Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. október 2011

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/385/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806213207
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3806213207.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, proti povinnej D. C., bytom S., U. XX/XX, o vymoženie 352,52 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. apríla 2011, č.k. 15Er
2626/2006-19, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Ex. por. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava
sp. zn. SR 2580/06 zo dňa 20.7.2006. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na

vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil,
že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti,
že dňa 17.8.2005 bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená zmluva o úvere č. 3460475 /
ďalej len „zmluva“/ a dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu spisu
nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a

z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral
predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné
aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinná nemohla individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo
viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinným má ďalej
charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z. Vzhľadom

k uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a
súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu
Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho
poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom

Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98,
C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B.
a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania úverov (ďalej len „VPPÚ“)
vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne článku 17 „rozhodcovská
doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.. V čl.17 VPPÚ bol upravený
alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu,

avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov
určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcuoprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby
v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným
súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú

doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v
odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a

osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve. Veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný,

pretože do dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na
ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd. Vo všeobecnosti poukázal
na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide
o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok

z 27. júna 2000, Y. X. Z. a B. Z., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra
2006, V. E., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v
zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, P. C. B. proti E. T. N. a rozsudok z 21.

novembra 2002, E. (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen
z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek
dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj

samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému

konaniu,niejemožnéposkytnúťsúdnuochranuvrámciexekúcie,akjeexekučnýmtitulomrozhodcovský
rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje
citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Súdny dvor v prípade W. X. Zrt./Z. B. X. C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá
v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená

bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola kvalifikovaná
ako nekalá podľa § 53, 54 Obč.zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Táto
doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka
nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z
takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Ďalej uviedol, že súdnemu
exekútorovi vzniklo právo na náhradu trov exekúcie. Dospel k záveru, že súdny exekútor v predmetnej
exekúcii vykonal 4 hodiny exekučnej činnosti á 6,64 eura (200,- Sk)/hod., t.j. 26,56 eura (§ 14 ods. 2
cit. vyhl.) a 13 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 eura (100,--Sk)/úkon, t.j. 43,16 eura (§ 15 cit. vyhl.-
získanie poverenia, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenie o začatí exekúcie,

doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, 3x zisťovanie platiteľa mzdy povinného-
Sociálna poisťovňa, zisťovanie účtu povinného- DÚ, 4x zisťovanie majetku povinného- 3x OR PZ, výzva
na vyhlásenie povinného o majetku), hotové výdavky vo výške 20,50 eura (§ 22 cit. vyhl.- poštovné),
čo predstavuje celkovú odmenu vo výške 69,72 eura + 19% DPH k celkovej odmene vo výške 13,25eura. Hotové výdavky boli súdnemu exekútorovi priznané v súlade s predloženou špecifikáciou vo
výške 20,50 eura. Náhrada trov exekúcie tak spolu predstavuje sumu 103,47 eura (69,72 eura + 13,25
eura + 20,50 eura). S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Ex.por. k náhrade nevyhnutných trov

exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh
na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, pričom musel predpokladať, že
súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Uviedol, že zmluva o úvere zo dňa 17.8.2005 má síce charakter spotrebiteľskej zmluvy

podľa § 23a z.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, avšak nie v zmysle § 52 a nasl. Obč.zák., pretože
v čase uzavretia zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč.zák. považovali len kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti zákona, zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ. Súd prvého stupňa však
pri rozhodovaní vychádzal z dikcie zákona v znení novely, účinnej až od 1.1.2008. Ďalej uviedol, že
Smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 má len nepriamu záväznosť, pričom bola do slovenského právneho

poriadku implementovaná a súd na ňu nemôže v rozhodnutí odkazovať. Mal za to, že predmetnú
zmluvu o úvere zo dňa 17.8.2005 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože
ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák, ktorá nespadá do ust. § 2 písm. a/
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve tak ako základná náležitosť
nemusela byť dojednaná RPMN. Taktiež podotkol, že zmluvy o úvere, ktoré uzaviera s dlžníkmi nemôžu

vzhľadom na svoj obsah zahŕňať všetky podmienky uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Činnosť oprávneného tak nepatrí do pôsobnosti citovaného zákona. V zmluve o úvere bola
pritom obsiahnutá tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje každej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdu alebo všeobecného súdu. Preto nie je
správny záver súdu o tom, že sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní.Podľanázorurenomovanejadvokátskejkancelárie,publikovanéhovJustičnejrevuevroku2008,
č.4, str. 616 a nasl. nevýhradná rozhodcovská doložka nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák.
Takéto doložky sú prípustné, európske právo rozhodcovské konanie nevylučuje, neprípustnosť sa pritom
v zmysle anglického a iného znenia smernice týka konaní ad hoc, uskutočňovaných bez príslušného
právneho podkladu. Taktiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie.

Povinná ani súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v

tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle §
219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 2580/06 zo dňa
20.7.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej

zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 17.8.2005.

Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskomkonaní.Keďžesúdjeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnej

povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie jepodľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.

Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny

dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa

zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Y. X. Z. B., T. V. I. (C-240/98) a B. Z. SA v Q. M.

B. P. W. (C-241/98), Q. R. E. A. (C-242/98), V. A. (C-243/98), Z. M. H. (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatujepovinnosťnárodnéhosúdupriaplikáciiustanovenínárodnéhopráva,ktorésúskoršiehoalebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva,

uzavretá medzi povinnou a oprávneným dňa 17.8.2005 je štandardnou formulárovou, resp. typovou
zmluvou v zmysle §23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia.
Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli
inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej
obchodnej činnosti povinnej peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná túto finančnú službu

prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (17.8.2005) právny predpis definoval pojem typová
zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust.
§ 54 ods. 1,2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v

tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 17.8.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia zmluvy bola
spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísala ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia
poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského
úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne

vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno
podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného zákona a následne zmluva potom musí obsahovať náležitosti,
stanovené § 4 zákona.

Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. . Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262
ods. 1 Obch.zák., t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanoveniaObchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Obč.zák.
o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v
Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú
súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská
doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto
nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre

spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre
orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá
právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti
konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných
právnychzásadách.Vsúladesovšeobecnýmipoznatkamijezrejmé,ževrámcimodeluspotrebiteľského

úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie

je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávnenýmjedodávateľ.Rozhodcovskúdoložkujepreto trebavykladaťtak,ženeodporujecitovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranuspotrebiteľapredneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamisúdzabezpečíbezohľadunapovahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého

stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo
všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O takúto zmluvnú

podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, odvolací súd vychádzajúc z obsahu

exekučného spisu a vyúčtovania trov, predloženého exekútorkou, s ohľadom na obsah odvolania
oprávneného, konštatoval, že súd prvého stupňa priznal súdnej exekútorke trovy exekúcie v súlade s
príslušnými právnymi predpismi a v správnej výške, pričom v tomto smere poukazuje v súlade s § 219
ods. 2 O.s.p. na podrobné odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení.

Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu I. stupňa potvrdil ako vecne

správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.