Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/81/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222168
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222168.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 24.03.2014, č. k. 9C/204/2012-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 odsek 1, § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2,
§ 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ a d/ , § 44 odsek 1, odsek 8
zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia

majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 eur, pretože exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, ale po dlhej dobe a
súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 183 dní.
Uviedol, že navrhovateľ sa písomne obrátil na odporcu, ako na príslušný orgán so svojim nárokom
na náhradu škody, odporca nerozporoval túto skutočnosť, nárok na náhradu škody navrhovateľovi
neuspokojil, preto sa navrhovateľ obrátil na súd.

Mal preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že Okresný súd Nové Zámky v exekučnej veci sp. zn.
9Er/252/2003 nevydal rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v 30 dňovej
lehote je nepravdivé. Exekučný súd postupoval v súlade s ustanoveniami exekučného poriadku, pretože
návrh na vydanie poverenia bol podaný na súd 05.06.2003, poverenie bolo vydané 23.06.2003, dňa
22.11.2010 bol podaný návrh na zmenu súdneho exekútora. K návrhu sa oprávnený vyjadril 02.03.2011,
exekútordňa15.04.2011aexekučnýsúdrozhodoldňa20.05.2011ozmenesúdnehoexekútora. Lehotu,

v ktorej bolo rozhodnuté považoval za primeranú, vzhľadom na enormný počet napadnutých vecí v
agende Er a súd nezavinil prieťahy v predmetnej veci a reagoval svojimi úkonmi na podania účastníkov
vždy v primeranej lehote.
Mal za to, že v danom prípade neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu
uvedené v ustanovení § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Exekučný súd konal v predmetnej veci
priebežne,bezzbytočnýchprieťahov,pričompoukázalnarozhodnutieÚstavnéhosúduSRI.ÚS16/2002

z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní.Dospel preto k záveru, že z dôvodu, že nemal preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu
prieťahov v predmetnom exekučnom konaní, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a taktiež nemal za preukázaný ani vznik škody

a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si ich
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a

nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale

ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 331,92 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu
nazmenusúdnehoexekútoravexekučnomkonanívedenomprepohľadávkuoprávneného,ktorávznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4020951 povinným. Nesprávny úradný postup

navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu
rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9Er/252/2003 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 05.06.2003 doručená žiadosť súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému W. W., o vymoženie
149,37 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo dňa
06.03.2003, N 681/2003, Nz 16567/2003. Okresný súd Nové Zámky dňa 23.06.2003 vydal pod číslom

5404021068* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie predmetnej exekúcie. Dňa 22.11.2010 bol
exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak,
aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 30.11.2010 exekučný
súd vyzval súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie k návrhu na zmenu exekútora
a oprávneného na doplnenie dôvodov návrhu na zmenu exekútora. Oprávnený reagoval na výzvu

súdu dňa 02.03.2011 a súdny exekútor dňa 15.04.2011. Následne exekučný súd uznesením zo dňa
20.05.2011, č. k. 9Er/252/2003-20, vyhovel žiadosti oprávneného.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu

zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v čase začatia exekučného
konania), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu

písomne odstúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01.09.2005 zmenený i

Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ustanovenie § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 odsek 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných
a záverečných ustanoveniach účinných od 01.09.2005 zákon v ustanovení § 238 odsek 1 zakotvoval,

že konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. Podľa § 238 odsek 2 sa ustanovenia § 34 odsek 1 až 3, § 37 odsek 4 a 5, § 46
odsek 3, § 47 odsek 3, § 58 odsek 5, § 134 odsek 2, § 136 odsek 3 a 4 a § 145 odsek 1 použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora vexekučných konaniach začatých pred 01.09.2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala
zákonná 30 dňová lehota tak, ako to správne ustálil i súd prvého stupňa. Za situácie, že zákonodarca v
danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu

exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote.

Zostranyexekučnéhosúdutaknedošlokporušeniupovinnostivydaťrozhodnutievzákonomstanovenej
lehote,pretožepodoručenínávrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora(22.11.2010),postupujúc

vintenciáchplatného§44odsek6Exekučnéhoporiadku,vyzvaldovtedyvýkonomexekúciepovereného
súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie sa k návrhu (30.11.2011) a následne po obdržaní
jeho vyjadrenia (15.04.2011), vo veci rozhodol (20.05.2011). Uvedené zistenia preukazujú, že v postupe
exekučného súdu, s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.

j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (24.03.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil dňa 24.03.2014 emailom, hoci mu predvolanie bolo doručené v dostatočnom
predstihu (28.02.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého

stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že zákonodarca v danom prípade nestanovoval
lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora, preto odvolací súd
konštatuje, že k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Taktiež i ďalšie
skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného
rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek

2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť
rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne

správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania

nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.