Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/8/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207123
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207123.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: V. W., nar. XX. V.
XXXX, bytom W. M. XX, o 422,23 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf
Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 3.
októbra 2011 č. k. 1Er/4648/2008-44, EX 5245/08 (správne len „1Er/4648/2008-40") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, II. exekúciu zastavil a III.
oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (ďalej len „exekútor“) náhradu trov exekúcie
v sume 39,50 eur do 3 dní. V časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia rozhodnutie
odôvodnil právne ustanoveniami § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ako aj čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods.

1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „Smernica“) a § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) i s odkazmi na § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E.
p. Vecne mal za to, že rozhodcovská doložka (predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcom
a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nachádzajúca sa v bode 17 obchodných
podmienok k zmluve (správne inak „všeobecných podmienok poskytnutia úveru“, ďalej tiež len „VPPÚ“)

nebola s povinnou (ako spotrebiteľom) individuálne dojednaná a je neprijateľnou a teda i neplatnou
zmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, avšak len
žalujúcej strane a to účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, tým je v praxi vždy dodávateľ, resp. veriteľ
a aj v dôsledku takéhoto výberu je daná povinnosť spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul bol
preto nulitný, neúčinný a v rozpore so zákonom a exekúciu, v ktorej už došlo k vydaniu poverenia, preto

bolo treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne súd prvého
stupňa odôvodnil ust. § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.
v znení neskorších predpisov (tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom o zavinení zastavenia exekúcie
oprávnenou (ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul) a exekútorovi vzniklo
právo na minimálnu odmenu, ktorú aj riadne vyčíslil.

Protitomutouzneseniupodalalenoprávnenávčasodvolaniesnávrhomnazrušenieuznesenia(azjavne
i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Súduprvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci,
majúczato,žetzv.nevýhradnúrozhodcovskúdoložku(rozumejdoložkudávajúcunavýber)platnéprávo
nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského

konania, aj zo Smernice možno vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených
právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených
zákonom) a navyše Smernica nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do
vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol
už predmetom skúmania (zo strany exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor

so zákonom zistený nebol.

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

V priebehu odvolacieho konania potom oprávnená navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.
s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované

znenieboloinakpublikovanépodč.2010/C83/01ÚradnéhovestníkaEurópskejúnie-pozn.odvolacieho
súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne
(predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že

„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako aj na takýchto rozhodnutiach závislého
rozhodnutia o trovách exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden
zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)
a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok

SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.
Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie
veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i
objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na

tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky

na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.).Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položi v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento

je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia

hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,

ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Hoci by zaiste súdu prvého stupňa šlo vytknúť, že pri odôvodňovaní svojho uznesenia použil i
ustanovenia, ktoré na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia neboli celkom nevyhnutnými,
z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za účelom
výkladu Smernice malo význam len to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci
posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo

Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale túto
použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých
predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade

znenia Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa z jeho skoršej
rozhodovacej činnosti nielen takáto námietka oprávnenej a inak aj iných oprávnených usilujúcich sa o
vymoženie plnení priznaných rozhodcovskými rozsudkami, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil
napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/ 167/2012), aj v tejto konkrétnej vecito bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné
rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia

vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné
otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v
pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého
stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v

prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika

rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie veriteľovi možnosti „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe

výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku (i tu inak so zanesením
do navrhnutej otázky aj formulácií, ktoré v zmluvách používaná doložka neobsahovala a ktoré sledovali
zámer presvedčiť o jej nezávadnosti). Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom
evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym

uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova
zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do
Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od
1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 -
inak číselným označením paragrafov časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení,

v tomto prípade však samozrejme s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal
prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)

na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave
z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, čo aj druhé z
nich zaoberajúce sa dnes už legislatívne uprataným problémom príslušnosti). Výkladom príslušného

článku ZFEÚ a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskourepublikounapadnuteľný)nieje.Iodhliadnucodaspektusprávnostičinesprávnostiprekladu
Smernice do slovenčiny súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej

podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných
za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len
demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie

výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto
predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave
v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol (nemohol byť)

opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkouakceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe
„prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská

doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do bodu 17 VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo
zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila

nesúhlas namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom (čo inak už oprávnenej musí byť zo skoršej rozhodovacej

činnosti tunajšieho súdu v „jej“ veciach známe), že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok
zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu
je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich
najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv
a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i

dopĺňaného (v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) možno nepochybne vybadať úmysel
zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady
dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný
manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri
interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského

práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti
reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i praktická nevyhnutnosť
poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvárali výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu

zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu
ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie,

ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky.

Už korektným výkladom vyššie priblížených ustanovení O. z. (bez ohľadu na to, či by tieto mali byť

použité v znení platnom do 31. decembra 2007 vrátane, teda aj v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy z
prejdnávanej veci, alebo po takomto čase) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že nemôže
mať najmenšiu nádej na úspech praktická obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom,
že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy
v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu

a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom,
tak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej
podmienky) zánik rozhodcovskej doložky.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
inak vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania
sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu
spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je

zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),
predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jehozmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho tiež už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.

obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu

k viackrát použitému argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia
spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky)
platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť
presný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce
pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej
zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená

tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia
VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve
tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový,

pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby
na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až

blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
žetuoprávnenousformulovanározhodcovskádoložkamalacharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Obstáť pritom nemôže ani námietka, podľa ktorej by po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným
následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol
zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým
je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie, ako to inak naznačil v odôvodnení svojho uznesenia i

súd prvého stupňa), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa
ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v
E. p. a v zákone o rozhodcovskom konaní (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40
ods.1písm.a/ab/a§45ods.1a2druhéhoztuspomínanýchzákonovmalobyťmožnýmlenzastavenie

exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch
(nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že

konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi),
môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného
názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (akbytietonemalioprávnenieskúmaťčiužvôbecalebolenformálne),alebobynapriekzisteniukonkrétnych
a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k
legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať

o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,
ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania
o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu
napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň
za náležitý procesný nástroj práve a len tam, kde v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa

možnosťou udelenia poverenia k tomuto (udeleniu poverenia) došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom
otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. To

sa týkalo i čiastkového výroku uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť s názorom o
procesnomzavineníoprávnenejnazastaveníexekúcieakdeprávoexekútoranatzv.minimálnuodmenu
v exekučnom konaní začatom až po 1. máji 2008 (tu inak 20. augusta 2008) vyplývalo z ust. § 14 ods. 1
v príslušnom roku novelizovanej exekútorskej tarify (v tejto súv. napokon por. i čl. I bod 4 a čl. II vyhlášky
č. 141/2008 Z. z.).

Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom
konaní procesný úspech zaznamenala povinná (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej
pokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal,

lebo jej v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.