Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. marec 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/12/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607208499
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5607208499.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátom, so sídlom R. XX, XXX XX U. X a spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
R. T. XXX, XXX XX T., štátny občan Slovenskej republiky, pre vymoženie pohľadávky 545,71 Eur s

príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktorá exekúcia je vykonávaná súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu M. XX, XXX XX U., pod sp.zn. EX
4368/2007, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
8Er/847/2007-17 zo dňa 10.08.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 31.08.2012 z a m i e t a .

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8Er/847/2007-17 zo dňa 10.08.2012 p

o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd: I. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú. II. Exekúciu zastavil. III.
Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. IV. Oprávnenému náhradu trov exekúcie
nepriznal.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že z pripojených listín mal za zistené, že dňa 30.06.2006 bola

medzi oprávneným a povinným uzatvorená Zmluva o úvere s variabilným číslom zmluvy 5370639, na
základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky vo výške 464,71 Eur (14.000,- Sk)
a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú
úverovú zmluvu, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku vyhodnotil okresný súd
ako zmluvu spotrebiteľskú. Rozhodcovskú doložku formulovanú v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru posúdil okresný súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá je v zmysle
ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka od počiatku neplatná. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia (bez písomnej formy) zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Okresný
súd ďalej s poukazom na ust. § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní uviedol, že
pre platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť aj podmienku písomnej formy, ktorá v

danom prípade nebola splnená. Dlžníkovo vyhlásenie, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre
poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržať nie je dodržaním písomnej formy tak ako ho predpokladázákon o rozhodcovskom konaní, keď rozhodcovská doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami, ale len vo Všeobecných úverových podmienkach poskytnutia úveru, ktoré nie sú
podpísané zmluvnými stranami (chýba podpis ako veriteľa tak aj dlžníka). Predpokladom na zákonné

vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou
predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie
takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý
v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by mohlo

následne mohlo požívať ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky. Keďže
rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúcej sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, pre absenciu vykonateľného exekučného
titulu okresný súd v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju.

Rozhodnutie o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi okresný súd odôvodnil pasivitou súdneho
exekútora, ktorý napriek výzve súdu trovy exekúcie nepreukázal a ani si tieto nevyčíslil.

Rozhodnutieonepriznanínáhradytrovexekúcieoprávnenémuokresnýsúdodôvodniljehoneúspechom
v tomto exekučnom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom

stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil v podstate tým, že okresný súd:

- rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

- nepodal sa návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný

- svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,

- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,

- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Oprávnený v úvode odvolania podal návrh, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.

K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a
nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,

ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie

ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom,
ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom

exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípu právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis

dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ ďalej
uviedol, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu
istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol

kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením
mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj

protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú
súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou
cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu

právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu,
a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako
ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä
časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej
povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu

takéhoto exekučného titulu. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený
poukázal aj na ust. § 7 ods. l O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak
prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd nebol

povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnýmipredpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd,
nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenia, nakoľko odporca (povinný) mohol podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je

možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní
pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd

postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odvolateľ uviedol,
že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Uvedené zákonné ustanovenie však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského

rozhodnutia len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, oprávnený poukázal
na fakt, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Porušil

princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že zákaz
diskriminácie je nutné aplikovať aj na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok,
ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie

s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením ako podnikateľského subjektu, pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Okresný súd tiež porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Oprávnený namietal, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučnéhosúduojehoprávnompostavení. Postup,ktorýzvolilexekučnýsúdnavyšedávalnezákonne
povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného
došlo k zmareniu exekúcie. Bolo nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol

oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a dvojinštančnosti súdneho konania.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite
dokazovanie,uviedol,ževoveciexekučnýsúdnevykonávaldokazovanieakzáveromdospelnazáklade

domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu veci.

K dôvodu odvolania, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci uviedol, že exekučný súd si podľa ľubovôle dôvody prieskumu exekučného titulu podľa
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť. Napríklad skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, platnosť rozhodcovskej

doložky, tiež skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovskýmsúdom prejednávaná. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom
úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, a nie tovar
aleboslužba.ZmluvyoúverezostranyspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,nemôžuobsahovaťnáležitosti

vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo
služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania
alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne mal sankčný
charakter a účtoval sa len v prípade porušenia zmluvných podmienok. Výška tohto úroku nie je

neprimeraná, najmä z dôvodu neexistencie iného zabezpečenia záväzku, či prítomnosti obchodného
rizika oprávneného. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR navyše vyplýva nemožnosť obmedzenia výšky
úrokovej sadzby v obchodných záväzkových vzťahoch. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku
za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu, oprávnený uviedol, že v zmysle § 499
Obchodného zákonníka za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky

možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený bol toho
názoru,ževzmysleuvedenéhoustanoveniasimohlidojednaťodplatu-príslušnýpoplatokpozostávajúci
z 1/3-iny dohodnutého úroku a 2/3-ín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného

titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu § 40 a nasl. tohto zákona len v spojení s revíziou práve
podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods.
1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie okresného súdu vydal vyšší súdny
úradník. V súvislosti s predložením veci Krajskému súdu v Žiline samosudkyňa okresného súdu uviedla,

že odvolaniu nemieni vyhovieť postupom podľa § 374 ods. 4 O.s.p. Samosudkyňa okresného súdu
má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou na následné čiastočné,
resp. úplné zastavenie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nie je v danej veci spôsobilým exekučným
titulom, nakoľko ho vydal orgán na to nepríslušný, keď svoju právomoc konať a rozhodnúť odvodzoval
od neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou je oprávneným predložená rozhodcovská

doložka, ktorá spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
vneprospechspotrebiteľa.Samosudkyňapoukázalaajnato,žerozhodcovskádoložkaniejeobsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, ale len vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. V takejto forme absentuje písomná forma uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá podľa
zákona o rozhodcovskom konaní vyžaduje dokument podpísaný zmluvnými stranami alebo vo vzájomne

vymenených listoch.

Krajský súd na úvod konštatuje, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného absolútne
nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu krajský súd
konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom naargumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní krajský súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú
judikatúru dodáva:

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom
náležitého preskúmania:

- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,

- žiadosti o vydanie poverenia,

- návrhu na vykonanie exekúcie,

tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti, návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,

pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo
iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom

(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromokresnéhosúdu,ževprípadeprávnehovzťahumedzioprávneným
a povinným založeného zmluvou o úvere išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy
aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a
povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom povinný ako spotrebiteľ
nemoholindividuálneovplyvniťobsahvopredpripravenéhonávrhunauzavretiezmluvy)mánepochybne

charakter zmluvy spotrebiteľskej.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa
s rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská
doložka, obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie
napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Okresný súd postupoval správne, keď vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola
v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vyššie označenej zmluvy o úvere.

Podľa názoru odvolacieho súdu žiadne takéto ani obdobné dojednanie (ktoré právo výberu spôsobu
riešeniasporuaajsubjektumajúcehoprípadnýsporúčastníkovhmotnoprávnehovzťahuvyriešiťzveruje

žalujúcej strane /iniciátorovi konania/, a to tak, že táto si môže vybrať prejednanie a rozhodnutie
sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom, hoci je doplnené rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by
sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť vtedy, ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde) nemožno považovať za také, ktoré by zabezpečovalo patričnú rovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj
spotrebiteľom je skôr teoretická (v dôsledku veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviekspotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i
rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi
jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi
viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci)
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je
spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi,

avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ
rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Systematickým a tiež logickým výkladom možnosti využitia príslušného zmluvného ustanovenia -
rozväzovacej podmienky možno z hľadiska časového faktoru dôjsť k nasledovnému zisteniu: Pri
vyjdení z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky, snaha ju odstrániť má pre spotrebiteľa zmysel
len do času uskutočnenia (právoplatného skončenia) rozhodcovského konania, pretože rozviazanie

platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade by
na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na
validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento aspekt bol pritom z pohľadu zachovania
prístupuspotrebiteľakvšeobecnémusúdu(užvtzv.základnomkonaní)kľúčový,pretožekýmspotrebiteľ
by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,

táto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, bola z pohľadu jej efektívnej
uplatniteľnosti limitovaná časom do skončenia rozhodcovského konania, kedy by celkom stratila na
význame.Akpotomajmožnosťtakéhotopredstihnutiadodávateľaspotrebiteľompriuplatňovanínárokov
z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu
vysoko nepravdepodobnou, až blížiacou sa, či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší

záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,
naopak, umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia
sporu k nemu ohľaduplnejší, a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci
rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa (z ktorého
pohľadu je napokon na doplnenie skorších záverov aj pre úplnosť právne nepodstatným, či takéto

predstihnutiebudemaťpovahuabsolútnehopredstihu,tedatakého,priktoromspotrebiteľzačnekonanie
na všeobecnom súde skôr, než tak stihne učiniť dodávateľ, alebo len istej formy obrannej reakcie - tu
spočívajúcej v tom, že spotrebiteľ síce až po začatí rozhodcovského konania, zato však ešte pred jeho
skončením podá žalobu na všeobecnom súde, a tak i zbaví rozhodcovský súd v konaní ďalej pokračovať
a toto i vecne - tu rozumej práve vydaním rozhodcovského rozsudku - dokončiť).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle oprávneného povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v
posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo
predtlačených údajov, u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by
zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy (povinný) mal záujem na nej niečo zmeniť,
síce nemožno vylúčiť možnosť vyvolania sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný

spor prejednať, toto však pre zachovanie tej úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské
právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačí.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k
nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne
založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku

neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskejúnie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil,
že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Dojednanie o rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných

podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Z
uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní
zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítaval a stále i vypočítava okruh neprijateľných
zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom
nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu

zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.

V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu,
rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou

zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov
všeobecných súdov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.2007.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že

spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb.

Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.07.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovenápodmienka,ktoránebolaindividuálnedohodnutá,aktorápriznávaprávomocprevšetkyspory

vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky „nekalosti“ teda spĺňa už (len)
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci nielenže nerozhodoval
všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodoval rozhodcovský súd, navyše zvolený oprávneným.

Krajský súd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, že v danom prípade nebola splnená podmienka
písomnej formy rozhodcovskej doložky, tak ako ustanovuje § 4 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Pre zachovanie písomnej formy je potrebné, aby rozhodcovská zmluva bola
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie

obsahurozhodcovskejzmluvyaoznačenieosôb,ktoréjudohodli.Zobsahuspisuvyplýva,žeoprávnenie
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor bolo založené rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v
bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá nebola uzatvorená ako jeden dokument
podpísanýobidvomazmluvnýmistranami.Záverokresnéhosúduoneplatnomuzatvorenírozhodcovskej
doložky aj z dôvodu nesplnenia jej písomnej formy je potom opodstatnený a podložený obsahom spisu.Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, účinného
do 31.12.2007), sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.

K námietke oprávneného, v zmysle ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri

rozhodovaníoudelenípovereniasúdnemuexekútoroviauznalexekučnýtitulzasúladnýsozákonom,na
základečohoudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie,odvolacísúdpoznamenáva,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný

doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez

návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvodom na jej zastavenie.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej exekúcie a

nemožnosti jej ďalšieho vykonávania.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za
absolútne právne irelevantné.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného

odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp.
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto

rozhodnutie okresného súdu, vo výroku o zastavení predmetnej exekúcie, podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

K procesnému postupu okresného súdu:

V súvislosti s procesným postupom okresného súdu odvolací súd poznamenáva, že jeho pozornosti
neuniklo, že okresný súd pri rozhodovaní nedodržal procesný postup ustanovený v § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, v znení účinnom od 08.08.2012, keď na prejednanie predmetnej veci nenariadil
hlavné pojednávania. Nakoľko však v zmysle ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a
odvolací súd nedospel k záveru, že predmetná vada v procesnom postupe exekučného súdu by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak z tejto vady v procesnom postupe okresného súdu

nevyvodil žiadne procesné dôsledky a len „pro futuro“ ju dáva do pozornosti okresného súdu. Naviac
uvedenú skutočnosť nenamietal vo svojom odvolaní ani samotný oprávnený.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 písm. c) O.s.p. :K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného exekučného konania odvolací
súd uvádza, že ho nepovažuje za dôvodný.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať

Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti)
teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,

že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa

má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so

spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská
doložkabolaalebonebolasospotrebiteľomindividuálnedojednaná.Ažnazákladeuvedenéhoskúmania
potom dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nebolasospotrebiteľomdojednanáindividuálneanútispotrebiteľapodrobiťsarozhodcovskémukonaniu
na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, a preto je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na to, či je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo
všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti

rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice,ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -
zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto

aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje

odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.

V súvislosti s treťou otázkou zameranou na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v judikáte vo veci

Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovaťzanekalúvzmyslečlánkov3a4smerniceavprípadekladnejodpovedejeúlohouuvedeného

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,
že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclairé ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclairé (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte claire (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdnedospelkzáveru,žebyvprejednávanomprípadeexistovala
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.:K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného konania odvolací súd uvádza,
že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o

zastavení exekúcie. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou
vecou.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1,
2 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný povinný a súdny exekútor v časti konania o trovách exekúcie,
preto bol oprávnený povinný nahradiť im trovy odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že povinnému
ani súdnemu exekútorovi v súvislosti s týmto odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a súčasne ani

nebol uskutočnený návrh na priznanie trov odvolacieho konania, krajský súd náhradu odvolacích trov
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.