Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/609/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210955
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210955.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/286/2012-58 zo dňa 18.decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský
Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako
oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. Ex 9/2007 exekučný
súd nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote.

Na základe vykonaného dokazovania súd I. stupňa ustálil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
3Er/12/2007bol dňa 21.11.2010 exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora.
Exekučný súd dňa 15.12.2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie exekútorského spisu, ktorú
výzvu urgoval dňa 1.2.2011. K predloženiu požadovaného spisu, spolu s návrhom na zastavenie
exekúcie, došlo 23.2.2011. Následne, dňa 7.4.2011 exekučný súd žiadal Stály rozhodcovský súd o
zaslanie rozhodcovského spisu. Po jeho doručení dňa 18.4.2011 exekučný súd uznesením zo dňa
2.6.2011 exekúciu zastavil a preto o návrhu na zmenu exekútora nerozhodoval. Predmetné uznesenie

bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. 21CoE/14/2011-56 zo dňa 12.10.2011, v ďalšom
postupeexekučnýsúdvporadídruhýmuznesenímzodňa30.1.2012(vspojenísrozhodnutímKrajského
súdu v Žiline č.k. 21CoE/64/2014-107 zo dňa 16.5.2012) exekúciu vyhlásil(právoplatne) za neprípustnú
a zastavil.
S poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR okresný súd vyslovil, že zákonom stanovená
lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora síce exekučným súdom dodržaná nebola, nie každé
nedodržanie zákonnej lehoty však automaticky znamená prieťahy v konaní. Následne v tejto spojitosti

dospel k záveru, že exekučný súd postupoval plynulo a so všetkou opatrnosťou, keď žiadal o doručenie
exekútorského spisu, následne vzhľadom na predložený návrh na zastavenie exekúcie požadoval aj
doručenie spisu rozhodcovského súdu a nadväzne exekúciu zastavil. Podporne poukázal i na (právnu)
skutočnosť a to, že účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované i v prípadepodania návrhu na zmenu exekútora, preto v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo
dôjsť k vzniku žiadnej škody, resp. ujmy na strane navrhovateľa.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že

procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania
uplatnil, avšak nevyčíslil, pričom zo spisu (mu) vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia a vrátenia
veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania

zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a
prednesom a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo
podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

vo veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkovéhostavu,bezoboznámeniasasobsahompredloženejústavnejsťažnostianesprávneaplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa
meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho

zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému
súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa navrhovateľ bránil podaním sťažnosti na
Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Bez
vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a

celkom zmarená.
Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. V konaní pritom môže vylúčený sudca urobiť len také úkony,
ktoré nepripúšťajú odklad. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považuje nesprávny
úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva

hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie,
čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa
dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.Predvolanie na termín pojednávania (dňa 18.12.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa
doručené 5.12.2013. Elektronickým podaním s dátumom 12.12.2013 navrhovateľ žiadal o zrušenie

pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd
správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na
odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie

(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnostiach (neúčasť odporcu na pojednávaní, navrhovateľovi
chronicky známa protiargumentácia odporcu)posudzovaného prípadu nedosahuje intenzitu potrebnú

pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 16.12.2014, t.j. až po
vykonanípredvolanianavrhovateľanapojednávanieazároveňvodstupeibadvochdníprednariadeným
termínom pojednávania. Nemožno preto vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas možného

doručenia považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti nedoručenie vyjadrenia (§ 114 ods. 2
veta posledná O.s.p.) v súdenej veci. Okrem toho (ako už odvolací súd uviedol i vyššie) s opakujúcou
sa/rovnakou protiargumentáciou odporcu bol navrhovateľ dôkladne oboznámený v tisíckach skutkovo a
právne obdobných sporov, ktoré vedie proti odporcovi.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3

Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.6.2013 boli navrhovateľovi
doručené uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 6NcC 307/2013-17 zo dňa 20.3.2013 o nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia veci. V rozpore s uvedeným tvrdením navrhovateľa je
napokon jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského súdu.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zjavne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na relevantnú,

resp. akúkoľvek protiargumentáciu vo vzťahu k vecnému dôvodu, ktorý okresný súd viedol k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých
skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez relevantnej reakcie na
konkrétny nosný dôvod meritórneho rozhodnutia.

V tejto spojitosti tiež platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil„keďkonštatoval,ženamietanélehotynavydanierozhodnutiabolidodržané“,nekorešpondujes
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd

preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu

o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.
Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo

veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho

konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.