Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/110/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201310
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1011201310.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. P., H.
XX, L., 2/ P. P., H. XXX, L., obaja zastúpení: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, Štúrova 13, Bratislava, proti
žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (právny nástupca Obvodného
úradu Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky, predtým Krajského stavebného úradu v Bratislave),
Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: E.. J. P., A. XX, L., o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného č.: A-2011/1095-DLD zo dňa 15.04.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Mestská časť Bratislava - Podunajské Biskupice ako stavebný úrad vydala dňa 25.08.2008 rozhodnutie
č. SU XXXX/XXXX/XXXX/Pa, ktorým na základe žiadosti stavebníka (pribratého účastníka) povolila
v spojenom územnom a stavebnom konaní stavbu: „Rodinný dom - nadstavba a prestavba na
administratívne priestory a prislúchajúca technická vybavenosť.“ Toto stavebné povolenie bolo v
odvolacom konaní zrušené rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/XXXX/XXX/
HVR zo dňa 20.01.2009 a vec bola vrátená stavebnému úradu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Keďže stavebník začal s realizáciou stavby skôr, ako ju mal právoplatne povolenú, podal žiadosť o

jej dodatočné povolenie. Stavebný úrad rozhodnutím č.: SU XXXX/XXXX/XXXX/Pa zo dňa 22.11.2010
stavbu dodatočne povolil v rozsahu určenej objektovej skladby a zároveň umiestnil objekty SO 05 a SO
07. Proti uvedenému rozhodnutiu stavebného úradu podali žalobcovia odvolanie, v ktorom uviedli, že
nebol dôvod na postup podľa § 88a ods. 1 druhá veta zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (ďalej aj len stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, neboli splnené
podmienky pre spojenie územného konania o umiestnení stavby so stavebným konaním. Poukázali na
to, že sa dlhodobo nezdržiavajú v mieste doručenia a preto nenastala fikcia doručenia a ich námietky

tak boli podané v lehote. Namietali tiež záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa
07.07.2010. O odvolaní žalobcov rozhodol Krajský stavebný úrad v Bratislave napadnutým rozhodnutím
zo dňa 15.04.2011 tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 22.11.2010 takto:1. Vo výroku rozhodnutia, v jeho príslušnej časti, opravou znenia upresňuje tie zákonné ustanovenia,
podľa ktorých stavebný úrad predmetnú stavbu dodatočne povolil, a to nasledovne:

ruší text v znení:

...“podľa § 88a ods. 1, 88 ods. 1 písm. b/, § 66 ods. 1 stavebného zákona a podľa § 32, 46 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok)“...

a nahrádza ho textom nasledovného znenia:

...“podľa ustanovenia § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskoršíchpredpisov,podľaustanovenia88ods.1písm.b/stavebnéhozákona,vspojenísustanovením
§ 88a ods. 4 stavebného zákona, ako aj podľa ustanovenia § 10 vyhlášky č. 453/2000 Z.z.“...

2. Vo výroku rozhodnutia v časti označenej ako „objekt stavby“ mení rozsah objektovej skladby stavby
a názov stavebného objektu SO 03, a to nasledovne:

ruší text v znení:

SO 01 - vlastný objekt

SO 02 - vodovodná prípojka

SO 03 - kanalizácia + dažďové vody

SO 04 - žumpa

SO 06 - prípojka NN el. energie

SO 09 - oplotenie.

a nahrádza ho textom nasledovného znenia:

SO 01 - vlastný objekt

SO 02 - vodovodná prípojka

SO 03 - kanalizačná prípojka

SO 04 - žumpa

SO 06 - prípojka NN

3. Vo výroku rozhodnutia, na strane 1, ruší text posledného odseku v znení:

„objekt stavby: SO 05 - studne, tepelné čerpadlo a SO 07 spevnené plochy a sadové úpravy sa týmto
rozhodnutím podľa § 39 a 39a stavebného zákona na dotknutých pozemkoch len umiestňujú. Povolenie
týchto stavebných objektov podlieha samostatnému konaniu špeciálnych stavebných úradov;“

4. Vo výroku rozhodnutia, na str. 2, v časti označenej ako 5. Napojenie na inžinierske siete - Voda, ruší

text v znení:

„Objekt SO 05 - studne, tepelné čerpadlo sa týmto rozhodnutím len umiestňuje podľa schválenej
situácie.“5. Vo výroku rozhodnutia, na str. 3, v časti označenej ako 6. Dopravné napojenie (SO 07) ruší text v
znení:

„ObjektSO07-spevnenéplochyasadovéúpravysatýmtorozhodnutímlenumiestňujepodľaschválenej

situácie.“

6. Vo výroku rozhodnutia, na st. 3, ruší text k časti označenej ako 7. Oplotenie v znení:

„bude riešené ako plné do výšky 3 m na východnej hranici pozemku parcelné číslo XXXX/X a na južnej
hranici pozemkov parcelné číslo XXXX/X a XXXX, katastrálne územie J.. Na ostatných hraniciach bude
riešené ako pletivové do výšky 2 m.“

Toto rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - J. L. č. SU XXXX/

XXXX/XXXX/Pa zo dňa 22.11.2010, ktoré Krajský stavebný úrad v Bratislave v ostatných častiach
ponecháva v platnosti.

II.

Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia

Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej v texte ako žalovaný) č. A-XXXX/XXXX-DLD zo dňa
15.04.2011 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) s návrhom, aby súd toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil
žalovanému na nové konanie.

Namietali, že výrok napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s § 59 ods. 2,3 správneho poriadku. Keďže
v danom prípade žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie, nemôže byť vo výrokovej časti rozhodnutia

výrok o tom, že sa ruší časť rozhodnutia. Zmena a zrušenie nie sú totožné pojmy. Výrok napadnutého
rozhodnutia je teda zmätočný. Nezákonný je tiež výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým sa konštatuje,
že v ostatných častiach ponecháva v platnosti rozhodnutie prvostupňového orgánu. Odvolanie malo byť
podľa žalobcov v zostávajúcej časti zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

V bode I. žalobcovia namietali, že na nimi podané námietky prvostupňový orgán neprihliadal, keďže

bol názoru, že boli podané po určenej lehote. K posúdeniu lehoty na podanie námietok poukázali
na stanovisko zo dňa 03.12.2010, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu predtým, ako bolo
vydané jeho rozhodnutie. Žiaden zo správnych orgánov sa nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými
v stanovisku zo dňa 03.12.2010. Nie je pravdou, že námietky uplatnené v stavebnom konaní sú totožné
s odvolacími námietkami. Ak by sa žalovaný vysporiadal s námietkami zo dňa 13.08.2010, musel by

vysvetliť, prečo zmenil svoj právny názor oproti svojmu predchádzajúcemu zrušujúcemu rozhodnutiu
zo dňa 20.01.2009. V zrušujúcom rozhodnutí totiž žalovaný uviedol, že v danom prípade nie je možné
spojiť územné konanie so stavebným konaním, nakoľko nejde o jednoduchú stavbu.

V bode II. žalobcovia poukazovali na to, že záväzné stanovisko Hlavného mesta Bratislavy k investičnej
činnosti nemá oporu v osobitnom zákone, na základe ktorého by sa takéto stanovisko malo vydávať. V

zmysle § 4 ods. 3 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy
usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné
stanovisko a taktiež vydáva záväzné stanovisko k investičnej činnosti v obci. Osobitný zákon teda
musí upravovať, kedy obec vydáva záväzné stanovisko alebo súhlas... Takýmto predpisom však nie je
zákon o obecnom zriadení, nakoľko tento zákon odkazuje na iný osobitný predpis. V danom prípade je

obec Hlavné mesto SR Bratislava. Aj v zmysle § 140b ods. 1,2 stavebného zákona je dotknutý orgán
oprávnený vydať pre účely konania podľa stavebného zákona vyjadrenie, súhlas, alebo iný úkon, akje takýto úkon upravený v osobitnom predpise. Dotknutým orgánom je Hlavné mesto SR Bratislava.
Hlavné mesto SR Bratislava teda vydáva záväzné stanovisko alebo iný úkon len v prípade, ak to
upravuje osobitný predpis. Žiaden osobitný predpis však neupravuje oprávnenie pre Hlavné mesto SR

Bratislavu vydávať záväzné stanovisko k stavbe rodinného domu, resp. jeho prestavbe a nadstavbe a
taktiež k zmene účelu stavby. K tejto námietke si žalovaný vyžiadal stanovisko od Hlavného mesta SR
Bratislavy, čo je však v rozpore s § 140b ods. 5,6 stavebného zákona. Žalovaný nezdôvodnil, na základe
akého právneho predpisu Hlavné mesto SR Bratislava ako dotknutý orgán vydalo záväzné stanovisko
k dodatočnému stavebnému povoleniu.

V bode III. žaloby uviedli, že v zmysle územného plánu sa v danom území ako prípustný počet
nadzemných podlaží uvádza 2-3. Je teda neprípustná výstavba do 4. a nad 4. nadzemné podlažie.
Podľa žalobcov je podlažím i podkrovie a to podľa STN 73 4301 článok 2. 19. Nie je zrejmé, prečo je
záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy v rozpore s územno-plánovacou dokumentáciou.
Výklad, podľa ktorého ide o 2. až 3. podlažie + podkrovie nemá oporu v právnej norme a ani v územno-
plánovacej dokumentácie. Žalobcovia tiež poukázali na vyhlášku č. 532/2002 Z.z., na ustanovenia ktorej

žalovaný neprihliadal.

V bode IV. žaloby žalobcovia uviedli, že v danom prípade sa malo postupovať podľa § 88a ods. 1
veta prvá stavebného zákona, nakoľko stavba, ktorá reálne stojí, bola postavená bez stavebného
povolenia. Nie je podstatné, že v roku 2008 bolo vydané stavebné povolenie, ktoré bolo následne
zrušené, nakoľko predmetom tohto zrušeného stavebného povolenia nebola stavba, ktorá sa reálne

postavila. Verejný záujem potom vychádza zo záujmov chránených stavebným zákonom a taktiež
s cieľmi a zámermi územného plánovania ako i z osobitných predpisov. Stavba bola postavená v
rozpore s územným plánom, pokiaľ ide o výškové pomery. Tiež bola postavená v rozpore s vyhláškou
č. 532/2002 Z.z. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu. Pri realizácii stavby sa
nezohľadnilo umiestňovanie stavby, odstupy od susedných stavieb a svetlotechnické podmienky. Z

projektovejdokumentácieniesúzrejmévýškovépomery.Stavebníkzvýšilnuluokolitýchstaviebccado1
metra. Taktiež stavebno-technické riešenie stavby nezodpovedá charakteru stavieb v lokalite. Poukázali
na § 88a ods. 7 stavebného zákona, podľa ktorého na konanie o dodatočnom povolení stavby sa
primerane použijú ustanovenia § 58 a 66 stavebného zákona. Slovíčko „primerane“ však neznamená,
že niektoré ustanovenia správny orgán použije a iné zas nepoužije.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza
z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, žalovaný podrobne a v celom rozsahu preskúmal
prvostupňové rozhodnutie, odstránil zistené nedostatky zmenou výrokovej časti prvostupňového

rozhodnutia, nakoľko nešlo o také pochybenia, ktoré by odôvodňovali potrebu zrušenia prvostupňového
rozhodnutia a zároveň zabezpečil procesné práva a povinnosti účastníkov konania. Výroková časť
napadnutéhorozhodnutiajejednoznačná,anepripúšťa,pokiaľideopriznanépráva,žiadnepochybnosti.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku. Slovo „ruší“ použité vo
výroku rozhodnutia nebolo použité ako vyjadrenie spôsobu rozhodnutia o odvolaní, ale bolo formulačne

použité na vyjadrenie spôsobu, akým sa určité časti výroku prvostupňového rozhodnutia menia, t.j. že
sa pôvodný text výroku v celom rozsahu nahrádza iným textom. V poslednom odseku výrokovej časti
svojho rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že jeho rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou prvostupňového
rozhodnutia, ktoré v ostatných častiach ponecháva v platnosti, z čoho je zrejmé, že obe rozhodnutia je
potrebné používať spoločne a že tie časti výroku, ktoré neboli zmenené, ostávajú v platnosti v pôvodnom

znení.

KboduI.žalobyuviedol,žežalobcoviamalivedomosťoprebiehajúcomkonaníaneoznámilistavebnému
úradu, že sa zdržiavajú na inej adrese, ako si uvádzali na všetkých písomnostiach. Vedomosť správnehoorgánu o adrese, na ktorej sa účastník zdržiava a ktorá nie je adresou trvalého pobytu, je však
úplne závislé od oznámenia účastníka konania. Poukázal na ustanovenie § 24 ods. 2 správneho
poriadku s tým, že doručenka je verejná listina a údaje na nej vyznačené poštovým doručovateľom

nie je správny orgán oprávnený spochybňovať, kým sa nepreukáže opak. To, či sú splnené zákonné
podmienky na uplatnenie fikcie doručenia, správny orgán nie je povinný ex offo skúmať, naopak,
preukázať opak je povinný účastník konania, ktorého sa doručovanie týka. Žalobcovia toto preukázali
až dňa 03.12.2010, kedy už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný sa navyše podrobne
zaoberal všetkými námietkami žalobcov. Dotknutá stavba bola v dôsledku jej nepovolenej realizácie

prejednaná v inom type povoľovacieho procesu a z dôvodu jej nepovolenej realizácie už v zmysle
zásad a princípov stavebného zákona nemohla byť prejednaná ani povolená v zlúčenom územnom a
stavebnom konaní. Zo stavebného zákona vyplýva, že ak stavebný úrad zistí stavbu realizovanú bez
stavebného povolenia, je povinný vždy skúmať, či takúto stavbu nemožno dodatočne povoliť postupom
podľa § 88a stavebného zákona, čiže nemôže bez ďalších zisťovaní ihneď pristúpiť k nariadeniu jej
odstránenia. Argumentácia žalobcov o nesplnení zákonných podmienok pre spojenie územného a

stavebného konania v tomto štádiu povoľovacieho procesu neobstojí, nakoľko stavba bola povolená
v inom type konania - v dodatočnom stavebnom konaní, pre ktoré neplatí diferenciácia zákonných
podmienok pre jeho uskutočnenie v závislosti od stavebno-technických parametrov stavby tak, ako je
to v prípade zlúčeného konania. V dodatočnom stavebnom konaní je potrebné prejednať všetky typy
stavieb (tak jednoduché ako aj ostatné) ak sa s ich realizáciou začalo nepovolene, t.j. zákon nerozlišuje,

pre ktoré typy stavieb je toto konanie prípustné.

K bodu II. žaloby uviedol, že Hlavné mesto SR Bratislava je nepochybne dotknutým orgánom
vydávajúcim záväzné stanoviská na účely konaní podľa stavebného zákona. Žalovaný v súlade s §
140b ods. 6 stavebného zákona vyzval hlavné mesto na podanie stanoviska k obsahu odvolania a
potvrdenie vydaného záväzného stanoviska a z tohto dôvodu odvolacie konanie prerušil. Hlavné mesto

SR Bratislava nemá svoj nadriadený orgán, t.j. neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné smerovať
požiadavku na prehodnotenie vydaného záväzného stanoviska hlavného mesta.

K bodu III. žaloby žalovaný uviedol, že stavebník predložil súhlasné záväzné stanovisko Hlavného
mesta SR Bratislava, podľa ktorého tento dotknutý orgán posúdil projektovú dokumentáciu stavby vo
vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania a dospel k záveru, že

stavba je v súlade s územným plánom. Obsah tohto záväzného stanoviska, ktoré si dotknutý orgán v
konaní aj potvrdil, je pre konajúce správne orgány záväzný. Pokiaľ ide o podlažnosť, záväzný regulatív
je formulovaný ako „priemerná podlažnosť“, nie ako maximálna podlažnosť. Zatiaľ čo maximálna
podlažnosť nepripúšťa odchýlky od stanoveného, pri priemernej podlažnosti sa berie do úvahy celková
podlažnosť stavieb v celom funkčnom bloku, t.j. je prípustná aj odlišná (vyššia) podlažnosť ako číselne

vyjadrený priemer. Je na posúdení orgánu územného plánovania, či navrhovaná stavba spĺňa určené
záväzné regulatívy a v danom prípade bol projekt stavby posúdený kladne.

K námietkam uvedeným v bode IV. žaloby žalovaný uviedol, že nie je pravdou, že stavebný úrad a
žalovaný obhajovali postup podľa § 88a ods. 1 druhá veta stavebného zákona, naopak žalobcovia
argumentovali, že stavebný úrad postupoval týmto spôsobom napriek tomu, že podklady rozhodnutia

tomu vôbec nenasvedčovali. Stavebný úrad stavbu povoľoval v samostatnom konaní o dodatočnom
povolení na základe novej projektovej dokumentácie a novo predložených stanovísk, ktoré boli vydané
na základe tejto novej projektovej dokumentácie.

IV.

Pribratý účastník

Uznesením č.k. 2S 110/2011-59 zo dňa 10.01.2013 bol do konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p.
pribratý ako účastník konania stavebník E.. J. P., ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté. Stavebník sa proti tomuto uzneseniu odvolal, pričom uviedol, že všetky
rozhodnutia týkajúce sa veci nadobudli právoplatnosť, vrátane kolaudačného rozhodnutia a keďže v
konaní nebude predmetom dokazovania ani posúdenia konanie stavebníka ale preskúmanie zákonnostipostupu a rozhodnutí správnych orgánov, vyslovil domnienku, že jeho práva ani právom chránené
záujmy nemôžu byť rozhodnutím súdu dotknuté a teda by nemal byť pribratý do konania ako účastník
konania.

Na základe podaného odvolania rozhodol krajský súd o pribratí stavebníka do konania uznesením č.k.
2S 110/2011-63 zo dňa 06.06.2013 a to z dôvodov uvedených v tomto uznesení.

Tento účastník sa k žalobe nevyjadril.

V.

Posúdenie veci

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.)

preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.),
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j
ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či

rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská
republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými

sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je
ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny
inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako

ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je
zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho

právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti
okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho
štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka

nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha
ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).
Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie

ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa
24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Jednotlivé námietky žalobcov tak súd vyhodnotil nasledovne:

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť
jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik
individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne

vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí byť
formulovanýpresne,určito,stručneamusíúplnevyjadrovaťriešenieveci,ktorájepredmetomsprávneho
konania. Výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, len výrok rozhodnutia môže byť právne
záväzný a výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom,
aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Súd je názoru, že zmenou

prvostupňového rozhodnutia napadnutým rozhodnutím (v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku)
nedošlo k tomu, že konečné znenie výroku je neurčité, nepresné a nezrozumiteľné. Výroková časť
napadnutého rozhodnutia bez akýchkoľvek pochybností určuje, ktoré časti prvostupňového rozhodnutia
sa menia, resp. dopĺňajú a v akom rozsahu. Podľa názoru súdu je z obidvoch rozhodnutí celkom
zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté a to i bez prácneho porovnávania znenia rozhodnutí

správnych orgánov obidvoch stupňov. K námietkam žalobcov treba dodať, že odvolací orgán môže
napadnuté prvostupňové rozhodnutie aj zmeniť a to spravidla vtedy, ak bol skutkový základ veci zistený
správne,aakrozsahdošetrenianepresahujemožnostidruhostupňovéhoorgánu.Prizmenerozhodnutia
môže ísť buď o čiastočnú zmenu, alebo o úplnú zmenu. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán
zmeniť nielen výrokovú časť ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti. Výroková časť napadnutého

rozhodnutia je v danom prípade charakteristická svojou prehľadnosťou, takže nie je potrebné prácne
porovnávanie výroku napadnutého a prvostupňového rozhodnutia.

Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Vdanomprípadetubolirelevantnédôvodyprezmenuprvostupňovéhorozhodnutiaapretožalovanýako

odvolací orgán postupoval v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie
vo vyššie naznačenom smere zmenil.Súd odmieta tvrdenie žalobcov o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Slovo „ruší“ použité vo výroku
druhostupňového rozhodnutia nebolo použité ako vyjadrenie spôsobu rozhodnutia o odvolaní žalobcov,
keďže zo samotného textu ako aj jeho grafickej úpravy je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie bolo

zmenené a nie zrušené. Slovo „ruší“ bolo formulačne použité na vyjadrenie spôsobu, akým sa určité
časti výroku prvostupňového rozhodnutia menia, t.j. že sa pôvodný text výroku nahrádza iným textom.
To isté platí aj pre konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie je neoddeliteľnou súčasťou prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa v ostatných častiach ponecháva v platnosti. Z uvedenej konštatácie musí byť
každému zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie treba vykladať v spojitosti s napadnutým rozhodnutím

a že tie časti výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré neboli dotknuté zmenou, zostávajú v platnosti
v pôvodnom znení.

K bodu I. žaloby (rozhodovanie o námietkach účastníkov konania v zmysle § 61 ods. 3 stavebného
zákona) treba uviesť, že žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o prebiehajúcom konaní, nakoľko
predmetná stavba už bola predtým posudzovaná v spojenom územnom a stavebnom konaní, v ktorom
boli účastníkmi, bolo na ňu vydané stavebné povolenie (neskôr zrušené žalovaným) a teda bol logický

predpoklad, že správne orgány im budú doručovať ďalšie písomnosti vo veci a to na adresu, ako si
uvádzali na všetkých svojich písomnostiach. Správne žalovaný uviedol, že účastník si môže zvoliť
aj korešpondenčnú adresu odlišnú od adresy trvalého pobytu, avšak vedomosť správneho orgánu o
takejto adrese je celkom závislé od oznámenia účastníka konania. Žalovaný sa stotožnil s postupom
stavebného úradu, keď neprihliadal na námietky žalobcov vychádzajúc z názoru, že tieto boli podané

po lehote (§ 61 ods. 1 stavebného zákona).

Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že
písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný,
doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát

nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň
doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Doručenka je verejnou listinou a správny orgán nie je oprávnený spochybňovať údaje na nej vyznačené
poštovým doručovateľom, kým sa nepreukáže opak. Žalobcovia až v podaní zo dňa 03.12.2010 uviedli,
že sa v mieste doručenia dlhodobo (od roku 2008 nezdržiavajú), nakoľko bývajú na Priekopníckej ulici č.

36 v Bratislave a preto podľa ich názoru nebola splnená podmienka fikcie doručenia. K uvedenému treba
dodať, že v tomto čase už bolo vydané prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu (dňa 22.11.2010).
V kontexte s vyššie uvedeným vyplýva, že ak aj došlo k pochybeniu pri vyhodnotení námietok ako
podaných po lehote v súvislosti s doručovaním na adresu, ktorú žalobcovia uvádzali na všetkých svojich
podaniach, toto pochybenie musia znášať samotní žalobcovia, ktorí mali vedomosť o konaní, neuviedli

správnym orgánom inú adresu (korešpondenčnú) a samotnú skutočnosť, že sa v čase doručovania
zdržiavali na inej adrese, oznámili až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. S poukazom na zásadu
hospodárnosti správneho konania a jednotnosti konania na prvom a druhom stupni je súd toho názoru,
že žalovaný rešpektoval procesné práva žalobcov, keď sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal
odvolacíminámietkami,ktorébolivpodstatetotožnésnámietkamiuplatnenýmipredstavebnýmúradom.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie
stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia
stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi
iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejným záujmom.

Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez stavebného

povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v
určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami
chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi.
Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré už bolo vydané, stavebný úrad
posúdi súlad stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov

predložených v stavebnom konaní.Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona ak vlastník stavby požadované doklady nepredloží v určenej
lehote alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi
odstránenie stavby.

Podľa § 88a ods. 4 stavebného zákona v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby stavebný úrad
dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie stavby alebo nariadi
úpravy už realizovanej stavby.

Podľa§88aods.7stavebnéhozákonanakonanieododatočnompovolenístavbysaprimeranevzťahujú
ustanovenia § 58 až 66.

Podľa § 62 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom konaní stavebný úrad preskúma najmä a)

či dokumentácia spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky
územného rozhodnutia, b) či dokumentácia spĺňa požiadavky týkajúce sa verejných záujmov,
predovšetkým ochrany životného prostredia, ochrany zdravia a života ľudí, a či zodpovedá všeobecným
technickým požiadavkám na výstavbu ustanoveným týmto zákonom a osobitnými predpismi, c)
či je zabezpečená komplexnosť a plynulosť výstavby, či je zabezpečené včasné vybudovanie

technického, občianskeho alebo iného vybavenia potrebného na riadne užívanie, d) či bude stavbu
uskutočňovať osoba oprávnená na uskutočňovanie stavieb, alebo ak stavbu bude uskutočňovať
stavebník svojpomocou, či je zabezpečené vedenie uskutočňovanie stavby stavebným dozorom alebo
kvalifikovanou osobou; ak zhotoviteľ stavby bude určený vo výberovom konaní, stavebník oznámi
zhotoviteľa stavby stavebnému úradu do pätnástich dní po skončení výberového konania.

Podľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky
uskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad
zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní
stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich
predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým

vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie.

Z uvedeného vyplýva, že ak stavebný úrad zistí stavbu realizovanú bez stavebného povolenia, nemôže
pristúpiť priamo k nariadeniu jej odstránenia, ale je povinný vždy najskôr skúmať, či takúto stavbu
nemožno dodatočne povoliť postupom podľa § 88a stavebného zákona. Takáto „nepovolená“ stavba
musí byť vždy predmetom dodatočného povoľovania s tým, že klasické stavebné konanie už stratilo

svoje opodstatnenie, keďže predmetom stavebného alebo zlúčeného územného a stavebného konania
môže byť iba stavebný zámer, s ktorého realizáciou začne stavebník vtedy, keď na to získa právoplatné
stavebné povolenie. Ako náhle však stavebník realizuje stavbu skôr, uvedené zákonné postupy stratia
opodstatnenie a stavbu je potrebné vždy posúdiť v dodatočnom stavebnom konaní, v rámci ktorého,
ak sú na to splnené zákonné predpoklady, sa stavba dodatočne povolí a určia sa podmienky na jej

dokončenie. Vo svojom pôvodnom rozhodnutí zo dňa 20.01.2009 žalovaný uviedol ako jeden z dôvodov
zrušenia stavebného povolenia aj ten, že neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie stavebného
povolenia v spojenom územnom a stavebnom konaní. Takéto konanie však stratilo svoje opodstatnenie
práve z dôvodu nepovolenej realizácie stavby, čím stavebník vyvolal povinnosť rozhodnúť o stavbe
v dodatočnom stavebnom konaní. V prípade začatia realizácie stavby bez stavebného povolenia

stavebník väčšinou svojvoľne predurčí podmienky týkajúce sa umiestnenia stavby a preto územné
konanie, ktoré je súčasťou zlúčeného konania, stratí svoje opodstatnenie. Samotný stavebný zákon ani
nepozná inštitút dodatočného územného konania alebo dodatočného umiestnenia stavby. Naopak v §
88a ods. 4 určuje, že stavebný úrad zároveň s dodatočným povolením určí podmienky na dokončenie
stavby, pričom súčasťou výrokovej časti dodatočného povolenia stavby sú aj uskutočnené odstupy od

susednýchnehnuteľnostíakoajvýškovéaobjemovéparametrestavby,ktoréstavebnýúraddodatočným
povolením verifikuje ako zákonné. Žalovaný správne uviedol, že v dodatočnom stavebnom konaní je
potrebné prejednať všetky typy stavieb a to tak jednoduché ako aj tie ostatné, ak sa s ich realizáciou
začalo nepovolene.K námietkam uvedeným v bode II. žaloby (posúdenie záväzného stanoviska Hlavného mesta SR
Bratislava) súd uvádza, že Hlavné mesto SR Bratislava je v zmysle § 140a ods. 1 písm. a/ v spojení s §
140a ods. 2 a § 140b ods. 1 stavebného zákona dotknutým orgánom vydávajúcim záväzné stanoviská

na účely konaní podľa stavebného zákona. Obsah takéhoto záväzného stanoviska je pre správny orgán
záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže vo veci
rozhodnúť.

V danom prípade bolo predmetom konania dodatočné povolenie zmeny dokončenej stavby spočívajúce
v prestavbe, prístavbe a nadstavbe existujúceho rodinného domu na administratívny objekt obsahujúci

navyše aj jednu trojbytovú jednotku. Pôvodná stavba sa mala nadstaviť o jedno nadzemné podlažie
a podkrovie s úpravou vnútornej dispozície, uspôsobenej na nové využitie a predĺži sa o prístavbu s
jedným podzemným, tromi nadzemnými podlažiami a podkrovím. K stavbe sa vyjadrili kladne všetky
príslušné dotknuté orgány, ktoré ani v konaní neuplatnili podmienky. Stavebník predložil súhlasné
záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislava zo dňa 07.07.2010, podľa ktorého tento dotknutý
orgán posúdil projektovú dokumentáciu stavby vo vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia

a priestorového usporiadania a dospel k záveru, že stavba je v súlade s územným plánom. Keďže
žalobcovia v odvolaní namietali obsah tohto záväzného stanoviska, žalovaný v súlade s § 140b
ods. 6 stavebného zákona vyzval tento dotknutý orgán na podanie stanoviska k obsahu odvolania
a potvrdenie svojho záväzného stanoviska a následne odvolacie konanie prerušil. Žalovaný správne
poukázal na to, že proces prehodnotenia záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislavy podľa

§ 140b ods. 6 stavebného zákona je jednostupňový, keďže hlavné mesto nemá svoj nadriadený
orgán, t.j. neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné smerovať požiadavku na prehodnotenie vydaného
záväzného stanoviska hlavného mesta. Hlavné mesto SR Bratislava vydalo pod číslom MAGS ORM
39525/11/39060 dňa 29.03.2011 stanovisko, ktoré je obsiahnuté aj v napadnutom rozhodnutí a z ktorého
jednoznačne vyplýva, že tento dotknutý orgán potvrdil svoje záväzné stanovisko zo dňa 07.07.2010 a

zároveň svoju kompetenciu týkajúcu sa vydávania záväzných stanovísk.

K námietkam žalobcov uvedených v bode III. žaloby (rozpor záväzného stanoviska pokiaľ ide
o počet podlaží s územným plánom Hlavného mesta SR Bratislavy) treba uviesť, že stavebník
predložil súhlasné záväzné stanovisko Hlavné mesta SR Bratislava zo dňa 07.07.2010, ktoré bolo
týmto orgánom potvrdené aj následným stanoviskom zo dňa 29.03.2011. Hlavné mesto posúdilo

projektovú dokumentáciu stavby vo vzťahu k záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového
usporiadania a dospelo k záveru, že stavba je v súlade s územným plánom. Obsah tohto záväzného
stanoviska bol pre správne orgány záväzný. Pre dotknuté rozvojové územie je určený záväzný regulatív
priemernej podlažnosti 2-3, pričom stavba je v danom prípade trojpodlažná + podkrovie. Záväzný
regulatív je v danom prípade formulovaný dosť nezvyčajne ako „priemerná podlažnosť“ a nie ako

„maximálna podlažnosť“, ktorá by nepripúšťala odchýlky od stanoveného regulatívu. Žalovaný uviedol,
že pri priemernej podlažnosti sa berie do úvahy celková podlažnosť stavieb v celom funkčnom bloku,
t.j. je prípustná aj odlišná (vyššia) podlažnosť ako číselne vyjadrený priemer a je na posúdení
orgánu územného plánovania, či navrhovaná stavba spĺňa určené záväzné regulatívy. K tomuto názoru
žalovaného súd dodáva, že síce vychádza z platného územného plánu, avšak na druhej strane treba

uviesť, že takto stanovená podlažnosť nie je jednoznačná a korektná, keďže nevylučuje v podstate
absurdnú situáciu, že by sa v území zastavanom prevažne jednopodlažnými, resp. dvojpodlažnými
stavbami navrhovala napríklad 8 podlažná stavba a po spriemerovaní všetkých stavajúcich stavieb by
vyšla priemerná podlažnosť v rámci záväzného regulatívu 2-3. V danom prípade však ide o stavbu,
ktorá má tri nadzemné podlažia a štvrté má charakter podkrovia, pričom z STN 73 4301 vyplýva, že

podkrovie je považované za podlažie, ale do celkovej podlažnosti stavby sa nezarátava. Vyhláška č.
532/2002 Z.z. totiž nedefinuje pojmy „podlažie“ a „nadzemné podlažie“, ale odkazuje práve na túto STN,
ktorá v bode 4.1.7 b uvádza, že počet podlaží v budove na bývanie alebo jej časti sa stanoví počtom
nadzemných podlaží bez ohľadu na ich funkciu. Do tohto počtu sa nezahŕňa ale uvádza sa menovite
podkrovie ako aj posledné ustupujúce podlažie, ak jeho zastavaná plocha je menšia ako 50% zastavanej

plochy predchádzajúceho (predposledného) podlažia. Z uvedeného teda vyplýva, že podkrovie síce je
považované za podlažie, ale do celkovej podlažnosti stavby sa nezarátava.

K bodu IV. žaloby (postup podľa § 88a ods. 1, veta prvá stavebného zákona) súd uvádza, že touto
námietkou sa žalovaný taktiež zaoberal už v napadnutom rozhodnutí. Je zrejmé, že stavebný úrad vdanom prípade povoľoval stavbu v novom - samostatnom konaní o dodatočnom povolení a to na základe
novej projektovej dokumentácie a novo predložených stanovísk k tejto dokumentácii. Vzhľadom na iný
charakter konania o dodatočnom povolení stavby, ktorú stavebník začal realizovať bez právoplatného

stavebného povolenia na základe novej projektovej dokumentácie a nových stanovísk dotknutých
orgánov,trebauviesť,žetuužnebolaväzbanapredchádzajúce stavebnékonanie,vktorombolovydané
a neskôr zrušené stavebné povolenie. Súd odmieta tvrdenia žalobcov, že by stavba bola postavená v
rozporesvyhláškouč.532/2002Z.z.apokiaľideosplneniepožiadavieknaodstupovévzdialenostipodľa
vykonávacieho predpisu, tieto sú zrozumiteľne uvedené v napadnutom rozhodnutí. Opätovne treba

zdôrazniť, že súlad stavby s platnou územno-plánovacou dokumentáciou posúdil príslušný dotknutý
orgán (hlavné mesto) a taktiež aj ostatné dotknuté orgány sa k veci vyjadrili kladne, pričom ich
podmienkybolizahrnutédovýrokovejčastirozhodnutia.Vovecineboliporušenénamietanéustanovenia
stavebného zákona.

V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy
povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou

garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac
metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu
tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá
je ústavne konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého
rozhodnutia povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia

zákonov iba formalisticky.

Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je

nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,

že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavky uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže je
presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaný sa náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalobcov.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky,
ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúci. Je zrejmé, že

žalovaný sa vecou starostlivo zaoberal a svoj názor aj logicky odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie je
riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal a že zvážil všetky relevantné
skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu.

Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky

žalobcov neodôvodňovali jeho zrušenie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcov v
konaní týmto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade
zásadne nemá právo na náhradu trov konania.

Súd nepriznal náhradu trov konania ani pribratému účastníkovi. Konania podľa piatej časti O.s.p. nie

sú konania sporové v takom zmysle ako podľa tretej časti O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú
súdy zákonnosť postupu (rozhodnutí) správnych orgánov a výsledok konania závisí od toho, či správny
orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto veci nemôže zmeniť nič argumentácia pribratého účastníka
konania a ustanovenie § 250 ods. 1, 3 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi potrebné vykladaťtak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene
v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením rozhodnutia správneho
orgánu. Pribratý účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, že si zvolil na svoje

zastupovanie v konaní pred súdom v tomto postavení právne zastupovanie, trovy takéhoto zastúpenia
si znáša sám.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom

súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.