Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217883
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217883.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/12/2013-35 zo dňa 22. novembra 2013 a o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 18C/12/2013-49 zo dňa 25. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25. 02. 2014 č. k. 18C/12/2013-49 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.

1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods.
1, 2, § 44 ods. 1, 2, 7, 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal, aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie titulom majetkovej škody sumu 175,- eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 940,44 eur, z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní lehoty na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Tiež tvrdil,

že písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca
však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: návrhom navrhovateľa, vyjadrením odporcu, pripojeným
spisom Okresného súdu Levice č. k. 16Er/18/2005, listom európskej komisie, článkom o vymáhaní
dlhov, oznámením o priebežnom rokovaní a zistil, že návrhom doručeným súdnemu exekútorovi Mgr.
Kataríne Baňarovej dňa 10. 01. 2005 bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
dňa 14. 06. 2005 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod reg. č. 5402 029214*. Dňa 25. 05.

2009 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením Okresného súdu levice sp. zn. 16Er/18/2005-34
zo dňa 12. 10. 2010 súd vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora. Navrhovateľ uviedol, že
majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou voveci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom, pričom malo ísť o pracovné výkony zamestnancov pomocou
informačného systému v sume 70,- eur, náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu

40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom v sume 50,- eur a
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur, spolu sumu
175,- eur. Navrhovateľ si zároveň uplatňoval ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné

zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky vo výške 497,88 eur, pričom pri výpočte vychádzal z alikvótneho pomeru 55,32 eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu,
teda 663,88 eur za rok. Uviedol, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 277 dní. Poukázal

pritom na nálezy Ústavného súdu SR, v ktorých bolo navrhovateľovi priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy súdov. Súd prvého stupňa uviedol, že vykonal dokazovanie predovšetkým z
pripojeného exekučného spisu a zistil, že návrh na zmenu exekútora došiel súdu dňa 23. 11. 2010,
pričom úpravou z 12. 05. 2011 bolo žiadané stanovisko k zmene exekútora. Súd zistil, že exekučný súd
nedodržal lehotu 30 dní. Nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní, ale či bola dodržaná zákonná 30

dňová lehota na vydanie rozhodnutia, pričom zistil, že táto dodržaná zo strany súdu nebola. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Podľa názoru súdu
prvého stupňa, v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekúcie k žiadnej škode
nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony

exekučného konania. Pokiaľ by v dôsledku nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora mala vzniknúť navrhovateľovi škoda, musel by preukázať, že táto škoda vznikla v príčinnej
súvislosti s nedodržaním uvedenej lehoty, čo podľa názoru súdu, navrhovateľ nepreukázal. Konštatoval,
že navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšení jeho majetku, alebo v ušlom
zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou

vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu
na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Pokiaľ ide o náklady spojené so správou pohľadávky
prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur,
na udržanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, mal súd za to, že túto škodu navrhovateľ
nešpecifikoval a nie je možné považovať uvedené položky za škodu v dôsledku nesprávneho úradného

postupuexekučnéhosúdu.Uvedenépoložkysúuvedenépaušalizovane.Aniostatnépoložkymajetkovej
škody, náhradu ktorej si navrhovateľ požadoval (50,- eur a 15,- eur), nepreukázal. V exekučnom spise
sa v období od podania návrhu na zmenu exekútora do jeho rozhodnutia nenachádza ani jedna urgencia
zo strany oprávneného, teda ani tieto položky navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal.

Súd prvého stupňa bol toho názoru, že počas doby od podania návrhu na zmenu exekútora do jej
rozhodnutia, ku ktorému došlo po zákonom stanovenej lehote, navrhovateľovi nevznikla žiadna škoda.
Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Majetková ujma nebola
preukázaná. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, resp.
škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou)

a vznikom škody a v prípade subjektívnej zodpovednosti i zavinenie, pričom zodpovednosť za škodu
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna,
čoznamená,žezostranyoprávnenéhosubjektuniejepotrebnépreukazovaťzavinenievoformeúmyslu,
resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda vznikla a že je výsledkom činnosti príslušného orgánu

štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy. V ďalšej časti odôvodnenia
svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle
ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo
právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení, resp. úbytku existujúceho majetku

poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého
stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí,ak je iba sprostredkovaný. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý by bol z hľadiska

zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
jeho majetok sa nezmenšil. Navrhovateľ tieto skutočnosti nepreukázal, nepreukázal, že majetková
škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným rozhodnutím exekučného súdu o jeho
návrhu na zmenu exekútora. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa
zdôraznil, že táto nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od

okolností, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval a na základe ktorých nevidel dôvod pre
finančnúsatisfakciuvoformenemajetkovejujmy.Podľanázorusúduprvéhostupňasanavrhovateľsnaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté, pričom všeobecný
súd nie je oprávnený konštatovať, či v exekučnom konaní išlo o prieťah, pričom žiadne konanie, v
ktorom by bol zistený prieťah v predmetnom exekučnom konaní sa ani neviedlo. Súd prvého stupňa

zároveň uviedol, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore s ust.
§ 1 OSP, nakoľko navrhovateľ sa snaží dosiahnuť zisk a v dôsledku tvrdeného porušenia svojich
práv sa domáha súdnej ochrany a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že základom podnikateľskej činnosti
navrhovateľa je poskytovanie spotrebiteľských úverov na základe formulárových zmlúv a všeobecných
zmluvných podmienok tej najzraniteľnejšej skupine obyvateľstva, ktorá zložito formulovaným zmluvným

podmienkam nemôže ani nerozumieť. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých
súdoch Slovenskej republiky, je súdu známe, že navrhovateľ využíval práve rozhodcovské doložky nato,
aby o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy, ktoré však nerešpektovali ustanovenia právnej
úpravy o ochrane spotrebiteľov a navrhovateľovi priznávali také plnenia, ktoré boli nedôvodné pre
zjavne neplatné zmluvné podmienky. K námietke premlčania, ktorú vzniesol odporca, súd prvého stupňa

uviedol, že od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora dňa 22. 05. 2009 do uplatnenia si náhrady
škody priamo u odporcu dňa 25. 09. 2012 neuplynula trojročná doba. Odporca namietal premlčanie
návrhu. Súd mal za to, že návrh nie je premlčaný. Subjektívna premlčacia lehota začína plynúť odo
dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil, pričom táto je trojročná. Počas
predbežného prerokovania návrhu na náhradu škody na príslušnom orgáne premlčacie lehoty odo dňa

podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie však 6 mesiacov, neplynú. Súd mal za to,
že navrhovateľ sa mohol o škode dozvedieť po 30 dňoch od doručenia návrhu na zmenu exekútora, t.
j. 25. 05. 2009, pričom si náhradu škody v rámci predbežného prerokovania uplatnil 25. 09. 2012, teda
včas, a súd nemohol prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania,

keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd
vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov.Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič

zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Odvolateľ zároveň namietal, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej

lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho
odvolania odvolateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že
"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Odvolateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o

rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa jeho názoru ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. zákona č. 71/1992 Zb. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov
spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového

úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo
žiadostinavykonaniepoplatkovéhoúkonu,akjepoplatníkomnavrhovateľ,odvolateľadovolateľ.Sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 21. 02. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd

konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,
ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 24. 02. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať

ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku

výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25. februára 2014 č. k.
18C/12/2013-49 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.