Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/261/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708200989
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708200989.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava,IČO:35807598,zastúpenýFridrichPaľkos.r.o.,Grösslingova4,Bratislava,protipovinnému:
I. L., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX, C., o vymoženie 298,08 eur (8 980.00,- Sk) s prísl. a ďalších trov
exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 20, Bratislava pod
č.k. EX 522/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č.k. 2Er/2601/2008-34

zo dňa 11.10.2011 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného priadku zastavil
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť

podľa § 200 ods. 2, a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku trovy exekúcie vo výške 39,50 eur do troch
dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak na základe preskúmania Zmluvy o úvere č. 3460842 zo dňa 9.1.2007 uzatvorenej
účastníkmi konania, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave č.k. SR 7723/07 zo dňa 11.10.2007 z ktorých zistil, že v danej veci sa
jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo ako aj zistenie,
žedojednanierozhodcovskejdoložkyvbode17.Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveruspoločnosti

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré tvoria súčasť Zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle
§ 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Takúto doložku si spotrebiteľ osobitne
nedojednával, pričom ho núti podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.

Súd prvého stupňa exekúciu zastavil v celom rozsahu, nakoľko zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol

exekučný titul obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, slovenským
právnym poriadkom ako aj právnym poriadkom Európskeho spoločenstva a ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 57 Exekučného poriadku, § 53, § 54, Obč. zák. a
smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v súlade

s vyhl. č. 288/1995 Z.z..Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil.

V dôvodoch odvolania uviedol, že nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu, pretože oprávnený

poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere a smernicu Rady 93/13/EHS z 5. 4.
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemôže súd používať ako prameň práva,
pretože smernice majú len nepriamu záväznosť.

K tvrdeniam súdu prvého stupňa o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke
odvolateľ uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli
na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby

prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom, preto sa
nemožno stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského
súdu. Navyše rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o
udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy súd uznal exekučný titul za súladný, a preto následne
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ostáva preto otázkou, čo viedlo konajúci

súd k tomu, že rozhodol o zastavení exekúcie, hoci počas celého trvania exekučného konania nedošlo
k zmene skutkového ani právneho stavu.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený doručil
prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému

odvolaniu.

K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho
dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť

ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s
ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti
jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa
vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval

ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že smernica Rady č. 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, z ktorých podľa jeho

názoru vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlamiuvedenýmivpredmetnejsmernicianijakonezdôvodnilprečopovažujerozhodcovskúdoložku
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať
ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho
názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
smernice Rady č. 93/13/EHS a s poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe §

109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 2 O.s.p. a
§ 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy
bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže

ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia
ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú
povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok
priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto je aj ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), ktoré umožňuje

exekučnémusúduskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudkuzhľadískuvedenýchvtomto
ustanovení, a to z časti aj bez návrhu. Zo znenia § 45 ZoRK možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť
vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade
s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou
v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právomnedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Formálnaprávoplatnosťrozhodnutiapodľaustálenejjudikatúryaprávnejteórievyjadruje,žerozhodnutie
nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae),oktoromnemožnoznovakonaťaktorýjezáväznýmedziúčastníkmiavočivšetkýmorgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z
nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá

prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom.

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu (§ 35 ZoRK) a v spojení s § 159 O.s.p. určujú, že účinkami materiálnej právoplatnosti

doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok
preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. § 15 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumnú
právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie
uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj

význam, ktorý mu zákonodarca dal zreteľným vyjadrením v texte a ktorý umožňuje exekučnému súdu
odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje
niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK

oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda
viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p.
(resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Takéto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o predmetných otázkach, teda môže
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 ZoRK),

či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu a posúdiť i
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, vo vzťahu k
zisteniu, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť,
nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.
Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné
konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného

poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie,ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným
(§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom
konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného

poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v rozhodnom
znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod" sa môže týkať aj zistení
týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o
zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky, preto je všeobecný súd povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať.

Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 522/08 pre súdneho
exekútora vydal exekučný súd dňa 28.2.2008 na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., pod č.k. SR

7723/07 zo dňa 11.10.2007.

Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžník
uzavreli dňa 9.1.2007 Zmluvu o úvere č. 3460842, ktorou sa oprávnený zaviazal, že poskytne povinnej
úver a povinná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi poskytnutú sumu zvýšenú o príslušný poplatok. Podľa
obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Z bodu 17. týchto podmienok vyplýva, že oprávnený a povinný sa dohodli na rozhodcovskej doložke
tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Trnavská cesta 37, Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského

súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom

povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať:

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho

spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu;

b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1.7. 2007 nadobudol účinnosť zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v

pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa

primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č.397/2008súčinnosťouod1.11.2008.Vostatnomznenímá§3ods.3zák.č.250/2007Z.z.zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.
4.2004do31.12.2007arozdielnevobdobíod1.1.2008.§52Občianskehozákonníkavznenívobdobí

od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako

každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda v
čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi (uzavretá dňa 9.1. 2007), zmluva o úvere, ktorá
je upravená v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit.
§ 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného

zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Obč. zák. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje
len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru,

že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Obč. zák. je nevyhnutné
aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb o ochrane
spotrebiteľa.

Oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa

podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v
zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy.

Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju podľa § 52 ods. 3 Obč.zák.

považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z..Predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnej ako
spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z..

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods.

3 písm. d/ Obchodného zákonníka).

S poukazom na vyššie uvedené špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
úpravou uvedenou v Obchodnom zákonníku a je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd so zreteľom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku
Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil
rozhodcovskú doložku kontrole.

V zmysle znenia § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods.
3 Občiansky zákonník demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Súd prvého stupňa vyhodnotil príslušnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., pričom k uzatvoreniu úverovej zmluvy medzi oprávneným
a povinnou došlo dňa 9.1.2007 z čoho vyplýva, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nebolo
možné aplikovať vyššie uvedené zákonné ustanovenie, nakoľko neprijateľná podmienka vyžadujúca
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r)) sa stala súčasťou Občianskeho zákonníka a účinnou až
odo dňa 01. 01. 2008. Uvedené pochybenie pri aplikovaní právnej normy nezakladá nesprávnosť výroku
odvolaním napadnutého rozhodnutia.

Článok 1 písm. q/ prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú

zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov

Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavkao výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina

Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania

sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná

rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Iba tak
môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v

záujmevyššejkvalityživotabežnýchľudínezaväzovali.Pokiaľpripreskúmanírozhodcovskéhorozsudku
v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené
nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.

V danom prípade v zmysle bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tvoriacich súčasť
zmluvy o úvere uzavretej účastníkmi dňa 9.1.2007 bola dojednaná rozhodcovská doložka, podľa ktorej

všetky vzniknuté spory medzi zmluvnými stranami z právnych vzťahov na základe predmetnej zmluvy
alebo s ňou súvisiacich, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy, strany predložia buď
na rozhodnutie stálemu rozhodcovskému súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.,
so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, IČO: 35 922 761 podľa jeho základných vnútorných predpisov
alebo príslušnému súdu Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa síce dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, avšak toto neplatí v prípade, ak
pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou založená právomoc rozhodcovského súdu.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka neboladojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu

na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj

keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinná nemala možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa

nedošlo.

Na základe uvedeného je odvolací súd názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v
podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský súd,
čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné
spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. V čase uzavretia predmetnej

zmluvy(kudňu9.1.2007)Občianskyzákonníkalecitovanéustanovenie,ktorébolozavedenéažnovelou
účinnou od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov
a nároky vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť
predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ

i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.

Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§
41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR
pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008).

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným

zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Povinnému náhradu trov odvolacieho
konania podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený doručil
prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu k podanému
odvolaniu.

Podľa § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EU odvolací súd uvádza, že súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne
veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak
to považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci
konania vo veci samej navrhli alebo nie. Súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musímať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd po posúdení predmetu sporu v spojení s otázkami, ktoré oprávnený žiadal položiť

Súdnemu dvoru EÚ musí konštatovať, že oprávneným formulované otázky nemajú žiadnu súvislosť a
vzťah k prebiehajúcemu konaniu, nemajú reálny dosah na prebiehajúci spor a v tomto prípade ide o
otázky zjavne neopodstatnené a irelevantné, na základe čoho odvolací súd nepovažoval za potrebné
exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES
o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to

požadoval odvolateľ.

Na základe uvedeného odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ a návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.