Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/387/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217982
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812217982.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov Stanislavy
Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. septembra 2013 č.k. 6C/147/2012-
129 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a zamietol
návrh resp. návrhy označené pod pôvodnými spisovými značkami, ktoré uznesením pod č.k.

6C/147/2012 -7 zo dňa 25.10.2012 spojil na spoločné konanie, išlo o veci vedené pod spisovými
značkami 6C/147/2012, 6C/148/2012, 6C/149/2012, 6C/150/2012, 6C/151/2012, 6C/152/2012,
6C/153/2012, 6C/154/2012, 6C/155/2012, 6C/156/2012, 6C/157/2012, 6C/158/2012, 6C/159/2012,
6C/160/2012, 6C/161/2012, 6C/162/2012, 6C/163/2012, 6C/164/2012, 6C/165/2012, 6C/166/2012,
6C/167/2012, 6C/168/2012, 6C/169/2012, 6C/170/2012, 6C/171/2012, 6C/172/2012, 6C/173/2012,
6C/174/2012, 6C/175/2012, 6C/176/2012, 6C/177/2012, 6C/178/2012, 6C/179/2012, 6C/180/2012,

6C/181/2012, 6C/182/2012, 6C/183/2012, 6C/184/2012, 6C/185/2012, 6C/185/2012, 6C/186/2012,
6C/187/2012, 6C/188/2012, 6C/189/2012, 6C/190/2012, 6C/191/2012, 6C/192/2012, 6C/193/2012,
6C/194/2012, 6C/195/2012, 6C/196/2012, 6C/197/2012, 6C/198/2012, 6C/199/2012, 6C/200/2012,
6C/201/2012, 6C/202/2012, 6C/203/2012, 6C/204/2012, 6C/205/2012, 6C/206/2012, 6C/207/2012,
6C/208/2012, 6C/209/2012, 6C/210/2012, 6C/211/2012, 6C/213/2012, 6C/214/2012, 6C/215/2012,
6C/216/2012, 6C/217/2012, 6C/218/2012, 6C/219/2012, 6C/220/2012, 6C/221/2012, 6C/222/2012,
6C/223/2012, 6C/224/2012, 6C/225/2012, 6C/226/2012, 6C/227/2012, 6C/228/2012, 6C/229/2012,

6C/230/2012, 6C/231/2012, 6C/232/2012, 6C/233/2012, 6C/235/2012, 6C/236/2012, 6C/237/2012,
6C/238/2012, 6C/239/2012, 6C/240/2012, 6C/241/2012, 6C/242/2012, 6C/243/2012, 6C/244/2012,
6C/245/2012, 6C/246/2012, 6C/247/2012, 6C/248/2012, 6C/249/2012, 6C/250/2012, 6C/251/2012,
6C/252/2012, 6C/253/2012, 6C/254/2012, 6C/255/2012, 6C/256/2012, 6C/257/2012, 6C/258/2012,
6C/259/2012, 6C/260/2012, 6C/261/2012, 6C/262/2012, 6C/263/2012, 6C/264/2012, 6C/265/2012,
6C/266/2012, 6C/267/2012, 6C/268/2012, 6C/269/2012, 6C/270/2012, 6C/277/2012 ktoré sa ďalej

viedlo pod spoločnou spisovou značkou 6C/147/2012, ktorými sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradutrov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod
1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moc aj § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od

31.12.2012. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona,
považoval súd návrh navrhovateľa vo všetkých veciach za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Vo
všetkých podaných návrhoch sa navrhovateľ domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v jednotlivých exekučných konaniach. Pre
prehľadnosťodôvodneniarozsudkuokresnýsúdosobitnezdôvodňuje nárokynavrhovateľavychádzajúc

z jeho tvrdenia o nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej
lehote (navrhovateľom označené návrhy ako „ZE“). Tieto právne posúdil s poukazom na § 44 ods.
7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.2005, § 44 ods. 8
Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.2005. V jednotlivých veciach
v zásade spoločne skonštatoval, že i napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora
po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by

bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Zmena osoby súdneho exekútora je len
čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup
by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné
konštatovať.Lenpreúplnosťsúdkonštatuje,žepoverenýsúdnyexekútormoholvykonávaťvšetkyúkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora alebo do rozhodnutia

súdu o zastavení exekúcie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote
nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa, že mu vznikla majetková
škoda a nemajetková ujma, sú ničím nepodložené a účelové. V podaných návrhoch /označených
navrhovateľom „NZP“/, v ktorých navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že

súdy rozhodli o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote, pričom v dobe bezdôvodnej
nečinnosti súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma. Tieto právne posúdil s poukazom na § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011
a novely Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011. . Podľa názoru súdu

vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná
15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak súd
nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je
povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.Navrhovateľanivjednomkonanínepreukázal nesprávnyúradnýpostupsúdupriposudzovaní
a rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nepreukázal existenciu škody
alebo nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom. Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie
poverenia v niektorých konaniach ubehla aj dlhšia doba, súd ju hodnotí ako primeranú a zodpovedajúcu

zložitosti posúdenia exekučného titulu, ďalej ovplyvnenú nespoluprácou oprávneného ako účastníka
exekučného konania so súdom. V prejednávaných veciach navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom
konaní navrhol vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, čo bolo dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia, resp. súd posúdil plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku ako v rozpore so zákonom

podľa § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní/. K zamietnutiu žiadosti o udelenie
poverenia došlo preto výlučne z dôvodov na strane oprávneného. Vo veciach podaných návrhov
navrhovateľa /označených v návrhu ako „Istina RS“/ namietal navrhovateľ nesprávny úradný postup
súdu, ktorý mal spočívať jednak v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
zákonnej lehote, a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia z dôvodu neuznania rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Tieto právne posúdil s poukazom na § 45 ods. 1,2 zákona o
rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ . Okresný súd nepovažoval návrhy navrhovateľa za
dôvodné. Vtejtosúvislostidaldopozornosti výkladpojmunesprávnehoúradnéhopostupu,ktorýuviedol
NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejneného pod publikačným č. Rc 23/2011. Navrhovateľ
sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie

a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred
udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a
dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/.Preto je podľa názorusúdu nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej,
pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného
rozsudku /viď i ÚS IV/.V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom

postupe súdu vo všetkých uplatnených nárokoch neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za
žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd
dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil
právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie
vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny.

Uvedené platí i pre prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti
dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom
rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol
vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil
vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v
rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva

zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a
pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem toho zdôraznil,
že exekučné súdy oprávnenému /navrhovateľovi/ zamietali žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol
odôvodneneočakávať ajvnasledujúcichrokoch,žesúd budenazákladeobdobnýchexekučnýchtitulov

exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ v návrhoch označených
ako „NP“ ďalej tvrdil, s poukazom na povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti, že súd napriek tomu, že
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala spoluprácu s účastníkom konania
rozhodol o tejto žiadosti udelením poverenia po uplynutí zákonnej lehoty. V niektorých veciach okresný

súd zamietol v časti žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie s poukazom na to, že v zamietajúcej
časti rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore so zákonom, vydal poverenie na vykonanie exekúcie
v zvyšnej časti, následne súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej doložky. V popísanom postupe exekučného súdu nie je možné vidieť žiadny nesprávny
úradný postup. preto navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda,

resp. nemateriálna ujma. Vzhľadom na zložitosť tohto posúdenia, keď exekučný súd jednotlivo hodnotil
istinu, príslušenstvo pohľadávky aj z pohľadu spotrebiteľského práva, konal práve naopak promptne
a s náležitou odbornosťou. Súdny exekútor však disponujúc poverením pre vymoženie istiny mohol
vykonávať kroky k vymoženiu tejto časti pohľadávky. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo, že
súd nemal vydať poverenie na základe rozhodcovskej doložky ani čiastočne a exekúcia následne aj

bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Navrhovateľovi preto nemohla vzniknúť žiadna škoda a
ani nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s postupom súdu v danom exekučnom konaní, pretože
uplatnené náklady na správu pohľadávky, udržanie a správu informačného systému a na spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním v sume
125,- eur vznikli /ak vôbec vznikli/ oprávnenému i pri čiastočnom vymáhaní pohľadávky. Súd sa

musel v každej veci zaoberať zákonnosťou vymáhaného plnenia, k čomu bolo potrebné, aby mal súd
k dispozícii okrem exekučného titulu aj ďalšie doklady, na základe ktorých bol exekučný titul vydaný.
K tomu bola potrebná súčinnosť oprávneného, ktorý žiadané listiny doložil v konaniach takmer po
mesiaci od požiadania súdu, ktoré podklady musel súd následne dôkladne preskúmať a vyhodnotiť.
I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia vykazovala znaky prieťahov v konaní,

navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti s
neskorším rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovej škode a
nemajetkovej ujme, resp. strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považuje súd len za účelové
a ničím nepodložené tvrdenia. Pre úplnosť súd dodáva, že navrhovateľ pri uplatnení a vyčíslení škody
vychádza len z hypotetických úvah o vecných nákladoch, pričom na preukázanie vzniku škody v každej

jednotlivej veci neprodukoval žiadne dôkazy. Podstatnú časť svojich nárokov navrhovateľ zdôvodnil na
základe nepravdivých tvrdení o počte dní omeškania súdu s rozhodovaním v konkrétnej veci, preto
jeho tvrdenia o „pocitoch členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú až absurdné. V dôsledku činnosti navrhovateľa, ako správne poukázal aj odporca, boli
praktikynavrhovateľaajpredmetomzáujmuEurópskejkomisieanavrhovateľjevnímanýakospoločnosť

s negatívnou povesťou využívajúca neprijateľné podmienky. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods.1 O.s.p. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k
záveru, že návrh nie je dôvodný. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podaniesťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože
rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka,

ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti
a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny
následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia
odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci
samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným

súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nejde. Preto súd návrh navrhovateľa na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody, označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počasnečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.

Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.

Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu

zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Skutkové zistenia a právne posúdenia jednotlivých vecí spojených do spoločného konania vykonané
okresným súdom sú správne, podrobne a starostlivo v odôvodnení uvedené a vysvetlené, odvolací súd
sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na dôvody rozhodnutia

odkazuje.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd

doručil písomné vyjadrenie, pojednávanie na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na
27. septembra 2013. Na pojednávanie boli navrhovateľ i jeho právny zástupca riadne a včas predvolaní
(23.07.2013). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas oboznámiť sa a vyjadriť sa
ku všetkým skutočnostiam, či už písomne, alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včaspredvolaný.Nielenžebolazachovanázákonomstanovená5-dňoválehotanaprípravupojednávania,ale
navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť
sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučných spisov, ktoré

boli súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti

účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania doručeného súdu 25.09.2013 sa za dôvod pre
zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným
spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože

nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z
prejednávania veci a toto považuje za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutiaopodanejsťažnostinaÚstavnýmsúdomSR.Akoprílohuoznačilústavnúsťažnosť.Ústavnú
sťažnosť predložil.

Odvolacísúdvtomtosmerepoznamenáva,žeoústavnejsťažnostinavrhovateľa,bolo Ústavnýmsúdom
SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30. októbra 2013 č.k. II. ÚS 559/2013-10).

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, odvolací súd sa v
zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne
posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že

okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že aj
vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti

konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného
návrhu.Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania

zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo 05. novembra 2012 č.k. 4NcC/602/2012-14 právoplatne rozhodol, že zákonná sudkyňa

nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 30. októbra 2013 č.k. II. ÚS 559/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že
vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje

aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010;
6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak opakovane písomne ktoré riadne prevzal

naposledy dňa 20.09.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už
bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného

deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie

navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .