačný predpoklad (stupeň vzdelania) bol k určitej pracovnej pozícii priradený
podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti vykonávanej v rámci danej pracovnej pozície, ktorej zodpovedá
určitá pracovná činnosť uvedená v katalógu pracovných činností.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ ide o zamestnávateľom stanovené kvalifikačné požiadavky
na výkon práce vo verejnom záujme (zameranie alebo odbor vzdelania, absolvovanie odborného kurzu,
ktorý súvisí s vykonávaním pracovnej činnosti, a pod.), tieto má zamestnávateľ určiť v pracovnom
poriadku § 2 ods. 8 zákona č. 553/2003 Z.z.. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ je aj stanoveniekvalifikačnýchpožiadaviek vplnejdispozíciizamestnávateľa,tietomusiamaťoporuvjehovnútornom
predpise, čo nepochybne vyplýva aj z ust. § 63 ods. 1, písm. d/ Zákonníka práce, ktorý umožňuje
zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď len v prípade, ak nespĺňa požiadavky na riadny výkon

dohodnutej práce určené ním vo vnútornom predpise.

Súd prvého stupňa založil svoje závery o nesplnení ponukovej povinnosti odporcu aj na skutkovom
závere, že pracovná pozícia asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu
bola takouto pozíciou, ktorú bol odporca povinný ponúknuť navrhovateľovi v rámci splnenia si ponukovej
povinnosti, vychádzajúc zo zistenia, že v čase, kedy došlo k organizačnej zmene, bola zamestnankyňa

odporcu pracujúca na tejto pozícii dlhodobo práceneschopnou, túto prácu vykonávala študentka v rámci
praxe a následne na toto miesto bola prijatá iná zamestnankyňa, hoci len na dobu určitú.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ
povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas
pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci.
Uvedené závery vyplývajú z konštantnej súdnej judikatúry (D. M. P. P. S. XX. L. XXXX, P..S.. X K. XX/

XX). Odporca preto dôvodne argumentuje tým, že táto pracovná pozícia bola pred a aj po organizačnej
zmene obsadená jeho zamestnankyňou a len skutočnosť, že táto bola dočasne práceneschopnou,
nezakladá jeho ponukovú povinnosť, nakoľko nešlo o voľné pracovné miesto.

Z pohľadu uvedených nedostatkov, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil týmto
procesným pochybením konanie takými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

a preto napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., v ktorom súd prvého stupňa odstráni
vytknuté procesné nedostatky postupom podľa § 118 ods. 2 O.s.p. tak, aby odporca mohol v konaní
plnohodnotne realizovať svoje procesné práva vo vzťahu k sporným právne významným skutočnostiam.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224

ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.