Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. apríl 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203657
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Tomašovičová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113203657.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní vedenom sudkyňou Mgr. Andreou Tomašovičovou, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 zastúp.: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o náhradu
majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 2.344,- eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd
určil medzitýmnym rozsudkom, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. W., nar. XX.XX.XXXX, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX v
zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z

titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.344,- €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a zaplatiť navrhovateľovi aj trovy konania.

Vo svojom návrhu doručenému Okresnému súdu Senica zároveň navrhovateľ vzniesol námietku
zaujatosti sudcov uvedeného súdu a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.
Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 9NcC/53/2012- 14 zo dňa 13.11.2012 rozhodol, že sudcovia

Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 20.2.2013.

Súdnariadilvovecipojednávanieavsúladesustanovením§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadku
pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, pričom právny zástupca navrhovateľa svoju neúčasť
neospravedlnil a nežiadal o odročenie z vážnych dôvodov a odporca svoju neúčasť ospravedlnil.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č. l. 1-4,
oznámením odporcu č. l. 24-25, vyjadrením odporcu č. l. 26-31 a zistil tento skutkový stav veci:Navrhovateľ v žalobe uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom

(povinným) O. W., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej

komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 6.3.2006 a to rozhodnutím o
poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
42 mesiacov). Ako dôkaz označil navrhovateľ príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky

podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného
súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až
po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas

špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ
sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.

Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administratívne a iné poplatky 15 eur.
Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v tomto období sumu
125 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné
časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou

a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva

na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má
právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonompredpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práva a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej

ujmy použil navrhovateľ možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného
zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 2.344,-

eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660 eur za rok. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 1271 dní.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca však do

podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mal za to, že
návrh je zmätočný, keď navrhovateľ síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, najmä
odkazujenaexekučnýspis,žiadnedôkazyvšaksámnepredložil.Navrhovateľvskutočnostiprenášacelú

dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody. Jednak si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu
z dôvodu prieťahov, na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
prieťahovvkonanínavrhovateľvžalobeneuvádza,akékrokypodnikolnaodstránenieneželanéhostavu.
Navrhovateľ neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil

možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti. Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Odporca uviedol, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu
doručené žaloby, je zrejmé , že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok

na súde. Uviedol, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.
k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia Najvyššieho súdu SR z

29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 vyplýva, že súd do
15 dní od doručenie žiadosti písomne poverí exekútora a táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), teda vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisii a zmierov nimi schválených. Nárok je teda v tejto časti neopodstatnený. V dôvodovej správe
je k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým
výkladom aj Národná rada SR.

Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Odporca ďalej uviedol, že podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúcehov porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,

ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a

preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a preto
nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.
Odporca uviedol, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách navrhovateľa vyplýva,
že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala

navrhovateľovivzniknúťškodaprávenesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcimvzamietnutížiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula
po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému vzniesol odporca námietku
premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú
hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov,

ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,
poštovné. Navrhovateľ nekonkretizoval, či si predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie
vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Naviac
navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne
potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadovať
paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú

škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom
prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a preskúmanie predmetného
nároku je znemožnené. Odporca ma za to, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku
škody. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje ani množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného

tajomstva, či dôverných informácii.

K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedol, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Uviedol, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity

členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované, a taktiež navrhovateľ nespresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa. Uviedol, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné

preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených
žalôb nevyplýva, preto odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu
a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnenípovahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa spojené s touto
podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ, v

ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým
skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok,
ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným

cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“.
Navrhovateľjevnímanýakospoločnosťvyužívajúcaneprijateľnépodmienky,zneužívajúcslabéfinančné
a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii

platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Odporca uviedol, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení
exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za
to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či
už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia základných

podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., odporca považuje žalobu
za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a odporcovi priznal náhradu
trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im bolo

doručených 43 597 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,
disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, navrhovateľ však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím

bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 23.04.2012.

Na základe dopytu zo dňa 1.4.2014 na Okresný súd Senica bolo tunajšiemu súdu oznámené, že
na Okresnom súde Senica sa predmetný exekučný spis, ktorého predmetom je konanie vedené u
exekútorského úradu pod spisovou značkou EX XXXX/XXXX nevedie a navrhovateľ nepredložil žiaden
relevantný dôkaz o vedení predmetného konania a ani súdu neuviedol číslo konania, pod ktorým by

malo byť príslušné konanie na uvedenom súde vedené.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci

podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 4 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,
z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený

požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Navrhovateľ sa podaním adresovaným priamo odporcovi
a doručeným dňa 23.4.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd uplynula

šesťmesačná lehota, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či
došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, súd poukazuje na neunesenie dôkazného bremena ohľadom
preukázania skutočností tvrdených navrhovateľom.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania

neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých
prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre
nečinnosť účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola

nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností
tvrdí.

Teda neuvedením ani len spisovej značky, pod ktorou bolo vedené exekučné konanie na exekučnom
súde, ktoré je predmetom žaloby, súd toto považuje za nesplnenie si elementárnej povinnosti
navrhovateľa a neunesenie jeho dôkazného bremena v konaní.

Napriek vyššie uvedenému neuneseniu dôkazného bremena navrhovateľom, súd sa pri posúdení veci

zaoberal aj tým, či mohlo prísť v uvedenom prípade ku vzniku nároku na náhradu škody a vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v navrhovateľom tvrdenom čase
podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Podľa navrhovateľa
rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou
účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena
i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí

aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2011 o
zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu
potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Uvedená novela č. 144/2010 Z.
z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného
poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a

dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS
v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu
- Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe
rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku

aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
V navrhovateľom tvrdenom čase podania žiadosti o udelenie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala, zákon určoval lehotu na vydanie
poverenia len na základe iných exekučných titulov. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa nedopustilnesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, keďže
na vydanie rozhodnutia (udelenie poverenia) zákonom stanovená lehota neexistovala.

Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom

znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné
od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať
do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ sa vo
svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných
súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni

boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd
vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd
teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade,
ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia

oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o
náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody
(rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a ani to
že bolo vedené ním uvedené konanie a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ
vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza
správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a
správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ
mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto
individuálnejpohľadávke.Naviacnavrhovateľakospoločnosť,ktorásazaoberáspotrebiteľskýmiúvermi,

k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami
i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú
skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je
potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade
by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať

predmetný nárok. Súd má za to, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody.
Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním
exekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávkuoprávnenéhozapríčinilpovinnýtým,ženeplnil
svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné
zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že

by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom

konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ tým, že uprednostnil
rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo zákona č.
258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Vzniknemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov
spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ

poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa.
Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý

rok prieťahov je nesprávna úvaha. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Skutočnosť, že
vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto navrhovateľ nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a

to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii

platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
nemajetkovú ujmu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania
porušeniapráva.Podľasúdusanavrhovateľsnažípredmetnýmpodanímeliminovaťpofinančnejstránke

svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej
praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v konaní
a nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd vydal poverenie po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal
svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom

rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnému
odporcovi však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí

byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.