Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508899502
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2508899502.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: C. L., nar. XX. T. XXXX, bytom U., F. XXXX/XX a zast.
advokátom: JUDr. Marek Morochovič, Bratislava, Jungmannova 18, proti žalovanému: T. F., nar. X. J.
XXXX, bytom U., B. XXXX/X, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného: Slovenská kancelária
poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, o 45.727,94 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany z 28. novembra 2013 č. k. 5C/112/2008 - 366 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej m e n í tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni okrem už prisúdených 11.097,39 eur ďalších 4.494,13 eur a

to do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamieta.

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 11.097,39
eur a to do 3 dní; vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol tiež, že žiadny z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Už na tomto mieste sa žiada zmieniť, že tu šlo o druhý rozsudok v poradí
potom, čo tým prvším (z 19. mája 2011) došlo k úplnému zamietnutiu žaloby, požadujúcej mimoriadne
zvýšenie náhrad za bolesti (konečnou sumou 6.401,75 eur) a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej

tiež len „SSÚ“, tu konečnou sumou 45.727,94 eur) a takýto prvší rozsudok bol (rozsudkom tunajšieho
odvolacieho súdu z 8. januára 2013 č. k. 10Co/135/2011-317) v časti požiadavky na zvýšenie náhrady za
bolesti potvrdený a vo zvyšku zrušený s vrátením veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom
takto predmetom konania vo veci samej ostala už len požiadavka na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobkyne). Rozhodnutie vo veci samej bolo odôvodnené i tentoraz právne
ust. §§ 427, 428 a 444 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) a tiež § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2 a § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení (o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ďalej tiež len „odškodňovacia
vyhláška“, resp. iba „vyhláška“) v spojitosti s ust. čl. I § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. i s poukazom
na rozdiely v úprave vyhláškou pred jej novelizáciou vykonanou vyhláškou č. 47/1995 Z. z. a po takejto
novelizácii (ako na ne inak upozornil vo svojom vyššie označenom rozsudku z 8. januára 2013 odvolací
súd). Vecne mal za to, že tu šlo o prípad preukázanej zodpovednosti žalovaného za škodu, keďže tento
bol prevádzkovateľom (i tentoraz zjavne nesprávne označeným za „prevádzateľa“ - pozn. odvolacieho
súdu) motorového vozidla zn. Škoda Forman, ktorého stretom s motocyklom vezúcim žalobkyňu došlo

k ujme na zdraví žalobkyne a vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie ho nezbavovalo, že vozidlo požičal
tomu, kto dopravnú nehodu spôsobil (L. Q.), nakoľko tu nešlo o žiaden z prípadov zodpovednosti
vodiča (preto, žeby sa vozidlo použilo či už bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa). Bolo na
žalobkyni, aby preukázala, že jej prípad je iným (z pohľadu trvalých následkov poškodenia zdravia) nežprípady iných poškodených s rovnakými zraneniami a žalobkyňa síce produkovala dôkazy na existenciu
viacerých obmedzení v jej osobnom a spoločenskom živote, zapríčinených poškodením zdravia pri
nehode, z tých však vylúčenie z možnosti zamestnať sa, dokončiť začaté stredoškolské vzdelanie,

získať vodičské oprávnenie či športovať, resp. obmedzenie v možnostiach zúčastňovať sa kultúrnych
a spoločenských podujatí, vo výkone domácich prác a ťažších fyzických aktivít, ako aj obmedzenia
pri čítaní a pozeraní televízie a učení sa s deťmi sú vyvažované nadviazaním známosti žalobkyne, jej
vydajom a tým, že má dve deti, dokáže viesť vlastnú domácnosť a o túto (ako aj o deti) sa i (nech
aj za cenu istých obmedzení) postarať a fungovať samostatne. Takto za najzávažnejší následok bolo

treba považovať úplnú stratu pracovného potenciálu, ku ktorej prišlo ešte pred vstupom žalobkyne
do pracovne produktívneho veku a ktorú (ako aj z nej plynúci značne stereotypný život) i žalobkyňa
vníma ako najväčší hendikep; popritom však takýto následok nie je v spektre tých predstaviteľných
tým najťažším (u žalobkyne mohlo prísť aj k strate mobility, sebestačnosti či možnosti uplatnenia sa
v osobnom živote ako manželky a matky) a to na základe záverov znalca obdobne platí o povahe
trvalýchnásledkov(ktorésúuosôbspodobnýmposttraumatickýmpsychosyndrómomobvyklýmiamohli

by byť aj horšími - napr. v podobe epilepsie). Základné bodové i finančné ohodnotenie síce nebolo
postačujúcim na kompenzáciu dôsledkov úrazu na život žalobkyne (zvlášť so zreteľom k jej veku v
čase nehody len 17 rokov), požiadavka na priznanie 20-násobku základného odškodnenia (resp. 18,37-
násobku po zohľadnení už vyplatenej sumy zo strany poisťovne) však bola premrštenou a za primeraný
už vyššie zmieneným špecifickým okolnostiam prípadu súd prvého stupňa považoval 8-násobok. Od

toho (sumy 600.000 Sk v niekdajšej mene) bolo treba odrátať plnenie poisťovne (122.400 niekdajších
Sk) i percentuálny podiel zodpovedajúci zavineniu žalobkyne. Všetky vyššie uvádzané obmedzenia i
trvalé následky na zdraví žalobkyne totiž mali pôvod v zraneniach hlavy a tie by podľa znaleckého
posudku MUDr. Mariána Pamulu neboli tak vážnymi, ak by žalobkyňa (ako spolujazdkyňa motocyklistu)
v čase nehody mala ochrannú prilbu. Pri ustálení podielu žalobkyne na vzniku škody na 30% rozdiel súm

600.000, 122.400 a 143.280 činil 334.320 Sk a po konverzii na aktuálnu menu 11.097,39 eur, ktorú sumu
tak bol dôvod žalobkyni priznať a vo zvyšku naopak žalobu zamietnuť; dôvodil tiež súd prvého stupňa,
ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne kombináciou ustanovení § 142 ods. 2 a
3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
výsledkom konania, pri ktorom síce rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu a žalobkyni by

tak patrila náhrada trov na právnej službe advokáta (vypočítaná z výšky priznaného plnenia), pôvodným
predmetom konania boli ale dva nároky, z tých žalobkyňa s tým prvým (s požiadavkou na zvýšenie
náhrady za bolesti) neuspela vôbec.

Aj proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zmeniť a žalobe vyhovieť

aj v časti rozdielu medzi ňou požadovanou a okresným súdom priznanou sumou zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia (teda čo do sumy 34.630,59 eur), požadujúc tiež priznanie
jej náhrady trov konania. Namietala predovšetkým nesprávnym vyhodnotením miery sťaženia jej
spoločenského uplatnenia zo strany okresného súdu, vytýkajúc mu na jednej strane precenenie jej
schopnosti založiť si rodinu a mať deti a na druhej strane podcenenie závažnosti trvalých následkov

poškodenia jej zdravia, predstavovaných ako chronickou bolesťou hlavy, tak i vážnym znížením
pamäťových schopností. Jedno i druhé sa podpisuje na jej výraznom obmedzení vo všetkých aktivitách,
bolesť je sprevádzaná podráždením, nutnosťou dlhodobého užívania liekov i nechutenstvom, závratmi
a pocitmi na zvracanie a zníženie pamäťových schopností ju vyraďuje z niektorých činností úplne
(doštudovanie, ale aj zvládnutie učiva nevyhnutného na získanie vodičského oprávnenia odhliadnuc tu

vplyvu zdravotného stavu na spôsobilosť vedenia motorových vozidiel) a z iných podstatne (schopnosť
zapamätania si obsahu filmového predstavenia, televízneho programu, čítaného textu, resp. schopnosť
učiť sa s deťmi). Preto bola uznaná i za invalidnú a trvá na tom, že primeranou náhradou za sťaženie
jej spoločenského uplatnenia je práve žalobou požadovaná suma. Súd prvého stupňa okrem toho
nesprávne odpočítal od ním akceptovaného násobku základného odškodnenia celú sumu vyplatenú

poisťovňou, z tej ale 75.000 niekdajších Sk predstavuje základná náhrada a predmetom konania tu
bolo mimoriadne zvýšenie. Uplatnený bol aj nesprávny mechanizmus odpočtu jej spoluzavinenia (ktoré
buď nemalo byť odrátané vôbec, alebo sa mali za jeho pomoci ustanoviť čiastkové sumy, akými sa na
sume vyplatenej poisťovňou podieľa základná náhrada aj jej mimoriadne zvýšenie). Určenie miery jej
spoluzavinenia na vzniku škody vo výške 30% taktiež neobstojí, ak absencia prilby tu nebola žiadnou z

bezprostrednýchpríčinvznikudopravnejnehody(touboloporušeniepravidielcestnejpremávkyvodičom
L. Q., bez ktorého by k stretu s motocyklom vezúcim žalobkyňu ani ku vzniku škody nedošlo vôbec),
tvrdenia znalca MUDr. Pamulu o pravdepodobnosti menej vážnych zranení v prípade použitia ochrannej
prilby sú špekulatívnymi bez ich podloženia dôkazmi a naopak sú tu názory z odbornej literatúry, resp.názor (bližšie neidentifikovaných) lekárov z nemocnice na Kramároch, podľa ktorých práve výskyt prilby
mohol spôsobiť závažnejšie zranenia. Spoluzavinenie žalobkyne je tak podľa nej možným nanajvýš v
rozsahu 15%. Napokon ani rozhodnutie (napádaným rozsudkom) o trovách konania podľa nej nie je

správnym a to predovšetkým pre nesprávnosť použitia ust. § 142 ods. 2 O. s. p., resp. jeho nekorektné
použitie (pretože aj prísudok v časti SSÚ, závislý na úvahe súdu, presiahol celú nepriznanú sumu
nepriznaného zvýšenia náhrady za bolesti a úspech žalobkyne tak bol vyšší než jej neúspech).

Žalovaný ani tentoraz odvolací návrh nepodal.

Vedľajšia účastníčka na strane žalovaného navrhla rozsudok v oboch odvolaním dotknutých častiach
ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ šlo o vec samu, stotožnila sa so súdom prvého stupňa v čiastkových
záveroch týkajúcich sa SSÚ aj spoluviny žalobkyne, považujúc za významné najmä to, že z vykonaného
dokazovania nevyplynul stav odkázanosti na pomoc iných osôb v základných životných úkonoch ani
podstatné obmedzenia pri zúčastňovaní sa ňou spoločenského, kultúrneho a ide tu o ženu, ktorá sa

po úraze vydala, má dve zdravé deti a pred nehodou ani po nej nevykonávala žiadne činnosti na
pozoruhodnej úrovni, ktoré by už v dôsledku nehody vykonávať nemohla. Žiaden zo znalcov určujúcich
bodové ohodnotenie poškodenia zdravia žalobkyne nenavrhol zvýšenie ani na vyhláškou predpokladaný
dvojnásobok, u iných poškodení zdravia s vážnymi duševnými a mozgovými poruchami („ocenenými“
najvyššímpočtombodov)rozhodneniejemysliteľnýmuzavretiemanželstvaanirodičovstvo,zvýsluchov

žalobkyne ani jej manžela nevyplynuli žiadne aktivity detí, týmito vyžadované bez spôsobilosti žalobkyne
sa ich zhostiť a žalobkyňa bez ohľadu na to, či si to pripúšťa, dosiahla základný zmysel života
(nájdením si životného partnera, s ktorým má a vychováva dve deti). Tvrdená miera výrazného zníženia
pamäťových schopností žalobkyne v konaní preukázaná nebola (žalobkyňa naopak na pojednávaniach
vypovedala plynule, koncentrovane, súvislo, pamätala si všetko a vyjmúc okolnosti nehody u ničoho

neuviedla, že si na to nepamätá) a ani jej študijné výsledky (doložené vysvedčením zo strednej školy)
neboli nijako oslnivými. Zarážajúce je podľa vedľajšej účastníčky spochybňovanie odpočtu poisťovňou
vyplatených súm (použité samou žalobkyňou) a inak dôvodná námietka potreby odpočítania najskôr
miery spoluviny a až potom už vyplatených súm by v skutočnosti žalobkyňu poškodila (keďže v
takomto prípade mal súd priznať len 9.878,51 eur, teda o 1.218,88 eur menej, než bolo napádaným

rozsudkom priznané). Ona okresným súdom ustálenú mieru spoluviny žalobkyne považuje za minimum
(nebyť absencie ochrannej prilby, bolo by jej poškodenie zdravia len minimálne, tak ako u vodiča
motocykla, ktorý prilbu mal), porušenie zákonnej povinnosti účastníka cestnej premávky nie je namieste
bagatelizovať a práve tvrdenia o možnosti vážnejších zranení s prilbou než bez nej sú z rodu špekulácií,
pričom súd prvého stupňa podľa nej správne (v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou krajských

súdov, ten tunajší z toho nevynímajúc) rozhodol aj o trovách konania.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania,
teda vo veci samej len tam, kde došlo k zvyškovému zamietnutiu žaloby (nakoľko vo vyhovujúcej
časti žalobkyňa ako jediná odvolateľka postavenie osoby oprávnenej účinne spochybniť správnosť

rozhodnutia aj v takejto časti práve čiastočným vyhovením žalobe stratila) a tiež v časti trov konania
(ktoré rozhodnutie malo povahu rozhodnutia závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo
veci samej) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti
riadne predvolaného žalovaného (ktorý svoju neprítomnosť neospravedlnil a tým skôr tak nemohol
urobiť s požiadavkou na odročenie pojednávania z akéhokoľvek, tobôž nie dôležitého dôvodu), doplnil

dokazovanie výsluchom žalobkyne a na základe komplexného zhodnotenia i výsledkov dokazovania v
prvom stupni dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach nemožno považovať za správny, keď
súd prvého stupňa tentoraz síce už vec posúdil po právnej stránke komplexnejšie (berúc tu do úvahy i
limity pre rozhodovanie dané povahou rozhodnej právnej úpravy, naznačené už skôr tunajším súdom)
a obstaral i dostatočný skutkový podklad pre konečné rozhodnutie, napriek tomu sa však nevyhol trom

z dielčích nesprávností, vytýkaných mu (a i rozsudku) odvolaním.

V prípade veci samej boli predmetom odvolacieho konania (a aj posudzovania správnosti záverov
súdu prvého stupňa zo strany súdu odvolacieho) urobené prakticky tri otázky, ktorými boli 1. správnosť
vyhodnotenia miery obmedzení a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne (v dôsledku škodnej

udalosti, za ktorú je tu braný na zodpovednosť žalovaný) aj na toto nadväzujúcej úvahy o primeranosti
miery zvýšenia základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa odškodňovacej vyhlášky
vo výške 8-násobku základnej náhrady; 2. správnosť záveru o spoluzavinení žalobkyne a úvahy o miere
takéhoto spoluzavinenia a 3. správnosť matematického postupu, akým súd prvého stupňa dospel kzáveru o konečnej výške zvýšenia, akého by sa žalobkyni malo „titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady
za SSÚ“ dostať.

Vo vzťahu k prvému z takýchto troch parciálnych problémov (k posúdeniu miery obmedzení žalobkyne,
pripísateľných na vrub tzv. škodnej udalosti a sťaženia nimi spoločenského uplatnenia účastníčky, o
ktorej je reč) odvolaciemu súdu neostáva iné, než sa stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa
(a čiastočne i vedľajšej účastníčky na strane žalovaného). Takýmto stotožnením tu treba rozumieť
predovšetkým nutnosť akceptovania tej úvahy, že u žalobkyne v prejednávanej veci síce nebol (a stále

nie je) dôvod tvrdiť, žeby trvalé následky poškodenia jej zdravia, zapríčinené dopravnou nehodou v
roku 2001, neboli hodnými pozornosti alebo dokonca by mali byť len málo významnými, i v súlade
so stále relevantnou časťou záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov v príslušnej oblasti a najmä
s úvahami ponúknutými tunajším súdom pri predchádzajúcom zaoberaní sa ním touto vecou je však
potrebné si pri prisudzovaní mimoriadnych zvýšení náhrad za SSÚ (mimoriadnych samozrejme z
pohľadu prekročenia nimi medzí podľa § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky a nie z pohľadu už skôr tunajším

súdom priblížených terminologických posunov pri novelizácii vyhlášky v roku 1995) počínať dostatočne
obozretne a pokúsiť sa tiež čo najkorektnejšie pohybovať aj na pomyselnej stupnici od ľahších
obmedzení v spoločenskom uplatnení poškodeného k tým, pri ktorých je namieste usúdiť na praktické
vymiznutie takéhoto uplatnenia.

Spoločenské uplatnenie jedinca je pritom determinované celým súborom jeho schopností, daností,
predpokladov a iných podobných parametrov, ovplyvňujúcich mieru, podobu aj rozsah sociálnych
interakcií za jeho účasti i uspokojovania ním rôznych potrieb či koníčkov (vlastných, ale aj iných osôb),
takémuto súboru je však vlastné, že je istým spôsobom štrukturovaný i hierarchicky usporiadaný a to tak,
že pri ňom na náležitom stupni poznania (a uvedomenia si) priorít tú najdôležitejšiu (kľúčovú) rolu musia

zohrávať schopnosti založiť si trvalé životné spoločenstvo (rodinu), priviesť na svet potomstvo (u ženy
spravidla schopnosť donosiť a porodiť vlastné dieťa, u muža schopnosť toto počať), o takto založenú
rodinu sa postarať (ktorá schopnosť inak s dosiahnutým vzdelaním ani mierou etablovania sa jedinca v
pracovnej sfére priamo nesúvisí) a mať tiež príležitosť aktívne do takto vytváraných väzieb vstupovať,
spravidla i za plného zmyslového prežívania a vnímania dejúcich sa udalostí.

I keď zaiste ani pracovné uplatnenie, vzdelanie či koníčky nie sú tu bez významu a na kvalitu života majú
nesporný dopad, prisvedčiť treba súdu prvého stupňa v tom, čo v odôvodnení tentoraz napádaného
rozsudku priamo nevyslovil, pri pozornom oboznámení sa s jeho úvahami ale musí byť zrejmé a čím
je nutnosť usúdenia na nižšiu mieru zníženia skoršieho spoločenského uplatnenia v tých prípadoch, v

ktorých nedochádza k strate schopností (daností) poškodeného, spadajúcich do prvej kategórie zhora,
oproti tým prípadom, ktoré sú označiteľnými za menej významné (nech aj nie vždy druhoradé).

Pri vyjdení aj z takejto premisy logicky nemôže byť odškodniteľným rovnako (ani v rádoch
porovnateľných násobkov základnej náhrady) sťaženie spoločenského uplatnenia, spočívajúce v strate

či obmedzení schopnosti osoby ženského pohlavia získať vodičské oprávnenie alebo zamestnať sa (v
tomto prípade pominúc záujem o prvé či danosti pre oboje pred nástupom tzv. škodnej udalosti aj po
nej a bez záujmu odvolacieho súdu tvrdiť, že žena za volant nepatrí) v porovnaní so stratou schopnosti
nájsť si (a udržať) partnera súceho na spoločnú cestu životom, schopnosti priviesť na svet zdravé deti
a tieto aj vychovať, ale i s prípadnou (pri dopravných nehodách a podobných udalostiach nie až tak

zriedkavou) stratou niektorého zo zmyslov (oslepnutie, hluchota, ochrnutie a pod.). Namieste síce nie je
ani bagatelizácia prežívaných bolestí či potechy z toho, čo skôr bolo bežným a neskôr nie je (do ktorého
spektra sú zaraditeľnými aj činnosti alebo koníčky, ktoré v dôsledku špecifického následku poškodenia
zdravia už oproti skoršiemu času nie sú možnými vôbec, alebo len za cenu komplikácií oberajúcich
dotyčného o radosť z toho, čo činí, resp. aj o chuť sa do toho - s vedomím strastí s tým spojených - vôbec

pustiť), tieto však musia byť celkom jednoznačne preukázanými a na zvýšenie náhrady za SSÚ sa tu
vyžaduje existencia celkom jednoznačných predpokladov pre takéto aktivity pred škodnou udalosťou a
ich strata po nej.

Ak potom v konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že žalobkyni sa napriek hendikepom plynúcim

z jej poškodenia zdravia podarilo vybudovať stabilný partnerský vzťah, založiť si rodinu a mať deti (čo i
odvolací súd považuje zvlášť v prípade ženy za naplnenie základného životného poslania, spôsobilého
vyvážiť mnohé iné strádania či obmedzenia a aj výsluch žalobkyne pred odvolacím súdom tu objasnil, že
vzťah žalobkyne s jej manželom bol pred tzv. škodnou udalosťou menej intenzívny a skôr kamarátsky a kjeho zintenzívneniu došlo až po inkriminovanej dopravnej nehode), naopak tu nebolo žiadne preukázané
uspokojovanie potrieb a koníčkov žalobkyne či vykonávanie ňou iných obdobných aktivít pred tzv.
škodnou udalosťou takým spôsobom, pri ktorom by neskoršie znemožnenia či obmedzenia bolo treba

považovať za zásadnú zmenu spôsobu jej života či nutnosť nachádzania nových záujmov ako náhrady
za tie skoršie neskôr znemožnené alebo limitované (i filmy či hudbu žalobkyňa pred tzv. škodnou
udalosťou podľa jej výpovede pred odvolacím súdom sledovala len v miere neprekračujúcej bežnú,
nie teda na úrovni zapáleného filmového či hudobného fanúšika, čo obdobne platilo aj pri cestovaní
či aktivitách športového rázu) a do tretice tu nešlo usudzovať ani na takú stratu schopností na poli

pracovnom a študijnom, ktoré by preukázateľne a zásadným spôsobom podviazali možnosti pracovného
uplatneniažalobkyne(to,čibyskôrzapočatéštúdiumdokončila,ešteneposkytovaložiadnezáruky,žeby
sa na ňou uvádzanej záujmovej pozícii sekretárky alebo administratívnej pracovníčky či na akejkoľvek
inej pozícii aj zamestnala a v prípadnom zamestnaní - nebyť tzv. škodnej udalosti - vytrvala).

To boli dôvody, pre ktoré aj odvolací súd považoval 8-násobok základnej náhrady za SSÚ za taký,

ktorý kritériu primeranosti zodpovedal a odvolaciu námietku žalobkyne nasmerovanú voči úvahám súdu
prvého stupňa v tejto časti akceptovať nemohol.

Inak to však bolo u ďalších dvoch námietok a to ako u ustálenia miery spoluviny žalobkyne na vzniku
škody, tak aj u mechanizmu výpočtu, vedúceho súd prvého stupňa k názoru, že žaloba je dôvodnou len

čo do 11.097,39 eur.

V prípade spoluviny odvolací súd nezdieľa názor súdu prvého stupňa o 30%-nej spoluzavinení škody
žalobkyňou nie preto, žeby považoval za udržateľnú obhajobu nenasadenia si prilby žalobkyňou pred
tzv. škodnou udalosťou s poukazom na možné horšie následky, ak by pravidlá cestnej premávky

dodržala (keďže zakladať nároky na porušení právnych povinností samým poškodeným vyžaduje vyššiu
než únosnú mieru fantázie, najmä ale odmietať úvahy súdom ustanoveného znalca s odvolaním sa
na celkom neurčité dobrozdania, majúce vystaviť punc legitimity neriadeniu sa pravidlami cestnej
premávky je prinajmenšom pochybné), ale preto, že sa tu súd prvého stupňa a pred ním ani žalobkyňa
nevysporiadali (pri posudzovaní miery spoluzavinenia) tiež s dielom zodpovednosti vodiča motocykla

(nech aj žalobkyňou do konania nezapojeného a preto sa ani v konaní sa nezúčastňujúceho).

Ak totiž principiálne možno súhlasiť so základnou úvahou, podľa ktorej primárne na vodičovi vozidla
patriaceho žalovanému (na L. Q.) a sekundárne žalovanom leží rozhodujúci diel zodpovednosti na
dopravnej nehode, pri ktorej žalobkyňa utrpela poškodenie zdravia a tento treba vyjadriť minimálne

dvoma tretinami a bez potreby prílišných diskusií na túto tému aj v rozsahu 70% ustálených súdom
prvého stupňa (v prípade prvej z osôb zhora pre už trestným súdom ustálené nevenovanie sa vodiča
vedeniu vozidla a cestnej premávke aj pre jeho zníženie schopnosti viesť vozidlo očnou chorobou, u
druhej v postavení prevádzkovateľa vozidla potom pre prenechanie vozidla takémuto vodičovi), celých
zvyšných 30% zodpovednosti nemohlo byť na žalobkyni, ak tu bol aj vodič motocykla, ktorý sa do cestnej

premávky zapojil a následne i do kolízie s vozidlom žalovaného (nech aj motocyklistom nezavinenej)
dostal s vedomím nenasadenia si jeho spolujazdkyňou ochrannej prilby (hoci správny postup v takomto
prípade mal záležať v odmietnutí vykonania jazdy s osobou, hodlajúcou sa cesty motocyklom zúčastniť
za cenu porušenia dopravných predpisov). Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že práve takýto
mechanizmus dopravnej nehody (daný stretom vozidla žalovaného a motocykla vezúceho žalobkyňu)

viedol k ujme na zdraví s trvalými následkami na zdraví žalobkyne a tak ako by poškodenia zdravia
žalobkyne nemuselo byť v prípade neporušenia dopravných predpisov vodičom vozidla žalovaného, toto
by zjavne nenastalo ani v prípade ponechania žalobkyne vodičom motocykla napospas (kedy by táto
musela zvoliť cestu pešo alebo iný spôsob dopravy, pri ktorom by sa do kolízie s vozidlom žalovaného
zrejme nedostala a aj keby mal platiť opak, priebeh stretu by v takom prípade musel byť celkom iný).

Odvolacia námietka nanajvýš 15%-nou spoluvinou žalobkyne preto bola celkom opodstatnenou (zvlášť
ak aj poisťovňa konajúca v mene vedľajšej účastníčky pri oznamovaní žalobkyni výplaty náhrady 4.
marca 2003 prvotne usúdila na takúto mieru spoluviny a až neskôr sa usilovala percentuálny podiel
pripadajúci na žalovaného a sekundárne aj na ňu korigovať).

Pri matematickej operácii vedúcej k sume zvýšenia náhrady (patriacej žalobkyni) sa potom odvolaním
súdu prvého stupňa dôvodne vytýkal odpočet nesprávnej sumy.Vyššie spomenutým oznámením zo 4. marca 2003 (č. l. 13 spisu) totiž poisťovňa konajúca v mene
vedľajšej účastníčky žalobkyni oznámila poukázanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
(bez rozlišovania, či tu má ísť o základnú náhradu, alebo jej zvýšenie) po odrátaní spoluviny 15% vo

výške 122.400 Sk. Ak potom v prípade žalobkyne základné bodové ohodnotenie znalcom v zmysle
prílohy odškodňovacej vyhlášky činilo 1.250 bodov a podľa § 7 ods. 1 vyhlášky za každý bod patrilo
60 Sk, na základnú náhradu z plnenia vedľajšej účastníčky pripadalo len 75.000 niekdajších Sk a
celý zvyšok mohol byť poskytnutý len titulom zvýšenia (takže žalobkyňa mala pravdu v tom, že len
rozdiel súm 122.400 Sk a 75.000 Sk bol započítateľným na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSÚ a

takto len suma zodpovedajúca takémuto rozdielu (47.400 Sk) odpočítateľnou od 8-násobku základnej
náhrady, následne znížiteľnou o percento spoluviny žalobkyne a napokon prevoditeľnou na novú menu
(konverzným kurzom 30,126 : 1, tu por. i zákon č. 659/2007 Z. z.).

Pretože 8x 75.000 = 600.000, 600.000 - 47.400 = 552.600, 552.600 x 85% = 469.710 a 469.710 : 30,126
= 15.591,52 eur (po príslušnom zaokrúhlení), práve suma 15.591,52 eur predstavovala sumu, ktorej sa

žalobkyni malo dostať na mimoriadnom zvýšení náhrady za SSÚ.

Ak ale súd prvého stupňa žalobkyni priznal len 11.097,39 eur (a žalovanému uložil zodpovedajúcu
povinnosť na zaplatenie), bol tu ešte rozdiel oboch ostatných súm zhora, teda suma 4.494,13 eur
(15.591,52 - 11.097,39) a práve v takejto časti bolo treba požiadavku uplatnenú žalobkyňou v odvolacom

konaní považovať za dôvodnú.

Odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti
vo veci samej zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čím inak právne
došlo k zmene rozsudku súdu prvého stupňa len tam, kde odvolací súd priznal prvostupňovým súdom

nepriznanú sumu 4.494,13 eur a vo zvyšku má rozsudok odvolacieho súdu o zvyškovom zamietnutí
žaloby charakter rozsudku potvrdzujúceho - podľa § 219 ods. 2 O. s. p.).

Súd prvého stupňa však ani tentoraz nerozhodol správne o trovách konania, keď (môžbyť aj vyčerpaný
z odôvodňovania rozhodnutia vo veci samej) zvolil obraznú cestu najmenšieho odporu, pri ktorej sa

rozhodnutím o nedostatku práva žiadneho z účastníkov na náhradu trov konania (ako jednou z dvoch
alternatív ponúkaných ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p., dopadajúcou však zásadne len na prípady
praktického vyrovnania sa úspechu a neúspechu oboch strán sporu, o aký tu ale nešlo) prakticky
vyhol odpovedi na otázku, ako to bolo s mierou úspechu a neúspechu oboch strán sporu a tiež s
podielom jednotlivých (oboch) čiastkových nárokov na celkovom predmete konania (pričom tu bolo

evidentné, že skoršia celkom odmietnutá požiadavka na zvýšenie náhrady za bolesti reprezentovala
iba 12,28% celkovej požiadavky a pri rozhodovaní o trovách konania bola celkom opomenutá rozhodne
nie zanedbateľná časť pôvodného predmetu konania nad sumu 52.129,69 eur alebo tiež 1.570.459 Sk,
keďže sa tu pôvodne žalovalo až 7.264.084 Sk (241.123,41 eur) a nad rámec sumy 52.129,69 eur došlo
(už v novembri 2005) k zastaveniu konania.

Takéto rozhodnutie i s pomerne kusými dôvodmi na jeho podporu tak vykazovalo známky
nerešpektovania práva účastníkov na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie a takto i postupu
odnímajúceho účastníkom reálnu možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ako
aj nesprávneho právneho posúdenia veci a neopatrenia si dostatku skutkových zistení (písmeno h/

ostatného citovaného paragrafu) a odvolací súd tak v tomto prípade ani nemal inú možnosť, než v časti
trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (s čím je zároveň
spojený aj prechod povinnosti na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania na súd prvého stupňa a
to podľa § 224 ods. 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote,možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.