Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/479/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232616
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112232616.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Lýdie Gálisovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 9. júna 2014 pod č. k. 10C/196/2012-64 a
uzneseniu zo dňa 4. septembra 2014 pod č.k. 10C/196/2012-86 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 1.693,19 eura a nemajetkovej ujmy v sume 338,64 eura z dôvodu,
že Okresný súd Nitra o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej 15
dňovej lehote na vydanie poverenia. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 10Er/466/2010 z ktorého
zistil, že oprávnená - navrhovateľka spísala pred súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie
22.04.2010 a žiadosť o udelenie poverenia bola podaná súdnym exekútorom na súd dňa 23.06.2010.
O jej návrhu rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 21.09.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia
zamietol. V ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na ust. § 4, § 6, § 9, § 15, § 16, § 17, zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a
§ 41, § 44 Exekučného poriadku. Uviedol, že v danom prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v
konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na priznanie
nároku na náhradu škody, ak nejaká škoda vznikla. Navrhovateľka vytýkala exekučnému súdu, že
preskúmaval exekučný titul, čo nebolo v jeho právomoci a tým spôsobil prieťahy v konaní, keďže
poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej 15 dňovej lehote. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 15.12.2009 do 31.05.2010 bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
(19.01.2010) možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Až neskôr bolo ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku novelizované tak, že
exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol zahrnutý do § 41 ods. 2 Exekučného poriadku až novelou č. 144/2010 Z. z. účinnou
od 01.06.2010. Novelizácia tohto zákonného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ EP. To, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ EP vyplýva aj z komentára k § 44 ods. 2 EP. Ďalej poukázal na ust. § 44 ods.
1 EP, keď v danom prípade exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol súd oprávnený
ex offo podrobiť kontrole za účelom zistenia, či bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom
konaní a či zmluva o úvere neobsahuje neprijateľné podmienky. Otázku, či bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný skúmať ústavný súd na základe ústavnej
sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty však neznamená automaticky prieťahy v konaní. Súd prvého stupňa zastal názor, že
v exekučnom konaní bol exekučný súd v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zo zákona oprávnený a povinný preskúmať v zmysle § 44 ods. 2 EP. Exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa vzťahuje iba na
prípady, keď žiadosti exekútora je možné vyhovieť, t. j., keď je možné vydať poverenie na vykonanie
exekúcie. V opačnom prípade treba skúmať, či sú splnené podmienky na exekúciu, a preto súd je
toho názoru, že lehota 15 dní na rozhodnutie, ktorým sa návrh na vydanie poverenia zamieta sa
nevzťahuje. Navrhovateľka nepreukázala, aká nemajetková ujma jej ako právnickej osobe vznikla, a
tiež nepreukázala vznik škody. Neprodukovala ani nenavrhla dôkaz k tomu, že jej pohľadávka v prípade
rozhodnutia do 15 dní a v prípade udelenia poverenia bola reálne vymožiteľná. V danom prípade
preto neuniesla dôkazné bremeno k vzniku škody ako aj nemajetkovej ujmy, ich výške ako aj príčinnej
súvislosti medzi zavinením exekučného súdu a vznikom škody. Z uvedených dôvodov žalobu ako
neopodstatnenú zamietol. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli,
ani si ich neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej
jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.
Uviedla, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a
to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej
neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Namietala zamietnutie návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania,
čím jej súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku. V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej
uviedla, že štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z
uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, byť viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti konať v
zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie
možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu
súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Navrhovateľka uvedený dôvod odvolania nešpecifikovala, odvolací súd podrobil preskúmaniu konanie
pred súdom prvého stupňa a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil
žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady
konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého
stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi
v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Nitra 23.06.2010. Návrh na vykonanie

exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom 22.04.2010. Súd uznesením z
21.09.2011 pod č. k. 10Er/466/2010-18 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.04.2012.

Navrhovateľka sa domáhala svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. v čase začatie exekučného konania neplatila. Odvolací
súd sa s týmto názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku platného do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a podľa písm.
i/, iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011
bolo novelizované citované znenie tak, že do písm. d/ bolo zakotvené: vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Písmeno i/ citovaného
ustanovenia zostalo bez zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Do 31.05.2010 ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvádzalo, že súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie,
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010
zákonodarca upravil citované ustanovenie tak, že doplnil za znenie do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od 01.06.2010 zrušil lehotu na
vydanie poverenia v prípade, ak je exekučným titulom exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až
následne v roku 2011 upravil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné tituly sa považujú vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z uvedeného
dôvodu má odvolací súd za to, že až do novely do 31.05.2011 boli exekučnými titulmi rozhodcovské
rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Tvrdenie navrhovateľky, že exekučné konanie sa začalo
22.04.2010 a k rozhodnutiu došlo až po viac ako 727 dňoch od podania návrhu nie je pravdivé.
Navrhovateľka spísala návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora do zápisnice 22.04.2010.
Súdny exekútor podal návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd 23.06.2010 po uplynutí dvoch
mesiacoch. Exekútor nesplnil zákonnú 15 dňovú lehotu na podanie žiadosti o udelenie poverenia.
Exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 21.09.2011 (a nie dňa 18.04.2012, ako tvrdí
navrhovateľka v návrhu).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie nie je možné vykladať
extenzívne. Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu
nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej
vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala

len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia
tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Súd prvého stupňa prijal správny právny záver, že 15
dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala. Odvolací súd sa s takýmto
právnym posúdením plne stotožňuje. Ak lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia neexistovala, nedošlo tak zo stany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Tým nie je naplnený základný nárok navrhovateľky, z ktorého odvodzovala svoj nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal s námietkou navrhovateľky o povinnosti
súdu v exekučnom konaní ex offo preskúmať rozhodcovský rozsudok. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením zo 04.09.2014 pod č.k. 10C/ 196/2012-86 na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7 písm. a/ sadzobníka
súdnych poplatkov.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu
podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav
platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako vecne
správne podľa § 219 OSP potvrdil.

Odvolací súd pred preskúmaním rozhodnutia z hľadiska jeho vecnej správnosti sa venoval námietke
navrhovateľky spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na jednotnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (R 111/98,
3Cdo 249/2008, 3Cdo 290/2008, 3 Cdo 49/2013, 3Cdo 266/2013, 2 MCdo 18/2008, 6 Cdo 25/2012, 7
Cdo/52/2011, 1 Cdo 181/2010) a Ústavného súdu (I.ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 141/2011,
IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012), z ktorých vyplýva, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,
takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu
konania a nie procesnú vadu. Nesprávnosťou rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd
dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodní, neodníma účastníkovi konania
možnosť realizovať jeho procesné oprávnenie v zmysle „náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu v rámci využitia opravných prostriedkov“.

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácii aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Predmetom rozhodovania
je deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu
zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch, ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované
(t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti podaním odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom
konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní, o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov)
vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s
tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné,
či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ alebo

odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiatý
formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje, nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 30.01.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta
prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania
neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.