Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/62/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411208267
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8411208267.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcov: 1/ P. S., nar. XX. XX. XXXX,
bytom G. XX, 2/ mal. Q. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XX, zast. zákonnou zástupkyňou - žalobkyňou
v 1. rade a 3/ mal. A. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XX, zast. zákonnou zástupkyňou - žalobkyňou v 1.
rade, všetci právne zastúpení Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia 95, Poprad
proti žalovaným: 1/ X. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., W. odboja XXX/XX a 2/ U. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. I., K. W. XX, obaja právne zastúpení Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom so sídlom v Poprade,
Mnoheľova 17, v konaní o určenie neplatnosti závetu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Kežmarok č.k. 3C/266/2011- 113 zo dňa 04.12.2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku I.

II. Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresnom súde Kežmarok 29.11.2011 sa žalobcovia domáhali voči žalovaným
určenia neplatnosti prejavu vôle poručiteľa J. S. (otca žalobcov v 2. a 3.rade a žalovaných a manžela
(bývalého) žalovanej v 1.rade), zomrelého XX.XX.XXXX, a to určenia neplatnosti závetu obsiahnutého

v listine s dátumom jej podpísania 08.03.2007. Neplatnosť závetu napísaného vlastnou rukou
odôvodňovali tým, že listina z 08.03.2007 označená ako predbežný závet o budúcej darovacej zmluve
nespĺňa predpoklady závetu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Žalovaní vo svojej procesne obrane tvrdili, že listina zo dňa 08. 03. 2007 je prejavom poslednej vôle
poručiteľa a spĺňa všetky náležitosti platného závetu.

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I.
Súd určuje, že závet poručiteľa X. S., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, zo dňa 08. 03.
2007 je neplatný.

II. Žalovaní sú povinní uhradiť v prospech žalobcov spoločne a nerozdielne sumu 1.177,19 Eur z titulu
trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet advokátskej kancelárie
Beňo & Partners, s.r.o., Nám. sv. Egídia 95, Poprad.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že dňa 08. 03. 2007
poručiteľ vlastnou rukou napísal listinu označenú ako predbežný závet o budúcej darovacej zmluve.
Ďalej zo zistení, že poručiteľ zomrel dňa 02. 01. 2011, dedičské konanie po nebohom poručiteľovivykonáva súdny komisár a v priebehu dedičského konania predložili žalovaní listinu zo dňa 08. 03. 2007
a považovali ju za závet poručiteľa.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého listinu zo dňa 08. 03. 2007 nie je možné
považovať za závet poručiteľa. Listina nespĺňa podmienky určitosti právneho úkonu s poukazom na
ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z textu listiny nevyplýva, že ide o riešenie majetku
v rámci dedičského konania po smrti poručiteľa. Z obsahu listiny vyplýva, že majetok poručiteľ daruje
svojmu synovi, ktorý sa má rozhodnúť ako naloží s majetkom napríklad aj vo vzťahu k maloletým deťom.

Ďalej konštatoval, že ani pomocou výkladu v zmysle ustanovenia § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
nemožno ustáliť, čo chcel poručiteľ vyjadriť touto listinou. Súdu sa javí, že nebohý chcel darovať všetok
svoj majetok svojmu synovi X.. A ide tak skôr o prejav daru ako prejav jeho poslednej vôle.

Poukázal na ustanovenia § 476 ods. 1, § 476 ods. 2, § 477 ods. 1, § 37, § 38 § 40 ods.1 Občianskeho

zákonníka

Listinu zo dňa 08. 03. 2007 považoval prvostupňový súd za absolútne neplatný právny úkon.

Poukázal tiež na to, že podľa § 479 Občianskeho zákonníka sa musí dostať maloletým potomkom aspoň

toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona a plnoletým aspoň toľko, koľko robí 1/2 ich dedičského
podielu zo zákona.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešným žalobcom právo na náhradu
trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady za poskytnutú právnu službu advokátom žalobcom vo výške

1.177,19 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobu
žalobcov zamietol.

V odvolaní ďalej uviedli, že prvostupňový súd mal za to, že listina zo dňa 08. 03.2007, ktorú spísal
nebohý poručiteľ nie je platná, pretože nespĺňa podmienky určitosti s poukazom na ustanovenie § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaní považujú listinu za platný závet poručiteľa.

Listina zo dňa 08. 03. 2007 má všetky formálne náležitosti v zmysle § 476 a následne Občianskeho
zákonníka. Poukázali na to, že listinu, respektíve jej obsah nie je možné posudzovať izolovane od
ostatných skutočností pomocou ktorých je možné zistiť vôľu konajúcej osoby. Poručiteľ uzatvoril nové
manželstvo so žalobkyňou v 1.rade, pričom pred uzatvorením manželstva bol výlučným vlastníkom
nehnuteľného majetku. Dňa 08.11.2000 spísal na notárskom úrade notára JUDr. S. Dugasa závet,

ktorým rozdelil majetok pre prípad svojej smrti. Pričom manželstvo poručiteľa s manželkou - žalobkyňou
v 1. rade zaniklo rozvodom v roku 2007. Dňa 08. 03. 2007 požiadal žalovaného v 1.rade, aby sa dostavil
k nemu domov vo vážnej veci a oznámil mu, že chce ustanoviť jeho za dediča, pred ním začal písať
priamo listinu o jeho ustanovení za dediča, ktorú zároveň vlastnoručne podpísal a odovzdal žalovanému
v 1.rade. Poručiteľ nemal žiadne právne znalosti, avšak pred žalovaným v 1.rade jednoznačne vyjadril

svoju vôľu, že listina ktorú mu zároveň zveril je jeho závet.

Mal zato, že súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočnosťami, že poručiteľ skutočne zriadil druhý závet
v prospech žalovaného v 1.rade, pretože už v roku 2009 podal na prvostupňovom súde žalobu o
vypratanie nehnuteľností a bolo určené, že žalovaní sú povinní nehnuteľnosti vypratať v súdom určenej

lehote, urobil tiež oznámenie na polícii, v ktorom vyjadril obavu z možných útokov voči jeho osobe zo
strany žalobkyne v 1.rade.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania a potom ako bolo oznámenie

o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej
stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných nie je dôvodné.Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne
právne vec posúdil (§ 153 ods.1 O.s.p.).

Odvolacísúdsastotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozsudku.Vsúvislostisodvolacíminámietkami
udáva.

Žalovaní v podanom odvolaní považujú napadnuté rozhodnutie za nesprávne a podľa ich názoru
absentuje v odôvodnení rozhodnutia vyrovnanie sa s ich právnou argumentáciou. Namietajú

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ ESĽP“). Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutieajvnálezeIII.ÚS119/03-30.Ústavnýsúdvyslovil,žesúčasťouobsahuzákladnéhoprávana
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy
ale nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladáúčastníkkonania(II.ÚS3/97,II.ÚS251/09).

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľov, pokiaľ ide o
odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu sú nedôvodné. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené aj čo sa
týka vysporiadania sa s dôvodmi a obranou žalovaných.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky

zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, O.s.p.).

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že účastníci sú deťmi poručiteľa a žalobkyňa
v 1. rade je bývalou manželkou, zomrelého 02.11.2011, po ktorom bolo uznesením Okresného súdu
Kežmarok zo dňa 11.07.2001 začaté dedičské konanie vedené pod sp.zn. 3D/10/2011. V konaní

o dedičstve bola predložená listina označená ako predbežný závet o budúcej darovacej zmluve
podpísaná poručiteľom. V texte sa uvádza, že sa poručiteľ slobodne rozhodol pri plnom vedomí a
svedomí, že daruje svoj majetok svojmu synovi X.. Je to majetok hnuteľný a nehnuteľný, keďže má ešte
dve maloleté deti je len čiste na ňom ako zváži a prehodnotiť s kým a komu čo prináleží.

Ďalej bolo zistené, že poručiteľ predložil túto listinu žalovanému v 1. rade, aby ju uschoval. Rovnako
ďalej bolo zistené, že poručiteľ dňa 08. 11. 2000 pred súdnym komisárom a notárom W. P. urobil záver
ktorým odkázal svoj majetok manželke P. a deťom Q. X. a U..Výslovný prejav vôle poručiteľa o tom, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu môže byť urobený ústne,
písomne, prípadne aj iným jednoznačným, nesporným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom.

Zákon ustanovuje pre spísanie závetu prísne formálne požiadavky (náležitosti), ktorých nesplnenie je
sankcionované neplatnosťou závetu. Závet musí byť vždy vyhotovený písomne. Písomná forma sa
vyžaduje (§ 476 ods. 1 OZ). Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej
písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. V závete sa musí uviesť deň,
mesiac a rok, kedy bol podpísaný. Ak závet neobsahuje presný dátum podpísania, je neplatný.

Závet je prísne formálny jednostranný právny úkon, ktorý musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré Občiansky
zákonník vyžaduje pre platnosť akéhokoľvek právneho úkonu (§ 37, § 38, § 39, § 40 ods. 1), ako aj
osobitné náležitosti požadované ustanoveniami § 476 až § 479 Občianskeho zákonníka.

Závet musí vyjadrovať výslovnú vôľu poručiteľa. Závet musí obsahovať určenie dediča (dedičov) a

určenie majetku, ktorý je predmetom dedenia zo závetu. Prvostupňový súd správne posúdil listinu zo
dňa 08.03.2007 ako listinu, ktorá nespĺňa zákonom vyžadované náležitosť holografného závetu.

Z obsahu listiny z 08.03.2007 skôr vyplýva, že úmyslom poručiteľa bolo darovať svoj majetok svojmu
synovi X.. Nevyplýva prejav vôle, aby majetok mal nadobudnúť iba tento dedič po jeho smrti.

Právny úkon zo dňa 08. 03. 2007 je potrebné považovať za neurčitý, nejednoznačný a neurčitosť z
obsahu nemožno odstrániť ani za použitia výkladových (interpretačných) pravidiel podľa § 35 ods. 2, 3
Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku o určení neplatnosti za vecne správny
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Výrok o trovách konania odvolací súd zrušil a vrátil v rozsahu zrušenia vec prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a § 221 ods. 2 O.s.p.).

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného konania je zásada úspechu

vo veci vyjadrená v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten,
kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem, mal by
mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti účastníkovi,
ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. S vedomím faktu, že zásada úspechu vo veci má
hlbšiu súvislosť so štruktúrou a funkciou sporového civilného procesu, mal by súd vždy pristupovať k

interpretácií a aplikácií § 150 O.s.p., ktorý túto zásadu umožňuje vo výnimočnom prípade prelomiť. Túto
požiadavku, podľa ktorej nepriznanie náhrady môže byť len výnimočné môžu ospravedlniť iba dôvody
hodné osobitného zreteľa (porovnaj napríklad R34/1982).

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či
účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočností a dôkazy pri prvom úkone, ktorý
mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti uplatniť a dôkazy.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejme, že ide o procesný inštitút, ktorý nie

taxatívne, ale indikatívne vypočítava okolností relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie ani
nemôže byť natoľko kauzistické, že by postihlo všetky rozmanitosti života.

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „EĽSP“) v rozhodnutí
z 06. 02. 1954 vo veci Beer proti Rakúsku alebo v rozhodnutí zo dňa 07. 10. 2004 vo veci Baumann
proti Rakúsku (č. 30428/96 alebo 7689/01).Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol iba, že žalobcovia boli úspešní v konaní
a žalovaným tak vznikla povinnosť nahradiť im trovy konania (§ 146 ods. 1 O.s.p.).

Prvostupňový súd sa však nezaoberal v prejednávanej veci možnosťou aplikácie § 150 O.s.p., ktorá
umožňuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri
rozhodovaní o náhrade trov konania.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, posudzovaný

ako na strane toho komu má byť náhrada trov priznaná tak aj na strane účastníka ktorý by bol ináč
povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada
predovšetkým na osobné, majetkové pomery, ako aj na ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti
podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj
zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania tak na povinného, ako aj na oprávneného účastníka
z titulu práva na náhradu trov konania.

Výnimočnosť prípadu, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak
nedôjde k ich priznaniu celkom alebo sčasti znamená teda, že musí ísť o výnimočný prístup, ktorý sa
musí v rozhodnutí aj náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať

zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom
(porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/67/2010, 4Cdo/231/2012).

Úlohou prvostupňového súdu bude teda opätovne rozhodnúť o trovách konania, ale sa musí vyporiadať

s možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. Zistiť dôsledne či nejde o výnimočný prípad, ale k tomuto
záveru môže dôjsť až po preskúmaní všetkých okolností konkrétnej veci, zistiť osobné, majetkové a
zárobkové pomery žalobcov, žalovaných, posúdiť okolností uplatnenia žaloby, prihliadnuť na všetky
okolnosti v prejednávanej veci, vzťahy medzi účastníkmi konania a až po zistení všetkých okolností
relevantnýchprerozhodovanieonáhradetrovkonaniapodľauvedenéhozákonnéhoustanoveniaposúdi

či sú splnené dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods.1 O.s.p. alebo nie. Ak dôjde k záveru že
nie sú splnené podmienky pre aplikáciu z uvedeného ustanovenia posúdi účelnosť vynaložených trov
právneho zastúpenia.

Keďže sa prvostupňový súd s aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nevyrovnal dôsledne, jeho

rozhodnutie o náhrade trov konania je z tohto pohľadu predčasné, a preto nepreskúmateľné.

Za tohto stavu odvolací súd uznesenie vo výroku o trovách konania zrušil v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písmeno f/ O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.