Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107219731
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3107219731.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova25,IČO:35807598,právnezast.JUDr.MartinomMáčajom,advokátomsosídlomvBratislave,
Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: F. M., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, bytom M. XX, 915 01 A. P.
nad Q., o vymoženie 688,24 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 22. mája 2014, č. k. 4Er/157/2008 - 15, takto dňa 31.marca 2015

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

Okresný súd Trenčín poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého PhD. so sídlom Exekútorského
úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, poverením č. 5309*036293 zo dňa 25.09.2007
vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 688,24 Eur (20.734,- Sk) spolu s 0,25
% úrokom z omeškania denne zo sumy 430,19 Eur (12.960,- Sk) od 15.12.2005 do zaplatenia a trovy
predchádzajúceho konania vo výške 211,64 Eur (6.376,- Sk) a trovy exekúcie. Exekučným titulom je
v predmetnej veci Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 1414/07 zo dňa 12.03.2007,

vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom v Bratislave. V priebehu exekučného konania je exekučný súd povinný skúmať formálne a
materiálnepredpoklady,zaktorýchmožnoexekúciuvykonávať.Akexekučnýsúdzistíprekážkubrániacu
vykonaniu exekúcie, je povinný z úradnej moci a v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania rozhodnúť
o zastavení exekúcie, resp. o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Jedným
z nevyhnutných predpokladov na zákonné vedenie exekúcie je i spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ súd

zistí nedostatok exekučného titulu majúci za následok jeho absolútnu neplatnosť, je povinný sám
z úradnej moci nezákonne vedenú exekúciu zastaviť. Pritom zastaveniu exekúcie, resp. vyhláseniu
exekúcie za neprípustnú a jej následnému zastaveniu po zistení takejto prekážky nebráni ani už
vydanépoverenienavykonanieexekúcie.Vydanépoverenienepredstavujeprocesnúprekážkubrániacu
zastaveniu exekúcie. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere č. 3510484
uzavretej dňa 31.05.2006 medzi oprávneným a povinným, pričom sa na ňu vzťahuje režim ustanovení

Obchodného zákonníka. Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom nemožno aplikovať,
pretože v zmysle ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník,
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské priamo neoznačuje, treba mať na zreteli, že

uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter. Podľa bodu 17 všeobecných obchodných podmienok
poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli, že všetky medzi nimi vzniknuté spory budú riešené a)pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným všeobecným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu
podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na rozhodnutie akéhokoľvek sporu z tejto zmluvy o úvere na všeobecnom súde

a podľa OSP, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky.
Súd zistil, že vo všeobecných obchodných podmienkach je obsiahnutá neprijateľná podmienka -
rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Občianskeho zákonníka ako

inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto ak je takéto
ustanovenie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude toto ustanovenie vždy
v rozpore s dobrými mravmi, a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, a to pre rozpor vymáhaného plnenia
s dobrými mravmi. V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej

smernice zákonom č. 150/2004 Z. z. (účinný od 1.4.2004), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník
treba mať na zreteli o.i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za
nekalú považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,

nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by
podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Na základe vyššie
uvedeného súd exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie a zastával tiež názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený s odvolaním zároveň podal návrh na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh
je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.

7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť
členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa

má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že
vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu

silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz
neprimeranostijetupotrebnéchápaťtak,žepodnikateľakodruházmluvnástranaspotrebiteľskejzmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie

sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací
súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej

mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú
vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou

vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,
bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,
môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,

My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v

riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd ako súd odvolací vec na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť

z týchto dôvodov:Odvolací súd úvodom uvádza, že nebola dôvodná námietka oprávneného, podľa ktorej mal súd prvého
stupňa pred rozhodnutím o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku nariadiť vo veci ústne pojednávanie podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.

Odvolací súd k tomu uvádza, že zákonom č. 335/2012 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2013 zrušené
ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1 vložený
nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi pojednávanie,
ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/, môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné
pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku

v platnom znení, ktorý je potrebné vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení aplikovať aj na
predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna možnosť pre exekučný súd nariadiť pojednávanie v
prípade rozhodovania súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. V danej veci preto súd
prvého stupňa v čase jeho rozhodovania nebol podľa zákona povinný nariaďovať pojednávanie. V tejto
súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených
listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie pojednávania

tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci.

Ustanovenie§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívzneníneskoršíchpredpisov
ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

V tomto smere neboli dôvodné ani námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom

skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd
jeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnejpovinnosti,čituniejedanýniektorý

z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Podľa § 243d ods. 2 Ex. por. na exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného
poriadku).

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými

stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.
z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky
k zmluve (§ 4 ods. 1

zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského

konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,

ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný

súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný

súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere

je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená dňa 31.05.2006
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
platnéhoaúčinnéhovčasejejuzavretia.Uvedenúzmluvuuzatvorildodávateľ-oprávnenýakoprávnická
osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti

so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v
rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ide o typizovanú spotrebiteľskú zmluvu
používanú veriteľom vo vzťahu k veľkému počtu klientov a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom nemal možnosť ovplyvniť. Na základe uvedeného v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho

práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, žev zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v aj v súlade s § 1 ods. 2

Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať tiež ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Súd prvého stupňa preto postupoval
správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z., bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1,

4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).

Rozhodcovskú doložku, upravenú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, opodstatnene
považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému v predtlači, pričom

nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení
vylúčiť. V danom prípade veriteľ (oprávnený) mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak
súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste

svojho bydliska. Výber rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej zmluve, resp. adhéznych všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s pripojenými
všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok
odmietne a úver nedostane. Nebol tu vytvorený žiadny priestor pre povinného ako spotrebiteľa na

vyjadrenie nesúhlasu s riešením prípadných sporov v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským
súdom. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je

potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ

ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Oprávnenému

bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne
poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods.

2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .