Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217254
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217254.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 10C/5/2013-53 zo dňa 21. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej ujmy v sume 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 302,42
eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal
náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie
nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. v primeranej lehote. V predmetnom konaní súd neskúmal,
či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z

akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec navrhovateľovi nejaká škoda vznikla.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená súdu dňa 16. 07. 2010 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 07. 10. 2010,
pričom rozhodoval za účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého sa 15 dňová lehota nevzťahovala
na rozhodnutie súdu, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku. V
predmetnej veci bol exekučným titulom vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, preto sa uvedená
lehota na vydanie rozhodnutia nevzťahovala a nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že súd

rozhodol po zákonom stanovenej lehote.

V predmetnej veci mal súd prvého stupňa mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
a údaj navrhovateľa o tom, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia s
omeškanímviacako164dní,jenepravdivý.Zároveňuviedolvodôvodnenísvojhorozsudku,žeotázku,či
vkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať iba Ústavný

súd Slovenskej republiky, resp. predseda súdu na základe sťažnosti na prieťahy v konaní, ale nie je súd
v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. I prípadné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútoraautomaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
škodu je protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie,

pričom zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako
zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá
vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení, resp. úbytku
existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na

to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že
navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za
následok vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu

majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom,
tedapostupom,ktorýbybolzhľadiskazmenšeniamajetkunavrhovateľarozhodujúcim,t.j.akbynedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok sa nezmenšil. V predmetnej veci bol súd toho názoru,
že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
a preto sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, nakoľko nezistil právny

základ, a to zodpovednosť odporcu za škodu. K námietke premlčania, ktorú vzniesol odporca, súd
prvého stupňa uviedol, že v prípade, ak by bol nárok navrhovateľa dôvodný, nebol by premlčaný.
Exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 07. 10.
2010, pričom toto rozhodnutie bolo doručené oprávnenému dňa 11. 10. 2010 a nasledujúcim dňom si
teda mohol uplatniť prípadnú škodu. Premlčacia lehota uplynula dňa 12. 10. 2013. Žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku bola podaná dňa 25. 09. 2012 a žaloba 28. 12. 2012. Súd mal za to, že nárok
navrhovateľa, ak by bol podaný pôvodne, nie je premlčaný.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení
platnom v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase začatia exekučného konania. O trovách
konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci

úspech, náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvomust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.
Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič

zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Odvolateľ zároveň namietal, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ

uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o
rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak
škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného
konania) , exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento

návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej

tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 164 dní.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu

prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP, v znení zák. č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010),

ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade. Ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-dňová
lehota vzťahovala i na rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil do Exekučného poriadku ako v niektorých ďalších ustanoveniach.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 16. 07. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 07. 06. 2010.
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora oudelenie poverenia exekučný Okresný súd Levice rozhodol uznesením č. k. 14Er/590/2010-14 zo dňa
07. 10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
predchádzala súdna výzva zo dňa 03. 08. 2010 o predloženie potrebných dokladov k návrhu na
exekúciu (úverová zmluva, všeobecné zmluvné podmienky a pod.), ktoré boli zo strany oprávneného
predložené až dňa 27. 09. 2010. Ak teda súd vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia dňa 07. 10. 2010, rozhodol tak v lehote 10 dní po doplnení návrhu (27. 09. plus

15 dní podľa zákona). Pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia rozhodol v lehote 2,5 mesiaca od podania návrhu exekučnému súdu, uviedol správny údaj a
správne konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 164 dní od jej podania ako to tvrdil žalobca,
lebo exekučný súd rozhodol v lehote 10 dní po doplnení návrhu na exekúciu (doručení požadovaných
dokladov).

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti

skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 236 dní nebolo preukázané a toto
tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby
aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka

konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo i využil a podal odvolanie proti uzneseniu
súdu o zamietnutí návrhu. Odvolací súd uznesením z 30. 12. 2010 č. k. 26CoE/236/2010-33 uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil. Okresný súd Levice uznesením č. k. 16Er/589/2010-49 zo dňa 21. 07. 2011
exekučné konanie zastavil (právoplatné dňa 10. 08. 2011).

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie

exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na
neprípustnej interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že takýto záver súdu zo spisu nevyplýva a ak
nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími

atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou
žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/0 l). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad

Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu

pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že

všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.