Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/43/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224880
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114224880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MilanaŠebeňaačlenovsenátuJUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. , so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava 813 11,
Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/319/2014-37 zo dňa 11.11.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že Žalobca sa žalobným návrhom Okresnému súdu Humenné doručeným
27.9.2012 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu náhradu škody 175 Eur a náhradu
nemajetkovej ujmy 110,64 eura, z dôvodu oneskoreného rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora.

Uznesením 21C 214/2012-7 z 8.10.2012 Okresný súd Humenné spojil vec, ktorá bolo u neho pôvodne
vedená pod sp. zn. 21C 227/2012 s ďalšími vecami na spoločné konanie s tým, že konanie bude
ďalej vedené pod sp. zn. 21C 214/2012. Z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná vyplýva, že
škoda a nemajetková ujma mala žalobcovi byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Humenné, nakoľko súd nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase. Podľa žalobcu neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora

pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetková škoda, ktorá žalobcovi vznikla predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 Eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 Eur. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal žalobca na to,

že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania a došlo k vyvolaniu viacerých
rizík. Náhrada nemajetkovej ujmy má kompenzovať vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovania
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženiepohľadávky spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Čo sa týka výšky sumy náhrady za nemajetkovú ujmu, žalobca uviedol, že pri kvantifikácii
vychádzal zo súm, ktoré sťažovateľom priznal Ústavný súd Slovenskej republiky pri konštatovaní

prieťahov v konkrétnom období. Primeranou sumou podľa žalobcu je suma 663,88 eura za každý rok
meškania, resp. 55,32 eura za jeden mesiac meškania.

Z listín zo spisu Okresného súdu Humenné 19Er/128/2005 súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Humenné doručená 4.4.2005.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica. Súd poverenie súdnemu exekútorovi vydal 14.4.2005. Dňa
21.11.2010 žalobca zaslal súdu návrh na zmenu exekútora. Súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol
uznesením 19Er/128/2005-17 z 8.2.2011. Tomuto rozhodnutiu predchádzala požiadavka adresovaná
pôvodne poverenému exekútorovi na vyčíslenie trov exekúcie. Trovy exekúcie boli vyčíslené podľa ním
súdu doručeným 1.2.2011.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti prvostupňový súd uviedol, že právnou úpravou nebola stanovená povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora ako mienil žalobca. K zmene došlo až s účinnosťou od
1.9.2005. Podľa prechodných a záverečných ustanovení účinných od 1.9.2005 k zákonu č. 233/1995 Z.

z. konania začaté pred 1.9.2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31.8.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak (ods. 1 § 238). Podľa § 238 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods.
3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred
1.9.2005. Z listinných dôkazov mal okresný súd za preukázané, že nie je pravdivým tvrdenie žalobcu

o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Humenné ako exekučného súdu, ktorý mal spočívať
v tom, že tento súd nedodržal lehotu, ktorú mu ukladá zákon na rozhodnutie o zmene exekútora.
Exekučné konanie bolo začaté pred účinnosťou zákona, ktorým bola žalobcom tvrdená tridsaťdňová
lehota upravená, čo znamená, že nebol ani zákonnou povinnosťou súdu o zmene exekútora rozhodnúť v
lehote 30 dní. Z postupu resp. realizácie úkonov a činnosti po tom, ako žalobca ako oprávnený požiadal

o zmenu exekútora ani nevyplýva nečinnosť súdu ani nesústredenosť jeho konania. Súd teda nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto návrhu žalobcu
ako nedôvodný zamietol. Pre úplnosť súd prvého stupňa uviedol, že čo sa týka kvantifikácie majetkovej
škody ako žalobca uviedol je potrebné uviesť, že žalobca tvrdil, že súd by mal žalovanému uložiť

nahradiť mu skutočnú škodu, ku ktorej došlo v dôsledku zmenšenia jeho majetku. Pokiaľ žalobca mal
za to, že náklady, ktoré vo vzťahu ku konkrétnej exekučnej veci vyčíslil mu vznikli, súd mal jeho tvrdenia
za nerelevantné. Informačné systémy, na ktoré žalobca poukázal vzhľadom na svoj predmet činnosti
musí udržiavať tak či tak a náklady, ktoré vyčíslil nemohli byť priamo spôsobené tvrdením oneskoreným
konaním exekučného súdu. Žiadna príčinná súvislosť tvrdení žalobcu ani nevyplynula. Okrem toho, ak

žalobca realizuje podnikateľskú činnosť spojenú so značným rizikom, na čo sám poukázal, musí si byť
vedomý, že pri jeho podnikateľskej činnosti vzniknú riziká s dôsledkami z rizík vyplývajúcimi. Uvedené
sa týka nielen žalobcom tvrdenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú požadoval.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom

konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní

jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd

však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že

zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo
na odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvého
stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu v skutkovým

stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však
rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na
úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok

preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.
s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Právny rámec v preskúmavanej veci tvoria tieto právne predpisy:

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou

tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z. z., ktoré vznikli
od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej
hovorí aj žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné
okolnosti uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v kontexte skúmania,
ktoré musí súd vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane
prieťahov v konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto
konania v preskúmavaných exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia
súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k

disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval.

Je potrebné súhlasiť so správnou analýzou právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec

vykonanú súdom prvého stupňa a uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Je totiž potrebné vychádzať z ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že
konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom v zmysle §
230 ods. 2 Exekučného poriadku určité presne stanovené ustanovenia Exekučného poriadku sa použijú

aj na konania začaté pred 01.09.2008, pričom však úprava uvedená v § 44 ods. 7 (vtedy platného
Exekučného poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa nenachádza.

Odvolací súd konštatuje, že konanie vo veci 19Er 128/2005 Okresného súdu Humenné u začalo
4.4.2005, a preto lehota uvedená v § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení platnom od 01.09.2005

sa na toto exekučné konanie nevzťahovala. So zreteľom na začiatok exekučného konania v predmetnej
veci Okresného súdu Humenné platilo ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého
súd nebol viazaný lehotou 30 dní na zmenu exekútora od doručenia takéhoto návrhu, pričom je potrebné
konštatovať, že k tejto zmene došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. Podľa prechodných a záverečných
ustanovení účinných od 01.09.2005, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného

do 31.08.2005, ak § 238 ods. 2 Exekučného poriadku neustanovuje inak.

Ako bolo vyššie naznačené, ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku sa na predmetnú vec
uvádzanú žalobcom ako vec, v ktorej došlo k prieťahom v konaní v podobe oneskoreného rozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora, nevzťahuje.

Pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu
aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora)

podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012, ktorá bola
predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Ústavný súdSlovenskej republiky okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovať (žalobca)
podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším

počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj v predmetnej veci, aj keď nešlo

o rozhodnutie súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ale o rozhodnutie o zmene exekútora
na základe návrhu oprávneného. Základné zásady nazerania na problematiku prieťahov v konaní,
ktoré boli vyslovené v tomto rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012,
sú však plne aplikovateľné aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Naďalej
platí, že žalobca skutočne podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli
postupovanésúduvpodobenávrhu naudeleniepoverenianavykonanieexekúcieapoudelenítakéhoto

poverenia nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) napr. v podobe návrhu na
zmenu exekútora. Teda platí, že žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych
možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Súd prvého stupňa správne neprihliadol
na znalecký posudok predložený žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním v odôvodnení svojho
rozhodnutia. S týmito závermi súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného znaleckého posudku,
súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok je sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom

ich skutočného vzniku.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v
žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal. Preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením

procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Samotná žaloba tieto okolnosti
udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti dĺžky konaní zákonnými lehotami, je potrebné konštatovať,

že súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa
v exekučnom konaní preskúmava, zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného
titulu so zákonom, avšak táto otázka je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou,
o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných
okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie

uvedeného.

Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná okolnosť zmeny súdneho exekútora
(poverený exekútor JUDr. Karol Mihal zmena na nového exekútora JUDr. Rudolf Krutý) nemôže mať
vplyv na priebeh exekúcie a akokoľvek ovplyvniť jej priebeh nakoľko kým o tejto zmene povereného

exekútoraniejeprávoplatnekladnerozhodnutéjepovinnývzmysleustanovenia§46ods.1Exekučného
poriadkusaojejvykonaniepostaraťapokračovaťbezakýchkoľvekobmedzenývtejtoexekúciepôvodne
vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor, ktorým bola JUDr. Karol Mihal.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa

§ 219 ods. 1 potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania ažalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.