Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/373/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713214537
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713214537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej

a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FACHMAN
CENTRUM s.r.o., so sídlom Kragujevská 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 438 553, proti žalovanému:
AM GROUP SK, s.r.o., so sídlom ČSA 1, 036 01 Martin, IČO: 36 690 325, zastúpenému právnou
zástupkyňou JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou, so sídlom S. XXXX, XXX XX C. P., v konaní o
zaplatenie2.300Eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduMartinč.k.
18Cb/212/2013-231 zo dňa 23.5.2014 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 1.628,84 Eur s príslušenstvom a v závislom výroku o trovách prvostupňového konania, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/212/2013-231 zo dňa 23.5.2014 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9%
ročne zo sumy 1.628,84 Eur od dňa 4.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
v závislom výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
1.628,84 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 1.628,84 Eur odo dňa
4.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách
prvostupňového konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške

57,96 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2.300 Eur spolu s príslušenstvom na
tom základe, že žalovaný si od žalobcu prevzal stroj BPR 35/60H: vibračná doska BPR 1 ks, ktorý
bol žalovanému odcudzený. Žalobca na základe tejto skutočnosti vyfakturoval cenu stroja vo faktúre č.
100100594 zo dňa 20.10.2010 s dátumom splatnosti 3.11.2010. Okresný súd uviedol, že žalobca práve
vo faktúre č. 100100594 zo dňa 20.10.2010 vyúčtoval žalovanému sumu 5.920,25 Eur za krádež stroja
BPR35/60H:vibračnádoskaBPR35/60H1ks,ktoráfaktúrabolasplatnádňa3.11.2010.Okresnýsúdpo

vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 261 ods. 1, 9 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 544 ods.
1, 2, 3, § 663, § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 393 ods. 1, § 397, § 387 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka mal preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne, v písomnej forme uzatvorená
Nájomná zmluva č. 000155 podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (č.l. 162 spisu). Podpísanie
nájomnej zmluvy potvrdil štatutárny zástupca žalovaného. Predmetom nájomnej zmluvy bola vibračná
doska BPR 35/60-benzín. Zmluva bola uzatvorená s účinnosťou od 2.7.2010 s dohodnutou cenou
nájmu.Nájomnázmluvavpísomnejformeobsahovalavšetkyobligatórnenáležitostinájomnejzmluvy,t.j.

zmluvné strany, prenajímateľa - žalobcu, nájomcu - žalovaného, predmet nájmu - vibračná doska, doba
nájmu - od 2.7.2010, od dĺžky ktorej doby nájmu bola závislá aj výška nájomného, určeného v závislostiod počtu dní, a to 1-7, 7-21, resp. nad 21 dní. Nájomný vzťah zanikol dňom 19.7.2010 podľa ust. § 680
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože predmet nájmu v dôsledku odcudzenia žalovanému nemohol
slúžiť svojmu účelu. Okresný súd sa nestotožnil s námietkami žalovaného o neplatnosti písomne

uzatvorenej zmluvy z dôvodu, že bola uzatvorená v čase, keď bol stroj odcudzený. Vychádzal zo znenia
písomne uzatvorenej zmluvy, podpísanej žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom,
ktorá bola doložená do spisového materiálu a nachádza sa na č.l. 162 spisu, z ktorej nesporne vyplýva
doba nájmu od 2.7.2010, t. j. v čase, kedy predmet nájmu existoval, keď preukázateľne podľa zhodných
vyjadrení účastníkov konania a listinného dôkazu - listu zo dňa 19.7.2010 (č.l. 34) došlo ku krádeži

stroja až dňa 19.7.2010, teda v čase trvania písomne uzatvorenej Nájomnej zmluvy č. 000155 (zmluva
zanikla dňom 19.7.2010 podľa ust. § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa zhodných vyjadrení
účastníkov konania sa predmet nájmu v čase odcudzenia nachádzal u žalovaného ako nájomcu od
2.7.2010, t.j. od začiatku účinnosti zmluvy o nájme. Okresný súd sa preto nestotožnil s argumentáciou
právnej zástupkyne žalovaného, že zmluva bola uzatvorená iba v ústnej forme.

Zmluvný vzťah vznikol v zmysle ust. § 261 ods. 1 v spojení s § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka ako

obchodno-záväzkový vzťah. Na zmluvu o nájme ako zmluvný typ, ktorý nie je upravený v Obchodnom
zákonníku, ale je upravený v Občianskom zákonníku, sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
t.j. spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a ďalšie
vzťahy medzi účastníkmi konania, ktoré priamo zmluvný typ neupravuje, sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Do účinnosti zákona č. 530/2003 Z.z. sa zmluvy, ktoré sú ako zmluvné typy

uvedené len v Občianskom zákonníku, v prípade ich použitia v obchodných vzťahoch pokladali za tzv.
absolútne neobchodné záväzkové vzťahy, pretože právna úprava podľa tohto výkladu pripúšťala na tieto
vzťahy aplikovať iba Občiansky zákonník aj vtedy, keď takúto zmluvu uzavreli medzi sebou podnikatelia
navzájom, prípadne podnikatelia pri ich podnikateľskej činnosti so štátom, samosprávnou územnou
jednotkou alebo verejnou inštitúciou zriadenou zákonom, ak sa týka zabezpečovania verejných potrieb.

Okresný súd uviedol, že v týchto prípadoch bol režim Obchodného zákonníka vylúčený, a preto sa
hovorilo o absolútnych neobchodných záväzkových vzťahoch, prípadne o absolútnych občiansko-
právnych vzťahoch alebo o tzv. absolútnych neobchodoch upravených v Občianskom zákonníku. Po
prijatí zákonom č. 530/2003 Z.z. bolo ust. § 261 ods. 6 spresnené v tom smere, že sa použije Občiansky
zákonník obmedzene, a to len na zmluvy upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku a

všetko ostatné, čo priamo zmluvný typ neupravuje, sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka o záväzkových vzťahoch (napr. splnenie, omeškanie, premlčanie, náhrada škody). Okresný
súd preto pri vysporiadaní sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v súdnom konaní,
túto posudzoval podľa Obchodného zákonníka, keďže toto právo má komplexnú úpravu o premlčaní
obchodno-záväzkových vzťahov. Okresný súd poukázal na to, že hoci právna úprava nájomnej zmluvy je

obsiahnutá v Občianskom zákonníku a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, na tieto vzťahy však nemožno
aplikovať právnu úpravu premlčania v zmysle Občianskeho zákonníka tak, ako to namietal žalovaný,
keďže úpravu premlčania má zahrnutú Obchodný zákonník v celosti, z ktorého titulu sa právo žalobcu
mohlo premlčať v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 397 Obchodného zákonníka a začiatok plynutia
sa spravoval ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka.

V súvislosti s uplatneným žalobcovým nárokom okresný súd poukázal na čl. VIII. písm. d) podmienok
nájmu ako neoddeliteľnej časti nájomnej zmluvy, podľa ktorého článku vznikol žalobcovi zmluvný
nárok vo vzťahu k žalovanému, aby mu žalovaný zaplatil náklady spojené s obstaraním nového stroja
porovnateľných parametrov. Vychádzajúc z ust. § 392 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka,
žalovaný mal splniť svoj záväzok po odcudzení predmetu nájmu, ktorý bol preukázateľne odcudzený dňa

19.7.2010, tzn. prvým dňom nasledujúcim po odcudzení stroja, t.j. dňom 20.7.2010 vznikla povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobcovi nárok dohodnutý podľa čl. VIII. bodu d) nájomných podmienok, t.j. uhradiť
náklady spojené s obstaraním nového stroja. Dňom 20.7.2010 začala plynúť premlčacia lehota štyroch
rokov a uplynula dňa 20.7.2014. Žaloba bola podaná na okresný súd dňa 8.10.2013, t.j. pred uplynutím
premlčacej lehoty, preto žalobcov nárok nebol premlčaný.

Okresný súd v ďalšom zdôraznil, že žalobcov nárok vyhodnotil ako zmluvný nárok žalobcu na základe
platne uzatvorenej písomnej zmluvy o nájme podľa ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý
bol dohodnutý podľa čl. VIII. písm. d) obchodných podmienok zmluvy o nájme ako neoddeliteľnej časti
nájomnej zmluvy. Z dôvodu takéhoto posúdenia žalobcovho nároku preto okresný súd nevyhodnotiluplatnený nárok ako nárok na náhradu škody tak, ako to namietal žalovaný. Žalobca podľa záverov
okresného súdu preukázal splnenie zmluvných podmienok, za ktorých žalovaný mal zmluvnú povinnosť
zaplatiť žalobcovi náklady spojene s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov, a to listom

zo dňa 15.5.2014 (č.l. 213), ktorým oznámil okresnému súdu, že v roku 2010 kúpil vibračnú platňu
podobných parametrov v cene 4.411 Eur plus DPH a listinným dôkazom - faktúrou č. 181004965 (č.l.
214), ktorým mu bola vyúčtovaná cena za dodávku tovaru - vibračnej dosky BPR 35/60 v celkovej výške
5.249,09 Eur spolu s DPH, preukázateľne za dodávku stroja v čase po odcudzení, keď nesporne stroj
bol odcudzený 19.7.2010 a faktúra bola vystavená 27.9.2010, so splnením povinnosti (dodávky tovaru)

dňa 27.9.2010. Okresný súd mal za to, že zmluvné dojednanie podľa čl. VIII. písm. d) podmienok nájmu
má charakter zmluvnej pokuty podľa ust. § 544 a nasl. ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže v
tomto zmluvnom dojednaní bol dohodnutý nárok na náhradu nákladov spojených s obstaraním nového
stroja, čo plnilo reparačnú (uhradzovaciu) funkciu za porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného ako
nájomcu - po skončení nájmu prenajatú vec vrátiť. Pri preukázaní, že počas trvania nájmu došlo k
odcudzeniu, t.j. k znemožneniu splnenia si povinnosti žalovaného po skončení nájmu vrátiť prenajatú

vec žalobcovi, bola pre tento prípad dohodnutá zmluvná povinnosť - zmluvná pokuta vo výške nákladov
spojených s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov. Nájomná zmluva bola vyvážená
v tom, že pokiaľ žalobca prišiel o stroj, ktorý zarábal a potrebuje nadobudnúť nový stroj, aby mohol
vykonávať predmet svojej činnosti, tak mal na svojej strane oprávnene zmluvný nárok vyplývajúci z čl.
VIII. písm. d) Obchodných podmienok zmluvy o nájme, a to požadovať od žalovaného náhradu nákladov

vzniknutých na strane žalobcu v súvislosti so zabezpečením nového stroja porovnateľných parametrov
ako bol odcudzený stroj. Okresný súd k výške nároku žalobcu skonštatoval, že tento nebol dôvodný do
výšky5.249,09Eur,keďžepreukázateľneboloúčastníkmizhodnetvrdené,žežalovanýzaplatilžalobcovi
titulom jeho nároku v zmysle zmluvného dojednania čl. VIII. písm. d) podmienok nájmu sumu 3.620,25
Eur, a preto bolo dôvodné zaviazať žalovaného už len na zaplatenie sumy 1.628,84 Eur a vo zvyšku

bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. Žalovaný mal svoj zmluvný záväzok splniť dňom 20.7.2010,
ktorý dátum bol prvým dňom po odcudzení stroja, kedy preukázateľne sa dostal do omeškania od tohto
dátumu, preto uplatnený úrok z omeškania za dobu omeškania od 4.11.2010 vyhodnotil okresný súd ako
dôvodný a sadzbu úroku z omeškania priznal podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013 v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka za aplikácie
prechodného ust. podľa § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka.

Na základe výsledkov dokazovania okresný súd mal za to, že nárok žalobcu nezanikol započítaním,
pretože základným predpokladom zániku takejto pohľadávky žalobcu je existencia protipohľadávky
žalovaného vo výške 2.000 Eur. Žalovaný nepreukázal existenciu pohľadávky voči žalobcovi vo výške

2.000 Eur ako plnenie bez právneho titulu v zmysle účtovného dokladu - príjmového pokladničného
dokladu zo dňa 21.1.2010 (č. l. 31). Ak aj žalovaný v konaní trval na tom, že žalobcovi na základe
uvedeného príjmového pokladničného dokladu vyplatil sumu 2.000 Eur na budúce záväzky žalovaného
voči žalobcovi, okresný súd vo vzťahu k ďalšiemu vykonanému dokazovaniu, najmä výsluchom svedka
p. W., ktorý sám preberal sumu 2.000 Eur a potvrdil prevzatie tejto sumy na uvedenom príjmovom

pokladničnom doklade od štatutárneho zástupcu žalovaného dňa 21.1.2010, prijal vysvetlenie tohto
svedka ohľadne sumy 2.000 Eur dňa 21.1.2010 za vierohodné, t.j. že vystavil dočasný účtovný doklad
žalovanému - štatutárnemu zástupcovi p. W. o tom, že 2.000 Eur od neho prevzal na úhradu v tom
čase splatných faktúr. Pretože túto sumu prijal mimo sídla spoločnosti, po príchode do sídla toho istého
dňa rozdelil prijatú sumu 2.000 Eur na úhradu konkrétnych faktúr, o čom vystavil riadne účtovné

doklady, t.j. na úhradu faktúry č. 29010081 priradil úhradu vo výške 773,50 Eur podľa pokladničného
dokladu na č.l. 80, vo výške 871,08 Eur na úhradu faktúry č. 290100043 (č.l. 81) a na úhradu faktúry
č. 2901000150 (č.l. 82), spolu presne 2.000 Eur. Tvrdenie žalovaného o vyplatení 2 x 2.000 Eur dňa
21.1.2010 podľa účtovného dokladu na sumu 2.000 Eur, ktorý tvorí súčasť spisu na č.l. 31 a účtovných
dokladov na č.l. 80, 81 a 82 spisu okresný súd vyhodnotil ako nepreukázané. Tvrdenie žalovaného a

jeho právnej zástupkyne o duplicitnom vyplatení sumy 2.000 Eur podľa účtovných dokladov okresný súd
vyhodnotil v kontexte vykonaného dokazovania výsluchom žalobcu, svedka p. W. ako nedôveryhodné.
Vyjadrenia žalobcu a svedka - pracovníka žalobcu p. W. podľa názoru okresného súdu k veci boli
vždy jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, keď žalobca jednoznačne a zrozumiteľne od začiatku konania
tvrdil nárok uplatnený žalobou, svoje výpovede v priebehu konania nemenil. Svedok W. dostatočne

zrozumiteľne vysvetlil spôsob prijatia úhrady 2.000 Eur a okolnosti vystavenia duplicitných dokladov na
prijatú sumu 2.000 Eur, t.j. provizórneho dokladu (č.l. 31), ktorý odovzdal konateľovi žalovaného v deňprijatia úhrady a v ten istý deň túto sumu v rovnakej výške rozúčtoval na riadne účtovné doklady, ktoré
zahrnul do účtovníctva a tieto tiež zaslal žalovanému. Na podporu uvedeného tvrdenia svedok opísal a
dokladoval rovnaký postup pri prijatej úhrade od žalovaného, a to sumy 500 Eur (č.l. 95), ktorá platba

následne bola rozúčtovaná podľa účtovných dokladov na č.l. 96 - 98 spisu. Svedok potvrdil, že nikdy
neprijímal úhrady na záväzky žalovaného od jeho ekonómky, ako vysvetľovala existenciu pohľadávky
žalovaného vo výške 2.000 Eur, právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 9.1.2014 (č.l.
18 spisu), sám štatutárny zástupca žalovaného p. W. na pojednávaní dňa 3.4.2014 potvrdil pravdivosť
svedeckej výpovede svedka W., keď vypovedal, že ekonómka úhrady vo vzťahu k žalobcovi nerobila.

Žalovaný na pojednávaní dňa 3.4.2014 ďalej uviedol, že si nepamätá okolnosti vyplatenia sumy dňa
21.1.2010 svedkovi - zamestnancovi žalobcu, p. W. a uviedol „...nemôžem si pamätať skutočnosti, či
došlo alebo nedošlo k duplicitnému vyplateniu. Poukazujem jednoducho na to, že máme účtovný doklad,
že sme vyplatili 2x takúto sumu.“ Žalovaný aj na pojednávaní konanom dňa 14.5.2014 sa odvolával
predovšetkým na účtovné doklady. Okresný súd zistil, že žalovaný platil žalobcovi faktúry s oneskorením
200 - 300 dní, čo preukázala tabuľka a táto skutočnosť v kontexte tvrdenia žalovaného o vyplatení

sumy 2.000 Eur podľa dokladu na č.l. 31 na jeho budúce záväzky dala záver o nedôveryhodnosti tohto
tvrdenia. Nelogickosť postupu opísaného žalovaným, t.j. úhrada dňa 21.1.2010 bez právneho titulu na
budúce záväzky žalovaného bola práve v tom, že v čase tejto úhrady žalovaný bol v omeškaní so
zaplatením už splatných svojich záväzkov vo vzťahu k žalobcovi a následne po tomto dátume, ako o tom
vypovedal svedok W., zaplatil dňa 9.6.2010 sumu 500 Eur, čo preukazali aj účtovné doklady podľa č.l.

96-98, pričom došlo k spôsobu úhrady a rozpísaniu tejto sumy rovnako ako pri prijatí sumy 2.000 Eur
dňa 21.1.2010, a tiež vykonanie ďalšej úhrady vo výške 2.085 Eur dňa 1.7.2010, čo okrem výpovede
svedka W. preukázali účtovné doklady nachádzajúce sa na č.l. 107 spisu. Prečo žalovaný vykonával
tieto úhrady, keď mal dňa 21.1.2010 podľa neho zaplatenú sumu 2.000 Eur na budúce záväzky, žalovaný
dôveryhodnýmspôsobomokresnémusúdunevysvetlil.Nadruhejstraneargumentáciužalobcuasvedka

p. W. k príjmovým účtovným dokladom zo dňa 21.1.2010 na č.l. 31 spisu a na tú istú sumu na č.l.
80 - 82 spisu, ktorý sám prijal a vystavoval všetky príjmové pokladničné doklady a ktorý prijímal sám
úhradu od žalovaného, a to len od štatutárneho zástupcu žalovaného, sa okresnému súdu javila ako
dôveryhodná a logická vo vzťahu k opísaným okolnostiam zmluvnej spolupráce žalobcu a žalovaného,
predovšetkým vo väzbe na jeho omeškanie s úhradami už splatných pohľadávok k dátumu 21.1.2010.

Vo väzbe aj k uvedenej skutočnosti preto tvrdenie žalovaného o vyplatení sumy 2.000 Eur na budúce
záväzky, nad rámec jeho záväzkov splatných k tomuto dátumu sa javilo okresnému súdu ako nelogické
a veľmi nepravdepodobné.

Žalovaný podľa záveru okresného súdu nepreukázal vyplatenie sumy 2 x 2.000 Eur dňa 21.1.2010
ani svedeckou výpoveďou svedkyne p. I. W. na pojednávaní konanom dňa 14.5.2014. Svedkyňa

dozerala len na účtovníctvo žalovaného a sama nebola svedkom vyplatenia sumy 2.000 Eur žalobcovi,
ani neviedla účtovníctvo žalovaného, sama nevyplácala p. W. sumu 2 x 2.000 Eur z pokladne. Jej
výpoveď preukázala len to, že účtovné doklady, na ktoré sa žalovaný odvoláva, sú dokladmi, na
základe ktorých môže účtovníčka zahrnúť tam uvedenú sumu do účtovníctva, čo sa aj zrejme stalo,
ale nepreukazuje reálne vyplatenie sumy 2x 2.000 Eur žalobcovi dňa 21.1.2010. Pri tvrdení žalobcu,

že 21.1.2010 prijal iba sumu 2.000 Eur prostredníctvom svojho zamestnanca, s rozumným vysvetlením
tohto konkrétneho zamestnanca (v konaní vypočutého ako svedka), akým spôsobom došlo k vystaveniu
duplicitných účtovných dokladov na uvedenú sumu, pri preukázaní o rovnakom spôsobe prijatia sumy
500 Eur a jej rozúčtovania na úhradu konkrétnych faktúr (č.l. 95 a 96-98), pri preukázaní omeškania
žalovaného s plnením záväzkov voči žalobcovi k dátumu 21.1.2010 a rozporuplných vyjadreniach

právnej zástupkyne žalovaného o úhradách splatných faktúr žalobcovi po vyplatení sumy 2x 2.000 Eur
okresný súd prijal záver v zmysle vyjadrenia žalobcu a svedka W., že bola prijatá iba jedna úhrada
2.000 Eur dňa 21.1.2010, potvrdená dokladom - príjmovým pokladničným dokladom na č.l. 31 a táto
suma bola rozúčtovaná na úhradu faktúr v zmysle príjmových pokladničných dokladov na č.l. 80-82.
Toto vysvetlenie preukázalo aj iný typ príjmového pokladničného dokladu (č.l. 31) oproti príjmovým

pokladničným dokladom na č.l. 80 - 82, tiež na č.l. 96 - 98 a dotvrdila to aj svedecká výpoveď svedka
W., že príjmový pokladničný doklad na č.l. 31 poskytol sám žalovaný, aby žalobca potvrdil príjem sumy
2.000 Eur dňa 21.1.2010, ktorá následne bola rozúčtovaná na príjmové pokladničné doklady, ktoré boli
opatrené pečiatkou a číslom príjmového pokladničného dokladu. Pokiaľ aj žalovaný tvrdil, že o vyplatení
sumy 2x 2.000 Eur má účtovné doklady, tak okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo

dostatočne preukázané, za akých okolností žalobca vystavil duplicitné účtovné doklady na sumu 2.000Eur a samotné zaúčtovanie sumy 2x 2.000 Eur do účtovníctva žalovaného nepreukazuje, že tieto reálne
žalobcovi dňa 21.1.2010 boli aj vyplatené.

O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 OSP, keď náhradu trov

súdneho konania rozdelil podľa zásady úspechu a neúspechu vo veci. Uviedol, že žalobca mal právo
na náhradu účelne vynaložených trov vo výške 42 %. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania titulom
zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 138 Eur, z ktorej sumy okresný súd priznal
náhradu v rozsahu 42 % zo sumy 138 Eur, čo zodpovedalo čiastke 57,96 Eur, ktoré trovy je žalovaný
povinný nahradiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to v podaní zo dňa 01.08.2014

vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorou bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovisumu1.628,84Eurspoluspríslušenstvom,akoajvzávislomvýrokuotrováchprvostupňového
konania. Žalovaný k platnosti nájomnej zmluvy poukázal na to, že k jej podpísaniu došlo v čase,
keď vibračná doska bola už odcudzená, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok W. a je preto právne
nemožné a neakceptovateľné, aby došlo k uzatvoreniu písomnej nájomnej zmluvy v čase, keď predmet

nájmu neexistoval. Žalovaný zdôraznil, že podstatnými náležitosťami nájomnej zmluvy je okrem určenia
zmluvných strán aj predmet nájmu, ktorý, ak v čase podpísania neexistoval, tak sa jednalo o absolútne
neplatný právny úkon. Žalovaný za tohto stavu bol preto povinný v prípade odcudzenia vibračnej
dosky zaplatiť žalobcovi jej skutočnú hodnotu v čase jej odcudzenia, kde by bol zohľadnený vek
vibračnej dosky, amortizácia, a pod.. V opačnom prípade zo strany žalobcu by došlo k bezdôvodnému

obohateniu, keďže tento sa domáhal zaplatenia nadobúdacej hodnoty, bez ohľadu na jej vek a použitie.
K námietke premlčania žalovaný uviedol, že k odcudzenie vibračnej dosky došlo dňa 19.07.2010,
pričom žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu až dňa 08.10.2013, čiže vyše po troch
rokoch a skoro troch mesiacoch, a preto nárok žalobcu je premlčaný. K premlčaniu žalobcovho nároku
žalovaný uviedol, že Obchodný zákonník neupravuje nájomnú zmluvu a ide o absolútny neobchod.

Ďalej poukázal na to, že zmena Obchodného zákonníka uskutočnená zákonom č. 530/2003 Z.z., ktorá
spresnila vymedzenie a podmienky aplikácie tzv. absolútnych neobchodov, bola podľa jeho názoru v
danom prípade neopodstatnená. V danom prípade aj zmluvné strany v rámci nájomnej zmluvy dohodli,
že sa táto spravuje Občianskym zákonníku a ak záväzok v prípade odcudzenia vibračnej dosky vznikol
v zmysle nájomnej zmluvy, ktorá spadá pod hmotné právo - Občiansky zákonník, tak potom bolo

potrebné aj uplatnenie práv z tejto zmluvy vykladať podľa Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
argumentácie žalovaný odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo 2/2007 zo dňa
18. marca 2008, v ktorom rozhodnutí pri nájomnej zmluve nebol vzatý do úvahy zákon č. 530/2003
Z.z. pri posudzovaní otázky premlčania. Žalovaný nesúhlasil s právnou argumentáciou okresného súdu,
ktorý na nárok žalobcu aplikoval ust. § 544 Občianskeho zákonníka, keďže toto zákonné ustanovenie

zodpovedá porušeniu zmluvnej povinnosti. Žalovaný zdôraznil, že v danom prípade z jeho strany
nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, ale k odcudzeniu vibračnej dosky bez zavinenia žalovaného,
keďže k odcudzeniu došlo treťou osobou, nezávisle na vôli a konaní žalovaného a zo stráženého
staveniska. Žalovaný nemal možnosť zabrániť odcudzeniu vibračnej dosky a spravil všetko preto, aby k
takémuto odcudzeniu nedošlo. Žalovaný uviedol, že dojednanie v čl. VIII. podmienok nájmu stavebnej

mechanizácie, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť nájomnej zmluvy, nie je možné hodnotiť ako zmluvnú
pokutu.

Vo vzťahu ku kompenzačnej námietke žalovaný poukázal na ust. § 132 O.s.p., keďže mal za to, že
okresný súd v zmysle tohto zákonného ustanovenia pri hodnotení vykonaných dôkazov nepostupoval.
Žalovaný sa domáhal započítania svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, keďže mal za to, že

žalobcovi bola dňa 21.01.2010 vyplatená suma 2 x 2.000 Eur tak, že suma 2.000 Eur slúžila na úhradu
starých záväzkov a ďalšia suma 2.000 Eur tvorila zábezpeku do budúcna, pretože v tom čase žalovaný
vykonával stavebné práce pre objednávateľa - spoločnosť INGSTEEL, spol. s.r.o., ktorá zmluva o
dielo bola doložená ako dôkaz do súdneho spisu. V čase zaplatenia zábezpeky existoval na strane
žalovaného záväzok voči spoločnosti INGSTEEL, spol. s.r.o., preto žalovaný v tom čase vedel, že bude

potrebovať služby žalobcu. Hoci platobná disciplína na strane žalovaného nebola riadna, záväzky si
žalovaný voči žalobcovi plnil. Platenie faktúr po dátumu splatnosti bolo zo strany žalovaného bežnou
praxou. Žalovaný predložil aj stav svojho účtu za rok 2010, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že dňa
21.01.2010 mal dostatok peňazí na to, aby uhradil aj splatné faktúry, ako aj na to, aby dal žalobcovizábezpeku pre ďalšiu spoluprácu, keďže v tom čase vedel, že jeho služby bude potrebovať minimálne
do skončenia prác pre spoločnosť INGSTEEL, spol. s.r.o.. Žalovaný na preukázanie toho, že dňa
21.01.2010 vyplatil žalobcovi sumu 4.000 Eur, doložil do súdneho spisu pokladničné bločky, ktoré boli

riadnymúčtovnýmdokladomatietomalibyťokresnýmsúdomvzatédoúvahy.Khodnotevibračnejdosky
žalovaný uviedol, že ak bol povinný po odcudzení vibračnej dosky uhradiť žalobcovi náklady spojené
s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov, tak na druhej strane bola povinnosť žalobcu
preukázaťnadobudnutievibračnejdoskyporovnateľnýchparametrov.Ažnáslednebolžalobcaopravený
žiadať od žalovaného zaplatenie predmetnej sumy. Podľa názoru žalovaného žalobca do súčasnosti

nepreukázal naplnenie zmluvného dojednania, a tak na strane žalovaného nevznikla ani povinnosť plniť.
Žalobca doložil doklady dva roky staré, ktoré preukazovali nadobudnutie vibračnej dosky z pred dvoch
rokov, čo je v rozpore so zmluvným dojednaním. Uvedené nie je preukázaním nákladov spojených s
obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
k nadobudnutiu obdobného stroja s porovnateľnými parametrami v skutočnosti ani nedošlo. Žalovaný
zdôraznil,žežalobcalistinyknadobudnutiunovéhostroja,atofaktúrydoložilažnanaliehanieokresného

súdu, ktorý uviedol, že musia existovať iné faktúry okrem tých, ktoré doložil do súdneho spisu pri
podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorým postupom podľa názoru žalovaného okresný
súd zásadným spôsobom narušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keďže okresný súd napomáhal
žalobcovi vo veciach hmotno-právnych. Úloha súdu je poučiť účastníka súdneho konania iba o jeho
procesno-právnych nárokoch, teda, že do skončenia dokazovania má oprávnenie predložiť dôkazy

na preukázanie tvrdení. Pokiaľ však okresný súd poučil a nabádal žalobcu na doloženie konkrétneho
dôkazu, tým porušil zásadu rovnosti účastníkov konania. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu v
napadnutomvýrokuzrušiťavecvrátiťnanovékonaniealebozmeniťažalobuvcelomrozsahuzamietnuť
vspojenísust.§205ods.1vspojenís§221ods.1písm.f),h)O.s.p.a§205ods.1písm.d),e),f)O.s.p..

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v plnom rozsahu

súhlasí s rozsudkom okresného súdu.

Po uplynutí odvolacej lehoty žalovaný v podaní zo dňa 02.09.2014 doplnil odvolanie s argumentáciou
nesprávneho právneho posúdenia okresným súdom. Žalovaný poukázal na ust. § 722 ods. 2
Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva povinnosť nájomcu nahradiť škodu podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. V prípade zapožičania vibračnej dosky medzi

podnikateľmi, sa nájomný vzťah spravoval ustanoveniami Občianskeho zákonníka o podnikateľskom
nájme hnuteľných veci, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve. Na základe
uvedeného samotná strata predmetu nájmu sa riadi ustanoveniami o náhrade škody podľa Občianskeho
zákonníka, preto v žiadnom prípade nejde o zmluvnú pokutu tak, ako to konštatoval prvostupňový súd.
Žalovaný zdôraznil, že v odvolaní zo dňa 01.08.2014 namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktorým

je nesprávna aplikácia ustanovení o zmluvnej pokute, keďže malo byť postupované v zmysle ust. §
721 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný mal za to, že zmluvné dojednanie, že v prípade straty
predmetu nájmu žalovaný je povinný zaplatiť nevyhnutné náklady na obstaranie novej vibračnej dosky,
je v rozpore s ust. § 721 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo robí neplatným dojednaním a nie je možné
naň prihliadať. Uvedenú skutočnosť okresný súd vôbec nebral do úvahy, a preto jeho záver po právnej

stránke je nesprávny. Uvedenú právnu argumentáciu podľa názoru žalovaného by mal zobrať do úvahy
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,
3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutých

výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/373/2013-271 zo dňa 04.02.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku

žalobcovi a žalovanému prostredníctvom právnej zástupkyne s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehotenajmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.03.2014,
na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v
spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľaust.§205ods.3O.s.p.rozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenia, keďže z nich bol
povinný vychádzať pri rozsahu a dôvodoch odvolania žalovaného v súvislosti s posudzovaním
rozsudku okresného súdu napadnutého odvolaním žalovaného. V podstate žalovaný odvolaním

vymedzuje kvalitatívny a kvantitatívny rozsah, v ktorom žiada, aby bolo posudzované odvolaním
napadnuté rozhodnutie okresného súdu a ním je odvolací súd viazaný. Z odvolania žalovaného zo dňa
01.08.2014, ktoré bolo uskutočnené v zákonnej odvolacej lehote, vyplynulo, že žalovaný nesúhlasil s
rozhodnutím okresného súdu, podľa ktorého bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu
s príslušenstvom a v závislom výroku o náhrade trov prvostupňového konania, keďže mal za to, že

žaloba nemala byť zamietnutá len vo zvyšku, ale v celom rozsahu. Vzhľadom k uvedenej odvolacej
argumentácii žalovaného, čo sa týka rozsahu podaného odvolania zo dňa 01.08.2014, bolo zrejmé, že
žalovaný napadol rozsudok okresného súdu len vo vyhovujúcom výroku, ktorý vyznel v neprospech
žalovaného, a to v povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom
a v závislom výroku o trovách prvostupňového konania. Výroková časť rozsudku okresného súdu,

ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nevyznela v neprospech žalovaného, preto túto výrokovú časť
žalovaný odvolaním nenapadol. Rozsah odvolania žalovaného uskutočneného v zákonnej odvolacej
lehote podaním zo dňa 01.08.2014 vyplýva aj z určenej výšky súdneho poplatku za odvolanie, keď
okresný súd uznesením č.k. 18Cb/212/2013-253 zo dňa 11.8.2014 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vo výške 97,50 Eur, ktorý súdny poplatok zodpovedá napadnutej výrokovej

časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom.

K jednotlivým odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutým v písomnom podaní zo dňa 01.08.2014
krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol vyhodnotený ako právne relevantný. Krajský súd sa
nestotožnil s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu Nájomnej zmluvy č. 000155 uzavretej dňa
02.07.2010 (č.l. 162 spisu) medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Z obsahu

tohto úkonu vyplýva, že boli vyjadrené zmluvné strany, špecifikovaný predmet nájmu, doba nájmu,
cena nájmu a aj prejav vôle obidvoch zmluvný strán vyjadrený podpisom tak za prenajímateľa, ako
aj za nájomcu. Predmetom nájmu bola vibračná doska BPR 35/60 - benzín 101 690 45 1315 (ďalej
len „vibračná doska“). Okresný súd správne skonštatoval, že v čase dohodnutej doby nájmu, t.j.
od 02.07.2010 predmet nájmu - vibračná doska existoval, keďže k jeho odcudzeniu došlo až dňa

19.07.2010, t.j. počas trvania nájomnej zmluvy. Žalovaný v odvolaní poukázal na výpoveď svedka
W., ktorý mal potvrdiť, že k podpísaniu nájomnej zmluvy došlo v čase, keď vibračná doska bola
odcudzená. Krajský súd v súvislosti s týmto odvolacím dôvodom žalovaného sa opätovne oboznámil
s výpoveďou svedka p. W. na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 14.05.2014, ktorý v
rámci objasnenia uviedol, že nájomná zmluva bola podpísaná po ukradnutí stroja - vibračnej dosky (č.l.

192 rub spisu). Uvedené tvrdenie svedka nespôsobuje absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným, keďže výsledky dokazovania preukázali, že uzavretiu nájomnej zmluvy
v písomnej forme predchádzalo dojednanie zmluvných strán, a to tak žalobcu, ako aj žalovaného o
tom, že sa uzatvára nájomná zmluva s vymedzením doby nájmu od 02.07.2010, ceny nájmu, ako
aj predmetu nájmu, takže uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným predchádzalo momentu

odcudzenia predmetu nájmu. Výsledky dokazovania pred okresným súdom preukázali, že žalobca
a žalovaný sa dohodli na predmete nájmu, dátume jeho začatia, cene nájmu, čo následne vyjadrili
aj písomným uzavretím nájomnej zmluvy (č.l. 162 spisu). Podstatné bolo, že ku kreovaniu nájomnej
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným došlo pred odcudzením predmetu nájmu. Nájomná zmluvy ako
dvojstranný právny úkon vzniká návrhom zmluvy a jeho prijatím (akceptom) medzi dvoma zmluvnými

stranami a k tomu aj medzi žalobcom a žalovaným došlo, a to pred momentom odcudzenia predmetu
nájmu.Okresný súd vecne správne postupoval, pokiaľ na námietku premlčania aplikoval ustanovenia
Obchodného zákonníka o dĺžke premlčacej doby štyroch rokov v zmysle ust. § 397
Obchodného zákonníka. K použitiu Obchodného zákonníka ako hmotného práva k určeniu dĺžky

premlčacej doby a začiatku jej plynutia, bolo rozhodné a podstatné znenie ust. § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka k dátumu vzniku zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, t.j. k dátumu 02.07.2010. K
danému momentu podľa ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyplývalo, že zmluvy medzi osobami
uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II. tejto časti zákona a sú upravené ako
zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type

v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. V zmysle tejto zákonnej úpravy nepochybne vyplynulo,
že ak bol medzi žalobcom a žalovaným uzavretý nájomný vzťah, ktorý ako typ právneho úkonu je
upravený v Občianskom zákonníku, tak uvedené znamenalo, že sa nájomná zmluva spravuje ako
zmluvný typ Občianskym zákonníkom, avšak ostatné súvisiace nároky Obchodným zákonníkom ako
hmotným právom. Okresný súd správne skonštatoval, že pokiaľ premlčanie je komplexne upravené
Obchodným zákonníkom, tak bolo potrebné pri vznesenej námietke premlčania žalovaným aplikovať len

ustanovenia Obchodného zákonníka. Pri zistení dátumu odcudzenia predmetu nájmu dňa 19.07.2010,
tak dňom 20.07.2010 na strane žalovaného vznikol zmluvný záväzok podľa čl. VIII. bodu d) podmienok
nájmu stavebnej mechanizácie - neoddeliteľná časť nájomnej zmluvy (ďalej len „podmienky nájmu“), a
to uhradiť žalobcovi ako prenajímateľovi náklady spojené s obstaraním nového stroja porovnateľných
parametrov. Ak tento zmluvný záväzok žalovanému vznikol dňom 20.07.2010, tak týmto dňom začala

plynúť štvorročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 21.07.2014 (20.07.2014 bola nedeľa a
najbližším nasledujúcim pracovným dňom bol pondelok 21.07.2014 podľa ust. § 122 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Pokiaľ žaloba bola doručená na okresný súd dňa 08.10.2013, tak žalobca uplatnil svoj
nárok ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Okresný súd vecne správne vyhodnotil námietku
premlčania vznesenú žalovaným v tom smere, že nárok žalobcu nebol premlčaný pri štvorročnej

premlčacej dobe a začiatku jej plynutia dňom 20.07.2010, preto ani v tomto smere nebol relevantný
odvolací dôvod žalovaného smerujúci k námietke premlčania.

Okresný súd zdôvodnil aj to, že žalobcov nárok nehodnotil ako škodu, v čom bol vecne správny postup,
keďže uplatnený žalobcov nárok mal svoj základ v nájomnej zmluve, a to konkrétne v podmienkach
nájmuvčl.VIII.písm.d).Kodvolacejnámietkežalovaného,ktorásavzťahovalakpremlčaniužalobcovho

nároku, je potrebné uviesť, že ak žalovaný poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obdo 2/2007 zo dňa 18. marca 2008, tak predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa týkalo
zmluvného vzťahu, a to Nájomnej zmluvy datovanej dňa 24. mája 1993, t.j. uzavretej pred účinnosťou
zákona č. 530/2003 Z.z., avšak v danej sporovej veci išlo o vzťah z Nájomnej zmluvy zo dňa 02.07.2010,
a to po účinnosti zákona č. 530/2003 Z.z., kedy vzhľadom k zneniu ust. § 261 ods. 6 Obchodného

zákonníka bolo nevyhnutné aplikovať premlčaciu dobu 4 rokov.

Vo väzbe k odvolaciemu dôvodu žalovaného o nesprávnosti postupu okresného súdu, pokiaľ bol
žalobcov nárok posudzovaný aj cez ustanovenia o zmluvnej pokute v zmysle ust. § 544 Občianskeho
zákonníka, krajský súd uvádza, že základom vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu je to,
že sa jedná o zmluvný nárok žalobcu, ktorý vychádza z nájomnej zmluvy a podmienok nájmu v čl.

VIII. písm. d). Z titulu odcudzenia predmetu nájmu, ak aj okresný súd použil zákonné ustanovenia o
zmluvnej pokute, poukázal na funkciu zmluvnej pokuty, tak uvedená právna argumentácia sa nedotkla
vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu premietnutej vo výrokovej časti o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom. V čl. VIII. písm. d) podmienok nájmu,
ktoré tvorili neoddeliteľnú časť nájomnej zmluvy, žalobca a žalovaný jasne dohodli, aká skutočnosť

zakladá zmluvný záväzok žalovaného nahradiť žalobcovi náklady spojené s obstaraním nového stroja
porovnateľných parametrov, a to pri odcudzení, strate, zničení alebo v znemožnení nakladania so
strojom ako predmetom nájmu. Z predmetného článku nesporne vyplynulo, že ak nastane niektorá
z týchto skutočností, vzniká žalovanému zmluvný záväzok. Uvedené zmluvné dojednanie v podstate
zodpovedá stavu, že pri prevzatí predmetu nájmu zodpovednosť zaň prechádza na žalovaného ako

nájomcu. Prevzatý predmet nájmu po uplynutí doby nájmu bol žalovaný ako nájomca povinný vrátiť
žalobcovi ako prenajímateľovi. Z titulu odcudzenia predmetu nájmu, počas doby nájmu, si tak žalovaný
nemohol splniť svoju zmluvnú a aj zákonnú povinnosť vrátiť žalobcovi po ukončení doby nájmu predmet
nájmu,pretonastúpilanastranežalovanéhojehozmluvnápovinnosťnahradiťžalobcovinákladyspojené
s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov. Zmluvné dojednanie o spôsobe reparácieodcudzeného predmetu nájmu z titulu princípu zmluvnej voľnosti, ktorá je v obchodno-záväzkových
vzťahoch, bolo určujúce pre dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, a to nielen čo do základu,
ale aj jeho výšky. Ak aj okresný súd odkázal na ustanovenia o zmluvnej pokute, tak nemožno pri

obchodno-záväzkových vzťahoch brať zreteľ na zavinenie, pretože zmluvná pokuta v zmysle ust. §
300 Obchodného zákonníka je koncipovaná na objektívnom princípe. Z tohto dôvodu ani odvolacia
námietka žalovaného, že žalovaný nezavinil odcudzenie predmetu nájmu, nemohla byť v tejto rovine
dôvodná. Ak sa aj žalovaný bránil, že nezavinil odcudzenie predmetu nájmu, tak krajský súd v tejto
súvislosti poukazuje na uznesenie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Martine sp. zn. ČVS:

ORP-978/SU-MT-2010 zo dňa 15.09.2010 (č.l. 163 spisu), z ktorého vyplýva, že neznámy páchateľ sa
dopustil prečinu krádeže v čase od 04.00 do 07.00 hod. dňa 19.07.2010 tak, že v v katastri obce J.,
časť Priemyselná zóna, z neoploteného areálu novostavby závodu KRAUSS MAFFEI odcudzil motorovú
vibračnú dosku, ktorá bola voľne odstavená na viditeľnom mieste. Išlo o vibračnú dosku BPR 35/60,
výrobné číslo: 101690451325. Ak aj okresný súd pri žalobcovom nároku tento podrobil aj posudzovaniu
cez ustanovenia o zmluvnej pokute, tak uvedený prístup nie je nesprávnym právnym posúdením, čo

by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože čl. VIII. písm. d) podmienok nájmu ako
neoddeliteľnej časti nájomnej zmluvy bol v prípade právnej skutočnosti odcudzenia predmetu nájmu
koncipovaný v povinnosti žalovaného ako nájomcu nahradiť žalobcovi ako prenajímateľovi náklady
spojené s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov, t.j. obdoba sankcie, ktorou sa má
reparovať stav odcudzenia predmetu nájmu. Vzhľadom k uvedenému účelu čl. VIII. písm. d) podmienok

nájmu, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť nájomnej zmluvy a funkciu zmluvnej pokuty, nemožno konštatovať
nesprávne právne posúdenie okresným súdom.

K výške žalobcovho nároku, a tým aj k odvolaciemu dôvodu žalovaného, ktorý sa vzťahoval k hodnote
vibračnej dosky, krajský súd uvádza, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal splnenie
zmluvných podmienok vyplývajúcich z čl. VIII. písm. d) podmienok nájmu, ktoré tvorili neoddeliteľnú

časť nájomnej zmluvy. Podľa vykonaných dôkazov žalobca v roku 2010 kúpil vibračnú platňu podobných
parametrov v spojení s faktúrou č. 181004965 (č.l. 214 spisu), ktorou bola žalobcovi vyúčtovaná cena
za dodávku vibračnej dosky BPR 35/60 vo výške 5.249,09 Eur spolu s DPH. Z obsahových údajov
predmetnej faktúry bolo nesporné, že vibračnú dosku žalobca zabezpečil po odcudzení, t.j. po dátume
19.07.2010, keď náhradná vibračná doska bola dodaná žalobcovi dňa 27.09.2010 (č.l. 214 spisu).

Ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, že by žalobca nepreukázal splnenie
zmluvných podmienok. V súvislosti s vykonávaným dokazovaním a plnením si dôkaznej povinnosti
žalobcom a žalovaným, krajský súd po oboznámení sa s priebehom postupu konania pred okresným
súdom konštatuje, že nedošlo k porušeniu ust. § 18 O.s.p. tak, ako to namietal žalovaný v odvolaní.
Ak okresný súd poučil účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a kládol dôraz na splnenie si dôkaznej

povinnosti, tak týmto postupom okresného súdu nebolo zistené, že by došlo k porušeniu ust. § 18 O.s.p..
K uvedenému by mohlo dôjsť len v tom prípade, keby niektorá zo sporových strán, t.j. buď žalobca alebo
žalovaný mali a priori vo vzťahu k súdu zvýhodnené postavenie pri plnení dôkaznej povinnosti, k čomu
však v tejto sporovej veci nedošlo.

Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok

pre účastníkov súdneho sporu, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Pod rovnakým
postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v
procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov

občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje pritom procesné postavenie
alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a
ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“,

nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti zbraní“ sa ako rovnosť účastníkov v súdnom
konaní prejavuje v ust. 18 § O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie. Zásada rovnakého postavenia sa premieta v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania
a priebeh dokazovania, keď súd je povinný zabezpečiť účastníkom súdneho konania rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv. Krajský súd s ohľadom k uvedenému a samotného postupu okresného súdu

konštatuje, že ani jedna zo sporových strán, t.j. ani žalobca, ani žalovaný neboli postavení do pozíciepodstatnej výhody alebo nevýhody oproti druhej sporovej strane v rámci vykonávaného dokazovania,
preto nedošlo pred okresným súdom ani k porušeniu ust. § 18 O.s.p..

K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaného v podanom odvolaní zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný

nesúhlasil s vyhodnotením kompenzačnej námietky uplatnenej žalovaným a spôsobom hodnotenia
dôkazov k tejto obrane žalovaného cez ust. § 132 O.s.p., krajský súd uvádza, že ani v tomto
smere nebola zistená relevantnosť obrany žalovaného. K spôsobu hodnotenia kompenzačnej námietky
žalovaným krajský súd uvádza, že cez aplikáciu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu
stotožňuje so skutkovým zistením a vyhodnotením dôkazov okresným súdom, a preto v podrobnostiach

odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Okresný súd dôsledne aplikoval ust. § 132 O.s.p.,
keď dôkazy boli hodnotené vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný bol nositeľom dôkaznej povinnosti, ak
tvrdil, že disponuje pohľadávkou proti žalobcovi. Bol povinný túto pohľadávku nepochybne preukázať,
a to sa mu nepodarilo. Žalovaný nepochybným a spoľahlivým spôsobom nepreukázal reálne vyplatenie
2 x po 2.000 Eur žalobcovi. Práve žalovaným predložené pokladničné doklady hodnotil okresný súd
v kontexte s ostatnými dôkazmi a dospel k vecne správnemu záveru, že tieto listiny samé o sebe

nemali výpovednú hodnotu o reálnom vyplatení sumy 2 x po 2.000 Eur žalovaným žalobcovi. Keďže
sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu a s vyvodením nielen skutkového,
ale aj právneho záveru, tak nie je za tohto stavu potrebné a ani žiaduce, aby v odôvodnení tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie skutkové zhodnotenia, ktoré už uviedol okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu. Zábezpeka 2.000 Eur do budúcna a jej reálne

vyplatenie žalovaným žalobcovi nebolo zo strany žalovaného preukázané. Práve pokladničné doklady
predložené žalovaným boli dôkazmi vykonanými pred okresným súdom spochybnené, a to samotnou
výpoveďou žalobcu, svedka W., preto izolovane len z týchto pokladničných dokladov nebolo možné
vychádzať tak, ako sa toho domáhal opätovne žalovaný v podanom odvolaní zo dňa 01.08.2014.

Žalovaný ďalším podaním zo dňa 02.09.2014 doplnil odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo

výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom a v
závislom výroku o trovách prvostupňového konania, na ktoré doplnenie žiadal, aby prihliadol krajský
súd, keďže v podanom odvolaní zo dňa 01.08.2014 žalovaný namietol nesprávne právne posúdenie
veci. Krajský súd však k doplneniu odvolania žalovaným zo dňa 02.09.2014, odovzdaným pošte na
prepravu dňa 02.09.2014, v zmysle obálky na č.l. 262 spisu uvádza, že išlo o doplnenie odvolania

uskutočnené po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Rozsudok okresného súdu bol doručený právnej
zástupkyni žalovaného v zmysle doručenky na č.l. 247 rub spisu dňa 17.07.2014. Zákonom stanovená
lehota 15-tich dní na podanie odvolania začala plynúť dňa 18.07.2014 a jej posledný deň pripadol
na 01.08.2014. Doplnenie odvolania žalovaným zo dňa 02.09.2014, ak bolo odovzdané pošte na
prepravu dňa 02.09.2014, tak došlo k nemu po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty, z ktorého titulu v

zmysle ust. § 205 ods. 3 O.s.p. nebolo možné na doplnenie odvolania prihliadať ako na relevantné,
keďže rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na odvolanie. Doplnenie odvolania zo dňa 02.09.2014 obsahovo je doplnením dôvodov
odvolania, uskutočnených až po uplynutí odvolacej lehoty, preto nemohli niesť so sebou relevantný
základ k tomu, aby z týchto doplnených dôvodov odvolania až po uplynutí odvolacej lehoty mohlo

dôjsť k vyhodnocovaniu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch. K úplnosti však krajský
súd dodáva, že pokiaľ žalovaný argumentoval škodou, tak i v uvedenom smere je zrejmé, že škoda
je v podstate ujma v majetkovej sfére a z titulu odcudzenia predmetu nájmu počas doby nájmu u
žalobcu vznikla ujma, odstránenie ktorej bolo dohodnuté spôsobom vyplývajúcim práve v čl. VIII. písm.
d) podmienok nájmu, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť nájomnej zmluvy, režimom náhrady nákladov

vynaložených na zabezpečenie nového stroja. Nešlo tu o neplatné zmluvné dojednanie, ani o vznik
bezdôvodného obohatenia pri povinnosti žalovaného nahradiť v prípade odcudzenia predmetu nájmu
žalobcovi náklady spojené s obstaraním nového stroja porovnateľných parametrov, pretože dobrovoľne
žalobca a žalovaný ako zmluvné strany prijali dohodnutý mechanizmus tzv. odškodnenia žalobcu v
prípade odcudzenia stroja ako predmetu nájmu. Bolo dohodnuté žalobcom a žalovaným obstaranie

nového stroja. Nemožno preto ani spravodlivo požadovať od žalobcu, aby na trhu hľadal opotrebovaný
stroj podobných parametrov, ako bol odcudzený.

Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajským súdom, ktoré boli dané vo vzťahu k odvolacím
dôvodom žalovaného, obsiahnutým v písomne podanom odvolaní zo dňa 01.08.2014, krajský súdskonštatoval vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu v dotknutých výrokoch, preto vo vyvolanom
odvolacom konaní bolo rozhodnutie okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom a v závislom výroku o trovách prvostupňového

konania potvrdené. Výrok o trovách prvostupňového konania osobitne odvolaním žalovaného nebol
napadnutý, avšak z titulu, že išlo o závislý výrok, bol aj tento vo väzbe k výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.628,84 Eur spolu s príslušenstvom potvrdený, rovnako ako
vecne správny výrok. Krajský súd konštatuje, že zo strany okresného súdu nedošlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, keďže okresný súd na riadne zistený skutkový stav veci aplikoval správne

zákonné ustanovenia, a to tie rozhodné, ktoré v citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia,
vyplývajúce z hmotného práva tak Obchodného, ako aj Občianskeho zákonníka, ktoré boli okresným
súdom aj správnym spôsobom interpretované, preto nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalovaného
o nesprávnom právnom posúdení veci. Je zrejmé, že zmluvný typ, a to nájomná zmluva je upravená v
hmotnom práve - v Občianskom zákonníku podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka, avšak k zneniu
ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, k dátumu uzavretej Nájomnej zmluvy zo dňa 02.07.2010

bolo na ostatné nároky z toho vyplývajúce nevyhnutné použiť ustanovenia Obchodného zákonníka tak,
ako to vecne správne uskutočnil okresný súd, aj v rovine námietky premlčania vznesenej žalovaným pri
aplikovaní štvorročnej premlčacej doby, vyplývajúcej práve z hmotného práva Obchodného zákonníka.

Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácií v predmetnej
sporovej právnej veci nedošlo, preto nemohol byť relevantný odvolací dôvod o nesprávnom právnom

posúdení, keďže na úplne zistený skutkový stav veci okresný súd aplikoval správny právny predpis, a to
rozhodné ustanovenia Obchodného a Občianskeho zákonníka, ktoré sú v citácii uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku okresného súdu.

Krajský súd nezistil dôvody pre zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a ani
pre zrušenie a vrátenie okresnému súdu na ďalšie konanie, preto rozsudok okresného súdu bol v

napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému nebola priznaná
náhrada trov odvolacieho konania, pretože žalobca si návrhom neuplatnil náhradu trov ako jednej z
kumulatívnych podmienok pre ich priznanie, vyplývajúcich z ust. § 151 ods. 1 O.s.p. (1/ podanie návrhu,

2/ ich vyčíslenie v zákonom stanovenej lehote), preto z titulu absencie návrhu žalobcovi náhrada trov
odvolacieho konania nebola priznaná. V konečnom dôsledku ani vznik takýchto trov nebol preukázaný
a zo samotného obsahu spisu nevyplýval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.